Zlatý fond > Diela > Vo výškach života


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Vo výškach života

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 74 čitateľov

Náš svet

1

Keď sme začínali žiť, naše oči nevideli búrky ľudské. A vtedy tiež chodili okolo nás.

Povedalo sa nám: Dorastiete a dospelosťou budete hľadieť na život.

Nevedeli sme, ako svet prišiel od prvého do siedmeho dňa stvorenia.

Dozreli sme, a čo vidíme? Tie búrky ľudské vždy chodia kolo nás.

Človek sa nezmenil, i keď nás to v Desatore o ňom inak učili.

A jednak my musíme mať naň pohľad z katechizmu. Hneď poviem, ako.

Keď je ktosi túlavý, ako hmyz po brade, nezabíjajme vši.

Ak ťa niekto kopne, zdvihni kopanec a odnes ho preč.

Kto sa ti vyhne, nedaj mu najavo, že si to videl.

Keď zaškúli na teba, nezaškúľ ty.

Keď ti dá niekto buchnát, otvor svoju päsť, aby si ho neuderil.

Ak ti donesú nevylízaný hrniec, nevylíž všetko, nechaj ešte.

Keď vidíš smutných ľudí, neutekaj. Aj útek je smútok.

V detstve si sa s nikým vážne nepobil. Rob to aj teraz dorastnutý.

A kde sa bili, tam ťa nebolo. S nikým si sa nepohneval.

Jedno si zapamätaj: To čo víchor láme neobchádzaj s ľahkým srdcom.

To, čo je bolestné.

Aj my sa s tým zmestíme na našej zemi.

Celkom tak, ako Boh povedal: Tŕnie a hložie bude rásť okolo vás, kvetov.

Všetci sme lupienok ruže, dokrčený. Vždy vetrami naháňaný.

2

K nášmu životu patrí i plač. Boh chcel, aby prví rodičia niesli ho z raja von.

Treba sa vždy pýtať, z akých očú plačeme, či z tých, čo nás vedú k Bohu, či z tých, čo svet milujú.

Človek nie je sám. Alebo je s láskou Božou, alebo s bremenom tejto zeme.

Slzy sú ako rosa. Prišla z neba, a slnku z neba sa poddá.

Poľné byľky v nej ožili. Zdvihli hlavičku k výškam. Majú oddych.

Keď náš plač bol z neba, pošlime i my naše slzy nazad. Nebo sa im otvorí.

Kvapkajme ako sviečočka, keď ju zapálime Bohu. Horí v nebi.

Blankyt sa nám tisne do oblokov. A tisneme sa k jeho oblohe.

Tíško plakať je tíško byť a neopustiť Boha. Keby aj všetci odišli.

Raz sa stalo, že svet sa tak pokazil, že prišiel naň veľký dážď Božieho plaču. Volal sa potopou sveta.

Boh vedel tak plakať nad ľudstvom. Štyridsať dní sa nepretržite lialo.

Noe tíško zavrel dvere korábu. Vedel, že už neuvidí nikoho. A Boh pošle ratolesti s vtákmi.

I nám hrozí apokalyptická záhuba. Chce zničiť svet. A sme nemalý koráb.

Proroci Starého zákona plakali pre dôveru v Boha.

Teda na Božej lodi i my tíško zakývame holubici s olivou v zobáčiku.

Naša zem, kvapka slzy, ostane tu pre nás po plači Stvoriteľa.

Kristus plakal, keď povedal, že mŕtvy Lazár bude žiť.

A padnú nám i slzy z očú pre nové tisícročie Božie.

Pokropíme Vesmír, ktorý sa nám nestratil.

Naša planéta tíško sa bude obzerať za nami, ako sme mohli obstáť. A obstáli sme.

Tu sme po Jeremiášovom plači.

3

Utečenci majú dosť bôľu so sebou. Pije ich zem. Je smädná.

A jednak každý z nás je jedna z utečeneckých krás. Utekal k slobode.

Tak sa diaľky zavinujú do seba. Moment pre Múzy.

Blankyt tak vidíš. Je otvorený pre ráno.

Božím pohľadom ideš od dverí k dverám.

Pýtaš sa ľudí, kde sú. Tu sú. Pijú zem s tebou.

Možno len z jej kvapky. Ale z kvapiek je more.

A vlní sa k večnosti slobody.

*

Prameň krásne žblnkoce, keď ide von zo zeme. Na povrch slobody.

Hory sugestívne šumia. Tiež vyšli von z vrchov.

Vtáčence začínajú štebotať v hniezde. Budú lietať.

A nebude málo vzduchu pre slobodu. Bude dosť krídiel.

Kniha básní sa otvorí tomu, kto vie pieseň Hojže Bože.

A otvorí sa i na strane: Kto za pravdu horí.

Každému pre jeho vlastné ústa.

Pre tie, ktorými sa modlíme k Bohu.

*

Za času našich dedov svet bol zavretý. Nešlo sa do emigrácie.

Nám tiež nezdvihli rampy. Bolo treba obzrieť sa, ako prejsť.

Išli sme so slzou na rukáve. S tou rosou slobody.

A tu sme v Božom tichu. Nie nahnevaní.

Milujeme otčinu. Je nám najbližšia.

Nezbierame na ceste nič, len svoje.

Hody budú na konci.

Raz bol taký sviatok slovenský, zobudený z tisícročia. Samostatnosť.

4

Zápasíme o to, ako žiť, trhaní na všetky strany.

Na tie, kde je Boh, i na tie, kde sme slabí.

A máme len malú chvílenku pre dušu, aj v tej troške je celý náš život.

Veď i v zlomku dňa sme na obraz Boží. A vidíme, že podobou Božou môžeme zasvietiť.

Kristus nás prosil: Buďte dokonalí, ako je váš Otec nebeský dokonalý.

A sám na sebe to ukázal: Miloval, odpúšťal, obetoval sa, trpel a dal život za nás.

Či takáto dokonalosť nám môže byť cudzia, keď sme deťmi Božími?

Na rozhodnutie pre svoje dobro netreba nám mnoho času. Taký akt dá sa urobiť v zlomku dňa.

Veď chorým nebolo čo dlho rozmýšľať, či majú volať: Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nad nami.

A predstavovali to, čo sa hneď ukázalo Božským. Bolo uzdravenie.

Vo chvíli sa znovuzrodili. Už bez hriechu.

Syna Božieho vidíme v prachu cesty. Každého nielen zdvihne, ale aj opráši.

Ten, čo niesol posteľ svoju, kráčal už po vyschnutom bahne.

A také prikázanie máme i my: Vezmi svoj kríž, keď si v blate. A choď z neho von.

Keď sa obzeráš, kde je Golgota, vidíš ju celú.

Ježiš tri razy padol. Spravodlivý sedem ráz za deň. Len tak, že hneď vstane.

Petrovi povedal, že až 77 ráz. Treba ho vidieť toľko ráz, koľko ráz okamžite postaví sa na nohy.

Na cestách máme skál po kolená. Živé sú, hýbu sa.

A keď sme už všetkými dobití, nastane úľava. Vznešená chvíľa.

Kristus sa nám stane Šimonom Cyrénskym a berie náš kríž.

Sme nebeskou chvíľou. Sme kvet polievaný Božou studňou.

5

Zabúcha pomaranč zo záhrady na okno. Duch ide.

Príde na stôl. Aj dlhé dni s ním, čo rástol.

Je zlý čas. Naokolo vody sa rozliali.

Bola potopa. Neutopil sa. Zachoval sa v kúte korábu.

Vtáčky sa zachránili samé. Sú vo vzduchu. To im Boh rozkázal.

Nesú nám myšlienku vzletieť. Byť vo výške. V ríši ducha.

Aj mušľu zdvihneme z brehu. K uchu nám prinesie diaľky.

Boh rozhodol, aby sa neutopila.

*

Krištof Kolumbus sa postavil pred oltár, keď od radosti zvolal: Zem!

Ďakoval Bohu, že mu dal veľké vody.

Duch bol prvý. Tak tu našiel ľudí.

Človek už dávno pred ním tu žil.

Tak žije pod Kriváňom. I tu na Manhattane.

Hľa, dýchajú svety. Znak, že nezomrel Boh.

Nezastavíš sa nikde tak, aby si nebol.

Prekročil si vody. Urob si oltár.

*

Duch je sloboda. Naša zem je vzdych. K nebu.

Tak ťa nebudú lapať. Kopov nemá takú sieť.

Nehodia vlkom tvoj širák. Už ti ho vietor chcel vziať. Odniesť ponad chalupu.

Strechy tvojho domu sú zložené dve ruky. Chránia ťa.

Tak žila pod nimi tvoja matka.

Rozprávku môžeš zbierať rukami.

Jej duch ostal.

A povie ti: Synáčku, keby ťa lapali, prežehnaj sa.

6

Ľudia, čo zažili sklamanie trpia a ťažké roky ich tlačia.

Tie kamene by najradšej zahodili. No i zahodené tlačia.

Bieda, keď nevieš život látať.

Sú bludári a nie pútnici.

Po zemi rozídené nohy, v deravom oblečení.

Na vŕšku svätyne sa neprežehnajú. Nechcú sa.

Neprezúvajú sa.

Nepolátaš onucu na nohách.

*

Ponad hory ženú sa mračná. Od rána. Naplno.

Dohonili ti srdce. Dotkli sa ho. Našli kríž.

Každý by sa ti vysmial, keby si plakal.

Ale ani pri tebe nik neplače.

Nemôžeš s diaľkami písať si, keď nevieš, čo je slza. Ani na tichý vetrík nepoložíš svoj prst z kríža.

Na ten Boží vetrík.

A povieva nad všetkými krajinami.

*

Ľudí už oči bolia, hľadieť ešte ďalej.

Vyschnutá vdova mlčí. Vdovec nerozpráva.

Holé konáre stíchnu.

Ach, či sme trieska na oheň?

Staroba je, že sme kdesi boli. A nie sme tam.

Mravenisko je bez omrvín. Mravce nič nedajú.

Keď niekto zomrie, prstom nekývneš, že sa pominul.

Tak aj pomník ostane po tebe.

7

Zomrel ti pred tvárou krídiel. Nebo sa belie.

Náš život pretekal cez neho. Bol pre nás sitkom, hoc’ aj ťažkí sme boli.

Zhrbený. Ale nikdy nie od včera. Len dnes.

Z hŕstky dal jesť nám. Až potom sebe.

Tak lastovičky kŕmia svoje mláďatá.

Nenosil maškrty. Pažitkou voňalo, čo núkal.

Pretože sa narodil na zemi, kde rastie cesnak.

Aj nám na zdravie.

*

Taký je priateľ. Všetkým chce dobre.

Keď šiel s nami na roľu, chodil sťa albatros po mori. Veľká bola.

A spieval, akoby karmínové ústa odtrhol od vína.

Keď sa mu povedala povesť o Jánošíkovi, valaškou pukal ani bičom.

Netackal sa za vidinami. Mal presný deň pre nedeľu.

Miloval všetkých. V hodinách lásky prišla k nemu železnica.

Prišla z vojny, keď sýkorky padali na zem. On padol za Boha a národ.

Pod krížom sníva. A čaká na pozdrav z našej strany od vtáčkov.

*

Je tvoj blížny, ktorý nežije pri tebe. Ďaleko. Ale nie bez teba.

Nie je jazvou. Nebolí ťa. Meluzíny sú ďalej.

Nevyhasne odjakživa tam, kde sa teší, aj bez teba.

Jeho koráb na mori života nezachraňuje smútok.

Spovedá sa Bohu, vždy z pokušenia zhavranelých.

Letí k tebe s kŕdľom sokolov.

Svoje okná otvoríš.

Povedz: Tu som.

8

Kamene na zemi sú u nás. A vidíme viac očami Boha.

Stretáme ľudí o barlách. I to, ako ich možno na kolene polámať.

Život nás bije, povedal mi raz priateľ. A prosil: Pane, odpusť mi hriechy.

Korešpondoval s padnutými. A naučil to aj druhých.

S kameňmi sa nepobil. A mal svoje impérium.

Tak všetci všetkých dvíhali na kraj cesty. Vzali ich k sebe.

Boli tu dedovia, čo nikdy nevideli ľudské blaho.

Ťažká robota. A barly ich neodnášali z boja.

*

Bašty, keď nie sú pevné, sú nanič. Nám ich dal osud na starosť.

Každý múr ide do hĺbky zeme. My sme tak hlboko pri ňom.

Zválať sa holými rukami nedá.

A neplatí pre nás slovo boháčovo z evanjelia, že kopať nevládze, a žobrať sa hanbí.

Nemáme dosť sily. No zavoláme susedov. Sú dobre vyzbrojení. My sme im vždy pomáhali.

Urobia i lešenie. Náš život pošlú do výšky.

Tak sme raz v hĺbke zeme, kde sa zlato doluje a raz vo výške, kde nás slnko pozláca.

Zo svojho srdca buď baštou každý.

*

Boží Pochválen máme mať na ústach, keď povieme dobré ráno.

To isté i na epilóg dňa, keď si želáme dobrú noc.

Sme smrteľníci. Šípy Stvoriteľa nás dočahujú.

Bez pozdravu Božieho, aký je život, aká je smrť?

Sú hroby aj pre Pochválen.

Aby brat brata neodsúdil pre cintorín.

Keď Ábel sa nedá zabiť.

A neplače, že žije. Chce nás pobozkať.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.