ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Keď tiahnu veky, Boh spravodlivým je svetlom. Tak sme tu.

Otčina, hlbokým svetlom svietiš. Okrasou rozvidnenia trváš.

Si milovaná, od ďalekých diaľok. Sme tvojich tisíc rokov.

Prvé slovenské Hosana usadilo sa tu na rozkaz Boha. V lone svojom nás donieslo.

Tak nastalo usmiate slovenské ráno. Brehy naše s veľkými obzormi.

Boží plán sme splnili. Vznikli sme tichí, nenároční, nevýbojní. Nie s mečom v ruke.

Pastierom sa povedalo z neba: Dostanete úrodu pašienkov. A nenahnevané ovečky.

Na roli pot tváre svojej budete si utierať kvietkami. Rastú za pluhom.

Boh dal ľudstvu krásu priateľstva. Škovránky sa nepobijú pre zrno.

No nežičlivci naši striehli od vekov. Brali by nám, čo sa len dá.

A neberú ľahko. Tí dvaja, čo si to nedajú vziať, volajú sa Cyril a Metod.

Národ je ich kázňou. Sme ich veľpiesňou. Tak na nebi ako i na zemi.

Keď otvoríme v chráme knihu so zlatopisom, je od nich, a je zlato v našich očiach.

Keď pozrieme na oltár, Boh, ako je Bohom, je s nami. Čas je Boží i náš.

Zmiluj sa nad nami, všemohúci Pane, čo riadiš svet. My sme mladučkým národom. Aj preto tvojím.

Zveri je dosť v horách, chmátavej, žravej.

Tak tiahnu veky až do týchto dní. Od slovenských halien, od krpcov až po počítače.

A brehy svetov sú tie isté.

Otčina je tá istá. So svojimi priehlbňami.

Aj so svojimi búrkami. A Boh pri nás.

2

Pohostím nebo. Má v našom domove miesto.

O otčine hovorím kdesi, že ona je náš tichý krok kvetinky.

A Boh je náš prvý hosť. Príde, i keď je čas vädnutia.

Veď sú bolestné naše rodné stráne. Žijú nie na vrchole úsmevu.

No spred očí nesmie nám utiecť jedno: Kríž nás vykúpi. Sme silní.

Čím bola pre Krista Golgota? Vrcholom pre nás. Pre vykúpenie.

Syn Boží nemohol zvädnúť v rukách svojho Otca.

Nesieme svoje utrpenie s pohľadom na nebo. Aj my padáme s padajúcim Kristom.

No pád nie je koniec. Vstať! A spolu s krížom.

Otčina je našou matkou. Otčina s krížom.

Ktože ťa privinie doma, keď nie slovenská mater?

Hľa, ak je mater bolestná, aké je jej privinutie?

A nikto nepovie o svojej rodičke, že láska jej vädne.

Sväto žije. Sme jej pokračovaním.

Tak sa rodíme, tak nesieme svoj život.

Tak nás krstili. Tak sa modlievame.

Slovenskou zemou vonia náš Otčenáš. Už tisíc rokov.

Nie sme ukrižovaní v tme. Ani na jednom laze u nás nie je smrť.

Je rosa na očiach matky. Ale nenarieka zúfalo.

Bude veľkonočná vigília. Bude snímanie z kríža.