Vo výškach života

1

Keď sa moje pokolenie rodilo, utrpenie národa nemalo konca. Trvalo tisíc rokov.

Slovensko bolo pole Golgoty.

Boh tam bol. A naša rodička mala nás v povojníčku pri ňom.

Každý z nás mal matku. Nosila nás. Dala nám prvé krídla.

Tak sme my, malé holúbky, kolo nej poletovali.

Začali sme kvitnúť. Život pre nás mal tisíce chodníkov. Naše matky po nich chodili.

Obzreli sa vždy, kde sme. Aby sa nám nič nestalo.

Aby nič nebolelo. Aby pofúkali, keď bolí. Aby utreli slzičku, keď páli.

A hlavne, aby sa dieťa k Bohu malo.

A Boh ho bral na ruky, bavil sa s ním i s mamou.

Vždy bolo počuť matku: Ježiško v nebi všetko vidí. Rád má dobré deti.

Svet zavše chcel nás olúpiť o niečo. Matka niesla našu nevinnosť.

Preto vrásky nedala jej príroda.

Neskôr v živote i šarkanov sme videli. Povedala: Nebež za nimi.

Vedela, že sú fantómom, že nie sú pre dedičov Božích.

Všetko vie matka. Vidí až do srdca dieťaťa. Vidí, kde nosí Boha.

A keď sme aj za horami, ide za nami.

Jej volanie je vždy príchod. Nikdy odchod.

Ešte nám trvá Golgota.

Aj matkám, čo žijú teraz. Aj ich deťom.

2

Vonku je zima. Klopeš na dvere.

Prihrejte kávu. Ohňom, aj rukami.

Žena to vie robiť. Má sladkú chvíľu.

Stôl prikryje srdcom. Hrnčíček spieva.

Pocestnému sa už na prahu izby volá: Vitajte.

Šero rána prišlo so zorou. Je blízko.

Modlí sa žena. Má zlato z neba.

Slovo sa Božím stane.

Kvapka kávy páli.

Veľká láska zohreje človeka.

*

Všetko vyznaj Bohu, keď si prišiel.

Nám len povedz, ako sa ti vodí.

Zlož kríž svoj.

Zlož biedu. My jej veríme.

Požaluj sa. Veď si v rodine.

Žena vie rozprávať so všetkými deťmi. I s tebou.

Si nebeský lístok, spadnutý do studne.

Tu si s očami neutopenými.

Máš ríšu veľkú.

Žena ju nosí v rukách.

3

Sme v moci Božej, keď máme odísť zo života. To nie je chvíľa, ako ju náš čas ukazuje.

Ručičky na našich hodinkách nenariekajú.

No okrem Božej moci je pri chorom i nabielo oblečená ľudská potecha.

Starostlivá Marta vyskytuje sa v živote Kristovom. Keď jej brat zomrel, plakala.

Zomierajúca osoba ani teraz neplače. Ale Marta plače, z lásky.

Žena, čo ošetruje, nemá ľahký život. Slzy sú vždy ťažké.

Zohrievajú však tým, že vesmír Boží je v nás. Počuť nebo.

Vojdeme zachvíľu do toho kráľovstva. A už sa nevrátime.

Načo sa vrátiť? Ťažké životy sme odniesli. I svoje, i životy druhých.

Pochovaní sme doma. Tam kľačia slovenské kolená. To najdrahšie, pravda, Marta?

Tak dýchame v našej drahej otčine. Aj po smrti.

Dlane naveky budeme mať zložené. Vždy sme sa modlili. Bojovníci pri chorých.

Debinka, Božia amazonka, to robí od detstva.

Svit rána pre vyhnancov je v jej rukách. Jej duch má brehy.

Vnúčatko mladušké, tvoja jar má dno.

My starneme, ale ty večne mladneš. Náš svet je z tvojich kvetov.

Matkina matka ošetruje to, čo je mladé na tebe.

Je storočie také, že decko ho chytí do rúk. Nebojí sa planých duchov.

Tak moc Stvoriteľa ukazuje večnosť Božiu.

A ošetrovateľka stojí pred nástennými hodinami, pred neprestajným perpendiklom.