ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Čože je zemanovi jeden, čo sto sedliakov? Sto hovied, a nič iné. Kým si mladý, zdravý a súci na robotu, musíš drieť, že div neochromieš. Keď ostarieš a robiť nevládzeš, vysotia ťa z chalupy ako psa. Šťastie, že nie je obyčaj ľudské mäso jedať, viem, že na starosť by nás varili ako staré sliepky na polievku.

Máte pravdu, ale mlčte, ak sa to dočujú, neverím, že by neuskutočnili vašu pekelnú myšlienku.

Kráľ sa díva so založenými rukami na muky ľudu. Vskutku zaslúžil by aj on malé naučenie kraľovať, ako sa má na zemi prisluhovať spravodlivosti. Avšak, neborák, čože za to môže? Dobre tí znali, akého kráľa im treba voliť.

Zápoľský je v Sedmihradsku, Báthory v Temešváre a v celom Budíne sotva tisíc chlapov.

Máme doteraz štyridsaťtisíc križiakov. Vrhnime sa na Budín, nemajú tam ani Húnia, ani Kapistrána. Skántrime zemských radcov, pre ktorých sa chudák kráľ Vladislav nevládze ani pohnúť. Nášho patróna Bakoča nechajme tak, Ďurka Dóžu spravíme nádvorníkom, teba, Hrehor, spravíme sedmihradským vojvodom atď. Zmocníme sa písem, krajinskej pečate: kráľ Vladislav potvrdí všetky naše kroky, a tak majúc zákonitosť na našej strane, za pár dní veľké dielo oslobodenia ľudu, od tristo rokov zjarmeného v celej krajine, šťastne dokonáme.

Máte pravdu!

Ďakujem za úrady a vojvodstvá, nenarodil som sa pre ne.

Sen to krásny, sen vábivý.

Vodca križiakov — pán Ďorďa Dóža Dálnocký.

K službám môjho kráľa.

Od jeho jasnosti.

Treba odpoveď?

Nie, zbohom!

Čítaj.

To prirodzene muselo nasledovať. Ani som nečakal iné.

Myslím, že vieme, čo máme robiť.

Ak myslíš, že udriem so svojím zborom na Budín, veľmi sa mýliš.

A prečo nie?

Ty si myslíš o svojom bratovi, že povedie križiakov, určených svätým otcom k obrane vlasti, k rabovaniu Budína?

Zemanstvo, kráľ a Bakoč sú v Budíne. Povedzme týmto štyridsaťtisícom bojovníkom viery, že zemanstvo, odporujúce ťaženiu križiackeho zboru, násilím zmocnilo sa kráľa i Bakoča četníkmi svojimi, Vladislava že k písaniu tohto listu mocou prinútilo a že my, kráľovi a primusovi Bakočovi, ktorí sú naši priatelia, najlepšiu službu vykonáme, keď ich z pazúrov šľachty vládybažnej mocou zbraní vyslobodíme.

Ký čert ti nadráža také myšlienky?

Je to vymyslené znamenite.

Na toto pristať nemôžem.

Dobre robíš, braček môj.

Budínsky zámok má vysoké múry a za múrami početné delá. Nemáme žiadne stroje na dobývanie hradov, ani jedno delo. A z tých štyridsaťtisíc možno jedna desatina vyberaných chlapov vydrží huk a durkot gúľ nepriateľských diel. Ostatní — to je háveď. Hrad musíme dobývať dva-tri týždne, zatiaľ privolajú Báthoryho a Zápoľského pluky. A čo nás potom čaká? Náš ľud nové nekonečné tryzny a nám, jeho vodcom, zaistí šibenice, koly a kolesá, zatratenie časné a dosť ľahko, že i večné.

Poďme, bratia, kam nám kráľ náš káže. Dokážme šľachte našej, že ačpráve moc a slávu v rukách našich máme, nie sme pomstychtiví za biedy a utrpenia tristoročné ľudu nášho. Dokážme im, že my moc našu nechceme nadužiť ku skaze nepriateľov slobody a ústavy Štefanovej. Dokážme svetu, že pod kríž nezišli sme sa pre korisť, rabovanie a pustošenie — ako páni vravia, lež jedine k obrane krajiny a viery. Presvedčený som, že kráľ náš dobrý a náš patrón Bakoč potom svojím vplyvom na sneme najprvšom uľahčia stav biedny sedliactva zákonmi blahonosnými, viem, že len tak občiahneme to, k čomu mnohých z nás kázne Pikardov tužiť naučili: slobodu a úplnú občiansku rovnoprávnosť.

Tristo rokov už čakáme na tie úľavy, ale snem nám ich nedáva. A verte mi, ani nám ich nikdy nedá, ak si ich sami nezmôžeme. No veď vy len pánom verte! A ešte vám čosi šopnem. Celé toto križiacke ťaženie je len klam a mam. Slepenie očí a pustá komédia. Veríte, že by sa tak mohol zmáhať Turek, že by sa kedy dostal do Carihradu, keby si to sami západní kresťania nežiadali? Rím naoko podporuje snahy podunajských kresťanov, ale vnútorne, verte mi, teší sa pádu Carihradu. Má nádej, že dostane tie milióny podunajského pravoslávneho ľudu naspäť do cirkvi západnej.

Ani do Budína proti šľachte nepôjdeme, ale ani tuná nezostaneme. Urobíme dočasne taký pohyb, ktorý sa dá vysvetľovať i ako odboj i ako poslušnosť. Podľa našich potrieb to potom vysvetlíme nášmu ľudu alebo kráľovi. (Krik, dvaja križiaci privádzajú tretieho.) No, čo je?

Tento človek tu mi ukradol šubu. Kde je vodca?

Nejdeš vari žalovať?

Včera sa mi stratil nôž.

A mne krčah s vínom.

Čertvie, kto vám ho ukradol.

Prisahajte, že ste ho videli.

Prisahám.

Prisahám.

A ty? (Eliáš mlčí.) Si somár. Ku kradnutiu si si vyvolil veľmi nepríhodné miesto. Keby si ukradol dákemu veľkomožnému päť volov, náš arcipastier Vavrinec by ťa vyspovedal za tri otčenáše, a takto? Zastreľte ho.

Nedbám, nech! Zabite ma! (Odvádzajú ho.)

Všiváci, pre jednu otrhanú šubu necháte zomrieť človeka.

Žartujete, vari ho naozaj nezastrelia? (Výstrel.)

Ježišmária!

Pánboh ti buď milostivý. (Odchádzajú, opäť hluk a krik.)

Kde je Dóža?

Pusť mi vlasy!

Pusť mu vlasy!

Ani bohovi. Kde je Dóža?

Tu je Dóža.

Pri víne sa povadili.

Nie div, keď ho je primálo.

Od soboty som nedostal ani za náprstok.

Hanba, vraj bojovníci viery Krista. Poviažte ich! Keď vytriezvejú, potom ich budem súdiť.

Drahý brat môj. Predvčerom v nedeľu minuli už dva týždne, čo ti odovzdali bielu zástavu viery a s ňou úrad krásny, viesť križiacky zbor proti nepriateľom krajiny. Tlupy ozbrojeného ľudu sa ti zo dňa na deň množia. Prečo sa teda nepohneme nadol proti tureckým hraniciam?

Neposielajú nás.

Si vodcom ľudu. Je tvoja povinnosť ísť ku kráľovi alebo k Bakočovi a zreteľne mu povedať: Pane, načo tu zaháľame! Lenivosť býva počiatkom veľkých hriechov. Pošli nás na miesto určenia, lebo počet ľudu sa nám zo dňa na deň množí, a o pár dní možno nebudeme vedieť, čo si s nimi počať.

Vravíš, že zaháľame? A či každý deň pred i poobede necvičím svoje vojsko v nosení zbrane? Neboj sa, kým chodia od Bakoča vozy s múkou, stravou, vínom a stáda volov, kráv, oviec — dotiaľ i tento ľud, nenavyklý k plným žalúdkom, bude verne plniť moje rozkazy.

Ale čo potom, keď vozy a stáda neprídu? Čo potom, keď tento ľud, ktorý predtým v potu tváre hľadal kôrku chleba, privykne k životu bez práce, príde na myšlienku, že i on je človek, priam tak ako zeman stvorený k obrazu božiemu, a že i on dokáže žiť bez práce a starostí tak, ako v našej krajine už žije tristo rokov šľachta? Môj drahý brat, mali sme síce dve matky, ale iba jedného otca, a tak polovica mojej krvi je krv tvoja. Jurko, vieš, že ťa ľúbim, brat môj jediný! Ver mi, že ak budeš kráčať cestou vzbury, ak budeš počúvať Vavrincove rady, tak i keď počiatok tvojej púti vo verejnom živote bol krásny a slávny, jej koniec bude biedny, smutný, ohavný. Prosme radšej snem alebo kráľa…

Snem? Povedz ovci, aby si od vlka dravého jahňa svoje vymodlila. A kráľ Vladislav tancuje tak, ako mu hvízdajú. Nieto inej pomoci, ako ukázať zase moc, silu zotročeného ľudu, ktorý je hotový vydobyť si božie práva života. Oni nám ich vymazali zo Štefanovej ústavy. Týmto strašidlom zjašená šľachta popustí zo svojich nadpráv a v sneme zabezpečí našu slobodu už tristo rokov nesvedomite šliapanú.

(Prichádza Barabáš so sedliakmi.)

Pane, dvesto chlapov sa pripojilo k nášmu vojsku.

Odkiaľ prichádzate?

Z Bihoru, pane!

Čo je tam nové?

Nič dobré, pane. I v našej stolici vyhlásili list svätého otca, že sa križiakom sľubuje odpustenie hriechov. Ponáhľali sme sa k vašim zástavám. Bolo nás vyše tristo. Panskí četníci poviazali naše ženy a deti, chlapov, ktorých lapili, vrhli do temníc, vraj nieto ľudí, ktorí by orali a siali na zemských rolách. Pätnástich chlapov mučili pred kaštieľom, pálili žeravými klincami, štípali kliešťami, prsty im mliaždili, pokým neodprisahali, že ostanú doma. Tých, ktorí nechceli prisahať, povešali na vŕby. Nám sa podarilo dostať do vášho tábora. Prijmite nás, prosím. Vrátiť domov sa, je istá smrť.

Ste prijatí.

Ďakujeme, pane.

Ukáž im, kam majú ísť. (K Hrehorovi.) Čo na to vravíš?

Zemanstvo má pravdu, keď to pôjde takto ďalej pár týždňov sa musí chytiť sama šľachta pluhu a motyky. Aj tak to nepomôže a v zime pomrieme hladom.

Nuž, a ti to je dáky hriech, chytiť sa pluhu a motyky? Kto nerobí, nepracuje a neupotrebuje sily bohom mu dané, či tela, či duše k dobru rodiny, národa, vlasti, je trupák biedny vo veľkom úle krajiny, nie zveľadku, ale skazy hoden.

Prosím ťa, nedaj sa zachvátiť predpojatým citom.

Mám cieľ, mám úlohu, ktorú mi vytknul osud. Hrehor môj, ja som ťa ustanovil v tábore svojím námestníkom, ale ty neprestávaš prekážať môjmu svätému cieľu, hatíš prevedenie mojej veľkej úlohy, zastávaš sa tých slobodomyseľných zradcov slobody a hubiteľov tvojho ľudu. Prosím ťa, prestaň už raz takouto vravou dolíhať na mňa. Ver mi, nerád bych zúžil a ohraničil nekonečnú dôveru moju naproti tebe, braček môj drahý.