ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nuž, Vavro môj, čo robí pán veľkomožný Ďuro Dóža?

Zabáva sa. Každý deň nový sud vína a frišné dievča. Ak tu ešte dlho budeme, nepostačíme mu s vínom a frajerkami. Teraz už i toť na moju Zuzku akosi pozerá.

Ale neondej, zato, že trochu žartuje so mnou.

Neboj sa, Vavro, všetko to ešte dobre bude. Ale s vínom a frajerkami nedobýjajú sa pevnosti.

Ako kedy.

Choď, zásmažka ti prihorí!

Nepôjdem. Hľa, hľa ho, ako by len naveky rozkazoval!

No, neplač, dcéra moja. A ty, Vavro, maj rozum, čo trápiš také pekné božie stvorenie? Vieš, že je sirota.

Veru sirota, a to nevoľná.

Ale sebevoľná. Och, nezastávajte ju, velebný pane. Dóža zabáva sa teraz s Elenou. Po zábave bude pýtať večeru a večer je kde nič, tu nič.

Všetko je hotové.

Vidíš, Vavro, dva týždne, čo som ťa sobášil, a už máš také zvady so ženou.

Kebych bola vedela, že bude taký neznesný… Tohľa je vďaka za moju veľkú lásku.

Zuzinka, si dobré žieňa. Len aby Dóža neteremtetoval.

Nech teremtetuje, keď sa mu páči, ľahko ho ukrotím.

Veď to ma mrzí, to večné krotenie. Tuším by to aj bez toho mohlo byť. (Hudba, spev a krik sa blíži.)

Ej, ale sú len veselí, tí naši križiaci!

Bár by už raz aj smutní boli, velebný pane. Každý deň len žrať, logať a tancovať. Namojdušu som to už zunoval.

Povedz mi, prosím ťa, čos ty ešte nezunoval?

Teba, duša moja.

Ale ja teba veru onedlho zunujem, ak budeš taký, aký si v posledné dni.

Srdce moje, to krotenie večné… (Prichádzajú chlapi a ženy, sú opití, spievajú.)

No, len veselo, chlapci! Zápoľský sa vraj blíži, aby sme potom s dobrou vôľou išli proti nemu.

Velebný pane, ešte ich podpaľujte. Dnes je piatok, piatočný smiech každý oplače v nedeľu. Radšej by sme sa mali postiť a modliť. Ten ľa, má tri ženy.

A ja mám dvoch mužov. Hi, hi. Ak chceš, prijmem teba za tretieho.

Chce ťa čert, ty pľuha!

Lapli sme dvoch zemanov, chceli sa dostať k Báthorymu do pevnosti.

Spravme križiacku slávnosť.

Hej, slávnosť, dolu s nimi!

Počkajte, bračekovci.

Dolu s nimi!

Ešte nevieme, akú smrť im náš slávny vodca rozkáže. Treba mu to oznámiť a vyžiadať si od neho ďalšie rozkazy.

Ale slávnosť bude!!

Teda ma už neľúbiš? Vieš ešte, ako si ma našiel v Čanáde, čo si mi sľuboval? Pravda, zadržal si slovo, s mužom ma Vavrinec rozsobášil, uplatil si mi mať, muža spravil vodcom, a mňa — ponočnicou svojou! Čo mám z tvojich peňazí, čo mám z tvojich darov, neľúbiš ma. Ďurko môj, pre teba som nechala matku, stratila dobrého muža, meno, poctivosť, a ty ma neľúbiš!

Neľúbim… veď vravím, že ťa mám rád, ale teraz ma bolí hlava. (Pije.)

Teraz ťa bolí hlava, že som pri tebe, vtedy ťa bolelo celé telo, keď si nebol pri mne.

To som počul už sto razy. Daj mi pokoj, chcem spať.

Chceš spať? Ja som tu, a on chce spať! Kedysi to bolo naopak.

Teraz je, to takto. Nehnevaj ma, zunuješ sa mi.

Už som sa ti zunovala.

Dobre, zunovala.

V Čanáde si mi prisahal, že ma budeš ľúbiť naveky, že ma nikdy nenecháš. Takto plní svoj sľub vodca križiakov, uhorský zeman?

Však ťa neposielam preč. Neboj sa, kým žiješ, budeš u mňa.

Nechcem tvoj šiator, chcem lásku.

No, veď ťa ľúbim, len mi daj teraz pokoj. (Spieva.)

Ha, ha, ha, ha, akej som dobrej vôli.

Teda len teraz ti mám dať pokoj. Dobre, dám ti pokoj. Och, sloboda, sloboda, veru si pochodila! (Vonku krik.)

Čo je to?

Barabáš doviedol dvoch väzňov.

Nech ich predvedie. A tvoja Zuza nech mi donesie čašu vody. Pekné žieňa, tá Zuzina, ale psia potvora. A ty, Vavro, tak na ňu merkuješ, ako na vlastné oči.

Nech sa páči, pán veľkomožný.

Tebe som kázal doniesť vodu? Prašivý pes! Choď, lebo ti tou čašou rozrazím hlavu. Povedal som, aby mi doniesla vodu tvoja Zuza.

Nedorozumel som.

Ak ma ešte raz nedorozumieš, dám ťa obesiť na dvere. Ber sa!

Ja som prašivý pes?! (Odíde.)

Prekliaty lakomec, nedopraješ mi ani len pozrieť sa na to motovidlo.

Za hájom pri Temeši som chytil dvoch zemanov, chceli sa doškrabať k Báthorymu do pevnosti. Určite mu nesú odkazy od Zápoľského. Sú nebezpeční, prehľadal som ich, ale nič som nenašiel.

Vyplienim tú háveď do posledného koreňa. Čo ste za vtákov? Ako sa voláš?

Ďuro Dóci.

A ty, holobriadok?

Peter Ravazdy.

Čo ste hľadali pri našom tábore?

Predvčerom v noci nás tento človek v našej dedine vyvliekol z postele, vôbec sme tu neboli.

Veľkomožný pane, dnes ráno som ich lapil okúňajúcich sa pri Temeši.

Kvôli tebe nebude uhorský zeman luhať!

Zložím prísahu na to, že je pravda, čo povedal pán Dóci.

Nuž, a či jesto taká nehanebná lož na svete, na ktorú by ste vy, páni, nezložili prísahu? Musíte zomrieť.

Pane, mám ženu a jednu nedorostlú dcéru.

Počuješ, Barabáš, ženu a dcéru — zajtra ráno musia byť tu. Do posledného koreňa nadobro vyplieniť tú háveď.

Pane, aj vy ste jediný syn vašej matky.

Nepoznal som ju.

Neznáte teda synovskú lásku, no istotne znáte lásku dvoch duší, rovnako zmýšľajúcich, sŕdc rovnako bijúcich, viem, že znáte tie sväté city, v nichž to stápajú sa ľudské duše v nebeskú blaženosť, v rajské nadšenie. Zaklínam vás, pane, na lásku juných a nevinných duší, dajte nám slobodu. Moja mať zahynie od žiaľu a moja sľúbenica — dcéra jediná Ďurka Dóciho…

Počuješ, Barabáš, má sľúbenicu, neomylne peknú, mladú. Zajtra ráno musia byť tie baby tu. Neboj sa, Ravazdy, tvoja mať nebude dlho žialiť a sľúbenici tvojej — ak sa nám zapáči — vynahradíme mladoženícha. Barabáš, teraz ich odveď, zakop do zeme dva koly a po zvyčajných prípravách s klincami a kliešťami, daj ich na ne natiahnuť. A tvoji chlapi nech sa cvičia na nich v hádzaní nožov.

Pane, počujte, prosím, azda za peniaze…

Ani slov. Nieto tých peňazí na svete tom, ktoré bych dal za vaše prežitie jedinej hodiny prejdúcej. (Barabáš ich odvedie.) Pyšné zemanstvo, nakoniec vie aj prosiť. Napokon, už niekoľko týždňov som nevidel takú komédiu.

Veľmožný pane!

Zuzina, no poď sem, dieťa moje, daj mi, daj tej vodičky. Och, smäd mám veliký, a len ty si vstave ho udusiť. (Elena hľadí nepozorovane z úzadia.)

Nech sa páči.

Srdce moje, prečo si mi také divé, nevieš, že ťa ľúbim?

Mňa, takú svojvôľnicu? A Elena?

Elena, Elena a stále len Elena. Veď popri nej vari aj teba môžem ľúbiť. A ver mi, ani ju tak velice neľúbim ako teba, no tak hľa, vidíš. (Objíme ju.) Povedz mi, Zuzinko, ľúbiš toho Vavru, toho bezcitného tyrana?

Musím ho ľúbiť, je to môj muž.

Musíš? Však i to môžeš, ale pritom by si, vidíš, mohla aj mňa trochu ľúbiť.

Mám robotu, nie je hotová večera.

To nič, to nič.

Bude ma hľadať muž.

Sem vari len nepríde. Poď sem blíž, Zuzika, tu si sadni, tak. Budeme sa dívať, ako skántria tých dvoch loptošov. (Pobozká ju.)

Preboha, mám mäkké srdce, nemôžem sa na to dívať. Pustite ma, zamdliem, ak ich velice budú trýzniť.

Neboj sa, len tak obyčajne. Vidíš, už ich vyzliekajú. Vavrinec delí šaty medzi križiakov. Barabáš zahrieva klince a kliešte. Nuž, a či ma ľúbiš, Zuzino švárna?

Preboha, pustite ma! Nemôžem sa na to dívať. (Stúli sa k Dóžovi.)

Ľúbiš ma, Zuzinko? Dajže mi pyšťok, duša moja.

No, len ma už pustite. Už ich štípu, pichajú, Ježišmária! (Stúli sa k Dóžovi.)

Sľúbiš mi, že prídeš, ak ťa teraz pustím, čo?

Vavro ma zabije.

Neboj sa, nedám ťa. Prídeš, však prídeš, holubička moja?

Prídem.

Večer.

Hej! A Elena?

Nebude tu.

Len ja sama?

Hej, len ty sama. (Zuzana odíde.) Potvora, ako ma rozihrala. Aha, komédia sa dokonáva. Vždy to isté, najprv pýcha, oči plné opovrhnutia a nemý jazyk, potom vzdychy, jazyk sa rozviaže, prosby, lamentácie, zaklínanie a škrípanie zubov, potom stony, vždy ťažšie a hlbšie, prevracanie očí, klesanie hlavy, slabosť údov, ovisnutie a chrchľanie pokonné. Poznám to už naspamäť.

Čo zase robíš?

Zabávam sa. Pozri, nie je to radosť? Zvíjajú sa, naduté mátohy!

Čo ti urobili, prečo ich trápiš a mučíš?

Sú zemani, musia zomrieť.

Preboha živého ťa prosím, keď ich už chceš nasilu umárniť, aspoň ich netráp. Pamätaj, Ďurko, pamätaj, neminie nás trest boží.

Nás? Ak ten trest príde, čo sa ty bojíš, trest iba mňa zastihne.

Nenechaj tých ľudí trápiť.

Hej, Barabáš, vedia pekne prosiť?

Mlčia, ale myslím, rozviažeme im jazyky.

Povedz im, aby pekne prosili.

Nie je ti dosť, že vidíš ich telesné muky? Chceš trápiť aj ich mysle a dušu?

Pán môj, ten mladý už prosí, ale vraví, že nie za seba, za toho šedivca zanovitého.

Dóža, hanbi sa.

No dobre, akokoľvek, keď už len prosia. Vidíš, brat môj, i to som ti urobil kvôli. Poď a zapi si teraz so mnou.

Nie som smädný.

Si taký bez vôle.

Miesto toho, aby sme sa starali o víťazstvo a pripravovali sa k boju, maríme drahý čas trápením a mučením zemanov. Nepriateľ sa blíži, a my? Jeme, pijeme, zabávame sa, zaháľame. Temešvárski mešťania nám každý deň odkazujú, aby sme už raz udreli na pevnosť, a my nič nerobíme. Keby sme tých dvadsať tisíc ľudí, čo sme tu stratili za šesť týždňov na nemoce a čo sa rozpŕchli pre naše neporiadky hneď v prvé dni, obetovali na dobytie pevnosti, dávno sme mohli dobyť Temešvár, ale takto, miesto križiakov máme iba lotrov, pohrúžených v zmyselných radostiach, máme háveď bez cviku a zvyku, bez riadku a skladu, bez bázní a kázní, ktorá vie len zbíjať, mordovať, plieniť, smilniť a žrať, a už ani nepozná, čo je to poslušnosť.

To nie je pravda! Kto ma tu neposlúchne, keď rozkážem?

Poviem ti, onedlho nikto.

To by som rád videl. Máš pravdu, takto z nás nebude nič, chybil som, no sväto-sväte ti sľubujem, všetko napravím.

To si mi už veľa razy vravel.

Od zajtra to bude inak.

Bodaj by bolo.

No, aspoň náš ľud mal zase raz zábavu akú-takú.

Už je po všetkom?

Už.

Toť, Hrehor, je zlej vôle. Brat môj ľúby, teraz preč so smútkom, zapime si, buďme veselí. Takej som dobrej vôle, ani neviem prečo. Čo je dnes?

Piatok.

V piatok som sa narodil, v piatok som Alimu zo Smedereva odťal hlavu, tohto roku v piatok som prišiel do Budína pred kráľa, povolaný z Belehradu, slovom, piatok mi je deň najmilší. Hej! Desať sudov vína, okrem každodenného doľku dajte križiakom a pár volov nech upečie sa pre nich na ražni v celku. Dobrej som dnes vôle. Nech sa nikto neopováži byť smutný. Doneste mi večeru, a ty, kňaz, nalej trúnku a pi, lebo bohuprisám nebudeš primasom. Vavro! Tri najkrásnejšie ženy z tábora nech nás prídu obsluhovať!

Ale, braček…

Nepočul si?

Tie, čo včera?

Druhé! Ak dačo poriadne nenájdeš, môže prísť i tvoja žena.

Ponížene prosím, tá má robotu pri večeri.

No, kňaz, pripi mi.

Nech žije Dóža, kráľ uhorský!

Tak skoro sa vyplnilo moje proroctvo?

Vyplnilo. Och, bárs bych ťa vtedy poslúchla. Neľúbila som ťa síce, ale snáď…

Nevravme o tom.

Šimko, však ma už neľúbiš?

Aká to otázka!

Nie je možné, aby si ma ľúbil.

Prečo?

Predal si ma.

Svojho koňa ľúbim. Ale daj mi zaň sto dukátov, dám ti ho, zvlášť, keď vidím, že je u teba radšej, ako u mňa.

Pravda, sama som si na vine.

Stala sa len tvoja vôľa. Ja som ťa dobre predal. Stal som sa križiackym vodcom, okrem toho päťdesiat dukátov, a ak zvíťazíme a Dóžu korunujeme, neminie ma grófstvo.

Ešte ťa vždy také sny mácu? Šimon, vidím, že za peniaze urobíš veľa.

Všetko, čo je možné.

Pozri, Šimko. Tu je sto dukátov. Dóža ich vzal Telegdymu a daroval ich mne. Dám ti ich, ak…

Čo?

Hneď teraz pôjdeš do pevnosti a povieš Báthorymu, že Dóža s celým táborom pije ako dúha a bezpochyby bude žrať a korheľovať až do rána. Keby pred svitom urobil výpad…

Daj to sem.

Pôjdeš?

Aj do pekla — za sto dukátov. Báthory neomylne urobí výpad, ak prehrá, som bližšie ku grófstvu, ak vyhrá mám aspoň sto dukátov. Ostatne, pravdu povediac, zunoval sa mi tento život. Peňazí mám dosť, ale už neverím, že sa niekedy doškrabeme do Budína k tej svätej korune. Čo nás tu čaká? Zápoľský je odtiaľto už iba na tri míle. čert ho tam vie, či nás dnes-zajtra náležite nevymastí, nerozpráši. Takto aspoň mám príležitosť vyprosiť si u Báthoryho ochranný list. Ak ho dostanem, bohuprisám, nedbám, nech sa robí, čo chce. Aj za grófstvom urobím kríž. Bližšia je košeľa, nežli kabát.

Veľa som na tomto mužovi nestratila.

No, maj sa dobre. Snáď sa uvidíme. (Odíde.)

V pekle. Som blázon, dala som sa zaslepiť vábivými slovami toho krvilačného vlkodlaka. Po čanáckom víťazstve sa počalo Dóžovi snívať o tróne a uhorskej korune. Dóža a kráľ! Hm, hm, a keby tak predsa… čert nespí… A ja kráľovná, v budínskom paláci, krásne izby, drahé šaty, hrúza sluhov, Vavrinec primáš, Hrehor palatín, Kováč komorník a Zuzina… tú dám obesiť! Hej, obesím ju, potvoru! Ha, ha, ha! Ech, Dóža, a kráľ! Ha, ha, ha! (Prichádza Kováč.) Ľa-ľa, Kováč, čo tu hľadáš? No, Vavro, čo nového?

Hľadám Šimona-vodcu.

Aj ja ho čakám, nieto ho tu. Aké mu nesieš rozkazy? Prečo sem poslal teba? Si slepý! Vieš, prečo si tu? Aby sa Dóža mohol zabávať s tvojou ženou. Ha, ha, ha!

Teda preto…