Ľudská komédia
Autor: Viliam Pauliny-Tóth
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Ecetiová, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Erik Bartoš, Katarína Tínesová
Za stolom sedia zemani, pijú, obsluhuje ich Dievča. Bubeník vonku bubnuje a rozhlasuje.
BUBENÍK:
Jeho svätosť, otec pápež Lev X.:
Všetkým, čo sa proti Turkom zbrane chopia,
viny jich odpúšťa a ktorí v boji tom
spravodlivom padnú za vieru a krajinu,
tým sľubuje v rajskej sláve život večný.
(Vojde do krčmy a pozrie na pijúcich zemanov.)
Dobre tam, lepšie tu!
Povedzže to svetu.
Len žerieme, len pijeme.
Tancujeme a zas jeme.
Trillárí rudy rallí, kuji, kuji, kuji.
(Sadne si do kúta a pije.)
BARANSKÝ:
Jeho svätosť a kráľ náš jasný a dobrý
pevne veria, ba i my všetci — tak myslím —
presvedčení sme, že nemajúc prostriedkov
dostatočných k vydržiavaniu četného
vojska, toto bude ten najľahší spôsob
tisíce veriacich kresťanov pobožných
pod zástavy naše víťazné zhromaždiť,
ktorí vierou Krista zbožne oživení
i oduševnení, zlomia moc a vládu
mesiaca pohanskú a krížu a svätej
Štefana korune predošlú navráťa
jasnosť, moc a slávu!
Áno, to verím síce, že sa ľudstva veľa
zbehne tam ku Pešti hneď po všeobecnom
bully vyhlášení: ale prosím, páni,
čo to budú za ľudia? Biedni žobráci,
tuláci, zlodeji, slovom háveď ľudstva,
čo ničoho nemá, a ktorá len preto
pripne kríž na plece, aby príležitosť
mala zvyklé skutky páchať: lenošiť a
zbíjať.
BARANSKÝ:
A ja verím, že snáď i roľníci,
sedliaci daktorí v ťažení tom počtom
väčší podiel vezmú.
TEKENI:
Lež ráčte mi veriť,
že istotne iba samí takí, ktorí
pred prácou utekať do tábora budú.
NEBOJSKÝ:
Alebo ktorí sa za tie tristoročné
biedy a neresti, ktorých sme príčinou
pomstiť budú hľadieť nad mocným zemanstvom.
TEKENI:
Lež i z druhej strany dobre vec povážme.
Keď zemanstvo ramien nemajúce k prácam
poľným, jich zadržať alebo i naspak
požadovať bude, a k návratu nutiť
do chyžiek rodinných
vrhnúc do žalárov
ženy a dietky jich — bo prosím, vyznajme,
jak sme robiť zvykli — veríte, že ľud ten
v hŕbach ozbrojený toto trpeť bude?
A veríte, že sa jako zver zbesnený
nevrhne na šľachtu, aby sa vypomstil
za muky na ženách a deťoch páchané?
A veríte vy, že ľud ten bôľom ťažkým,
biedou tristoročnou hrozne rozľútený,
potom akéhokoľvek poslúchať bude
vodcu? A že sa s tými, čo sa z krajín
susedných pripoja k nemu, nevrhne na
nás a rodiny naše? A čoby trúba
Pána z nebies zavznela, ľud ten už potom
nebude znať cviku a nie poslušenstva,
nie milosrdenstva. — Oh, bohdaj som ložným
bol teraz prorokom, bohdaj sám Pán nebies
a zemi, slov mojich smutné nedopustil
nikdy vyplnenie, a odvrátil meč na
hlavy naše strastné ostro namerený!
NEBOJSKÝ:
K zboru križáckemu sa chudoby krajiny
Uhorskej pripojí, lebo veď čože má
krome tej nádeji — ktorou ju krmíme —
že tuná len bieda, dobre len v nebi.
BARANSKÝ:
Bez trovy väčšej, všetkým len ťarchavej
tisíce vojakov dostaneme pre vlasť,
vierou Krista svätou vysoko nadchnutých
ku obrane cirkvi a koruny svätej.
Za stolom sedia sedliaci, pijú, obsluhuje ich Dievča.
SZABADY:
Aký erb dostal Dóža?
BARTOŠ:
Odseknutú ruku na zelenom poli, k tomu dolomán, ostrohy, šabľu, štyristo jutier zeme. Dálnocký Jurko Dóža je spravený pán.
KRUCH:
Ale nie rodzený.
SZABADY:
Akokoľvek, ale zostane to pekná vec, že vyznačujú takto aj sedliaka.
KRUCH:
Dobre, veď zostane, ale divné je, že keď voľakoho vyznačia, spravia ho zemanom, jako keby sedliak už nebol ani človek. Napokon, verte mi, myslím, že to zas len bude dáky sladký motúzik. Urobili to preto, aby sa viac sedliakov hlásilo ku križiackemu ťaženiu. Čoby som bol o polovicu mladší, nešiel by som medzi tú zberbu.
SZABADY:
Zberba? Sedliaci ako my.
BARTOŠ:
Sú medzi nimi aj poriadni ľudia, ale zväčša otrhaní, ošarpaní žobráci.
SZABADY:
No, veď uvidíme, čo vykujú. Ja len toľko, ak sedliaci naozaj vyprášia toho Turka a potom za odmenu dostanú od pánov dáke slobody, aby na nás prstami neukazovali, že sme si nič nezaslúžili.
BARTOŠ:
No, veď vy len čakajte od pánov dáke slobody. Ha, ha, ha! Máte sa načakať.
SZABADY:
Myslím, že nám už len dačo dajú.
KRUCH:
Dajú, len keď musia.
Na smrteľnej posteli leží Krkoška, okolo nevlastné deti: Marína, Ján a bratranec jej Heridón.
KRKOŠKA:
Karína, choď mi z očí. Ty si moja smrť. Iba ty, a nikto iný. Iďi radšej spať.
MARÍNA:
Mamička moja machocha, načo, už svitá.
KRKOŠKA:
Choď, kam chceš, aspoň pri smrtnej posteli nech ťa nevidím. Janko!
KRIVÁNSKY:
Čo chcete?
KRKOŠKA:
Syn môj, choď na chvíľu von, mám dačo povedať Heridónovi.
KRIVÁNSKY:
Poďme, Marínka! (Odídu.)
KRKOŠKA:
Heridón!
HERIDÓN:
Čo rozkážeš, sesternica?
KRKOŠKA:
Znáš Jozefa na Orlovom?
HERIDÓN:
Z videnia.
KRKOŠKA:
Čo je to za človeka?
HERIDÓN:
Viem len toľko, že žije od sveta odtiahnutý, nepoznaný, že krásne spieva a často i veští. Ľudia hovoria, že je syn, či vnuk brata Michala Bradáča, ktorý pred polstoročím na panstvách Jura z Poděbrad založil cirkev bratov českých. Jozef sa vraj pred prenasledovaním ukryl do našich hôr. Farár zas vraví, že Jozef je apoštol pikardov, iní svedčia, že rozširuje valdenskú vieru.
KRKOŠKA:
Vravíš, že Jozef veští.
HERIDÓN:
Najviac o krásnej budúcnosti.
KRKOŠKA:
Heridón, iď k nemu a vypočuj ho. Jestli mi donesieš dobrú novinu, aspoň pokojne umriem.
HERIDÓN:
Drahá sesternica, nespomínaj smrť, nesmieš zomrieť. Ostatne, neboj sa, trhanie gazdovstva Krivánskych od Krkošov prekazím.
JOZEF (stojí na vrchu a potom spieva):
Tam, tam ma city moje zaneste,
kde v krásnom ducha objatí
s prírodou blahé sa raje tvoria,
Bo ľud nezná túhy moje,
svet sa smeje len zo slova,
svet ten smiechom rozvlneným
sochu si zo mňa vychová.
Potom zbohom, vy paláce,
vy miesta posvätné,
zbohom spevy — berly moje,
hrady nepodvratné.
Čo hovorím? Berly a paláce?
Či je básnik tiež bohatier?
Hej, bo jeho je každé temeno,
každé bralo Tatier.
Jeho je, čo oko vidí,
jeho, čo k sluchu došumí,
jeho carské sú nádhery,
tie posmuhlé hradov rumy.
Jeho sú dňov krásne mrky,
jeho rána svity,
jeho je, čo duch pomyslí,
čo duša pocíti.
Zákony sväté sú spevu jeho
myšlienka a ňadier city.
Ale ktože je spevca poddaný?
Každá duša, ktorá cíti.
Ďaleké sú to hranice,
lež pre spevca svety úzke,
sťaby krídla ostrihali
ulapnutej divej húske.
A hľa, predsa pieseň moja
pre ten svet je nemá.
Bo tu slovo spevov mojich
duše vernej nemá.
Tam, tam ma city moje zaneste,
kde v krásnom ducha objatí
S dušou cítiacou sa raje tvoria,
kde cit — duch boží posvätí.
Bo ľud nezná túhy moje,
svet sa smeje len zo slova,
svet ten smiechom rozvlneným,
sochu si zo mňa vychová.
A na sochu slza kvapne
z hviezd mliečnej koľaje,
ale spevca sochu ona
viacej neodkľaje.
HERIDÓN:
Prišiel som k vám, pane, dušu utrápenú
vaším bohumilým si ukojiť spevom.
JOZEF:
Za spevom chodíte? Hm, divno to, pane!
HERIDÓN:
Nuže spievajte, prosím!
JOZEF:
O čomže spievať?
Či snáď povesť dáku? A či lásky city?
Či asnáď o peklách ľudstva bezbožného?
HERIDÓN:
Nie, prosím vás, pane! To som všetko ja sám,
za života prežil. Ale vy, ste mladý,
božnými citami za krásu a dobro
vysoko nadchnutý: Nuž, vyvábte, prosím,
hlasy piesni z temnej budúcnosti lona.
JOZEF:
Veľa žiadate! — Čo ja len ešte tuším,
sa do ľudských slov dá, ťažko pozavíňať.
HERIDÓN:
Zvláštny ste človek! Mladý, bystrý, spievajte!
Ja som vovždy myslel, že spevec musí byť
blädý a vyžitý, v hlbokých myšlienkach
slastne zanorený — nie pod nebom holým,
ale v chyži temnej. A hľa, spevec tento
tu pod bralom divým, rieky nad priepasťou
a v doline krásnej po lesoch a lúkach
spieva piesne svoje a sťa ruža kvitne.
Prečo nevyjdete na svet spevom svojím
okúzliť národy a mysľam jich marným
zmer slávy dať nový? — Prečo, vravte, pane!
Povedzte — prosím — kto ste a odkiaľ ste?
JOZEF:
Ja som spev môj, a spev môj je zas druhé ja:
Žijeme a mrieme naveky len spolu,
jeden bez druhého sa nám mysleť nedá.
Jestli avšak meno snáď žiadate ľudské,
viete, Že ma ľud váš Jozefom menuje.
HERIDÓN:
Jozefom, to jest; posledným?
JOZEF:
Ako chcete!
Spev môj bude prvý a ja som posledný,
čo ho tu v samote iba skalám sivým
hlásam.
HERIDÓN:
Teda Jozef — lež rod a vlasť vaša?
JOZEF:
Vlasť spevu je vlasť len jedna, a vlasť vaša,
teda i moja, to mi je domovina.
HERIDÓN:
Ale ľudia vravia —
JOZEF:
že som pikardista,
kacír, zablúdilec a cirkvi rozkoľník,
neznaboh a slepec, snáď i černokňažník?
Nechte vravieť, pane, nechte blúzniť ľudí,
nechže špincú aj verejne i po strane:
Keď raz môj čas príde, nový svet sa vzbudí
a starý sa za svoj blud špatne zastudí —
lebo pravda božia vždy pravdou zostane,
lebo pravda božia vždy pravdou zostane.
(Spieva.)
Na siedmej doline dievčatko si žije,
a rany bolestí tichou pesňou myje:
„Hoj, pesňá, pesňá má, pesničko neznaná,
kedyže mi budeš svetami spievaná?
Spievať nesmiem hlasne, zlý svet mi to bráni
a milého môjho, odo mňa mi stráni.
Hoj, pesňa, pesňa má, pesničko neznaná,
kedyže mi budeš svetami spievaná.“
A jako tak spieva v lipovom sa húští
s lístkom vtáčik bystrý k nohám devy spustí:
„Tu ty máš, Marínka, lístok od milého,
netúž boľne za ním, veď si večne jeho.“
A Marína lístok milého čítala,
a keď prečítala, za ňadrá schovala.
A za rok aj za deň pod lipu chodila,
mladá „slávy dcéra“ — syna porodila.
Svét náš na severu hviezdu novú vzhliadnul,
od jejž zlatej žiare mesiačik oblädnul.
A na nebi sa dve slniečká zjavili,
aby mesiačkovi žiar starú vrátili.
Lež hviezda sa dvíha k nebeské výšiny,
aby ožiarila púť syna Maríny.
Trinásti aj traja, čo stavali páni —
zborí, a ľud milý od skazy zachráni.
Na pohrab nevoli posledniu zazvoní,
slávou svojou slávu päť svetov zacloní.
Letia roky, letia a blížia sa časy,
v ktorých syn Maríny svojich večne spasí.
Mária, Mária, spolu my žijeme,
jeden bez druhého ani nezomrieme:
Svet nás ešte nezná, neznáme sa sami,
ej, ale nás znajú tie hviezdy nad nami,
pod nimiž sa skala slávy hor vypína,
a tam hviezdam šopce, že žije Marína,
Mária, Marína.
Hoj, žije, žiť bude, blížia sa už časy,
v ktorých i svet pozná mej Maríny krásy.
A v Maríny krásach pozná krásy dvoje —
nielen mej Maríny, lež i cnosti moje.
Krása jej a moje svety popohýna,
budeže to život — ty moja Marína,
Mária, Marína.
O autorovi
Viliam Pauliny-Tóth
básnik, beletrista, publicista, politik, vedúca kultúrna a politická osobnosť memorandového matičného obdobia.
