ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za stolom sedia sedliaci, pijú, Heridón sa sťažuje.

Veľactené panstvo, všakovaké sú ľudské osudy, ktoré nás smrteľníkov veľa ráz sťa mocné zmije tak obovíňajú, že vymotať sa z nich sami nevládzeme. Dlhé časy Ján Krivánsky a Ján Krkoš žili v nerozlučnom priateľstve, podľa zvyku zdedeného od otcov hospodárili spolu a zhospodárené spolu zažívali. Zostarel som v týchto zväzkoch. Za mladi sa mi síce zdalo, že by pre Krivánskeho bolo lepšie, keby gazdoval osobitne, no nik ma nepočul, nik ma nepochopil. Krivánskovci robili, čo mohli, ale ich meno predsa nebolo zapísané medzi mená gazdov našej dediny. Všetko išlo pod menom Krkoša. Áno, oni pracovali, a predsa nikdy nemali nič svoje, spoločná pokladnica bola u Krkoša. Oni robotovali, a ich čeľaď predsa často mrela od hladu. Nemali vlastný chlieb. To všetko som v mladosti videl a poznal, vravel som o tom, no nik ma nepočul, nik ma nepochopil. Teraz sa však veci obrátili, keď som sa už dávno odriekol tej krásnej myšlienky. Teraz Krivánsky silou-mocou požaduje rozdelenie spoločného hospodárstva, lebo macocha v dome Krivánskeho zomrela. Ona zomrela a hospodárstvo zdedené od otcov má sa teraz podeliť a večne odlúčiť vo dve strany. Mladí vravia síce, že keď raz, ak pánboh dá, nastane spojenie všetkých členov našej veľkej rodiny, ľahšie budú sa spájať čeliadky s malým imaním, než by sa spájali zbohatnuté slávne famílie. Vravia, že netúžia po bohatstve pre svoje pohlavárstvo, lež jedine po každodennom chlebíku pre svoju čeliadku umorenú hladom. Avšak, ja neverím, že by delenie síl mohlo byť teraz prospešné, keď sa hýbe celý svet, hrozí Turek a sedliactvo domáha sa práv daných mu Bohom, pošliapaných ľuďmi. Nie je to hrozná krátkozrakosť, nie je to hľadanie vlastnej skazy? K osohu a prospechu oboch rodín treba znovu spojiť staré rodinné zväzky, teraz narušené, čo podľa môjho zdania jedine vzkriesením starej macochy bude možné. Čo, keby sa stalo naším pričinením, povedali by sme, že nezomrela, lež iba leží v trápnych mdlobách…

Heridóne, netráp sa, pre váš svet som ja zomrela a nijako nenaleješ mi viac života do zdrnelých kostí. Uspokoj sa, časy môjho života boli krásne časy, teraz si odpočiniem. No, keď nastane deň slávy vzkriesenia, vstanem objať milú rodinu a žiť budeme vospolok dni blaha a slávy nekonečné. Zbohom.

Kristus a sloboda! Dóža tiahne so štyridsiatimi tisícmi proti Temešváru. V pešťanskom tábore nechal dvadsaťtisíc chlapov. Nuže, chlapi, čo vy na to?

Ja držím s vami, pán richtár.

Boh ti pomáhaj. Neboj sa, nebudeme sami. Nuž, a vy čo? Zavoláme sem tisíc chlapov z Dóžovho tábora a skántrime všetko, čo bude proti nám. A prečo by ste nedržali s nami? Sám kráľ schvaľuje naše kroky. A potom, čo som ja nadarmo v dedine richtárom? Veď uvidíme, kto sa opováži sprotiviť richtárskym rozkazom. Čo nás tu takto čaká? Večná služba. Ak si sami nepomôžeme, nik nám nepomôže. Ak sami seba opustíme, aj Boh nás opustí.

A či by nebolo teraz lepšie, keď sú križiaci pohromade a zemianstvo čuší učupené, pýtať dáku slobodu? Viem, že by nám náš stav uľahčili a zašanovala by sa krv národa.

Teraz by mnoho nasľubovali, ale keby sme sa rozišli, nedodržali by sľub a ešte by nás viac trýznili pre našu opovážlivosť. Kto stavá ich kaštiele? My! Kto bráni ich proti Turkovi? My! Kto robí cesty, hate, mosty? My! Kto platí najväčšie dane? My! Ani to im nie je dosť! Strojnásobili poddanské poplatky a ty, sedliak, len splácaj a obrábaj panské! A keď už tvoj pán nemá pre teba roboty, pošle ťa robiť na tridsať míľ, požičajúc ťa ako hovädo švagrovi alebo kmotrovi. To je život? Komu sa ľúbi, nech si ho má! Ja — ďakujem. Kristus a sloboda! (Predstaví Kuliša, ktorý prišiel s ním.) Tento človek prišiel z Dóžovho tábora, priniesol vám pozdrav od vodcu križiakov a povie nám, čo sa robí tam dole.

Ďuro Dóža vás všetkých pozdravuje a vyzýva, aby ste sa ponáhľali k nemu. Tuhľa je jeho písmo: „Ďuro Székelský, Dóža de Dalnok, víťaz mocný, požehnaného ľudu hlava a kapitán, nie zemanov, ale jedine kráľa uhorského poddaný, pozdravenie vzkazuje všetkým mestám, mestečkám a osadám zemi uhorskej. Viete, že zemanstvo neverné proti nám a proti celému k vojne svätej chystajúcemu sa zboru násilne povstalo, aby nás prenasledovalo a skynožilo. Z príčiny tejto pod pokutou kliatby cirkevnej a večného zatratenia, tak i pod stratením hlavy a majetku vám všetkým ostro prikazujeme, aby ste hneď po prijatí tohto listu bez odkladania a výhovorky každej ponáhľali sa sem k Temešváru, k zveľadeniu voja svätého, jehož požehnaná zmluva a jednota všemocne usiluje sa moc a vládu nadrečeného, neverného a prekľatého zemanstva obmedziť a utlačiť. Čo robíme k osohu vašemu. Ak ale neprídete, pokuta vás neminie. Dáme vás na koly natiahnuť, majetok vám spustošíme, domy vaše znivočíme, ženy a deti vaše pomordujeme!“ No, gazdovci, čo na toto písmo poviete?

Nech žije Dóža!

Nech žije!

Teda všetci tak zmýšľate.

Všetci.

Tuhľa, vidíte tento kríž, posvätil ho sám ostrihomský arcibiskup. Keď všetci jednako zmýšľate, prisahajte vernosť: Kristus a sloboda! Záhuba šľachte!

Prisaháme! A ty, Heridón, prečo neprisaháš?

Nezmýšľam o tejto veci tak ako vy. Chcem, aby sme kriesili slobodu nie cestou vzbury, ale cestou zákona.

To je zrada!

Dolu s ním!

Preboha, ľudia, čo robíte?

Poviažte ho! Ja vás naučím, kto je richtárom v Tekeniciach!

Nech žije Szabady!

Nech žije…

Čo to kričíte?

Myslím, že náš krik nikoho nemýli v práci.

Mýlite každého pokojamilovného človeka.

Zunoval sa nám pokoj.

Tak je…

Rozkazujem vám, rozíďte sa!

Beda tomu, kto sa pohne! Tu rozkazujem ja — richtár.

Menom tvojho veľmožného pána Andreja Tekeniho ti dávam na vedomie, že si z úradu, ktorý si posledný čas viedol k nespokojnosti veľmožného pána, prepustený. Odovzdáš mi richtársku palicu a kľúče.

Neráčte sa ďalej unúvať, tie časy, keď zemský pán menoval sedliactvu richtára, už minuli. Dóža, ktorý bude celú krajinu riadiť a spravovať podľa székelských zákonov, rozkázal, aby si ľud sám volil richtára a úradníkov.

Snáď aj zemského pána?

Aj toho, ak sa nám zachce.

My ho nechceme!

Však ja vás naučím, nevďačná zberba. Stráž!

Záhuba šľachte!

Čo to má znamenať? (Je obkľúčený.)

Si síce zeman, ale tiež iba sluha. Ak sa k nám pripojíš, odpustíme ti.

Hahaha.

Kristus a sloboda! (Vrhne sa na neho.)

Nech žije Dóža! Záhuba šľachte! (Vrhne sa na neho.)

Kristus a sloboda… (Sedí.)

Prišiel si, Ďurko! Celý si uparený a zaprášený.

Idem rovno z Pešti.

Čo je tam nového?

Mali sme v Budíne znamenitú zábavu, päť križiakov sme na koly natiahli, ôsmich stínali a tristo križiakom sme rezali nosy a strihali uši.

Ale ty vari nie!

Aj ja som pomáhal, kráľovi ľudia už nestačili. A tu je čo nového?

Pre teba nič dobré! (Podíde k nemu a zabije ho nožom. Dievča vykríkne, Barabáš odíde, Szabady s ním.)

Ja tak myslím. Čo nás pod Dóžovým panstvom čaká? Nič dobré. Szabady je sedliak ako my, ba ani taký. Jeho otec sem privandroval, a my tu žijeme od nepamäti, rozmaznaný priazňou pána Tekeniho stal sa majetným človekom a napokon richtárom. A teraz už horšie rozkazuje, ako sto najkrutejších zemanov. Chce mať slobodu, ale len pre seba. Ďakujem ja za takú slobodu.

Tak je! Nechceme szabadyovskú slobodu. Nech psom tráva rastie, keď psi kone zedia.

Keby zloduch k sebe nevábil človeka, človek by len preto bol verný Bohu a dobre by robil, lebo by inak robiť neznal, nevedel by hrešiť. Cnosť jeho bola by teda cnosťou prirodzenou, nie zásluhou, lež púhym pudom, inštinktom. Vysvetlím vám to per exemplum: Človek jeden napríklad zariekol by sa piť pálenku. Rozumejte ma, zariekol. Nuž, či to bude cnosť, keď potom ju viac piť nebude? Aká cnosť! Veď nesmie piť, zariekol sa, t.j. musí nepiť, no a musenej cnosti niet! To, že nepije, nie je cnosť. Nuž, a všetci vieme, že čo nie je cnosť, je hriech, lebo kto nie je so mnou, je proti mne. Ale nezarieknuť sa, môcť piť, a predsa nepiť, to jedine je skutočná cnosť. Teda negácia cnosti, necnosť, zlo, diablovstvo — to je pôvod cnosti. Ak ho niet, niet ani cnosti. Kto teda neuznáva hrozitánsku potrebu zla? Dixi.