ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aristofanes,^[1] vznešený grécky básnik, žil okolo roku 420 pred n. l. v Aténach. Miesto jeho narodenia nie je nám známe. Ním rozkvitla a pokračovala jar, najskvúcejší vek gréckej komédie, ktorá dotiaľ uvádzala v divadlách iba všedné a neslušné frašky a šašovstvá; a on je ten jediný komický básnik, od ktorého sa nám zachovali úplné grécke komédie, všetkých spolu jedenásť, z autorových asi 54 — 82 hier. Všetky tieto až dodnes zachované jeho hry, vynímajúc iba jednu, zvanú Plutus, patria k starej komédii.^[2] Táto stará komédia bola spočiatku veľmi nedokonalá; mala svoj chór a predvádzala sa cez slávnosti na počesť Bakcha,^[3] zasväcované s divou, bujarou radosťou a nezbednou prostopašou, najprv síce na vidieku, potom i v meste, a v nej sa so záľubou kochal pospolitý ľud väčšmi než vzdelanejšia a zbehlejšia časť národa. Táto komédia sa ešte úplne vzťahovala na skutočné príbehy v obci, zasahovala do jej správy, vyberala si látku zo všedného života, privádzala na scénu známe osoby pod známym skutočným menom, a tam si z nich robila posmešky. Ľud, hoci sa v nej hovorilo o ňom samom, to nielen nezakázal, ale i vďačne trpel, ba napomáhal a podporoval; lebo každý sa aspoň na divadle prostredníctvom tejto básnickej smelosti pokladal povýšeným v obci za verejného sudcu a slobodného mešťana. Až neskôr, keď sa stav obce zmenil, zakázané bolo uvádzať na scénu známe osoby pod vlastným menom. Túto starú komédiu priviedol Aristofanes k veľkej dokonalosti; jeho všestranný, nevystihnuteľný vtip, jeho svieža, nepreberná veselosť mysle, popri tom čistota a spanilosť jeho reči, krása výrečnosti, tá ľúbezná, harmonická, nikým neprevýšená, zriedkakedy dosiahnutá skladba a zvuk jeho veršov vydobyli mu večnú slávu. Neprekonaná je jeho dômyseľnosť, jeho schopnosť vynachádzať témy a ich vypracúvať, šťastie jeho umu pri kreslení ľudských charakterov a ich smiešnych stránok, hlboká a opravdivá znalosť ľudí, ľudských pováh, mravov a obyčají, bystrý, všetko prenikajúci jeho pohľad do tajomstva srdca i mysle, ktorému iste neušlo nič, čo si zaslúžilo výsmech. A že svojím vtipom, často príliš všedným, neslušným, hrubým a nehanblivým, že vo svojej satire býva neobyčajne dojímavý a zatrpknutý, že sa dotýka nielen vrchnosti, vodcov vojska i ľudu, básnikov a iných, ale i najmúdrejších a najzaslúžilejších mužov, ako je Sokrates,^[4] i ľudu a národa svojho, ba aj bohov a ich úcty, a zo všetkého toho robí si posmešky — je veru u nás niečo neobyčajné, nevídané a neslýchané a môže sa až po dokonalom oboznámení sa so stavom a rozpoložením gréckeho divadla, starej komédie, ľudskej povahy poriadne posúdiť; no potom sa všetko vidí v inom svetle. Ktokoľvek sa dôkladne oboznámi s Aristofanom a jeho spismi, ten ho, nech už nič nevravím o jeho vtipe, spozná ako znamenitého, šľachetne zmýšľajúceho človeka, ktorého zmýšľanie určite robí česť onomu veku a storočiu. Nebol preniknutý tou tichou, nábožnou dobromyseľnosťou, ktorá vanula zo spisov Herodotových,^[5] Sofoklových,^[6] Platónových;^[7] nemal nijakej náklonnosti k onomu prenikavému bádaniu, filozofovaniu a zamýšľaniu sa o dôkladných znalostiach poznania ľudskej duše, čím všetci jeho krajania boli vtedy akoby posadnutí. Jeho dômysel bol schopný aj toho, ale chodníček, po ktorom raz začal kráčať, viedol ho stade inam. Jeho komédie nie sú iba šanty, diela chvíle, prostriedky samopaše a neskrotnej veselosti; sú to diela dômyselného ducha, plody dlhého premýšľania; netešia natoľko samotnou svojou jasnou, neskalenou, nevyčerpateľnou žartovnosťou — z nich vanie čistý, slobodný duch lásky k vlasti, milovanie pravdy, jednoty a svornosti. No či vtedajšie aténske divadlo pripúšťalo ešte väčšie a jemnejšie myšlienky alebo nie a či možno Aristofana podľa tých jeho zachovaných veselohier dokonale posúdiť alebo nie — to sú zase iné otázky. Komédie vôbec nie sú nikdy čisté, samostatné plody ducha, bez ohľadu na obecenstvo, na čas a okolnosti, za ktorých vznikali a rozširovali sa. Z tohto hľadiska sa teda majú i posudzovať. Za čím Aristofanes baží, je pokoj a skončenie nešťastnej a náruživej peloponézskej vojny;^[8] odstránenie zhubnej samovlády niektorých potmehúdskych vodcov ľudu; statočný, poriadny, meštiansky život namiesto prevráteného, úmorného, učeného presilenia ducha; statočná, vojenská výchova, aká bola za starodávna; právo, dobré spravovanie obce, v tragickom umení bývalá vznešenosť a vážnosť. Nemiernu prostopaš a rozpustilosť, nezriadené svetáctvo svojich čias všade prenasleduje a kreslí nepeknými farbami. Už starí vykladači poznamenali, že on prvý priviedol poblúdenú komédiu k užitočnejším, vážnejším a jemnejším veciam, lebo vraj Kratinos^[9] a Eupolis,^[10] jeho predchodcovia, stvárali ešte príliš nepríjemné a nemravné smiechoty. Často už Aristofana mnohí obviňovali, že nezdvorilým a hrubým vtipom svojím iných hnevivo šľahal a bičoval, že sa usiloval predvádzať smiechoty iba prostej zberbe, že na cti utŕhal najzaslúžilejším mužom a ranil ich, kdekoľvek mohol; mnohí usilovali sa jeho spisy svojím úsudkom vyzliecť zo všetkej pôvabnosti, ktorú v nich našiel a ctil sám božský Platón, jeho samého nazývali ľahkomyseľným, planým, utŕhačným, sebeckým, a aj to, keď svojich spolumešťanov chcel urobiť múdrejšími a lepšími, vysvetľovali z jeho strany ako podvod, úlisnosť, ľstivosť a klam. Tak je to, keď si pomotáme človeka spolu s básnikom! Obhájiť Aristofana proti tomuto, ako sa zdá, prepiatemu a nepravdivému osočovaniu dokonale, je vecou iného času a iného miesta. Aby sa to mohlo stať, museli by sa pred očami nestranného čitateľa spravodlivo preskúmať nielen jeho spisy a poukázať na to, čo je v nich ľudského a čo básnického, ale čo najstarostlivejšie prebádať, zhodnotiť a posúdiť i celkový charakter gréckeho ľudu, jeho činy a zmýšľanie, jeho mravy, povinnosti a stupeň vzdelania v každom veku a storočí, ďalej každé rozpoloženie, poetický a mravný stav, medze slobody gréckeho divadla. Veľa sa tu už urobilo, veľa by sa ešte malo urobiť. Obecenstvo gréckeho divadla treba pokladať za spoločnosť dôverných priateľov a úplne slobodných ľudí, ktorí sa chcú bez všetkých ohľadov raz do vôle rozveseliť a nasmiať, a pre tento cieľ vyberú často niekoho spomedzi seba za predmet svojej zábavy, aby bol smiech tým väčší; a nie ako trma-vrma cudzincov, osôb vyššieho i nižšieho stavu, ktorí berú všetko doslova a prijímajú jedno s tajným, potupným, iné s odsudzujúcim a seba v mysli ospravedlňujúcim rehotom a udúšanou, utajenou nenávisťou, neprajníctvom a nevôľou. Kde vládne veselosť, tam všetka vonkajšia zdvorilosť a slušnosť, ktorá sa zakladá na zvyku, musí na čas pred prirodzenosťou ustúpiť, tam nikoho nezneuctí ani určitý stupeň surovosti, bujarosti a zmyselnosti. Nahota telesných podnetov a surové žarty zberby urážali Aténčanov nepomerne menej než nás, a prednes mnohých rečí stratil tam častým opakovaním a používaním to, čo sa nám na nich zdá byť ošklivé. A potom povahu mravov východných národov nemožno si mýliť s našimi a merať naším rífom. Medzi nami a medzi nimi je veľká vzdialenosť. To kvílenie a bedákanie nad ošklivými špinavosťami Aristofanovými nemohlo predsa odradiť zlatoústeho spisovateľa,^[11] aby si jeho spisy nenechával pod poduškou a neučil sa z nich rečniť. Tí, ktorí Aristofana pokladajú za špinavého ošklivca alebo — aby som povedal s Homérom — nehanebnosťou rozvášneného, jedovatého potmehúda, na to temer nepomyslia, že aj ten ich vážny Aischylos^[12] a čistý panenský Sofokles v satirách svojich nepochybne mnoho povedali, čo je pre naše besedy nevhodné. Vraj Kratina a jeho herca ľud raz vyhodil z divadla, pretože nepredniesol nič mrzké. Treba dobre poznať Atény a grécke divadlo, najmä však samého Aristofana, a ak čítame jeho komédie, musíme si predstavovať, že ich vidíme v divadle, potom sa istotne pri nich rozveselíme čo najnevinnejšie a najpríjemnejšie.

Čo sa týka Oblakov,^[13] ktorú komédiu sme teraz voľne preložili po prvý raz, o tej prehlásil sám jej pôvodca, keď už bol napísal nemálo hier, že patrí medzi jeho najvydarenejšie práce — isteže nie z opičej lásky k svojmu najmladšiemu plodu. V nej sa skutočne spája ten najväčší dômysel s opravdivou komickou žartovnosťou a veselosťou, a vôbec v celej práci vládne omnoho lepší poriadok a plán než v iných jeho dielach, ktoré sú neraz opravdivými dielami. A tie lahodné, utešené a harmonické verše, akými sa vtedy ani tá najdokonalejšia a najvznešenejšia tragédia nemohla pochváliť, nemajú sa obchádzať mlčaním, lebo sú skutočnou ozdobou spomínaného diela. Ale obšírne rozprávať o týchto prednostiach bolo by priam nerozumnosťou, kto ich chce vidieť a precítiť, ten ich sám musí hľadať tam, kde sa nachádzajú. Oveľa viacej tu treba pouvažovať o predmete, o ktorom sa v celom diele hovorí a hrá. V tejto komédii sa predstavuje rozpor a roztržka medzi učenou spoločnosťou, vznikajúcou v Aténach, bažiacou po nemožných alebo planých vedomostiach, zbehlou v úskokoch a fortieľoch,^[14] ale nesvornou a v rozpore medzi sebou navzájom i s oným prostým, nevycibreným, nepokazeným a zmužilým životom dávnych čias, so starou a novou výchovou, so starou vierou a novým obnovením viery, mravov i umenia. Vzmáhajúcu sa učenosť, najmä dialektiku,^[15] predstavuje a pestuje jeden muž, a tým je Sokrates. Či poskytol tento mudrc sám príčinu na taký výsmech alebo nie, či je on namiesto filozofie vystavený na posmech, či filozofia miesto neho — ťažko rozsúdiť. Je to iba domnienka, že by bol býval Aristofanes úhlavným Sokratovým nepriateľom. Sokrates rozumel žartom lepšie. Urobil sa hluchým, že Oblaky sú namierené proti nemu, hoci nikdy dotiaľ nechodil do divadla, teraz sa tam ihneď vybral, a keď sa cudzí, ktorí ho nepoznali, vypytovali, kto to môže byť ten Sokrates, vtedy on vstal a až do konca hry ostal stáť, aby ho všetci mohli vidieť. Smiechoty si robiť z niekoho v divadle a na cti niekomu utŕhať alebo ho dokonca mravne i právne odsúdiť, boli v Aténach dve úplne rozdielne veci. Ani filozofia nemala byť celkom odsúdená na vatrovú klietku, malo sa jej ukázať, že i ona nie je dokonalá, že i ona nie je bez chýb, nedostatkov a ľudských krehkostí. No akýsi rozpor, akési odcudzenie alebo dokonca zanevretosť medzi Aristofanom a Sokratom mohla a musela niekedy byť. Povolanie a stav oboch mužov bol úplne rozdielny, Sokrates sa zapodieval filozofiou a Aristofanes bol básnik, človek svetský, ktorý málo dbal o filozofiu. Prichádza k tomu, že Aristofanes Euripida,^[16] srdečného Sokratovho priateľa, neustále prenasledoval; vtedy Sokrates, ako si môžeme ľahko domyslieť, nemohol ostať ľahostajný. Vôbec dá sa aj povedať, že Sokrates svojou žartovnosťou a veselosťou mysle, v ktorej často prekračoval medze slušnosti, až sa stal uštipačným, kdesi a kedysi trochu ostrejšie zabŕdol do citlivého básnika, čo mu tento dal zase pocítiť svojou dobiedzavou a jedovatou satirou. A veď vieme, že Sokrates komických básnikov nenávidel. Aristofanes sa základov a gruntu Sokratovho učenia nedotýka, stačí mu pripomenúť jeho vonkajšiu podobu, jeho zlé používanie. Príbehy a známe reči sú tým cieľom, do ktorého strieľa, tým brehom, do ktorého naráža, tým rúchom, ktoré prevracia, prezlieka a vysmieva sa z neho. Vymyslené príhody a slová neboli na gréckom divadle doma. Sokrates musel skutočne mať na sebe mnoho smiešneho, lebo práve v tom čase ho i Ameipsias^[17] predviedol v divadle a Eupolis ho už dotiaľ neraz vyposmechoval. No čo je hlavné: nemožno tvrdiť, že by bol Sokrates,^[18] ktorého krásnu šialenosť vidieť ešte v jeho starobe, býval hneď od mlada dokonalým mudrcom. Kto pozná jeho príhody, jeho vyučovanie mládeže, jeho odsúdenie na smrť, najmä obvinenie a súčasne obranu podrobne a dokonale, ľahko pripustí, že z jeho školy mohli vyjsť rozpustilí, sebeckí, panovační, ľuďmi a bohmi pohŕdajúci, po samovláde v obci bažiaci mladíci. Jeho ostrovtip, ktorým všade rozlišoval múdrosť a statočný život, ľahko mohli zle porozumieť a jeho náuku zle používať. Aristofanovi, ako horlivému vlastencovi, nebolo veľa treba; so svojimi spismi bol ihneď naporúdzi a zasiahol nimi toho, kto mu prvý prišiel na mušku. Výhovorka, že by Aristofanes nebol práve na Sokrata, svojho — ako sa mnohým sníva — priateľa, cielil, ale iba pod jeho známym menom karikoval a na posmech obracal súčasných mudrlantov, nedoukov a svätuškárov, je nevyhovujúca. Veď ako mohol človek so zdravým rozumom vybrať si za cieľ pre svoj všetko porážajúci vtip najnevinnejšieho spomedzi všetkých, protivníka vetroplachov, nepriateľa jalového dumania, nepriateľa šaľbiarskych kumštov a praktík — ako všetečného, pochabého pobehaja a škodlivého tlčhubu? Či nebolo dosť iných, známych, toho zasluhujúcich? Práve preto, že Sokrata sám uznal a posúdil za najhodnejšieho, na ktorého by vylial svoj hnev a namieril svoje jedovaté šípy, postihla ho od potomstva nepriazeň a nenávisť. Čo tu možno na to povedať, stručne nasleduje. Všetko, čo Aristofanes Sokratovi vyčíta, dotýka sa alebo jeho života a mravov alebo jeho učenia. História, pochádzajúca, pravda, od priateľov, maľuje nám ho ako muža medzi všetkými Grékmi najcnostnejšieho, najšľachetnejšieho; Aristofanes nám ho však predstavuje v celkom inom svetle. Podľa neho je, čo sa mravov jeho týka, zvodcom mládeže a ľudu, rušiteľom práva i spravodlivosti, nepriateľom domáceho náboženstva, a on sám, neslušnými a nešľachetnými skutkami — napr. krádežou — poškvrnený, chudobným, biednym a nepekným človekom. Je to poézia, či zlomyseľnosť, nenávisť? Tu si navzájom protirečia rozličné okolnosti, hodné starostlivej úvahy. Sokrates, ako sa už spomenulo, sám sa tomu smial, isteže to bol síce trochu hrubý, ale u nich obyčajný žart; Xenofont,^[19] priateľ jeho, ak sa zmieni dakedy o Oblakoch, spomína ich bez trpkosti a rozhorčenia; Platón, najdôvernejší a súčasne najvernejší Sokratov žiak, Aristofanovu dušu nazýva svätyňou Mileniek a spisy jeho má vo svojej posteli pod hlavou ešte po smrti. Sokrata hanili a potupovali z nedorozumenia aj iní vlastenci, ktorí staré časy a niekdajšie hrdinstvo vychvaľovali, kým vznikajúcu učenosť pokladali za záhubu obce; ešte potom po sto rokoch ho onen horlivý Riman Cato nazýva škodlivým svätuškárom, táravým hlásateľom cností, porušovateľom mravov, nebezpečným občanom a nepriateľom občianskej slobody. Aristofanes je básnik, chladný priateľ filozofie, najmä dialektiky, čo bola vtedy v móde, a stavia sa v tej všelijakých roztržiek plnej aténskej obci nášmu mudrcovi, ktorý sa nepochybne pridŕža druhej strany, azda priamo na odpor, hoci nie natoľko, aby ho osobne prenasledoval a nenávidel. Všetko toto môže stačiť na Aristofanovu obhajobu proti obvineniu, že by sa bol oboril na Sokrata z čírej zlosti. Kto sa úplne oboznámil s vtedajšou obyčajou básnikov a ich rozpustilosťou, so stavom divadla a jeho slobodou, ľahko uverí, že všetko bola iba číra hra. Sokrates poskytol dosť príležitosti na smiech, správajúc sa v každom konaní a svojom vyučovaní veľmi neobyčajne, keďže nechcel ani sebe ani škole svojej vydobyť nijakého mena, lež po uliciach chodil bosý, hádal sa s nádenníkmi a remeselníkmi o učených veciach, učil ich mravnosti, čo vtedy v Aténach nebolo v móde, veľmi skromne žil, niekedy celé dni, nielen celé hodiny, zostal stáť do seba pohrúžený a akoby zmeravený na rínku a na ceste, a vôbec sa usiloval páčiť väčšmi sebe samému než iným. Ale Aristofanovi skutočné krehkosti nestačili; on vtedy pravdivé s vymyslenými alebo odinakiaľ prevzatými tak pestro pomiešal a svoje dobiedzavé jedovaté šípy do takého trpkého jedu namočil, že ich nemožno pokladať iba za žartovnú priateľskú hru. Kto tu teda chce s inými, čo je vždy jednostranné, vyhlásiť Aristofana za zlostného na cti utŕhača, ten musí uznať, keď najprv človeka od básnika v jednom a tom istom Aristofanovi spravodlivo v mysli odlíši, že Aristofanes Sokrata alebo dokonale nepoznal a pomýlil si ho s iným nebezpečným učiteľom v obci, a preto mu mnoho, čo v ňom nebolo, povkladal do úst a do rúk, alebo ho podľa vtedajšej obyčaje, využívajúc svoju básnickú slobodu, vymaľoval bez akejkoľvek zlovôle srdca vymyslenými, so skutočnými umele pomiešanými farbami, aby v divadle získal tým väčšiu pochvalu. Aj oboje sa mohlo stať. No ale s ešte väčším hrmotom a istotou svojho víťazstva dorážajú na úbohého Aristofana iní, vraviac: to je predsa alebo hlúposť alebo zlosť, že vysmievačný básnik najmravnejšieho mudrca, známeho nepriateľa všetkých školských motaníc, všetkého nadúvania sa a potmehúdstva, každého prekrúteného mudrovania, všetkých rečníckych praktík a najmä dialektiky, ktorý skutočnú múdrosť z neba stiahol a iba cnosti vyučoval, maľuje v rozpore s pravdou ako pomotaného pobehaja, pochabého vetroplacha a planého mudrlanta. Tu však, tu si musíme dokonale a predovšetkým v mysli predstaviť tie časy, v ktorých táto komédia vznikla. Sokratova história ešte dosiaľ, najmä tam, kde sa rozuzľuje, kde vystupuje na svetlo Sokrates ako dokonalý mudrc, leží pohrúžená v hustej tme a čaká na skoré objasnenie. Jeho mladý a mužský vek spolovice nepoznáme, čo o ňom vieme, to sa zväčša vzťahuje na jeho starecké roky. Ale dômyselné hlavy nerastú ako huby po daždi, ani z neba, ako hviezdy v dokonalom blesku, na zem nepadajú. A veď všetci vieme, že Sokrates vyšiel zo školy starších filozofov, idealistov a sofistov. Tam sa teda musel vyučiť. Už vtedy, keď Oblaky vyšli na svetlo, mal Sokrates štyridsať rokov a čosi viac, dožijúc na zemi potom jedenasedemdesiat rokov; Euripides, už asi tridsať rokov zvelebovaný, mal teraz svoju slávu čoskoro prežiť v nebezpečenstve; Alkibiades,^[20] ktorý sa pridŕžal Sokrata, mal asi dvadsaťpäť; Xenofont bol o niekoľko málo rokov mladší a Platón mal práve sedem rokov, a tak túto komédiu mohol poznať iba z čítania. Vzniká tu teda otázka, či bol Sokrates hneď spočiatku a v tých časoch, keď sa na neho oborili Oblaky, taký, akého nám ho Xenofont, ktorý ho mohol poznať až v posledných jeho dvadsiatich rokoch, kreslí a opisuje, a podľa svojho úmyslu opísať musí; či sa zriekol už vtedy takzvanej filozofie prírodnej,^[21] toho planého, vtedy ako aj teraz na mnohých miestach panujúceho mudrovania; či azda ešte pochyboval, ešte sám uvažoval, ešte mudroval, kým sa napokon nevydal na tú novú cestu, ktorá ho viedla od poveterného mlyna vtedajších filozofov a sofistov k pevnému chrámu tichej múdrosti? Je pravdepodobné, že sa musel i on, ako aj ostatní smrteľníci, prehrýzť cez vtedajšiu iónsku, pytagorejskú,^[22] eleatickú,^[23] Heraklitovu,^[24] Anaxagorovu^[25] a iné školy, tú poveternú múdrosť najprv prežuť a až potom s novou a dokonalejšou svojou náukou mohol vyjsť na svetlo. Je síce pravda, že Sokrates práve v tých časoch, keď vznikli Oblaky, začal učiť už lepšej múdrosti, totiž mravnosti a cnosti, a tej starej, planej náuky sa pomaly zriekal; ale toto sa spočiatku mohlo stať nepochybne iba v tichosti, aby nepopudil ľud a svojich sokov. Aristofanes teda aj s inými stále ešte videli v ňom iba onoho starého, vo všetkých školách vyprobovaného mudrlanta, ako nám ho aj skutočne predstavuje. Je temer isté, že keby Aristofanovi čo len po desiatich rokoch bolo prišlo na um napísať nové Oblaky, mali sme pred sebou pravdepodobne celkom iného Sokrata, úplne sa líšiaceho od onoho záhalčivého kazateľa cnosti, chladného svätuškára, ktorý sa ako nejakým remeslom zapodieva tým, že svojich spolumešťanov dlhými rozprávkami pobáda do pracovitosti a do iných, v Aténach neobyčajných cností, na rínku i po uliciach pred remeselníkmi, peňazomencami, nádenníkmi vystavuje na obdiv svoju múdrosť, iných skúma a zrozumiteľne im objasňuje a dokazuje ich neohrabanosť a nevedomosť. No vtedy to ešte tak nebolo. Dá sa tak usudzovať podľa toho, že Aristofanes, tak či tak úmyselne, predsa nachádzal na Sokratovi niečo, za čo ho uznával za hodného, aby v jeho komédii hral hlavnú osobu. Kto by tu však chcel mať všetko zo Sokratovho života dôkladne vysvetlené, ten by popri všetkom svojom úsilí predsa len prestreľoval cieľ. Komuže sú známe všetky okolnosti tých čias? Kto je teda schopný opravdivé Sokratove črty úplne rozoznať a rozlíšiť od básnického náčrtu na tomto prastarom, dávno zabudnutom, a ktovie kedy a kým vytvorenom alebo obnovenom obraze? Aristofanes i popri všetkej svojej komickej pravdivosti mohol Sokratovi predsa tu i tam niečo prilepiť, čo prebral od iných. Tak napr. Sokrates telesné cvičenie vždy schvaľoval, a tu ho haní. Teda z tohto a tomu podobného uvažovania vidíme doteraz jedine to, že Aristofanovým úmyslom nebolo napísať iba hanlivý spis na Sokratovu osobu, ale skôr v dramatickej hre svojim spolumešťanom živo ukázať, ako prispením toho nového, módneho správania sa, predčasného osvecovania rozumu, nechutných, nezmyselných čačiek v rečníctve, nemotornosťou vo veršovaní, tulikaním v hudbe vychádza pomaly na mizinu v dobrých, starých Aténach stará zmužilosť, statočnosť a cnosť, bývalé náboženstvo a práva, prostota mravov, čisté vnímanie krásy, domáce šťastie a blaženosť. Vymeňme Sokrata s hocikým iným a to isté nájdeme v tejto komédii. A napokon čože nás po tom, prečo si básnik zvolil Sokrata za hlavnú osobu svojej hry? Že by to bol urobil z podnetu Sokratových nepriateľov a z číreho zlostného zanevretia, bez akéhokoľvek vyššieho zámeru, ako tomu mnohí veria — to sú bájky. No, že si ľud to, čo tu o Sokratovi počul, dobre zapamätal, že nenazdajky aj táto Aristofanova komédia nemálo dopomohla k tomu, aby bol nevinný filozof po triadvadsiatich rokoch odsúdený na smrť, možno si veľmi ľahko domyslieť; ale práve z toho nevyplýva, že by Aristofanes žíznil po krvi svojho spoluobčana a tento spis napísal proti nemu preto, aby ho politicky podkopal; o Aristofanovi to netvrdí a nesvedčí ani sám Xenofont a Platón, hoci obaja o tom hovoria.

O znamenitosti tejto veselohry a jej poetickej hodnote sa až doteraz usudzovalo všelijako. Merať dielo dômyselného ducha, účinok samostatného, slobodného básnického tvorenia literárne platnými pravidlami je ako naťahovať všetku obuv na jedno kopyto. Teória krásneho umenia sa mení každú chvíľu, ale zákony pravdy a krásy sú nekonečné; len škoda, že ich doteraz, okrem dômyselných hláv samých a nimi napísaných diel, kde majú večné sídlo, nemožno nikde v knihách súborne zozbierané a navždy určené nájsť a ani sa nikdy nenájdu. I v tejto hre, azda väčšmi než inde, možno očividne zistiť starožitné základy a grunt spanilosti dramatického diela, ktoré mal nepochybne, aj to len sám zo seba, náš básnik pred očami a okrem nich nijaké iné nepoznal. Tieto teda treba predovšetkým poznať a posudzovať podľa nich spomínané dielo. No ak chceme pokračovať a skúmať tieto starožitné pravidlá, či sú naozaj také a pravdivé; ak chceme dokonca toto ozrutné dielo našimi pravidlami umenia hodnotiť a vidieť, či sa aj s nimi úplne zrovnáva, či azda tu i tam má nejaké chyby — i to nám nemôže nikto zabrániť. Ak sa však chceme v ňom radostne kochať, jeho krásy za čerstva vnímať a prežívať, urobíme teda najlepšie, keď zatiaľ, kým sa nedostaneme zo závozu, zabudneme trochu na všetky pravidlá krásneho umenia a spoľahneme sa iba na svoj neskazený cit. Teória umenia je, žiaľ, často bez umenia! Kto sa pri každučkom žarte radí najprv sám so sebou, či sa má alebo nemá smiať, obávajúc sa, že by sa azda nesmial podľa pravidiel platnej estetiky, ten vypúšťa z ruky vtáka. Napokon tu mnoho od toho záleží, aký kto, podľa svojej osobnej mienky, nájde v tejto hre skrytý a vtkaný cieľ a záver, lebo všetko predsa nemôže tu byť zlátané bez zámeru. Ten, kto verí, že Aristofanes chcel na starcovi ukázať, ako skončí nesvedomitosť a klamstvo, vidí v celej hre mnoho chýb a kazov. Predovšetkým — pravda, ak to bolo básnikovým úmyslom — mal ukázať, ako sa za to prešibanému starcovi, ktorý sa pridŕžal nespravodlivosti, napokon povodilo; a že potom tento chcel iných zradne pripraviť o peniaze, ktoré si požičiaval, mal ho za to samotný súd potrestať a mal padnúť do jamy, čo pre druhých kopal. Ďalej sa tá krivda, ktorú činil otcovi syn, ak posudzujeme z tohto hľadiska celú hru, zdá príliš nemiestna a akoby násilne a bez akejkoľvek potreby vsunutá do celého deja, pretože v predchádzajúcich príbehoch nemá nijakého dostatočného opodstatnenia. Potom nie je odôvodnené ani zapálenie Sokratovho domu, ani privedenie Strepsiadovho^[26] syna do školy, lebo podľa tejto osnovy mal byť potrestaný predovšetkým starec, a vôbec nie mudrc; a prečo syn zrazu otca poslúchol, hoci len niečo predtým ešte tak vzdorovite sa nechcel učiť, nie je dostatočne objasnené. Všetko toto, ba ešte viacej, ak chceme, stačí vyjadriť a dokázať, že sa Aristofanes nemálo pomýlil, keď starcove záležitosti vymenil uprostred hry so záležitosťami mudrca, a tohto namiesto onoho povýšil na dôstojnosť prvej osoby. Čo však, ak Strepsiades aspoň v istom zmysle nie je hlavnou osobou hry? Tu sa nám hneď v celom diele ukáže a očiam predstaví oveľa dômyselnejšia osnova. A či je tomu skutočne tak, to sme už v krátkosti spomenuli a ponecháme to na rozriešenie samotnému starostlivému čitateľovi. Napokon je jasné, že kto by chcel hľadať iba základnú myšlienku, dokonale vytvorenú a ovládajúcu celé dielo, ten by hľadal to, čoho v diele niet. Diela starobylého umenia sú ako obrazy, kde sa napokon v najľúbeznejšej jednote stretajú tie najrôznejšie a najrozmanitejšie farby, ktorých jemné rozhranie nestačí však pozorujúce oko zachytiť ani v podobe tých najjemnejších čiarok. Tak aj v tejto, ako sa zdá, nezmyselnej poetickej osnove je veľa hlboko skrytých, ako zrniek medzi plevami roztrúsených zdravých myšlienok, a málo by jej osožilo spojiť všetky v jednu a usporiadať podľa pravidiel umenia. Mnohí sa domnievali, že Aristofanovým úmyslom v tejto hre bolo ukázať na mäkkom Strepsiadovi a jeho nezbednom synovi obyčajné následky bláznivého manželstva medzi osobami navzájom si nerovnými rodom, výchovou, povahou, názormi a spôsobom života, a trpké ovocie nerozumnej detskej poslušnosti. Všetko to — ako vraví Sokratov žiak vo verši 212, a my vravíme s ním, ba ešte viacej jedno s druhým, lebo z toho prostopašného žartu, s ktorým náš básnik tiahne do poľa, všade vyzerá zdravý rozum, ktorý sa usiluje pomstiť pravdu na rováš prešibanosti a klamstva, hoci svoj úmysel dosiahne priam iba zriedkakedy. Kto tu však vidí iba šašovské bláznovstvá a frašky, iba nerozumné žarty, tomu musíme zrovna radiť, aby sa ponáhľal ku svojim náramne vychváleným novším veselohrám a tam sa podľa pravidiel pravého umenia nasmial, alebo dokonca — nazíval. Každý teda nech sa najprv spýta svojho žalúdka, čo by žiadal, lebo nie každý môže stráviť ten istý pokrm. Zatiaľ si treba všimnúť dvoje vecí, tak či tak súvisiacich so samou osnovou spomínaného diela, a opatrne posúdiť: tie mravne pekné medze, v ktorých vie múdro popretiahnuť to zaúčanie v huncútstve a šibalstve, čo dáva pred ľudom v hre svojmu novému žiakovi na jeho výslovnú prosbu, i tú poetickú spravodlivosť, s ktorou sa naposledy zjavia Oblaky, ako trestajúca bohyňa, ohúrenému starcovi vo veršoch 1449 — 1560, spamätúvajúcemu sa trochu vtedy, keď ho dvaja veritelia ženú pred súd a náramne ho zbije jeho veľmi vzdelaný mládenec, povznesený nad všetky ľudské práva. Z toho vidieť, že žartovný a komický básnik tam, kde sa zdá byť najrozpustilejším, akokoľvek to nedá na sebe poznať, predsa mnoho pravdivého a ku šľachetnosti privádzajúceho, ako vôbec vo všetkých svojich veselohrách, tak najmä tu predkladá ľudu na zamyslenie sa, pochopenie a poučenie. Z iného hľadiska je a zostane toto dramatické zrkadlo zvrátených mravov a poblúdeného učenia pre nás plné akéhosi zvláštneho pôvabu, ktorý každého mimovoľne uchvacuje; zhoduje sa totiž s našimi časmi, ktorých sme sa dožili, a s našimi mravmi, ktoré sme si osvojili omnoho viacej než hociktoré majstrovské dielo starožitného umenia alebo i ktoréhokoľvek nášho básnika. Aj v našich časoch stretávame sa so zvráteným, predčasným naúčaním a osvecovaním rozumu, módnou výchovou, právnymi praktikami, neohrabanosťou v hudbe, vo veršovaní a v reči vôbec, stretávame sa so znevažovaním náboženstva a pravej viery; a tá niekdajšia zmužilosť a cnosť, tá prostota mravov, to čisté prežívanie krásy, tá domáca blaženosť nikdy azda neuviazli vo vyhnanstve väčšmi než v našich časoch stará komédia. Naše navonok vážnej a prísnej mravopočestnosti plné ústa znesú a strpia radšej to najnehanebnejšie verejné ohováranie než verejný smiech a verejnú satiru, ako kedysi onen čudný národ, v ktorého povahe sa schádzala hlbokomyseľná múdrosť s ľahkomyseľným bláznovstvom v nepochopiteľnej harmónii, dnes s veselou, jasnou zlosťou uštedroval, a zajtra už tou istou alebo vrchovatou mierou utŕžil späť. Najmä tá sviežosť a rozmanitosť farieb, v ktorých sa tu prejavoval preostrý básnikov vtip, a tá nevyčerpateľná lahodnosť vône, ktorou po všetky časy zaváňa tento bujne urastený kvietok, boli príčinou, že spomínaná komédia ako za starodávna, tak ešte až podnes našla mnoho priateľov a milovníkov. Platón ju poslal kráľovi Dionysovi^[27] s pripomienkou, že z Aristofanových veselohier môže sa najľahšie a najlepšie poučiť o stave a rozpoložení aténskej obce, hoci v nejednej z nich sa spomínali články Platónovho učenia a najmä v tejto drahý jeho učiteľ dosť príkro. A Antifanes^[28] vraj raz poznamenajúc, že by sa Alexandrovi^[29] neveľmi páčili Aristofanove komédie, z ktorých mu čosi čítal, povedal: Komu sa to má páčiť, kráľu, ten musel často dosiaľ hodovať pri chudobnom stole a pre pobehlicu dostať i uštedriť veľa bitky. To sa, pravda, o iných dá skôr povedať, napr. o Lysistrate,^[30] než o Oblakoch. V novších časoch zvláštnu hodnotu Oblakov jednomyseľne uznávajú všetky vedy ovládajúci mužovia. Netreba hovoriť o premnohých vydaniach a prekladoch do temer všetkých vzdelanejších európskych rečí; iba Nemci, každý dokonalejšie, ale každý vlastným a zvláštnym spôsobom, akoby sa pretekali — len čo sa ich Herwich^[31] (1782) prvý pokúsil preložiť, mnohí spolu, a to tie najdôvtipnejšie, najdômyselnejšie hlavy, ako Schütz^[32] (1784 a 1798), Wieland^[33] (1798), Welker^[34] (1810), Wolf^[35] (1811) a Voss — usilovali sa ich predložiť svojim krajanom na obveselenie v materinskom jazyku. Medzi Francúzmi slečna Lefevre^[36] (potom pani Dacier), ktorá ich práve pred vstupom do manželstva v tridsiatom druhom roku veku svojho po francúzsky preložila, sama sa vraj chválila, že hoci Oblaky už viacej než dvestokrát prečítala, predsa ich neprestala čítať a kochať sa v nich so záľubou. Tejto hodnoty svojho diela a svojich zásluh bol si veľmi vedomý aj sám básnik, ako to možno vidieť vo veršoch 499 — 553,^[37] a predsa kto by sa bol nazdal, že tieto také majstrovské a s toľkým úsilím vypracované Oblaky pri prvom predvádzaní — roku 423 pred n. l., prvého roku deväťaosemdesiatej olympiády,^[38] ôsmeho roku po vypuknutí peloponézskej vojny, za Isarchovho^[39] spravovania obce — v aténskom divadle vypískali. A zvíťazili Kratinos — sedemadeväťdesiatročný starec, ktorého Aristofanes práve pred rokom verejne na predstavení vyhlásil za invalida v komickom umení a ktorý sám seba vo svojej veselohre predstavil ako kamaráta z mokrej štvrte, sám súc priam dobrým pijanom, takže mu už samotný výber predmetu musel mnohých nakloniť — a Ameipsias — ináč dosť slabý veršovník, ktorý bol taktiež na Sokrata čosi zložil, zásluhou Alkibiadovou, ako sa vraví — azda preto, že na divadle sa zúčastnilo málo učených a umných, akých vyžadovala táto komédia, ak mala byť dokonale pochopená, lež naopak, bolo tam mnoho obecného ľudu a zberby. Aristofanes to znášal dosť ťažko a zdá sa, že ešte veľa rokov potom na tomto diele pracoval a čo sa mu nepáčilo, opravoval; aspoň zmienka vo veršoch 499 — 553 privádza nás na tie myšlienky, že ju chcel dať predvádzať ešte raz. No azda všetko to, čo sa hovorí o tomto opravení, domysleli si iba starí vysvetľovači, lebo starí vysvetľovači vôbec mnoho rozprávajú, čomu zabraňuje veriť zdravý rozum a často aj historické dôkazy. V onej zmienke Aristofanes mieri iba do toho, že mu je čudné a preňho nečakané, ako sa táto jeho komédia, ktorú s toľkým úsilím napísal, mohla znepáčiť. Teraz ju teda ešte raz, takú, aká bola predtým, alebo aspoň niekde myšlienkami zmenenú, predkladá na predstavenie s tou výslovnou pripomienkou, že on zo svojej strany urobil, čo mohol, a že ak chcú jeho páni poslucháči zakúsiť pôžitok a pobavenie, to už závisí iba od nich, od ich vôle a chuti. No či básnik niečo zmenil alebo či sa hra dostala do divadla viackrát, čo je pravdepodobnejšie, na tom nám nezáleží; my nič nestratíme, ak to, čo sa nám podnes zachovalo, aj tak dosť dokonalé, azda niekým neznámym po Aristofanovej smrti usporiadané vydanie uznáme za prvé, a tú pripomienku vo veršoch 499 — 553 za prídavok urazeného básnika, ktorý sa chcel na svojich nespravodlivých sudcoch a sokoch iba vypomstiť, uznáme, ako potom neskôr pripojený a za taký ho aj budeme pokladať. Tie povesti o všeobecnej pochvale, ktorú vraj Aristofanes zožal hneď pri prvom predvádzaní, o druhom a treťom prepracovaní, predvádzaní a vydaní Oblakov sa podobajú väčšmi snom a bájkam než pravde. Teraz ešte z úcty svojim milým krajanom chceme vydať krátky počet z vlastnej práce. Prv než sme ju začali, mali sme na výber dve cesty: urobiť alebo čo najvernejší literárny, pre lepšie porozumenie pôvodného spisu zameraný český výpis, alebo voľný, s duchom originálu, nie však s literami sa zhodujúci a pre zaužívanú obľubu a rozveselenie vhodný preklad. Prvú možnosť, akokoľvek v podstate nie nemožnú, ale ťažkú pre nás, čo sme túžili celého básnika a nie z básnického ducha vyzlečeného kostlivca preobliecť do nového odevu, zanechali sme už hneď preto, lebo sme z nej predvídali malý úžitok. Isteže, kto chce a môže sám čerpať z prameňa, ten nás a našu prácu nepotrebuje, s tým sa teda chcieť piplať bolo by nosením dreva do hory a vody do mora. Preto sme svojej komédii — dobre vediac, že ona neznesie nijaké cudzie putá, lebo by jej to spôsobilo ujmu a úplný zánik — chceli radšej dopriať slobodného pochybovania, než ju nahnať a vopchať do tesného rámca literárneho prekladu. Komédia je útly kvietok, ktorý sa musí svieži odtrhnúť; ako veľa stráca, že jej už nieto v jej vlasti, v Aténach! Kde možno čo najsvojskejšie a najnenútenejšie prekladať, tam by nesvojské prekladanie bolo skutočným sebectvom; len, žiaľ, že to v starej komédii nijako nemožno dosiahnuť! Teda až dotiaľ, dokiaľ nebude vychádzať v našej reči ticho a pokojne súčasne viac prekladov jedného klasického spisu, nech ostane pri rímskej obyčaji, podľa ktorej keď prekladali grécke spisy, zdali sa tvoriť pôvodné, atď., atď.