Z listov
Autor: Pavol Jozef Šafárik
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Daniel Winter, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová, Lucia Jedla
[81]
20. októbra 1839
V našej literatúre nemáme vôbec nič nového. Palacký je teraz v Drážďanoch, v Lipsku atď. Pracuje v bibliotékach a v archívoch. Jungmann[82] je rektorom univerzity — toho roku si postavil nový dom. Na druhej časti Slovníka pracuje jeho brat Antonín[83] — ale nebude to tak skoro hotové. Čelakovský[84] sedí pri etymologickom slovníku, kým ho dokončí, ubehne pol života. Sú to práce obrovské, temer nadľudské. Jeho „Ohlas písní českých“ je zatiaľ v tlači. Staněk[85] vytláča anatómiu. Presl[86] a Amerling[87] pripravujú viacero diel do tlače. — Našu literatúru, ako aj celoeurópsku, požiera plytká beletristika a žurnalizmus. — Macieiowski[88] bol v Karlových Varoch. Vydal „Pamiętniki Słow.“, dva diely. — Etnografická mapa je u Merklasa[89] v robote, dve tabule pokazil, bola zlá pražská meď! Teraz začal tretiu, je z Drážďan. Iba na tabule vydal som už asi päťdesiat zlatých v striebre. Za dva alebo tri roky etnografickú mapu vari dokončí. — Ja sedím každodenne pri historickej mape, hotová je už asi tretina. Práca je to nesmierna, no dúfam, že bude na osoh, vari aspoň našim budúcim potomkom — lebo zdá sa, že naše pokolenie beletrizmus, plytkosť, fantastičnosť a nekritičnosť, slovom, nechuť k reálnosti a pravde, a záľuba v čačkách a mamone nepripustia už viacej, aby si obľúbilo dôkladné vedomosti.
*
25. marca 1843
U nás sa v literatúre veľmi pomaly napreduje. Sám viete dobre, ako málo je tuná dobrých spisovateľov, aké slabé sily — samá žobrota. Najnovšiu novinu, že Gaj s ilyrizmom celkom prestal, už viete. Vidieť, že maďarizmus zvíťazil, slávne! Po celom mocnárstve zakázané je i používanie mena Ilýr.[90] Úbohí Slováci agonizujú, ako ani ináč nemôže byť. Tak, hľa, prišiel mráz i ľad na samotný útly kvet! — Nemožno ani uveriť, aká je srbská literatúra chudobná a biedna. O vyšších snahách a cieľoch — ani pomyslenia.
*
6. júna 1844
Za týchto posledných čias vyšlo opäť niekoľko dobrých knižiek u južných Slovanov. Medzi nimi v záhrebskej Matici Gundulićov[91] Osman. Dostanete ho. Záhrebská Matica pekne rastie a sľubuje plodonosnú činnosť. Bohužiaľ, nemožno toto povedať o Matici srbskej v Pešti. Tí ľudia sa sami škrtia. Vydali síce teraz cenné otázky;[92] ale aký z toho úžitok? Či sa také veľké diela dajú improvizovať za rok alebo dva, najmä tam, kde nieto dôkladne vzdelaných, osvietených a pritom horlivo činných mužov? Popri tom matičiari vydávajú pamflety a paškvily jeden na druhého, obviňujúc sa z okrádania a olupovania Matice! A táto zlá povesť sa rozširuje o nich po celej krajine!
Nádejnejšie je to v Srbsku, tam skutočne v Belehrade vyšlo niekoľko dobrých knižiek.
Na Slovensku všetko po starom. Štúr[93] musel prestať prednášať, sedí v Prešporku a čaká na povolenie Novín, ale ináč nerobí. Vyšiel druhý diel Kollárových prejavov o národnosti,[94] a veľmi sa páčia.
Jordan[95] tlačí v Lipsku lužicko-nemecký slovník, ktorého prvý hárok, čiže vzor, som videl. Veru chvályhodné.
Naša česká literatúra, hoci vyšlo mnoho drobností, nesplodila nič, čo by zaslúžilo mimoriadnu pozornosť. Z tretieho dielu Palackého Archívu[96] vyšiel prvý, druhý a tretí zväzok. Nový diel jeho histórie sa práve tlačí.
Čelakovský[97] je zarmútený smrťou svojej manželky. Jungmannovi zomrel druhý, mladší zať Lauerman.[98] Podnikol kroky za svoje uvoľnenie na odpočinok. Je čas.
Nepriatelia slovanskej literatúry a národnosti neprestávajú osočovať každú chvíľu a zo všetkých strán. V Nemecku vychádza množstvo hanobiacich spisov. A Slovania mlčia ako ryby. Čo majú robiť?
No, ako sa daria Vaše práce? Dávno, dávno som už nič nepočul o Vás, Sreznevskom, Preisovi! — A predsa, v týchto dňoch som čítal zprávu o novom časopise v Moskve,[99] na ktorom podujatí sa zúčastňujete Vy, Ševyrev,[100] Pogodin. Z toho vidím, že ste zdravý a veselý.
Medzi knižkami, ktoré v týchto dňoch nazhromaždím a odovzdám Kronbergrovi na odoslanie, nájdete Štúrovu rukopisnú zprávu o Ústave v Prešporku. Pripájam tu jeho list. Vidím, že Štúr a daktorí s ním chcú novátorčiť v spisovnom jazyku pre Slovákov. Bojím sa, že to nepovedie k cieľu, ale iba k novým zmätkom, ku chaosu.
*
18. septembra 1844
V Národopise[101] som urobil, čo bolo možné. Iní nech idú ďalej. Ale s rozvahou a dôvodmi. Dosiaľ som nič dôkladne nečítal. Nie všetko, čo komu príde na myseľ, obstojí pred triezvou, rozvážnou kritikou. I v jazykospyte, ako všade, mnohé veci sú iba domnienky — ba, somnia delirantia.[102] Všetko závisí od metódy, dôvodov, logiky.
Z Ľvova dosiaľ neprišiel pre Vás ten čakaný Sborník červonoruských piesní.[103]
Vo veci Vašej debny s knihami vo Viedni som už zakročil písomne a úradne. Leží to teraz na úradoch. No u nás to ide zdĺhavo.
Čo sa týka záhrebského nárečia, rozlúštenie problému treba čakať od Mažuranića[104] a iných. My sme vzdialení. Nech nám to oni podajú — ale i odôvodnia!
Žalostné, čo píšete o Vostokovovi, no ja myslím, že nie je to také zlé a že viacej kriku — ako to u ľudí býva.
Niektoré spisy Hollého, po ktorých túžite, som Vám poslal. — Palackého štvrtý diel nevyšiel, postupom času ho dostanete, hoci poštou, ak si tak budete želať. Zo skúsenosti ešte neviem, či prijímajú balíky s knihami (podľa novej konvencie — predtým neprijímali).
Havlíček[105] priniesol čaj, srdečne Vám ďakujem. Rozdelil som sa so Staňkom a inými priateľmi. Amicorum omnia communia.[106]
(Ovdovený Čelakovský chce sa druhý raz oženiť s Antóniou Reisovou, sestrou pani Staňkovej.)[107]
Knihy, o ktorých píšete, že ste poslali na Kronbergera a Řivnáča,[108] dosiaľ nedošli. — Vaše písemká som odoslal (Štúrovi a Holovackému).[109]
*
24. marca 1845
O meste Vinete[110] som napísal samostatnú rozpravu, nakoľko som vedel a mohol, nájdete ju v našom múzejnom Časopise. Niektoré iné moje bibliografické rozpravy vyjdú v druhom zväzku Rozboru staročeské literatury.[111] Všetko to postupom času dostanete.
Štúr v Prešporku má už povolenie na vydávanie Slovenských novín i Orla tatranského. Vydávať začne 1. júla.[112] Ešte predtým príde sem do Prahy, ako mi písal.
V Chorvátsku v Záhrebe[113] založia katedru chorvátsko-slavónskeho jazyka už v máji tohto roku, ako oznámili v novinách. Vypísaný je už konkurz na profesúru s platom 800 zlatých v striebre.
Zap[114] z Ľvova sa dostane sem do Prahy za úradníka. Má sa prisťahovať hneď po Veľkej noci. Dúfame, že bude pracovať v našej literatúre a najmä v českom zemepise a štatistike.
Čelakovský[115] je tu cez veľkonočné sviatky. Žení sa s Antóniou Reisovou, známou Vám sestrou Staňkovej. Za takýchto okolností som sa s ním o literárnych záležitostiach nemohol ešte veľa rozprávať.
Gróf Josef Matyáš Thun[116] (iný než Vám známy gróf Lev Thun) vydal práve teraz spis Der Slavismus in Böhmen, ktorý bude vari dobre pôsobiť na vyjasnenie pochopenia nášho stavu a zmierlivosť úmyslov. Vyjde i po česky. — Prikladám Vám to tu ako novinku, ráčte ju po prečítaní oznámiť priateľovi Pogodinovi.[117] Podobne, prosím, ráčte urobiť s tu priloženým lístkom. Budete mať azda príležitosť poslať mu to bez odkladu, lebo viem, že bývate ďaleko jeden od druhého.
*
20. júla 1845
Havlíček žije tu v Prahe, no vídavam ho málo. Čo sa týka peňazí,i bude treba, aby ste mu napísali niekoľko slov a vložili do môjho listu. Odovzdám mu to.
Štúr ohlásil noviny i prílohu k nim, Orla.[118] Bude to vydávať v nárečí Slovákov. Ako sa to vydarí, ukáže čas. Vydávať začne 1. augusta.
Od tých čias, čo som Vám poslal knihy, vyšla Jungmannova[119] Slovesnost.[120] Tlačí sa Zapov Zemepis a Tomkove Děje mocnářství Rakouského (pre Malú encyklopédiu náuk).[121]
*
22. augusta 1845
Tu u nás zdržuje sa Stanko Vraz[122] zo Štajerska. V Chorvátsku trvajú neustále politicko-národné zvady a rozbroje. Za takýchto okolností sa v literatúre málo alebo nič nedeje. Stanko Vraz tlačí tu v Prahe svoju zbierku nových drobných básní. Zo Srbska nemám nijakých zpráv. U južných Slovanov ide to v literatúre veľmi pomaly a ospanlivo. U Slovákov začal Štúr vydávať noviny v slovenskom nárečí. Kollár a protestantské duchovenstvo sú s tým veľmi nespokojní. I mne sa zdá toto počínanie nečasové a nepraktické; obávam sa, že Štúr sebe veľmi uškodí, a iným nič, vôbec nič nepomôže.
*
19. júla 1846
Literárnych noviniek u nás teraz málo. Medzi Slovákmi a Čechmi nastala v literatúre roztržka a rozdvojenie, a ostré zrážky perom i atramentom, nie mečom a krvou (na šťastie). Všeobecná mienka pripisuje ako semeno, zárodok a vinu za túto roztržku medzi iným i Vám, Sreznevskému, nebohému Preisovi[123] atď.[124] Pravdaže, je to smiešne a nespravodlivé. Z Chorvátska bol tu Gaj,[125] tam sú podobné boje — ba horšie — lebo sú hlučnejšie medzi Gajom a ilýrskymi matičiarmi. Gaj sa tu vraj sťažoval najmä na Sreznevského, označujúc ho za hlavného pôvodcu tej pohromy a neporiadku. Relata refero.[126] Sám vidíte, že sú to pochabosti. — To je isté, že „citra et ultra“[127] sú to veľké pochabosti, ba „Babylonica confusio idearum“.[128]
Je pravda, že Havlíček[129] tu kadečo popísal mnohým na pohoršenie, čo si mohol odpustiť. Kto však môže dať rozum všetkým ľuďom? Písalo sa i proti nemu dosť a ostro. No čo Vám a iným tunajší korešpondent písal o cenzorovi,[130] je číra lož, hodná jeho duše. Nemožno o ňom povedať ani viac ani menej než to, čo vravievali starí Česi o utŕhačovi na cti: „Klameš, len sa tak práši!“ To je moje prvé a posledné slovo o tom. — Vy dobre viete, že ja sa zapodievam iba náukami slovanskými ako náukami, vedou ako vedou. Ak teda chcete, aby tento môj list nebol posledný, ostaňme pri tom, pri literatúre a nechajme všetko ostatné ležať bokom. Toto je — conditio sine qua non.[131] Nech každý zodpovedá za seba a za svoje skutky — pred tým a tam, kde je povinný zodpovedať sa. Píšte mi o pokrokoch Vašej literatúry, o jej dôležitých, pre mňa zaujímavých plodoch — bude ma to vždy tešiť; ak Vám ja môžem stadiaľto poslúžiť niečím z literatúry, urobím to veľmi rád. Pre toto jediné žijem, inému všetkému na svete som už odumrel — —
*
25. septembra 1847
Oprávnene sa sťažujete na nečinnosť a nevzájomnosť tunajších a iných Slovanov. Skutočne nikdy nebola väčšia, takže Kollárov spis[132] o nej je už iba satira a irónia. Čo sa týka muzeálnych spisov pre Vašu spoločnosť, dozvedel som sa, že Hanka[133] dostáva 12 exemplárov na odosielky pre spoločnosti — a Hanka predo mnou krčil plecami! — Zatiaľ však nestrácam nádej, prednesiem vec znovu. Čo zhromaždím, pošlem Vám okolo Nového roku.
*
15. júla 1849
Oba Vaše listy, ktoré ste mi poslali minulej jari, prvý s knihami, dostal som v poriadku. Za knihy srdečne ďakujem, opäť som ešte väčšmi Vaším dlžníkom. Čo sa týka Vašej žiadosti o zhromaždenie a zásielku českých kníh, budem sa ju snažiť podľa možnosti splniť; dosiaľ sa, bohužiaľ, nedalo nič urobiť. Vlani sa nám to s časopismi nezdarilo, mnohé zanikli. Literatúru a kníhkupectvo za všeobecného prevratu[134] postihol veľký úpadok a poklesli. Potrebný je dlhší čas, kým sa jedno i druhé zotaví. Ocitli sme sa v mimoriadne ťažkých okolnostiach. Ospravedlňte ma teda; uznávam, že som Vaším dlžníkom, i budem sa Vám snažiť namiesto tých časopisov poslať české a iné slov. knihy, len ráčte pozhovieť. My sa môžeme iba pomaly navracať k pravidelnej činnosti. Dúfam, že už na jeseň niečo pre Vás zhromaždím a takým spôsobom, aký ste mi sám oznámili, totiž prostredníctvom lipského kníhkupca,[135] Vám odošlem. Ináč u nás teraz málo vychádza, čo by malo byť odoslané. Čelakovského, Kollára,[136] Miklošića[137] atď. ustanovili za profesorov; s ich činnosťou a pôsobením nás oboznámia iba budúce časy. Kiež by sa splnila aspoň polovica našich nádejí!
Môj zrak slabne a práce viaznu, a preto nemôžem o nich dnes mnoho písať. Nabudúce viacej a to priamo poštou. Zatiaľ iba toľko.
*
22. decembra 1850
Neviem, čo čítate v novinách o našich literárnych predsavzatiach, možno všeličo; no uisťujem Vás, že nikdy nebolo ono príslovie „Mnoho vresku — málo zisku“ natoľko pravdivé ako teraz. Veľa sa sľubuje, ohlasuje, ale z toho všetkého neuskutoční sa nič. — Teraz sa u nás zakladá spolok spisovateľov pre vypracovanie encyklopedického čiže konverzačného českého slovníka;[138] uvidíme, čo z toho bude.
U Vossa v Lipsku možno dostať knihy Vašej akadémie a archeografickej komisie. Kúpil som z nich mnohé pre našu c. k. verejnú bibliotéku, no z toho čo som vlani od kníhkupca z Petrohradu objednal pre bibliotéku, nedošlo nič. Dostal som aj niekoľko zväzkov Žurn. Minist. Prosvešč.[139] Ševyrevov.[140] Cestopis som videl u p. Hanku.
S prednáškami slovančiny ide to u nás nejako slabo. Miklošić vo Viedni nemá vraj nijakých poslucháčov, Kollár veľmi málo. Ani tu v Prahe nemožno pozorovať významnejších pokrokov a výsledkov. Príčiny sú rozličné, všeobecné, časové a zvláštne, v osobách, ktorých sa to týka. No aj to sa napraví.
[81] Osip Maximovič Boďanskij (1808 — 1877) — kandidát ruského ministerstva školstva na katedru slavistiky, odišiel na jeseň 1837 na cestu po slovanských krajinách a v decembri zavítal do Prahy, kde zostal až do nasledujúcej jesene. Potom precestoval všetky slovanské krajiny a po piatich rokoch sa v lete 1842 vrátil cez Slovensko do vlasti, kde sa stal profesorom slavistiky na moskovskej univerzite. R. 1838 bol so Šafárikom v Karlových Varoch a tiež na Rajhrade; za svojho pobytu v Prahe prekladal do ruštiny Šafárikove Slovanské starožitnosti.
[82] Josef Jungmann dosiahol r. 1817 doktorát filozofie, r. 1828 bol dekanom filozofickej fakulty, r. 1839 znova dekanom a 20. júla 1839 ho jednohlasne zvolili za rektora univerzity na rok 1840. Tento úrad prevzal od svojho brata Antonína.
[83] Antonín Jungmann (1775 — 1854) — brat Josefa Jungmanna, bol profesorom na pražskej univerzite (odbor pôrodníctva). Napísal populárne lekárske knihy, ale spomínanú časť k bratovmu Slovníku nedokončil.
[84] František Ladislav Čelakovský zbieral síce dlhé roky materiál pre etymologický slovník, ale toto jeho dielo nevyšlo. Mal to byť šiesty zväzok k Jungmannovmu päťzväzkovému Slovníku česko-německému, ktorý vychádzal v rokoch 1835 — 39. — Jeho zbierka Ohlas písní českých vyšla r. 1839.
[85] Josef Václav Staněk (1804 — 1871) — pražský lekár, ktorý sa usilovne venoval aj kultúrnej práci a popularizácii medicíny, vydal r. 1840 dielo Základové pitvy, čili soustavní rozbor a popis těla lidského a jednotlivých jeho částek spolu s Atlasom, ku ktorému obrázky kreslil slovenský maliar František Belopotocký.
[86] Jan Svatopluk Presl redigoval v tomto čase Časopis technologický.
[87] Karel Slavoj Amerling (1807 — 1884) — český lekár a pedagóg, bol autorom viacerých popularizačných a praktických spisov.
[88] Waclaw Alexander Macieiowski (1793 — 1883) — profesor vo Varšave, častejšie chodieval so svojou chorou ženou do Karlových Varov. R. 1839 vyšlo jeho dielo v dvoch zväzkoch Pamiętniki o dziejach, piśmiennictwie i prawodawstwie Slowian (Zápisy o dejinách, literatúre a zákonodarstve Slovanov).
[89] Václav Merklas (1809 — 1867) — pražský kartograf a meďorytec, ryl Šafárikovi mapu pre dielo Slovanský národopis. Neskôr bol profesorom v Levoči (1852 — 1862).
[90] Meno Ilýr, ilýrsky, Ilýria, ilýrizmus zakázali používať panovníkovým nariadením zo 17. januára 1843 a zákaz vyhlásili v Záhrebe 18. januára. Týmto zákazom sa mali zastaviť nešváry, ktoré vznikli v Záhrebe r. 1842 v súvislosti s politickými bojmi medzi ilýrskou a maďarónskou stranou. Názvy znova povolili používať kráľovským prípisom z 3. januára 1845, ale iba v literatúre.
[91] Ivan Gundulić (1589 — 1638) — najvýznamnejší chorvátsky básnik dubrovníckej literatúry, autor eposu Osman, ktorý znova vydala Matica ilirska v Záhrebe r. 1844 ako svoje prvé knižné vydanie
[92] Vydali síce teraz cenné otázky… — Na valnom zhromaždení Matice srbskej vo februári 1844 vypísali súbeh na témy zo srbskej filológie, dejín a poézie.
[93] Ľudovít Štúr (1815 — 1856) dostal povolenie vydávať svoje noviny až koncom marca 1845; prvé číslo vyšlo 1. augusta 1845.
[94] Ján Kollár vydal r. 1844 druhý zväzok diela Nedělní, svátečné i příležitostné Kázně a Řeči; prvý zväzok vyšiel ešte r. 1831.
[95] Jan Pětr Jordan (1818 — 1891) — lužickosrbský spisovateľ, vydal r. 1844 iba prvý zošit tohto slovníka
[96] Archiv Český — čili staré písemné památky České i Moravské — vydával František Palacký, odtláčajúc v ňom archívne materiály, týkajúce sa Čiech a Moravy. Prvé dva zväzky vyšli r. 1840, tretí-piaty r. 1841. — Jeho Geschichte vou Böhmen (Dejiny Čiech) vychádzali v rokoch 1836 — 1867 (dovedna deväť zväzkov) a české znenie s názvom Dějiny národu českého v Čechách i v Moravě až v rokoch 1848 — 1876.
[97] Čelakovský sa po prvý raz oženil r. 1834 s Mariou Ventovou, ktorá mu umrela vo Vratislavi v apríli 1844. Nato 2. apríla 1845 si vzal za manželku Antoniu Reisovú, sestru manželiek dr. Friča a dr. Staňka, ktorá ako ženská pracovníčka bola známa pod menom Bohuslava Rajská (1817 — 1852). Rajská však umrela 2. mája 1852 v Prahe.
[98] Josef Lauermann — kupec, bol prvým manželom Jungmannovej najmladšej dcéry Kateřiny (1811 — 1889)
[99] … o novom časopise v Moskve… — Pravdepodobne išlo o časopis Čtenija venovaný histórii a starožitnostiam, ktorý začal Boďanskij vydávať až r. 1846.
[100] Stepan Petrovič Ševyrev (1806 — 1864) — reprezentant reakčného panslavizmu, účinkoval od r. 1843 ako riadny profesor ruskej literatúry na moskovskej univerzite
[101] Slovanský národopis — dielo P. J. Šafárika, ktoré r. 1842 vyšlo v dvoch vydaniach. Tam autor podal súčasný obraz celého Slovanstva.
[102] Somnia delirantia (lat.) — bláznivé sny
[103] Sborník červenoruských piesní — pravdepodobne ide o zbierku Malorossijskija i Červenorusskija narodnyja dumy i pěsni z roku 1836
[104] Antun Mažuranić (1805 — 1888) — chorvátsky jazykovedec a profesor chorvátskeho jazyka a literatúry
[105] Karel Havlíček Borovský (1821 — 1856) — významný český pokrokový básnik, novinár a politik, bol v rokoch 1842 — 44 v Rusku, kde bol vychovávateľom v rodine slavianofila Ševyreva. Z Moskvy sa vrátil v júli 1844.
[106] Amicorum omnia communia (lat.) — Priateľom je všetko spoločné (citát z Ciceróna).
[107] Pani Staňková — rod. Karolina Reisová
[108] Kronberger i Řivnáč — kníhkupecká firma v Prahe
[109] Jakov Fedorovič Holovackij (1814 — 1888) — ukrajinský národopisec
[110] Vineta — staré slovanské mesto pri ústí Odry. O jeho mene a polohe napísal Šafárik rozpravu v ČČM 1845, ktorá vyšla aj po nemecky; do ruštiny ju preložil Boďanskij.
[111] Rozbor staročeské literatury — boli to Šafárikove prednášky v Královskej českej společnosti nauk o pamiatkach starého českého písomníctva, ktoré vyšli tlačou r. 1843 a 1845.
[112] Štúr začal vydávať noviny až od 1. augusta 1845; do Prahy vtedy neprišiel, ako sľúbil Šafárikovi.
[113] V Záhrebe sa zriadila katedra ilýrčiny na akadémii; prvým verejným profesorom na nej bol od r. 1846 chorvátsky buditeľ Vjekoslav Babukić (1812 — 1875).
[114] Karel Vladislav Zap (1812 — 1871) — pražský rodák, polonofil i ukrajinofil, bol od r. 1836 úradníkom vo Ľvove, odkiaľ sa r. 1845 dostal za úradníka štátnej učtárne v Prahe. Preložil Gogoľovho Tarasa Buľbu, venoval sa poľskému a ukrajinskému národopisu, písal informatívne články a vydal aj Všeobecný zemepis (1846, 1851) a Zeměpis Čech, Moravy a Slezska (1849).
[115] Čelakovský účinkoval ako profesor slavistiky v rokoch 1842 až 1848 vo Vratislavi; na pražskú univerzitu prešiel v októbri 1849.
[116] Josef Matyáš Thun (1794 — 1868) — pražský šľachtic, vydal roku 1845 brožúru Der Slavismus in Böhmen (Slovanstvo v Čechách), v ktorej sa zastával českej národnosti čisto z humanitného stanoviska. Brožúra nevyšla po česky.
[117] Pogodin i Boďanskij boli profesormi na moskovskej univerzite.
[118] Štúr vydal svoj Ohlas o vydávaní Slovenských národných novín s prílohou Orol tatránsky s dátumom 15. júna 1845: v ňom tiež uviedol, že nemôže začať s vydávaním novín od začiatku júla, ale až od začiatku augusta.
[119] Josef Jungmann odišiel podľa dekrétu z 12. októbra 1844 na penziu.
[120] Slovesnost Josefa Jungmanna vyšla po prvý raz r. 1820; jej nové prepracované vydanie vyšlo r. 1845 a ďalšie r. 1846.
[121] Malú encyklopediu nauk navrhol vydávať v rámci Matice českej sám Šafárik; mala obsahovať populárne spisy z najpotrebnejších vedných odborov. Ako prvý zväzok vyšiel Tomkov Krátký všeobecný dějepis (1842), ďalej Tomkov Dějepis český a Stankov Přírodopis (1843).
[122] Stanko Vraz (1810 — 1851) — ilýrsky básnik slovinského pôvodu, osadil sa r. 1838 natrvalo v Záhrebe a tam sa r. 1846 stal tajomníkom Matice ilirskej. R. 1839 vydal v Záhrebe Narodne pjesni ilirske a r. 1845 prišiel po prvý raz do Prahy, kde sa zdržal celý mesiac. Jaroslav Pospíšil mu vydal v Prahe („Zlatni Prag“) zbierku básní Gusle i tambura, ktorej rukopis autor vopred poslal Šafárikovi.
[123] Piotr Ivanovič Preis (1810 — 1846) — ruský slavista, ktorý od roku 1839 cestoval po slovanských krajinách (bol aj v Bratislave) a koncom r. 1842 sa vrátil do Petrohradu, kde sa stal profesorom slavistiky; čoskoro však umrel.
[124] Všeobecná mienka pripisuje ako semeno, zárodok a vinu za túto roztržku medziiným i Vám, Sreznevskému, nebohému Preisovi atď… — Túto mienku aj verejne vyslovil Havlíček v Pražských novinách, keď obvinil ruských cestovateľov (Boďanskij, Sreznevskij, Preis), že oni podpichovali Slovákov, aby sa v spisovnom jazyku odtrhli od Čechov. Ruskí slavisti skutočne sympatizovali so štúrovským hnutím, no nedá sa nateraz dokázať, že by boli priamo pôsobili na túto „roztržku“.
[125] Ljudevit Gaj (1809 — 1872) — vodca ilýrskeho hnutia u južných Slovanov, prišiel v júni 1846 do Prahy, kde mu Česi v Měšťanskej besede pripravili slávnostné privítanie. Na ceste do vlasti sa zastavil aj v Bratislave.
[126] Relata refero (lat.) — podávam, ako som počul
[127] Citra et ultra (lat.) — tu i tam
[128] Babylonica confusio idearum (lat.) — babylonské zmätenie ideí
[129] Havlíček rozbúril mysle najmä svojím článkom Slovan a Čech, v ktorom podrobil ostrej kritike súčasnú koncepciu kollárovskej slovanskej vzájomnosti; ďalej odsudzoval plané vlastenectvo a prízvukoval potrebu reálnej práce pre národ. Všetky tieto myšlienky hlásal v Pražských novinách a ich prílohe Česká včela, ktorých redakciu prevzal od začiatku r. 1846. Tieto Havlíčkove myšlienky narážali, pravdaže, na odpor veľkej časti súčasných kultúrnych a politických exponentov.
[130] Cenzorom v Prahe bol v rokoch 1837 — 1847 sám Šafárik.
[131] Conditio sine qua non (lat.) — nevyhnutná podmienka
[132] Kollárov spis — O vzájomnosti
[133] Václav Hanka bol už od r. 1819 úradníkom Českého musea v Prahe.
[134] … za všeobecného prevratu — roz. za revolúcie 1848/49
[135] Lipský kníhkupec — Leopold Voss, cez ktorého Šafárik sprostredkúval literatúru
[136] Kollár sa stal v máji 1849 mimoriadnym profesorom slovanských starožitností na viedenskej univerzite.
[137] Franc Miklošič (1813 — 1891) — pôvodom Slovinec, bol žiakom Kopitarovým. On prvý uplatnil porovnávaciu jazykovedu v slavistike. R. 1848 sa stal mimoriadnym a r. 1850 riadnym profesorom staroslovienčiny na viedenskej univerzite.
[138] Teraz sa u nás zakladá spolok spisovateľov pre vypracovanie encyklopedického čiže konverzačného českého slovníka… — Návrh na vydanie takéhoto slovníka podal 9. decembra 1850 Palacký v Sbore musejnom. Urobili sa aj potrebné prípravy preň, ale uskutočnenie myšlienky ustavične narážalo na ťažkosti. Napokon sa myšlienky ujal pražský nakladateľ I. L. Kober, ktorý odkúpil spracovaný materiál a za redakcie Františka Ladislava Riegra začal r. 1859 vydávať Slovník náučný, ktorý obsiahol dvanásť veľkých zväzkov (1860 — 1890).
[139] Žurnaľ Ministerstva narodnogo prosveščenia — Časopis Ministerstva národnej osvety, v ktorom sa zjavovalo hodne zpráv zo slovanského sveta.
[140] Ševyrev vydal vtedy cestopis s názvom Pojezdka v Kirillo—Bielozerskij monastyr.
O autorovi
Pavol Jozef Šafárik
spisovateľ, literárny vedec, historik, etnograf a tvorca vedeckých základov slavistiky
