ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Naším medoústym Sládkovičom z príležitosti roku 1864 udavšieho sa vymenovania „pacholiatka šumnej Rimavy“ za hlavného župana Liptovskej stolice oslavovaný, už teraz i v Bohu oslávený Ján Francisci, narodený v Hnúšti 1. júna r. 1822 z otca Jána, z matky Márie rod. Chrapan, bol v pamätnom roku 1848 i telesne, i duševne krásne vyvinutým slovenským junákom, nadšene posvätivším sa službe slovenského idealismu.

Šľachetné slasti tohoto rozkošného idealismu zakúsil v Prešporku pod krýdlami Ľudovíta Štúra. Inkvisícia v Prešporku roku 1843 pre námestníctvo Štúrovo inscenovaná vzala si zvlášte Kalinčáka a Francisciho na mušku, ale umní, pracovití a mravne intaktní mladí ľudia vyšli z nej bez osobného úrazu.

Inkvisícia, ako je to všeobecne známo, skončila sa s odstránením Štúra z námestníctva professorátu reči a literatúry československej a citlivejšia a ráznejšia čiastka rozhorčenej slovenskej mládeže odsťahovala sa z macošského Prešporka do vľúdnejšej Levoče.

Na levočskej škole boli professormi Michal Hlaváček a Pavel Tomášik, mužovia slovenskej mládeži priaznive oddaní, ale pod terrorom Zayových otvorených listov už ani títo nedýchali voľne a súkromné prednášanie voľného slovenského slova o reči a literatúre česko-slovenskej dostalo sa za podiel Jánovi Franciscimu, ktorý prišiel do Levoče, a ako už absolvovaný teolog živil sa tu pädagogiami.

„Sokol“ Francisci, literárnym menom Janko Rimavský, „lietal voľným letom“ odtiaľto do Liptovského Sv. Mikuláša k Hodžovi, do Hlbokého k Hurbanovi, pomáhal zakladať slovenský literárny spolok Tatrín, plavil sa s Tatrínom, „s celým Slovenskom,“ plťou dolu Váhom do Čachtíc a kamkoľvek prišiel, kriesil, budil slovenský život, písaval do Štúrových Národních Novín, do Orla Tatránskeho, sbieral a vydával slovenské prostonárodné povesti, porekadlá, hádanky a hry, a keď sa mu rámec vyvoleného povolania ev. farára zdal menovite pre národné účinkovanie priúzkym, odišiel do Prešova študovať práva a po zavŕšení štúdia právnického nastúpil v lete roku 1847 administratívno-právnickú prax v svojom rodisku v Hnúšti u gemerského podžupana Gustáva Fáyho, veľkostatkára hnúštanského.

V tom čase Štefan Marko Daxner bol už v blízkom Tisovci osadeným mladým advokátom. Mladí národovci, iskrenní priatelia, v dejinách národa slovenského opravdové horácovské „lucida sidera,“ ako Castor a Pollux, boli si blízki bytom, srdcami, smýšľaním, snahami, túžbami, minulosťou, prítomnosťou, menovite rezkou príčinlivosťou, vôbec všetkým, čo šľachetné srdcia ideálnych mladíkov spája. Ako odchovanci školy Štúrovej, vyniesli z nej veľký poklad, z ktorého v živote ani hrivny neztratili, poklad pevných zásad a stáleho pracovania.

V Tisovci bola pôda pre národné účinkovanie, hlavne pričinením Daxnerovým, pripravenejšia. Tam bol od roku 1820 ev. farárom superintendent Pavel Jozeffy, muž čestný, priamy, šľachetný, za duševný a hmotný pokrok slovenského národa úprimne zaujatý. Ešte priaznivejšou okolnosťou bolo to, že už otec Daxnerov vymanil svojich poddaných zpod urbariálnych záväzkov, následkom čoho v miere nie malej stupňovala sa stará prítulnosť slovenského ľudu tisovského k zemianskemu domu Daxnerovskému. Konečne v Tisovci bolo mnoho meštianskeho samostatného živlu, ktorý nepodliehal záväzkom urbariálnym, a tento dokázal sa pri propagovaní snáh slovenských faktorom príčinlivým.

V Hnúšti, v rodisku Francisciho, nebolo tak. Tam bol zemským pánom Gustáv Fáy a sedliacka urbariálna obec tohoto panskej juridikcii podrobená, a ačpráve už i tam silne zaváňalo zrušením urbariálneho poddanstva, kým sa to nestalo, nebola národná akcia možná.

Daxner, ako to v svojom životopise sám vyzdvihuje, bol už roku 1847 politicky činným, bo počas zasedania krajinského snemu vystavil na mestskom dome v Tisovci programm, určený k tomu, aby slúžil za základ petície, ktorú slovenský ľud mal snemu podať. V programme žiadalo sa vyzdvihnutie urbariálnych záväzkov a oslobodenie ľudu od juridikcie panskej; usporiadanie stoličného shromaždenia na základe zastúpenia ľudu, tak, aby každá obec, ako mravná jednotka v štátnom živote, v stoličnom shromaždení skrze istý počet predstaviteľov bola zastúpená, konečne, aby za reč úradnú v stolici bola reč ľudu povýšená. Na tomto programme bolo už mnoho podpisov, ale roku 1848 v dňoch marcových vynesené boly zákony a tak tisovský programm stal sa, až na bod o reči ľudu, bezpredmetným.

Pri publikácii 11. apríla 1848 sankcionovaných zákonov dňa 1. mája Daxner vystúpil v Rimavskej Sobote na námestí v shromaždení ľudu s rečou slovenskou, vysloviac radosť slovenského ľudu nad tým, že vyzdvihnutím urbariálnych záväzkov a zemansko-panskej juridikcie sú síce ťažké okovy feudalismu odstránené, ale že je uvedením maďarskej reči za reč poradnú v stoličných shromaždeniach slovenský ľud vytvorený z účasti na týchto poradách. Týmto spôsobom urobilo zákonodarstvo ľud slovenský i hluchým i nemým z ohľadu najkrajšieho politického práva, to jest z ohľadu účasti v stoličnej samospráve.

Takýchto smelých slov v tom čase nik neočakával od mladého advokáta, pochádzajúceho čo viac z výsadnej triedy. A že po marcových dňoch účinkovaly ako mlunné iskry, rozumie sa samo sebou.

V samoživotopise Stefana Daxnera^[1] niet stopy o tom, či na tomto markantnom prejave indignácie slovenského šľachtica nad krivdou ľudu slovenskému uhorským zákonodarstvom zadanou, mal i Francisci účasť. Na tomto mravne oprávnenom proteste aj Francisci zúčastnil sa a tam dohovoril sa s Daxnerom, že svolajú do L. Sv. Mikuláša na deň 10. mája Slov. národ. shromaždenie cieľom manifestovania žiadosti Slov. národa.

Stopy ushovoreného, jednomyseľného politického vystúpenia týchto dvoch mladých národovcov nachodíme v 274. čísle Štúrových Národních Novín. O zrušení poddanstva Štúr písal totižto:

„S týmto veru môžeme byť na teraz spokojní a môžeme zavolať slobode z celej duše na slávu. Keby sme i z ohľadu národného to, čo nám je nevyhnutne potrebné boli dostali, to by sme už mohli byť slobodní a spokojní. A boli by sme i to dostali, keby sme k tomu pripravení boli bývali a keby sme mali už jedno centrálne mesto. Ale nás čas našiel nepripravených; tá naša zaťatá nevoľa nám teda náramne zaškodila. Keby sme len ten rekurs boli mali už napohotove, ktorý sme viac ráz v novinách našich narádzali a na ktorom sme sa v Tatríne usniesli, ale, poľutuj sa bože, rekurs tak dávno ustanovený a už aj od Daxnera a Rimavského výborne vypracovaný, sa nedohotovil a k nám na čas neprišiel.“

K vypracovaniu petície o národné práva pohla Daxnera a Francisciho potreba národa slovenského a bedlivé pozorovanie toho, že všetky uhorské nemaďarské národy hlásia sa i o svoje národné práva.

Hneď po potvrdeni prvého zodpovedného uhorského ministerstva povstala v Uhorsku medzi nemaďarskými národami snaha vydobyť si národnú samosprávu. Horvati sriadili si v Záhrebe národný výbor, ktorý vyslal 25. apríla do Viedne vyslanstvo, aby Horvatsko, Slavonia, Horvatské Prímorie a Dalmácia boly v jedon politický celok spojené a od Uhorska cele oddelené. Viedeňské ministerstvo bojac sa Maďarov, otáľalo s privolením, ale Jelačiča pritom všetkom vymenovalo za bána a veliteľa Vojenskej Hranice, ktorý hneď porobil poriadky k obrane práv Horvatska a vypovedal poslušnosť uhorskému snemu.

I Srbi v Bánate a v Báčke začali hájiť práva svoje, ktoré i z Viedne, i skrze Maďarov napádané a rušené boly. Srbi podali najprv 8. apríla na prešporskom sneme prosbu; keď ich však tento, a na ňom menovite Kossuth, hrdo odbavil, položili sa sami do práv svojich a už v máji vykonali u karlovického metropolitu Rajačiča, že svolal národnú skupštinu na 13. mája do Karlovíc. Skupština vymenovala za patriarchu Rajčiča, za srbského vojvodu Šupljikca, vysloviac sa za pripojenie k trojjedinému kráľovstvu. Súčasne boly i poriadky k brannému odporu proti Maďarom porobené.

Na prešporskom sneme bolo ešte v marci uzavretie vynesené, aby Sedmohradsko pripojilo sa k Uhorsku. Sedmohradský snem, svolaný v apríli, na ktorom však len Maďari, Sikuli a Sasi zasedali, vyslovil sa väčšinou za pripojenie. Tomu však odporovali nielen Sasi, ale zvlášte Rumuni, ktorí, ačpráve sú v Sedmohradsku vo väčšine, neboli na sneme zastúpení. Medzi Rumunmi a Srbmi povstala tedy vzájomnosť. S druhej strany spolčili sa Srbi s Jelačičom, ktorý velel vojenskej moci horvatskej a vo Vojenskej Hranici.

Mali tedy už len Slováci ostať nemými?

Že i národ slovenský ozval sa na národnom kongresse v Liptovskom Sv. Mikuláši 10. mája a na ňom národné práva petíciou, riadnou zákonitou cestou vymáhať uzavrel, je z čiastky zásluhou Daxnera a Francisciho.

Petícii mikulášskej slúžil za podklad Daxnerom a Franciscim „výborne vypracovaný“ elaborát.

Jej prvý, druhý a tretí bod sú dielom Daxnerovým, bo nemožno v nich nevideť osnovu memoranduma sväto-martinského a ducha Daxnerovho. V petícii „povoláva, po deväťstoročnom trápnom sne precítnutý národ slovenský pod zástavu tohto veku rovnosti, slobody a bratstva všetky uhorské národy, ku rovnosti a bratstvu, osvedčujúc sa so svojej strany, že nechce žiadnu národnosť v Uhorsku ukrivdiť, uraziť, zmenšiť a tým menej vykoreniť, ale i žiada od uhorských národov, aby uctením slovenskej národnosti priateľstva a lásky národa slovenského staly sa hodnými.“

„Žiada, aby sriadil sa na základe rovnosti národov uhorských jeden všeobecný snem bratských národov pod korunou uhorskou žijúcich, na ktorom bude každý národ ako národ zastúpený.“

„Žiada osobitné národné snemy, na ktorých povedú sa rady národné, a to síce jak národného, tak všeobecného krajinského dobra sa týkajúce, ktorým cieľom vyznačia sa medze národopisné, aby každý národ ku svojmu národopisnému stredu mocne priťahovať sa mohol a smel a nebola prinútená menšina Maďarov väčšine slovenskej a menšina slovenská väčšine Maďarov slúžiť a poddávať sa.“

Na národnom shromaždení sv.-mikulášskom boli oba mladí národovci osobne prítomní. Francisci bol referentom a prednášateľom petície, ktorú shromaždenie uzavrelo podať „Jeho cis. kr. Jasnosti, pred krajinskí uhorskí sňem, pred jeho Visosť uhorskjeho palatína královskjeho námestníka, pred ministerstvo uhorskuo.“

Posledné odpovedalo na lojálnu petíciu, ešte ani nepodanú, štatáriumom.

Po shromaždení mikulášskom dopálili skrze Kossutha vyslaní kráľovskí komisári do Liptova a Nitry zlapať náčelníkov slovenského nevinného pohybu, Hodžu, Hurbana a Štúra. Títo zachránili sa útekom na Moravu, odtiaľ do Prahy; niektorí liptovskí národovci utiekli Tatrami do Poľska, iní k Daxnerovi do Tisovca. Maďari teraz už otvoreno vystúpili a hlásali, že zvešajú všetko, čo hlásiť sa bude k žiadostiam tak lojálne, mierne a oprávnene vysloveným. Zatým, dňa 5. júna, sišiel sa v Pešti už na základe nového volebného poriadku svolaný uhorský krajinský snem. Ale ako boli do neho zastupitelia ľudu volení, to illustruje najkrikľavejšie prípad malohontský. Voličov popisujúce povereníctvo fungovalo len vo volebnom meste, v Rimavskej Sobote, ležiacom na kraji volebného okresu, a kto bol v smysle zákona oprávneným voličom, musel ísť ta osobne dať sa zapísať. Kto nešiel, bol z popisu vynechaný. Tisovskí voličia sriadili sa v gardu, šli na popis hromadne; za ich príkladom šli voličia zo všetkých obcí okresu s nimi a komisia musela ich vniesť do soznamu voličov. Len takýmto spôsobom mohol byť v malohontskom okrese za vyslanca Ed. Kubínyi vyvolený, keď sa najprv Daxnerovi a tisovským voličom čestným slovom zaviazal, že ako vyslanec na sneme bude národnú rovnoprávnosť zastávať.

Pre nemoc kráľa Ferdinanda otvoril snem palatín arciknieža Štefan rečou, v ktorej lichotiace epiteta „hű magyar nemzetünk“, „kedves magyar nemzetünk“, „hű magyar népünk“ len tak sa hemžily. Toto affektované favorisovanie Maďarov bolo k vymoženiu odhlasovania peňažitých prostriedkov a vojakov cieľom potlačenia talianskej revolúcie tak ostentatívne prejavované. A palatín, aby predmet stal sa populárnejším a aby snem žiadané prostriedky ochotnejšie odhlasoval, sľúbil i národnostné pohyby na juhu touto silou potlačiť. Odsek trónnej reči, vzťahujúci sa na pohyb južných Slovanov, i palatínom officiálne za „vzburu“ kvalifikovaný, znel nasledovne: „Mimoriadne okolnosti krajiny urobily potrebným, aby, nečakajúc prichystania a zavŕšenia všetkých návrhov a poriadkov, ktoré Jeho Jasnosti zodpovedné ministerstvo na základe ustanovenia a poverenia minulého krajinského snemu pripraviť a zavŕšiť malo, tento snem bol bez odkladu svolaný. V Horvatsku je zjavný útok; v Uhorsku, na dolnom Dunaji vzbúrivšivšie sa ozbrojené čaty narušily pokoj krajiny a ako najvrelšou žiadosťou Jeho Jasnosti je vyhnúť občianskej vojne, tak s druhej strany je jeho Jasnosť presvedčená, že shromaždení zastupitelia národa budú považovať za prvý a najvážnejší predmet svojej pečlivosti postarať sa o všetky prostriedky, ktoré sú k uvedeniu narušeného pokoja, k záchrane integrity maďarskej svätej koruny a na ochranu nenarušiteľnej svätosti zákonov potrebné. Obrana vlasti a záležitosti finančné sú tedy tými hlavnými predmetmi na ktoré pozornosť a starostlivosť zastupiteľov národa v týchto mimoriadnych okolnostiach menom Jeho Jasnosti zvlášte vyvolávam. Jeho Jasnosti zodpovední ministri predložia návrhy, vzťahujúce sa na tieto predmety. Jeho Jasnosť pevne úfa, že zastupitelia národa porobia rýchle a cieľuprimerané poriadky ohľadom všetkého toho, čo bezpečnosť a blaho vlasti predovšetkým požadujú. Jeho Jasnosť vyrozumela s citom bolesti a s najhlbšou ťažobou, že ačpráve nosí na svojom otcovskom srdci blaho všetkých občanov krajiny a i vtedy šiel za svojím láskavým vnuknutím, keď na minulom sneme následkom prosby svojho verného maďarského národa s najvyšším odobrením sankcionoval zákony, ktoré dľa požiadavôk času k rozkvetu blahobytu tejto vlasti potrebné boly; pritom všetkom našli sa menovite v čiastkach pripojených na dolnom Dunaji zlomyseľní buričia, ktorí obyvateľov vlasti rozličných jazykov a náboženstva falošnými zprávami a nastrašením jedného proti druhému podnecovali a tým výmyslom, ako by pripomenuté zákony neboly slobodným výplyvom kráľovskej vôle Jeho Jasnosti, ich v tom smere búrili, aby sa ustanoveniam zákonov a zákonitej moci skutkami zopreli, ba niektorí búrili tak drzo, že zoprenie sa skutkami vyhlasovali za potrebné v záujme Jeho Jasnosti, alebo jeho kráľovského domu. Na základe najmilostivejšieho, zvláštneho nariadenia nášho jasného pána a kráľa, v jeho jasnom mene a v jeho osobe, cieľom uspokojenia obyvateľov všetkých rečí a náboženství vyslovujeme tedy, že Jeho Jasnosť je pevne a nezmeniteľne odhodlaná ochrániť svojou kráľovskou mocou jednotu a celistvosť svojej maďarskej kráľovskej koruny proti všetkým vonkajším útokom a vnútorným sporom, zákony skrze neho sankcionované vždy nenarušene zachovávať a jako Jeho Jasnosť nikomu nedovolí naštrbiť zákonom zabezpečenú slobodu občanov vlasti, tak s druhej strany jak on, tak i všetci členovia jeho kráľovského domu prísne zatracujú drzosť tých, ktorí opovažujú sa nezákonitý skutok, alebo neposlušnosť proti zákonitej vrchnosti vyhlasovať za zodpovedajúcu vôľu Jeho Jasnosti, alebo práve za vykonanú v záujme jeho kráľovského domu.“

Ako vidno, táto trónna reč bola jasne odmietavou odpoveďou na slušné, mierne, oprávnené požiadavky Nemaďarov a spolu i oprávnením stoličných oligarchov a tyrančekov k ich stíhaniu, bo o tom vo Viedni nič nechceli vedieť a počuť, že na Slovensku sú pre roduverných Slovákov šibenice už postavené.

V tom čase bol už Kossuth pánom situácie. Jeho ministerskí kollegovia Batthyány, Deák, Eötvös už zdali sa nemať moci postaviť hrádze náruživostiam výstredných maďarských, Kossuthom vedených živlov, úlohu vodcovskú prepustili mu tedy so strachom a s tupou resignáciou nad tušenými a predvídanými smutnými následkami jeho ctižiadostivého postupovania. Povolenie vyzdvihnúť 200.000 rekrútov a 42 milliony zlatých na ich vystrojenie a vydržiavanie žiadal Kossuth na sneme s teatrálnou frásovitosťou. Snem povolil mu všetko s veľkým oduševnením. Na ňom bola proti Slovanom taká nenávisť, že 20. júla vyslanci prijali 236 hlasmi proti 33 návrh, aby na potlačovanie zápasu, vedeného za slobodu a jednotu Itálie bola dynastii poskytnutá podpora Uhorska, jestli viedeňská vláda hnutie uhorských Slovanov udusiť pomôže.

Ako vidno, Maďari vymáhali si slobodu, ale iným jej nedopriali.

Dosť pozde síce, ale predsa len začali vo Viedni nahliadať, že Maďari potrebujú tieto prostriedky nie len k potlačeniu im v ceste stojacích, dynastii lojálne verných Slovanov a Rumunov, ale po potlačení týchto i k obhájeniu úplnej samostatnosti Maďarstva a k vykonaniu úplného odtrhnutia od Rakúska. Kráľ odoprel tedy sankciu uzavretiu snemu o rekrútoch, ale toto odoprenie nepriviedlo k revolúcii veslujúce stoličné maďarské a maďarónske kliky do rozpakov, bo tieto nariadily a vykonávaly rekrutačky via facti pod titulom, že je vlasť v nebezpečenstve. Tak sa stalo i v Gemeri, i všade na Slovensku.

Shromaždenie ľudu v Tisovci pod vedením Štefana Daxnera uzavrelo naproti tomu, že poneváč uzavretie snemu o vyzdvihnutí rekrútov nie je zákonom, kráľovskú sankciu majúcim, a tak ani uzavretiu stoličného výboru poťahom na ustanovie rekrutačky nie je zákonitým, shromaždenie protestuje proti nariadeniu rekrutačky a tento svoj protest zasiela stoličnému výboru vo forme repräsentácie.

Stoličný výbor v tom čase ešte nič nepodujal proti Tisovcu, ale považujúc tisovskú repräsentáciu za jalové, nič neznamenujúce frásy, ustanovil, aby Gedeon, major národnej horno-gemerskej gardy, rekrutačku najsamprv v Tisovci a to naskutku vykonal.

Gedeon ustanovil sa v Tisovci i s assistenciou, ale narazil na vážny odpor. Rozjarené, rozhorčené obecenstvo, dozvediac sa, že sám Tisovec má postaviť nespravedlive mu ustálených 218 rekrútov, zoprelo sa assentírke, ba tislo sa i do mestského domu s tým úmyslom, že odtiaľ rekrutačnú komisiu vyhodí. V trme-vrme a v tlačenici bolo počuť i výkriky: „Nepôjdeme proti našim bratom Srbom a Horvatom!“ Prekvapený takýmto tuhým odporom, Gedeon odvolal assentírku na náradu Daxnerovu.

Následkom tejto udalosti prepadla assentírka v celom Gemeri, a to i medzi Maďarmi, tak že výbor stoličný len s veľkým namáhaním vystanovil jeden slabý batalion, pošlúc ho proti Jelačičovi.

V tom čase Francisci už nebol patvaristom u Fáyho. Na národné shromaždenie sväto-mikulášske šiel síce s vedomím svojho chéfa, ale následkom rastúcich politických protiv už s dobrým svedomím nemohol ďalej slúžiť tomu systému, ktorého účelom bolo zahlušiť pravdu a zamedziť prirodzený vývin slobody. Vystúpiac z patvarie už 1. júna, nakoľko mu búrlivé časy neprekážaly, zamestnával sa svojimi štúdiami, sbierkami povestí, cvičil svoju hnúšťanskú gardu, ktorá si ho bola za svojho kapitána vyvolila, a robil vychádzky ku svojim priateľom do Tisovca, Klenovca a na Kokavu.

Stoličné kruhy pripisovaly nezdar tisovskej rekrutačky Daxnerovi, o ktorom pevne verily, že k tomuto vážnemu a ráznemu kroku on prehovoril. Hneď zatým povstaly znepokojúce chýry, že gemerské maďarské gardy prídu z naloženia stolice do Tisovca na exekúciu a že ho vypália. Daxner, aby obyvateľov uspokojil, sriadil v Tisovci dennú a nočnú strážnu službu bezpečnosti, ba riadne predstráže dal vystaviť až po dedinu Hačavu.

Tisovská garda, ktorej kapitánom bol Daxner, ozbrojila sa zatým sama, nie síce s tým úmyslom, aby sa isolovaná v bezúspešný, krvavý boj vrhla, ale aby svojim ozbrojením imponovala fanatikom, ktorí stoličný výbor proti Tisovcu k násilným krokom donútiť chceli.

Stoličný výbor, obávajúc sa srážky, ešte v tom čase neupotrebil exekúcie, nechajúc Tisovec na čas pri pokoji.

Časy boly ťažké, vážne. Priatelia: Daxner a Francisci schádzali sa v Tisovci častejšie, pretriasajúc vývin politických udalostí na priateľských poradách v záhradách tisovských, v užšom kruhu tisovských prebudených mešťanov.

Bolo o čom hovoriť, bo v Uhorsku pripravovaly výstredné živly revolúciu nápraskom. Ten ešte len pred krátkym časom oslavovaný „kedves magyar nemzetünk“, „hű magyar nemzetünk“, „hű magyar népünk országgyűlése“ vypravil 6. septembra veľkú, 150 členov počítajúcu deputáciu ku kráľovi do Viedne, ponosoval sa na ríšskom sneme na viedenskú vládu. Prístup do ríšskej rady zamedzil jej český politik a vyslanec na ríšskej rade dr. Fr. L. Rieger a tak len kráľovi predniesla tie svoje žiadosti, aby uhorské pluky, ktoré teraz proti nepriateľovi stoja, do Uhorska prišly a tu rozkazom maďarského ministerstva podriadené boly; aby vojsku v Uhorsku rozloženému vydaný bol rozkaz hájiť práva Maďarov proti Rumunom, Horvatom a Srbom; aby vojenský despotismus v Horvatsku prestal; aby Rieka a slavonské stolice boly k Uhorsku bezprostredne pripojené; aby zákony uhorského snemu boly potvrdené a kráľ aby do Uhorska prišiel.

Kráľ dal 9. septembra odpoveď vyhýbavú; následkom čoho deputácia, plaviac sa na parníku dolu Dunajom, vystavila na ňom červenú zástavu, ozdobila si čiapky červenými perami, na znak toho, že Maďari stroja svoje zámery i brannou mocou vykonať. Arciknieža Štefan složil úrad palatína, Ferdinand vymenoval tedy grófa Lamberga za mimoriadneho komisára pre Uhorsko a za najvyššieho veliteľa nielen riadneho vojska, ale i gárd a dobrovoľníkov, dajúc mu úpravu, aby medzi oboma stranami sprostredkoval mier. Vojsko dostalo rozkaz podrobiť sa jeho nariadeniam.

Zatým, dňa 12. septembra, odstúpilo maďarské ministerstvo; k maďarskému národu bola vydaná proklamácia, aby k obrane vlasti celý povstal. Major Mak zorganisoval napochytre delostrelectvo, najviac zo študentov, sriaďovali sa dobrovoľnícke sbory honvédov, do ktorých mužstvo zvlášte z Poľska a z Nemecka húfne prichádzalo. Proti Jelačičovi bola v krátkom čase taká moc postavená, že tento musel ustúpiť a generáli Roth a Filipovič s 10.000 mužmi vyberaného vojska kapitulovať. K tomu pridružilo sa i nasledovavšie porazenie Hurbanových dobrovoľníkov na Myjave. Noviny prinášaly zprávy, že i Viedeň s vojskom prešla k revolúcii. Národní slovenskí mužovia z Liptova, z Turca, Zvolena a Novohradu opustili svoje stanice a ten, kto nemohol odísť z Uhorska, hľadal v Tisovci záchranu.

Ale už bol i Tisovec a s ním i Daxner a Francisci silne ohrožený.

V stoličnom výbore 20. septembra v Rimavskej Sobote pod predsedníctvom hlavnéno župana a vládneho komisára Karla Szentiványiho vydržiavanom, čítané bolo uzavretie peštianskeho maďarského národného shromaždenia, že je neodvislosť krajiny následkom povstania srbského a horvatského v nebezpečenstve. Uzavretie obsahovalo vyzvanie, aby, kto svoju vlasť, jej slobodu a neodvislosť ľúbi, na jej záštitu povstal, a kto nechce, aby na Maďara biľag chabosti udreli, aby sa chytil šable.

Vyzvanie naplnilo prítomných nielen oduševnením, ale i fanatickou zúrivosťou. Shromaždenie výboru uzavrelo, že žiadaný kontignent vojakov vystanoví, k tomu potrebné prípravy naskutku porobí a i hneď povolilo vyplatiť z vojenskej kassy rekrútom 1000 zlatých. I hlavný župan Karol Szentiványi osvedčil sa, že gardu, bez ohľadu na svoj vek, sám povedie.

V takomto fanatickom rozochvení stoličný výbor pomýšľal teraz už i na potrestanie Tisovca, Daxnera a Francisciho.

Priatelia vedeli o tom, bo veď na ich hlavy boly už i odmeny po 50 zl. vypísané, ale neľakali sa, ba 27. septembra urobili priateľskú vychádzku i na Polhoru k svojmu priateľovi Morovi Kellnerovi, švagrovi Michala Hodžu, zčiastky na meniny, zčiastky poradiť sa o tom, či shromaždenie ľudu dňa 1. októbra vydržiavať v Tisovci, a či v slobod. kráľ. meste Brezne, kde viac bezpeky bolo pred zúrivosťou streštencov. Porada bola i o tom, ako brániť Tisovec, keď naň stoličná exekúcia príde? I uzavreli, aby garda hnúšťanská pod kommandom Francisciho a kokavská pod veliteľstvom Michala Bakulinyho Tisovcu v páde potreby pospiechaly na pomoc. O invásii Hurbanovej do Nitry čítali a počuli síce, ale neznámy im bol priebeh a výsledok vtrhnutia. Menovite neznali, že práve v tom čase, keď sa oni o väčšej národnej manifestácii radili, výprava Hurbanova dokončila sa porážkou myjavskou a že sú na Slovensku cele isolovaní.

K tomu ešte i Viedeň buntovala. Kossuthovými emissármi a Fraňom Pulszkym vzbúrená aula a ulica vo Viedni inscenovaly barrikádové pouličné boje a zavesenie ministra grófa Latoura na lampu. Bán Jelačič, ponáhľajúc sa zachrániť revolúciou ohroženú Viedeň, opustil svoje vojenské posície pri Stolnom Belehrade, ktoré hneď zatým zaujali maďarskí honvédi.

Ale o všetkom tomto vtedy ešte neboli naši mladí národovci poučení. Dokazuje to nasledujúci list Jána Francisciho z Hnúšti do Kokavy Michalovi Bakulinimu 29. septembra písaný. List, pravopisom tej doby, zneje od slova do slova nasledovne a podáva nie jednu tie časy charakterisujúcu črtu: „29-ho ráno o 9-tej. Krnavec donjesol chír z RSzécsa, že medzi páni počuv, že kto Teba, mňa a Marka chití čím najskour, dostaňe 50 fl. Maj sa na pozore. Bou som na Pouhore. V nedelu má bit zhromaždenia ludu v Brezne a bezmála počiatok. Dobrovolníci naši zaujali Novuo Mesto zo strelbou, Nitra ticho, celá Nitranská sa im pripojila, počnúc od Mijavi. Gerometa má im ísť v ústreti s 15.000. Na Tisovec možno že príde exekúcia zas po tieto dňi. Drž chlapou na pohotove. Pre hadnagya Madarásza, počujem, aj dvaja poslovia prišli od včera zo Soboti, abi nás chitau bezmála, ale je v Jágru. Ak buďeš moucť, príďi na 2-hú popoludňí do Klenovca k Moravčíkovi, ak bi ten nebou doma, k Moncolovi, abi som mohou s Ťebou hovoriť. Či prídeš, lebo nepríďeš, odpíš len tolko, že áno, alebo „nie“. Major Ťi mi písau včera z RSzécsa, abi som dňes ráno o 7-mej bou v RSzécsi, különnben vraj felsőbb rendeletek szerint fog velem eljárni = statarium. Ja som list ten dňes o 7-mej dostau a do RSzécsu nešjou.“ — Podpisu na liste niet.

Tento list stal sa Franciscimu osudným a pripravil ho bezmála o život. Francisci poslal ho Bakulinimu zapečatený skrze expressa. Že list Bakulinimu do rúk prišiel, vidno z toho, že sa v ten deň popoludní v Klenovci peší aj ustanovil, ale z neznámej príčiny Francisciho tam nenašiel. Bakulini dopustil sa tej neopatrnosti, že nezničil listu, ktorý, počas lapania Bakuliniho, dňa 15. oktobra medzi jeho písemnosťami najdený, slúži, k predpokladaniam široko-ďaleko rozvetveného slovenského sprisahania. Z upotrebených výrazov „v nedelu má biť zhromaždenia ludu v Brezňe a bezmála počiatok“, „dobrovolníci naši“, „drž chlapou na pohotove“ zatvárali gemerskí inkvisítori, že je Francisci s Hurbanovými dobrovoľníkmi vo vojenskom spojení, kdežto list upomína len na nevyhnutnosť sebaobrany a podporovanie Tisovca, jestli by bol stoličnou exekúciou napadnutý.

Pre sprotivenie nezákonitej rekrutačke predvolal Daxnera na inkvisíciu najsamprv podžupan Gustáv Fáy. Priatelia radili mu síce, aby sa odstránil, ale on, považujúc, ako sám píše, útek za zradu ním hájenej čistej veci, ostal v Tisovci. Stolica vyslala tedy na zlapanie Daxnera a Francisciho komisára s pandúrmi. Títo šli 6. oktobra do Tisovca a stretnúc z Tisovca večerom z Hnúšti vracajúceho sa Francisciho, zlapali ho a pojali ho nazpät do Tisovca. Vystavené predstráže tisovské uvedomily o tom Daxnera hneď, ktorý pomocou tisovskej gardy komisára a pandúrov v najväčšej tichosti odzbrojil, pod stráž postavil, a týmto činom i Francisciho oslobodil.

Zatým, 7. oktobra, sišlo sa tisovské meštianstvo do všeobecného shromaždenia, z ktorého vyslaná bola k podžupanovi Fáymu deputácia, aby prenasledovanie a lapanie pokojných občanov pristavil a prípadné žaloby proti Franciscimu a Daxnerovi riadnou cestou vyšetril. Deputácia vrátila sa od podžupana s tou výpoveďou, že podžupan upotrebí celú moc stolice, ba i súsedných, aby vzdorovanie Tisovca zlomil; a od kapitánov gardy že očakáva, že sa pred svoju vrchnosť na predvolanie ustanovia. Spolu dal deputátom čestné slovo, že proti Daxnerovi a Franciscimu nikto nedopustí sa nezákonitosti.

Daxner a Francisci ustanovili sa tedy na predvolanie podžupana 10. oktobra v Plešvci.

Na druhý deň podžupan dal oboch uväzniť; 17. oktobra priviezli do Plešivca uväzneného Michala Bakuliniho; 19. oktobra vyše 40 takých mužov, ktorí boli považovaní za prednejších národovcov slovenských, a uväznili ich. Obvinenie, i to je slovenský národovec, bolo dostatočné, aby bol uväznený.

Magistrát Gemerskej stolice ani si nevšimnul toho, že k takýmto a vôbec k nijakým funkciam nemal už absolutne nijakej, ani formálnej, ani mravnej oprávnenosti. Krajina bola v strašných konvulsiach. Kráľ Ferdinand vydal 3. oktobra manifest, ktorým, ohľadom na to, že sa snem dal Kossuthovi a jeho spoločníkom k nezákonitostiam zachvátiť, ba viac svojich nezákonitých uzavretí i exekoval, uhorský snem rozpustil a za kráľovského komisára pre Uhorsko vymenoval bána Jelačiča s diktátorskou vojenskou mocou.

V druhom odseku manifestu boly všetky nesankcionované uzavretia a nariadenia snemu za neplatné a nezákonité vyhlásené; dľa štvrtého bola krajina vojenským zákonom podrobená, následkom čoho vrchnostiam bolo zabránené akékoľvek stoličné, mestské alebo okresné shromaždenia vydržiavať. V manifeste je i národná rovnoprávnosť pripomenutá; ohľadom tejto bolo vypovedané, že rovné oprávnenie všetkých národností má byť nepretržite zabezpečené, a tak že pomery medzi krajinami a národami pod korunou Ferdinandovou spojenými budú po porade s ich zastupiteľmi zákonitou cestou sriadené. Manifest Ferdinandov kontrasignoval za uhorského ministra-predsedu vymenovaný barón Adam Récsey, ale keď ho 7. oktobra v zasadnutí snemu prečítali, vysmiali ho vyslanci Kossuthovej strany s franetickými, sarkastickými poznámkami, vysloviac, že ho považujú za neplatný, Jelačiča za zradcu, odbojníka, že snem ostane v permanencii cieľom záchrany vlasti, že vrchnosti majú všetky funkcie a práce ďalej vykonávať, zasadnutia vydržiavať; kto by však rozkazy Jelačičove plnil, bude ako vlastizradca súdený a pokutovaný.

Nie div, keď v takýchto okolnostiach a v takejto nálade národného revolucionárneho snemu i nezákonite existujúci magistrát Gemerskej stolice dopustil sa nezákonitostí a skutkov politickej nemravnosti. Fiškusi a slúžnovci dostali úpravu viesť proti Franciscimu, Daxnerovi a proti všetkým obvineným inkvisíciu, shľadávať dáta, čo, kde, ktorý v súkromnom rozhovore povedal. Konkrétnymi žalobami boly: verejné vystúpenie Daxnerovo proti stoličnému výboru, verejný protest proti rekrutácii, zoprenie sa Tisovanov proti rekrutácii, ozbrojenie sa tisovskej gardy a rozširovanie Štúrovej proklamácie. Kossuthisti gemerskí boli okrem toho i o tom presvedčení, že Daxner a Francisci sú s viedeňskou kamarillou a Jelačičom v politickom a vojenskom spojení, že prechovávajú vlastizradné úmysly odtrhnúť Slovensko od Uhorska a založiť ríšu Svätopluka.

Inkvisícia bola od 11. oktobra do 2. novembra vedená. V priebehu vyšetrovania dokázalo sa, že bývalý úradný chéf Francisciho, podžupan Gustáv Fáy, ktorý otvorenú, priamu, čistú dušu Francisciho a Daxnera z osobného, častého obcovania poznal, dopustil sa mrzkej špionáže. Muž tento prenajal si hnúšťanského katolíckeho učiteľa Antona Pleteníka, platiac mu mesačne 20 zlatých, aby častejšie chodil medzi národovcov tisovských a vyskúmal, čo sa tam robí, kto čo povie. Darmo ho upozorňoval stoličný vicefiškus Ján Molitoris, že je táto nízka špionáža nepotrebná, keďže je národný idealismus Daxnera a Francisciho dostatočne známy a keďže je cele vytvorené a ako nemožnosť ničím nedokázané, že by s Jelačičom alebo s ktoroukoľvek vojenskou mocou v nejakom spojení stáli.

K súdeniu obvinených národovcov stoličný výbor delegoval štatariálny súd. Jeho predsedom bol Ladislav Bornemisza, členami ako assesori Ján Mumhard, Pavel Dapsy, Pavel Szonthag tento jediný žije podnes, Ondrej Jánosdiák, stoličný hlavný fiškus Eduard Sziklay, hlavný slúžny Julius Szontagh a prísažný okresu rimavsko-sobotského Jozef Faško.

Ani z listín inkvisičných, ani zo zápisiek Daxnera, Francisciho a Bakuliniho nevysvitá, že by sa títo „traja sokoli“ v žalári boli dozvedeli o tom, že štatariálny krvavý súd nitriansky na smrť odsúdil Holubyho a Šuleka, a prvého 20-ho, druhého 26-ho oktobra v Leopoldove obesiť dal. Ale predtucha prípadného odsúdenia na smrť už zaváňa z bôľne melancholickej pieseňky Francisciho „Hoj, traja sokoli“, napísanej v tých okamženiach.

Posledný výsluh obžalovaných bol 2. novembra a podobal sa viac dišpute dvoch sporiacich stránok, ako obrane mužov žalovaných. Daxnerova obrana je jasným dôkazom jeho nezroneného duševného heroismu. On v závierke svojej obrany predniesol nasledujúce: „Je to strašné položenie! Mladý, na prahu života stojací muž následkom smutného pádu nútený je prosebne obrátiť sa k sudcom, ktorí majú vyniesť nad životom a smrťou jeho rozhodujúci súd. A toto je moje terajšie položenie. Vyznám úprimne, že by som nemal dosť sily zniesť toto všetko s pokojným duchom, keby nežilo vo mne povedomie, že dosavádne moje úmysly a snahy boly v úplnom súhlase so slobodou vlasti a šťastím mojich spoluobčanov. Od detinstva ustavične cítil som nezavinené utrpenie Slovákov, a od toho času vystavil som si za cieľ života dvíhať povedomie hodnosti pri tom biednom, zanedbanom ľude slovenskom, zlepšiť jeho položenie, a nebol som nepriateľom Maďarov vtedy, keď som účinkoval v prospech svojich slovenských bratov. Sloboda vždy bola mojou hlavnou zásadou, ale do najmenších častí. Chcel som vždy dobre; bol som agitátorom medzi ľudom, ale nie buričom; neobetoval som sa zo sebectva, ale k vôli pozdviženiu záujmu mojich slovenských spoluobčanov. Preto staň sa vôla Tvoja.“

V písomnej obrane Francisciho, štatariálnemu sudu 3. novembra podanej, je viac elegického tónu, ale teplá rodoláska vyznieva i z tejto. Francisci prosil v nej o milosť a šetrenie pre svojho brata Karla.

Štatariálni sudcovia vypovedali nad Franciscim, Daxnerom a Bakulinim ortieľ smrti ústne pravdepodobne v dňoch od 4 — 6. novembra. Sám Francisci už nepamätal sa na deň a ani v zápiskoch Daxnerových nie je deň vyhlásenia súdu poznačený. Ale Francisciho obrana, štatariálnemu súdu písomne podaná, datovaná je 3. novembra; delegovaný súd, premenivší sa v riadnu súdnu stolicu, vyniesol svoj premenený výrok dňa 7. novembra. Ústny výrok smrti musel byť tedy v dňoch 4 — 6. novembra vyslovený, a že ho krvosudcovia opravdu i exekovať chceli, na dôkaz toho v svojom samoživotopise Daxner sám udáva, že pre nich už i šibenice stavali. Ale zachránil ich došlý chýr o bitke, ktorú Maďari proti Jelačičovi 30. oktobra pri Švechate prehrali. Gemerskí, ta kommandovaní gardisti a honvédi, po svojom rozprášení boli 3. novembra už v Plešivci a doniesli tú zprávu, že je Viedeň oslobodená, že Jelačič a Windischgrätz tiahnu na Pešť, a že Jelačič sa strašne pomstí, jestli sa gemerským národovcom krivda stane. Sudcovia nemali tedy smelosti exekovať svoj súd na svoju zodpovednosť, a predložili záležitosť splnomocnenému revolucionárnemu komisárovi Karlovi Szentiványimu, ktorého zakročením bol výrok smrti premenený.

Eduard Sziklay, vtedajší stoličný hlavný fiškus a najzúrivejší inkvisítor, vypráva v svojich „Pamätiach“, že menovite za Daxnera intervenoval bohatý a vplyvný advokát štitnícky Ondrej Janko, žiadajúc sudcov, aby sa s exekovaním súdu neprenáhlili. Janko bol príbuzným Daxnerovcov, ale i štatariálnych sudcov Pavla a Juliusa Szontagha, a títo, naplašení porážkou švechatskou, boli radi, že mohli exekúciu pristaviť. Po vynesení výroku smrti vypravili tedy nočnou hodinou plešivského kalvínskeho kňaza Samuela Szentpéteryho do Sajó-Gemera ku Szentiványimu, aby za 24 hodiny neexekovaný, tedy dľa štatariálnych pravidiel formálne už i tak neplatný výrok smrti zrušil. Po vypočutí Szentpéteryho prechádzal sa vraj Szentiványi mlčky v svojej izbe do 3-tej po polnoci, neznajúc sa rozhodnúť. Až nad ránom dal Szentpéterymu písmo na súd, aby proces preložili na riadnu cestu.

To stalo sa 7. novembra a sudcovia vyniesli pod číslom 376. nasledujúci, čas, okolnosti, ľudí, politickú situáciu, názory znamenite charakterisujúci výrok:

„V mimoriadnom zasadnutí stolicou zvlášte vyslaného súdu, vydržiavanom dňa 7. novembra 1848 v Plešivci pod predsedníctvom Ladislava Bornemiszu, v prítomnosti assessorov Jána Mumharda, Pavla Dapsyho, Pavla Szontagha, verejného fiškusa Eduarda Sziklaya, hlavného slúžneho Juliusa Szontagha, prísažného okresu rimavsko-sobotského Jozefa Fašku a Ondreja Jánosdeáka, boly nasledujúce predmety horevzaté a pojednávané: 376. Eduard Sziklay, stoličný hlavný fiškus a Julius Szontagh, hlavný slúžny, ako skrze vládneho komisára vyslaní povereníci cieľom vyšetrenia búrenia a poburovania a zúčastnenia sa v týchto, spáchaného skrze Štefana Daxnera, Jána Francisciho, Michala Bakuliniho, Karla Francisciho, Daniela Lojku, Jozefa Hudeca a ich viacerých spoločníkov, podajúc zprávu po vykonanom vyšetrovaní vysielajúcemu pánu vládnemu komisárovi, po odkázaní tejto do shromaždenia stoličného výboru bol odtiaľ štatariálny súd tak vyslaný, že nakoľko by vyšetrené skutky nemohly byť štatariálnemu súdu pridelené, aby táto súdna stolica hneď zasadla a predmet na pretras vzala, následkom čoho po prečítaní písemností, keď jeden z hlavných vinníkov, Štefan Daxner, pochádzajúci z privilegovanej triedy, ktorý ako taký mal nároky, aby pri pojednávaní jeho záležitosti zákonité formy zachované boly, osvedčil sa, že nakoľko sa dosavádne rozličné privilegia s jeho náhľadmi aj tak v ničom nesrovnávajú, žiada na základe zásady rovnosti riešiť svoju záležitosť obídením všetkých formálností, tedy bez horevzatia riadneho processu krátkou cestou, súčasne so záležitosťou svojich spoluobvinených, následkom čoho bol tento súd vynesený:

Z preukázaných nesčíselných listín, z výpovedí svedkov a zo samosoznania vysvitá a i Štefan Daxner uznáva, že známu, medzi písmami pod 3 a bb) sa nachádzajúcu slovenskú proklamáciu, ktorej účelom bolo nerozumný slovenský ľud proti druhej národnosti pobúriť, v ktorej zvlášte tieto poburujúce slová: „aj nám statočným Slovanom bil zvon slobody, a keby sme sa teraz jedine my nepozdvihli, zase by na nás páni prišli a s ich paliciami, korbáčmi a ostrohami lámali a bili by naše telá a pichali by nás do zamdlenia. Často počujete veľké sľuby svobody a uľavenia, ale je otázka, či ich pod troma rokmi neutratíte. Ale keď budú obecné, stoličné a krajinské záležitosti v našej reči pojednávané, vtedy atď… páni a ich náhončí urobili vašu reč hnusnou a v nej už nič iného nehlásali, len že narežú palice na vás, kedy máte ísť na panštinu, kedy treba pred pánom veľkomožným hlavu po kolená skloniť a klobúk sňať; nepočuli ste o Slovákovi iné, ako ty somár, huncút, ty sedliacke hovädo, líhaj, priahaj atď. Týmto podobné, k povolaniu maďarskej národnosti namerené slová, obsažené sú v proklamácii, ktorú obvinený v nesčíselných exemplároch rozšíril, ktorými mal byť ľud proti maďarskej národnosti búrený a v smere panslavistickom vedený; z jeho samosoznania vysvitá ďalej, že do odbojného, proti smeru zotrvávania Uhorska a proti jednote bratských národov namereného shromaždenia nielen že sám išiel, ale do neho dľa listu pod ii) pripojeného aj iných povolal, pokúsiac sa týmto listom v záujmoch slovenských ľud i na iných stranách pobúriť, dľa listu pod tt) priloženého ešte i chlúbil sa s pobúrením ľudu k tomuto účelu, nariadenie zákona pred ľudom s úmyslom búrenia úkladom menoval, príchod zvláštneho, skrze neho „hodom bobroveckým“ menovaného dňa a na tú výpoveď ľudu, že nežiada proti Horvatom, ale proti Maďarom bojovať, príchod určeného času s radosťou pripomínal; z výpovedí svedkov pod 24, 25, 27, 29, zvlášte však z jeho vlastných pod f, g, l, m) pripojených dobrovoľných výpovedí a z jeho pod O) nachádzajúceho sa samosoznania a z osvedčenia pod n, b) pripojeného vysvitá ďalej, že on ľud tisovský častým, ba takmer každodenným schôdzkam priúčal, v týchto najbližšími zákonami obdržané veľkolepé slobody za nepomerné vyhlasoval, snažiac sa takýmto spôsobom vyvolať nespokojnosť ľudu a vzkriesiť jeho prepiate požiadavky, svojich s jeho náhľadami zlého smeru spriatelených spoločníkov dľa pod 37 pripojeného svedčenia dňa 27. septembra na poradu so zlým úmyslom vypočítanú do Polhory odviedol, z čoho vyjdúc a do povahy berúc jeho a jeho spoločníkov soznanie, nadovšetko však počiatok listu pod a) pripojeného, pri sostavovaní tych okolností, že Hurbanov rabujúci húf túto krajinu už počas polhorskej porady bol načal, ba už bolo i to rozšírené, že pre týchto zbojníkov sú v Baňskej Bystrici už i hospody opatrené, v súsednom Brezne zmýšľaná schôdzka ľudu nemôže byť za zámer pokojný považovaná, ale za zámer pripojenia sa k rabujúcemu nepriateľovi s väčšou silou; keď sa do povahy vezme, že v otáznej polhorskej schôdzke v krajine búriaceho a pustošacieho Hurbanom zvaného zbojníka, Hodžu a Hurbana oslavoval, ich napredovanie v pustošení s radosťou zvestoval, svojich spoločníkov k pripojeniu sa k nim pripravoval, im dostatočnú zbraň a strelivo do výhľadu postavil, že dľa pripomenutých pod 16, 17, 18, 19 a 22) uvedených výpovedí svedkov, ako kapitán assentovanie gardy losovačkou, úkladnou, svojim desiatnikom danou úpravou tak prekazil, aby losovanie i po jeho úradnom vyzvaní rázne odopreli; ale búril i proti losovačke cieľom nováčenia, vyzvúc zoprieť sa brachiumu, ktoré pre odoprenie losovačky prísť predpokladal, nielen svojich druhov, ale aj z iných obcí, že sa tedy vyššiemu nariadeniu a zákonitej vrchnosti zrejme zoprel, z čoho nasledovalo, že pri prvej vyskytnuvšej sa príležitosti, keď bol totižto on a jeho spoločník Ján Francisci chytený, bol skrze ľud tisovský z rúk vrchnosti vyňatý a tak zoprenie sa vrchnosti prešlo v samom prvom páde do skutkov. Naproti tomu, ačpráve obvinený tvrdí, že rozširovaním otáznej slovenskej proklamácie a povolávaním svojich druhov do schôdzok nechcel iné docieliť, ako to, aby sa skrze neho zásadne žiadaný vplyv ľudu šíril, poneváč sa toto všetko vtedy robilo, keď vplyv ľudu bol už zákonom zabezpečený a tak toto jeho ospravedlnenie nielen že nemôže byť do povahy vzaté, ba jeho vinu ešte obťažuje, lebo po vzbudení žiadostí ľudu viedol ho k nezákonitým cestám a ciele nepriateľov vlasti snažil sa vtedy podporovať, keď nielen podporovanie týchto, ale i neupotrebenie všetkých možných síl proti nim je hriechom najväčším. Na základe všetkého tohto, poneváč obvinený z jednej čiastky búril v panslavistickom smere, a k nepriateľovi vlasti v ľude sympatie, ba i náklonnosť k jeho podporovaniu budil, s druhej strany tendenciósnym, zlým vysvetľovaním vyšších nariadení a zákonov ukázal sa byť snaživým celý vidiek do zoprenia sa vrchnosti uviesť, nepovážiac najsmutnejších následkov tejto snahy: ako taký odsudzuje sa na dvaročný a tristošeťdesiatdňový žalár o samote, v páde potreby; cieľom zamedzenia úskoku, pri upotrebení želiez, týždenne dva razy pôstom o chlebe a o vode zostrený; trovy, vyskytnuvšie sa pri vyšetrovaní jeho zločinu a pri jeho odsúdení, má so svojím spoločníkom Jánom Franciscim solidárne zaplatiť.“

Z listov druhého obžalovaného, Jána Francisciho, nachádzajúcich sa pri listinách pod písmenami J, H, I, K a L) vysvitá, že on už počas navštevovania škôl pre ľud slovenský utvorenie jednej mocnosti žiadal, k vykonaniu tohto svojho úmyslu svojich spoločníkov slovami pohoršujúcimi a poburujúcimi vyzval a keď sa členom maďarskej spoločnosti stal, za príčinu pred svojimi dôvernými spoločníkmi udal to, že to preto urobil, do pekla preto vstúpil, lebo čerta chcel v jeho opravdivej bytnosti poznať. Že takouto cestou kráčajúc, podľa listiny pod Z) pripojenej, je i teraz členom slovenskej, proti smeru a trvaniu Uhorska, proti jednote bratských národov pracujúcej spoločnosti. Že podľa jeho pod bodom 2. obsaženého samosoznania v takomto liptovskom shromaždení i toho roku prítomný bol a prečítaním tam pojednávaných bodov na ňom spoluúčinkoval, že podľa svedčení pod e, f, g, l) obsažených dna 27. septembra toho roku na porade v Polhore vydržiavanej nielen že sa zúčastnil, ale tam na oslavu Štúra, Hurbana, Hodžu a Jelačiča, všetko to nepriateľov vlasti, básne so stola rečnil, ich zdravstvoval, ich, menovite pobytu prvých v krajine sa radoval, k pripojeniu sa k nim v týchto nebezpečných časoch, keď nielen pripojenie sa k nepriateľovi, ale i neupotrebenie proti nemu všetkej moci je hriechom neodpustiteľným, prítomných povzbudzoval, na takýto pád sa o strelivo postaral, ktorý jeho úmysel aj slová jeho Michalovi Bakulínymu písaného, pod A) pripojenému listu, ktorými shromaždenie ľudu v Brezne vydržiavať sa majúce ako počiatok veci pripomína, Hurbanových zbojníkov našimi dobrovoľníkmi menuje, vpád Hurbana na Myjavu s radosťou pripomína, tým viacej dokazujú, lebo dľa svedectva pod 37. obsaženého toto už pripomenuté shromaždenie a v ňom na 1. oktober akoby vyznačená schôdzka ľudu, pri spolupovážení okolnosti a listu pod A) pripojeného, úmysel pripojenia sa k Hurbanovi je zistený. Z výpovedí svedkov, nachodiacich sa pod 16, 17, 18, 19, 20 a 22 a z jeho samosoznania pod písmenou d) vysvitá ďalej to, že obvinený zväčšoval silu nepriateľa našu vlasť pustošiaceho pred pospolitým hnúšťanským, s ním spojení stojacím ľudom, podnecujúc ho tým, že nepriateľ ide v záujme Slovákov, že podľa svedectva pod 1/1) gardistom svojej stotiny povedal, že huncút by bol, kto by šiel, že dľa soznania pod číslom 2 osvedčil sa, že radšej k rabujúcemu Hurbanovi sa pripojí, ako by sa mal do svojej vlasti navrátiť, že dľa dobrovoľného vlastného soznania pod I) žiadal byť k rabujúcemu Hurbanovi cieľom vyslovenia sympatie ako vyslanec vyslaný, že podľa svedectví pod 16, 17, 18, 19, 20 a 22 a pod bodom 2 obsažených, cieľom zamedzenia exekúcie proti Tisovcu pre odoprenie losovačky očakávanej sbieral pre Tisovanov pomoc nielen v svojej stotine, ale tým cieľom vyzval i Michala Bakulínyho, aby i na Kokave podobné pokroky porobil.

Ohľadom listov pod F, G, H, I a K) na svoju obranu udáva síce, že ich písal v mladosti a že sú nie vernými tlumočníkmi jeho terajšieho chladnokrvnejšieho smýšľania, že slovenská spoločnosť Tatrín nemá toho smeru, že poradou pomenovaná schôdzka nebola popredku umluvená, ale bola schôdzkou náhodnou, že o zlých úmysloch Hurbanových nič neznal, že list pod A) mohol v rozhorčenosti a citlivosti písať a i pripojenie sa k Hurbanovi a netečnosť ku garde v takomto stave vysloviť, konečne na podporovanie Tisovanov mohol v okamženiach rozochvenia preto pomýšľať, lebo myslel, že na nich pôjde garda rimavsko-sobotská, a na Sobotu hneval sa pre pomluvy na neho sypané; možné je tedy, že v hneve i na pomstu myslel. Pritom všetkom, poneváč sa s cesty v mladistom veku vyznačenej nevrátil, ba i teraz je spravujúcim údom slovenskej, proti maďarskej národnosti pracujúcej spoločnosti, skutky pochádzajúce z veku mladistého môžu mu byť právne pripočítané; poneváč tedy naproti jeho tvrdeniu podľa svedectva pod 37. polhorská schôdzka planého smeru a jej zámer boly už popredku vyznačenými, na ktorej sa skutočne nielen zjavne búrilo, ale k pripojeniu sa k nepriateľovi vlasti boly i prípravy porobené, poneváč vtedy cieľ Hurbanov a jeho vyhlásenie za nepriateľa vlasti boly známymi, nielen že nemôže byť jeho horeudané ospravedlnenie do povahy vzaté, ale v týchto nebezpečných časoch, keď je neodpustiteľnou povinnosťou každého občana v záujme vlasti každú silu upotrebiť, v smysle listu pod A) pripojeného, antipatia proti národnej garde sú zjavnými protivlasteneckými skutkami, a úmysel Tisovcu podporujúcu moc sbierať nosí na sebe známku zjavného búrenia a povstania proti štátu. Na základe všetkého tohoto, poneváč obžalovaný dokázal sa buričom proti maďarskej národnosti v záujme panslavistickom, ochotným súc nepriateľov vlasti podporovať, s nimi sa spolčiť a i iných mýlnym vysvetľovaním zdržiaval v záujme vlasti, ba čo viac v nich i sympatie k nepriateľom vlasti budil, poneváč cieľom zamedzenia exekvovania vyšších nariadení a vrchnostenských uzavretí i zbrannú silu shromaždiť zamýšľal, ako tedy proti štátu povstavší nebezpečný burič za tieto zlé skutky odsudzuje sa na dvaročný a tristošesťdesiat dňový žalár o samote, v páde potreby, cieľom zamedzenia úskoku s upotrebením želiez, zostrený týždenne dvojdňovým pôstom o chlebe a o vode, pri odoprení požívania liehových nápojov; trovy vyšetrovania svojho zločinu a odsúdenia má znášať so Štefanom Daxnerom, ktoré majú byť z jeho terajšieho, alebo v budúcnosti nadobudnutého majetku zapravené. Tretí obžalovaný, Michal Bakuliny ev. učiteľ, dľa svedectví pod 2, 3, 5, 6, 8, 9, 11, 13, 14, 15 a 16 sa nachádzajúcich, ba i dľa soznania pod 2, odpísal vlastnou rukou básne k vraždeniu vôbec a k vykynoženiu Maďarov podnecujúce v časoch slovenských, buričských, vlasť so všetkých strán ohrožujúcich pohybov, ich obsah rozširoval v nádeji jeho splnenia sa, k ich odpisovaniu vyzýval i druhých, Hurbana, zjavného nepriateľa vlasti, vyhlasoval vo veľkej spoločnosti za svojho dobrého priateľa vtedy, keď sa tento do vlasti s vojenskou mocou vtrhnúť chystal, pri tejto príležitosti vyzval viacerých k podporovaniu panslavistickej záležitosti; u neho nájdené listy sú podnecujúceho a podporujúceho obsahu; poznajúc v nich smer zatratenia hodný, ušiel, chcejúc záchranu najsť u zbojníka Hurbana, vtrhnuvšieho do vlasti s vojenskou mocou. Ako tedy taký, ktorý nepriateľov vlasti podporoval a proti záujmom vlasti konal, odsudzuje sa na dvaročný žalár v železách, zostrený týždenne dvojdňovým pôstom o chlebe a o vode a odoprením požívania liehových nápojov.“

Potiaľto doslovne preložená, skrze Ondreja Jánošdeáka koncipovaná sentencia obsahuje ešte posúdenie Karla Francisciho na polročný, Daniela Lojku na trimesačný, Pavla Ďurjana na jednoročný, Jozefa Hudeca na dvaročný, Ladislava Rosiara na polročný, Štefana Dianišku na jednomesačný, Ladislava Slabeja na polročný, Jána Zvaru na polročný, Ludvika Smika na jednoročný, Samuela Brôta na jednomesačný, Samuela Medzibrodského na týždňový, Ladislava Čipku na jednomesačný, Jána Vargu na polročný, Ľudovíta Reussa na dvatýždňový, Ľudovíta Gála na štvrťročný, Samuela Vozára na dvatýždňový žalár. Národovci Jur Daxner, Sámuel Reuss, Ondrej Chotváš, Adolf Reuss, August H. Škultéty a Daniel Gallay boli len na pokarhanie odsúdení.

Delegovaný súd fungoval ešte i 29. novembra. Pod predsedníctvom podžupana Gustáva Fáyho súdili sudcovia Mikuláš Hubay, Jozef Szuhay a Ján Mumhardt v ten deň slovenských študujúcich, rodákov tisovských Štefana Čecha a Samuela Rosiara.

Štefana Čecha, za list skrze neho Michalovi Bakulinimu písaný, z ktorého dľa znenia sentencie „vysvitá, že menovaný bol odhodlaný v úplnom usrozumení s hlavnými vinníkmi v tisovskej veľkolepejšej vzbure a v zoprení sa proti stoličnej vrchnosti zúčasniť sa a hriešnikov pred trestajúcim prútom pravdy ukryť, poneváč dľa vlastného soznania všetko toto tajil a tak svoju „zatvrdilú zlosť tým viac preukázal,“ za tento jeho „hriešny skutok“ odsúdili ho títo sudcovia na „polročné rabstvo v železách, zostrené týždenne dvojdňovým pôstom““.

Samuela Rosiara, „ktorého schádzanie sa s hriešnikmi je nápadné“, posúdili na pokarhanie. —

Keby v týchto sentenciách nebolo toľko desnej tragiky, súdny čitateľ vyvolal by po ich prečítaní: „ignotos fallit, notis est derisuiu“ (neobznámených zavádza, obznámených núti k smiechu).

Ale akože o smiechu hovoriť, keď tu išlo o životy, mladých na prachu žitia stojacích, čestnej službe národnej posvätivších sa ideálnych mladíkov!

Čestnosť a priamosť by boly požadovaly, aby títo krvežížniví sudcovia boli vyslovili: „Súdime vás preto, bo máme vás v moci, bo ste Slováci a buričia už tým, že snažíte sa ľudu slovenskému, vymáhaním mu národnej rovnoprávnosti, zabezpečiť voľnejší, svojský život. Hegemonia, ktorú maďarstvu vymáhame, netrpí, aby sa v Uhorsku národnostné, samosprávne celky utvorily; každý takýto pokus zdrúzgame bez milosrdenstva i zmárnením vašich a všetkých životov, ktoré sa nám na tomto poli na odpor postavia.“

Že v takejto argumentácii niet morálky, rozumie sa samo sebou.

A toto je smysel a význam processu plešivského.

Cynické ignorovanie uhorského, materiálneho a formálneho práva so stránky plešivských štatariálnych sudcov v tejto pravote je zrovna desné, deprimujúce a úžas vzbudzujúce. Štatariálny súd oddal svoju nečestnú úlohu kata riadnemu súdu; tento vyniesol už ako taký nový výrok, proti ktorému i appelláta mala miesta. Ale krvežižnivých táblabiróvov to nemýlilo. Oni podržali svojou prvou inštanciou posúdených v Plešivci vo väzení do 15. decembra a len keď Schlick maďarské revolucionárne vojsko pri Košiciach rozprášil a povstal chýr, že Rožňavou na Plešivec tiahne, v obave, aby väzňov nevyslobodil, poslali uväzneného Daxnera, Francisciho a Bakuliniho do Rimavskej Soboty, odtiaľ do Pešti, kde boli v Neugebäude zavretí.

Oslobodenie väzňov z Neugebäude počiatkom januára 1849 bolo pravým divom milostivého riadenia Božieho. Keď Kossuth s tými, čo vládu usurpovali, pred Windischgrätcom do Debrecína utekal a vydal rozkazy aj politických väzňov ta transportovať, bol našich strážiaci profos večer 2. januára náhodou na návšteve a rozkaz doručený mu bol až vtedy, keď všetci druhí väzňovia boli z Pešti už odvedení. Neznajúc, čo s nimi robiť, podržal ich v Neugebäude, no to trvalo už za krátko. Pomáhal ich odtiaľ vyslobodiť Viliam Pauliny-Tóth, ktorý ako honvéd dostal sa za Dunaj do Pápy. Keď cisárski zatlačili Maďarov k Budínu, Paulyniho, honvédskeho kaprála, poslali s náradím vojenskej nemocnice, aby ju zachránili do Pešti. Tam doznal sa o väznení „Troch Sokolov“, šiel k ním, a keď Windischgrätz do Pešti vtiahnul, vykonal u platzkomandanta grófa Vrbnu ich prepustenie na slobodu.

Naši „traja sokoli“ leteli odtiaľ hneď a zaraz k slovenským dobrovoľníkom Janečkovým k Váhu. Smrti sa nebáli ani v Plešivci, ani v bitkách pri Acsi, Komárne a Leopoldove.

*

Nad súdom plešivským vynieslo najspravedlivejší súd riadenie Božie o krátky čas.

Štefan Daxner stal sa podžupanom, Michal Bakulini slúžnym tej istej gemerskej stolice. Franciscimu nebolo súdené úradovať v Gemeri, Radca námestnej rady, hlavný župan Liptovskej stolice prišiel už len v pensii bývať do Gemera, do Veľkej Revúci, vychovávajúc na prvom slovenskom gymnásiume svojich synov. Patronát vyvolil ho za hlavného dozorcu tejto školy a on i tento úrad konal horlive, ochotne, obozretne, rázne a obetive.

Do svojho rodiska, do Hnúšti, nepriťahovalo ho ani odtiaľto. Trpko mu bolo i mysleť na to, že sa tam môže stretnúť s Gustávom Fáym, ktorého vrtkavá politika Viedne po dualistickom vyrovnaní urobila hlavným županom Gemera-malohontu. A predsa by bol mal právo dopriať si mravnej satisfakcie, aby ako bývalý hlavný župan Liptova stretol sa s týmto svojím kollegom dľa úradu, ktorý bol hlavným faktorom jeho plešivského trýznenia.