ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prvú výpravu slovenských dobrovoľníkov na Slovensko zorganizovali v septembri roku 1848 Štúr, Hurban, Bloudek a Zach s peňažitou pomocou Michala Obrenoviča, kniežaťa srbského. Tá nevydarila sa preto, lebo cisarsko-kráľovské vojsko, dané skrz palatína arcikniežaťa Štefana Maďarom k disposícii, donútilo dobrovoľníkov po porážke pri Senici ustúpiť na Moravu. Tak potom tí vodcovia výpravy videli, že nový vojenský podnik podujať nemôžu, jestli nebudú k tomu splnomocnení a podporovaní vojenskými prostriedkami i peniazmi, a jestli sa nebudú môcť opierať o cisárske riadne vojsko. S druhej strany videli i to, že po oktobrových udalostiach viedeňských rakúske vojenské hlavné veliteľstvo bude už teraz naklonené podporovať ích. Po zavraždení grófa Lamberga a grófa Latoura odohnali totižto Maďarov favorizujúceho nešťastného blbého palatína arcikniežaťa Štefana do vyhnanstva a vymenovali bána Jelačiča za diktátora Uhorska. Keď sa tedy náčelníci prvej slovenskej výpravy do Viedni obrátili a Windischgrätzovi pre jeho nastávajúce dielo v Uhorsku svoju pomoc ponúkali, dostal Bloudek 16. oktobra z hlavného stánu plnomocenstvo, že sa mu dovoľuje do zbroja postaviť výpravu na Slovensko. Dobrovoľníci tejto výpravy pripojili sa v Tešíne k 4 stotinám pechoty a polšvadrony švaližerov pod komando podplukovníka Frischeisena postavených a v Čadci a Kysuckom Novom Meste novými dobrovoľníkmi posilnení, vrhli od Jablunkova a Budatína do Žiliny. Odtial išli na Nemecké Pravno do Turca, kde sa im pripojilo mnoho dobrovoľníkov, zvlášte v Martine mnohí. Dve stotiny z nich boly i pri Muráni v Gemeri, kde ale utrpely porážku od gemerských maďarónských gardistov nepozornosťou veliteľa stotiny Štefana Kováča. Len zmužilej odvahe a opatrnosti kapitána Jána Jesenského bolo ďakovať, že pohroma nebola väčšia. Jesenský sosbieral rozbitých a previedol cez hory do Liptova.

Ale v Šariši Zach opustil dobrovoľníkov a Bloudek s nimi zle nakladal; ba i cisárske vojsko chovalo sa k nim nepriateľsky, tak že sa dobrovoľníctvo v krátkom čase rozišlo. Turčianski inteligentní mladí ľudia z tohoto sboru prešli cez Oravu, Sliezsko a Moravu do Skalice, kde sa pripojili ku tej tretej výprave slovenských dobrovoľníkov, ktorú zorganizovali Bernhard Janeček, Leopold Abaffy a Samuel Štefanovič pri Verešváru, a v ktorej slúžili aj Daxner aj Francisci. Tento dobrovoľnícky sbor bol rakúskemu generálovi Šimuničovi pridelený; batalionnými komandantmi v ňom boli Francisci a Daxner, a to bolo šťastím toho sboru, lebo tí dvaja prísne disciplinovaní mladí ľudia, dali si veľmi záležať na cvičbe mužstva a dôstojníkov a na uvedení discipliny, čo sa postupne aj darilo. Tak slúžil Francisci so zbraňou v rukách národu a trónu pri obliehaní a dobytí Leopoldova, pri obliehaní Komárna, kde dobrovoľníci upotrebovaní bývali k najťažšej vojenskej službe.

Zatým 26. apríla 1849 zúčastnil sa dobrovoľníckým sborom bitky pri Ácsi. Ale nespravodlivé zachádzanie cisárskeho plukovníka Dorsana prinútilo dobrovoľníckých dôstojníkov starať sa o reorganizáciu celého sboru. Jednomyslne bola potreba toho uznaná, aby dobrovoľnícky sbor dostal osobitného hlavného veliteľa z pomedzi dôstojníkov riadneho vojska, a aby bol na Slovensko poslaný.

Úlohu túto previedol Daxner, ktorý tým cieľom odídúc do Viedne, vymôhol to, že za hlavného veliteľa slovenských dobrovoľníkov bol barón Levartovský vymenovaný a dobrovoľníctvu dostala sa tá samostatná úloha, aby od maďarskej guerilly očistilo baňské mestá a vôbec celé horné Uhorsko.

Levartovský previedol reorganizáciu dobrovoľníctva v Skalici a v Rastislaviciach pri Prešporku. Zatým jedon celý batalion dobrovoľníkov složil prísahu na články vojenské v takom smysle, že chce bojovať až do pokorenia revolúcie maďarskej, za sväté práva národa slovenského a trónu.

Sbor tento, a s ním Francisci, bol vystavený na čiare Váhu proti Komárnu, v júli pohol sa cez baňské mestá a horné Slovensko, očistiť tieto kraje od guerilly, ako aj dolný Spiš a horný Gemer.

Pripomenutia zasluhuje, že Francisci, Daxner a Bakulíny, prijdúc na čele dobrovoľníkov do Gemera, usniesli sa na tom, že nepomstia sa na protivníkoch svojich, ktorí ich na smrť odsúdili, dajúc týmto činom dôkaz kresťanstva slovanského.

Dobrovoľnícke patróly chodili vo dne, a najviac v noci, na všetky možné strany nie len po gemerskej stolici, ale po celom priestore od Vacova po Košice. Guerilly ustupovaly a rozpŕchly sa. Srážky nebolo nijakej, lebo v každom ohľade nastúpila malodušná poddajnosť, zvlášte keď doletel chýr, že Görgey 13. augusta 1849 s poslednými 23.000 mužmi poddal sa Rüdigerovi pri Világoši. Dobrovoľnícke patroly nasbieraly vojenskej koristi v hnúštianskej železnej hute, v Ózde v železnej dielni, kde bola massa naliatých gúľ, granátov, bomb a streliva. V gelnických baniach a inde našly patroly množstvo oblekov, obuví a špitálskeho náradia. A tak korisť, ktorú slovenskí dobrovoľníci v Gemeri shromaždili, prevýšila hodnotu všetkých výdavkov na slovenský dobrovoľnícký sbor cisárským aerárom urobených.

Levartovský zatým reorganizoval gemerskú stoličnú vrchnosť. Za spravujúceho viceišpána vymenoval Gustáva Fáyho, za slúžnych Jura Daxnera, Štefanovho brata, Fridricha Malatínskeho a Jána Moravčíka.

Prišli k dobrovoľníkom i rozpustení, alebo od Világoša ubehlí honvédi a poľskí legionári, ktorých oni prijali a pred asentovaním do cisárskeho vojska zadelili.

Privedení boli viacmenej kompromitovaní, medzi nimi Anton Szentmiklósy, bývalý prvý viceišpán gemerský, istý Czikó, bývalý slúžny v Tornale, a istý Czémark, mäsiar a hostinský v Tornale.

Czikó, keď Schlickovo vojsko v zime tiahlo tornaľskou dolinou, dal pochytať ustalosťou od hlavného oddychu zaostavších cisárských vojakov a do Šajavi pod ľadom utopiť. Toho poslal Levartovský rovno do Košíc pred vojenský súd, kde bol na doživotný žalár na Kufsteine odsúdený. Szentmiklóssyho Levartovský vypočul a poslal tiež do Košíc, kde bol na dlhší čas odsúdený. Czémark mäsiar a hostinský v Tornale, zavraždil úkladne istého Mojša, liptovského zemäna, ktorý bol pri Rusoch zásobným komisárom, a sobral mu všetko, čo mal. Aj toho poslal Levartovský do Košíc k vojenskému súdu, kde ho obesili.

Po pacifikácii Gemera odtiahly dobrovoľnícke stotiny 9. novembra do baňských miest, a tam v Štiavnici malo byť dobrovoľníctvo rozpustené. Ale stalo sa to slávnostne v Bratislave 21. novembra.

Príčinením najmä Francisciho a Daxnera boly tie dobrovoľnícke sbory náležite zorganizované, disciplinované, ošatené, dobrou zbraňou zaopatrené a vykonaly dielo pacifikovania Slovenska vzorne. Uznali to aj cisársko-kráľovskí generáli knieža Liechtenstein a feldmaršal Bordolo v úradných prípisoch na hlavného veliteľa dobrovoľníkov majora Levartovského upravených, v ktorých vyzdvihovali zvlášte vzorný poriadok a disciplínu týchto slovenských dobrovoľníkov. I Levartovský vydal dňa 12. novembra v Štiavnici datované priepustné certifikaty všetkým dobrovoľníckým dôstojníkom, v ktorých ich na civilné úrady ako spoľahlivých a loyalných mužov veľmi vrele odporúčal. Z Bratislavy vyslal dôstojnícky sbor slovenských dobrovoľníkov Jána Francisciho, Štefana Daxnera a Jána Jesenského do Viedne na audenciu k panovníkovi Františkovi Jozefovi poďakovať sa za dôveru, preukázanú dobrovoľníkom za sverenie im zbroje v takých ťažkých a nebezpečných časoch. Audiencia bola 7. decembra 1849 v slávnostnej audienčnej dvorane cisárského zámku vo Viedni. Rečníkom bol Francisci. S poďakovaním sa za sverenie im zbroje, porúčali na ďalej svoje služby na poli občianskom a prosili o ochranu a rovnoprávnosť slovenského národa. Ten panovník bol vtedy veľmi vľúdny a laskavý a odpovedal: „Teší ma, že vás osobne vidím, som úplne spokojný, a buďte presvedčení, že po úplne zavedenom pokoji a obecnom poriadku i záležitosti vaše ku všeobecnej spokojnosti sa dokonajú.“ Zatým s každým prehovoril niekoľko laskavých slov a milostive ich prepustil. Nemožno nevyzdvihnúť nadovšetko tú zásluhu slovenského dobrovoľníctva, že jedine ono predstavovalo a dokumentovalo v tých časoch pred Maďarmi, pred Austriou a pred svetom vôbec jestvovanie slovenského národa na svete a predstavovalo najzrejmejší protest proti svevoli, národnej nesnášanlivosti Maďarov a už neznesiteľnému potlačovaniu. Dobrovoľnícke sbory organizovali pri pomoci bývalých rakúských cisársko-kráľovských dôstojníkov Bloudka, Zocha, Janečka a Levartovského najlepší synovia slovenského národa: Hurban, Štúr, Hodža, Francisci, Daxner, Štefanovič, Abaffy, Jesenský, Ferienčik, Borik a tí sa aj po roku 1849 dosvedčili najlepšími, najspoľahlivejšími a najvernejšími a najzaslúženejšími pracovníkmi na národa roli dedičnej.

Bolo to vidno z toho, že akonáhle po roku 1859 rakúsky germanizačný byrokratismus troška popúšťal, hneď leteli pod zástavy dobrovoľnej národnej práce. Lebo po roku 1849 dostali síce dobrovoľnícki dôstojníci menšie úrady, ale ďaleko od rodísk, v Ďarmotách, Kečkeméte, Veľkom Várade, Debrecíne, Kállove, Šátoraljaújheli, v Košiciach, Gelnici a na Spiši. Na Slovensku, medzi svojím ľudom, nenechali ani jedného rázneho slovenského národovca.

Francisci bol síce koncom decembra, roku 1849 za expedítora ku županskému úradu župy zvolenskej so sídlom v Baňskej Bystrici vymenovaný a o krátky čas za sekretára župného prednostu povýšený, ale čože, keď už roku 1853 bol za stoličného komisára do Debrecína menovaný a poslaný, odtiaľ roku 1859 do Veľkého Varadína a roku 1860 do Budína ako radca ku námestnej rade preložený. To isté urobila vtedajšia nemecká vláda aj s Daxnerom, ktorý začal úradovať ako námestník štátného hlavného fiškusa v Rimavskej Sobote, odkiaľ bol ale roku 1855 do Košíc, zatým do Sátoraljaújhelyu, odtiaľ do Veľkého Kállova v stolici sabolčskej a odtiaľ roku 1866 do Debrecína preložený. A neohrožení národovci ako Hurban a Štúr, ako vraj slovenskí nebezpeční demagogovia, žili pod policajným dozorom četníctva.

Rozumie sa, že Francisci a Daxner, odtrhnutí od rodnej zeme, v ďalekej cudzine pritlačení, nemohli začas národnú činnosť vyvinúť. Ale po vydaní chýrečného oktobrového diplomu roku 1860 prišiel Francisci, ako aj Daxner do disponibility, ostal bydlom v Budíne, vymohol si bez prekážok koncessiu k politickým novinám, ktoré pri spoluúčinkovaní Mikuláša Ferienčíka od marca roku 1861 vydával v Budíne pod názvom „Pešt-Budínske Vedomosti“. A tieto jeho noviny staly sa hneď orgánom všetkých prebudených Slovákov. Do ních písalo všetko, čo na Slovensku perom vládlo, tedy najlepší slovenskí ľudia. V ních rozširovali svoje politické koncepcie menovite dvaja najrozhľadnejší politikovia slovenskí Štefan Daxner a Dr. Ján Mallý, r. k. kňaz a prefekt na Pazmaneume vo Viedni. Posledný písal pod menom Dusarov.

Zo zlatých zrniec prirodzenej pravdy, uloženej v svojích článkoch a uverejňovaných husto v „Pešt-Budínských Vedomostiach“, sostavil Daxner ten politický program, ktorý slovenská inteiligencia v podobe memorandumu sv. martinského ako svoje národné credo s veľkým oduševnením prijala.

Lebo následkom toho blahočinného ohňa, ktorý na Slovensku roznietil Daxner svojimi hlbokoumnými a rozpaľujúcími článkami, aj v slovenskom národe povstala túžba a potreba, celou silou zasadiť sa za vykonanie takého zákonného stavu a takého ustrojenia pomerov v Uhorsku, aby národná rovnoprávnosť zákonnými mierami do života a do štátneho organismu uvedená a poistená bola.

A mestu T. Sv. Martinu patrí tá večná zásluha, že zavdala k tomu podnet a príležitosť tým, že uzavretím svojho meštianstva dňa 9. mája 1861 povolalo všetkých slovenských národovcov na shromaždenie na deň 6. júna 1861 do svojho lona „ku porade a usporiadaniu žiadostí Slovákov na základe svornosti všetkých národností v Uhorskej a na základe celosti celého Uhorska“.

Na toto vyzvanie sišlo sa asi šesťtisíc všetkých stavov a povolaní synov národa slovenského do T. Sv. Martina a tam ako slovenské národné shromaždenie 6. — 7. júna pod predsedníctvom Jána Francisciho zasedajúc, formulovalo žiadosti slovenského národa a vypracovalo ich podľa návrhu Štefana Marka Daxnera v podobe memoranduma.

Hlavné požiadavky memoranduma boly:

I. Aby osobnosť národa slovenského a vlasteneckosť reči slovenskej zákonom positívnym a inaugurálnymi diplomami uznaná, a uznaným tým oproti zlomyselným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečená bola.

II. Aby osobnosť národa slovenského uznaná bola v priestore tom, ktorý ona ako súvislá, nepretržená massa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.

III. Potrebná je rovná miera pri vymeriavaní práva reči národov jednej vlasti. Tým cieľom žiadalo memorandum:

Aby v Okolí národ slovenský zosobňujúcom jedine a výlučne reč slovenská bola tým žľabom, ktorým totá verejného života, tedy občianského, cirkevného a školského sa prúdiť má.

IV. Konečne osvedčili sa Slováci v memorandume, že záujmy národa slovenského ohľadom svobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z ohľadu národnej svobody ale so záujmami všetkých doteraz zákonami utlačených národov, menovite Rusinov, Rumunov, Srbov a Horvatov.

Že si národné shromaždenie žiadalo, k zabezpečeniu svobody a rovnoprávnosti národnej, podľa obyvateľstva slovenskej národnosti ustrojeného slovenského Okolia, urobilo to preto, lebo len v takom ústrojstve videlo možnosť svobodného a zabezpečeného požívania a veľadenia slovenskej národnosti.

Toto memorandum uzavrela väčšina predložiť len uhorskému snemu. Tak sa aj stalo. Oddať ho snemu bol poverený stály národný výbor ako vyslanstvo. Avšak za vodcov tohoto vyslanstva boli požiadaní na národnom shromaždení prítomní a na debatách zúčasnivší sa barón Šimon Révay župan turčiansky, Martin Szentiványi župan, liptovský a Jozef Justh snemový vyslanec sv.-martinského okresu. Oni to, menovite Šimon Révay, aj prijali. Ale keď sa u tých hodnostárov Francisci, Hurban a Daxner hlásili, boli prekvapení výhovorkou baróna Révayho že žiadosť tú vyplniť nemôže pre neprítomnosť Martina Szentiványiho v Pešti a pre nemoc Jozefa Justha. Následkom toho vyslanstvo požiadalo Francisciho, aby postavil sa mu na čelo.

I tak on ako predseda k prevedeniu uzavretí národného shromaždenia týmže národným shromaždením vyslaného stáleho slovenského národného výboru, na čele celého stáleho národného výboru, ktorého členami boli: Ján Francisci, Ján Gočár, Jozef Hurban, Štefan Daxner, Štefan Závodník, Alexander Pongrácz, Viliam Pauliny-Tóth, Jur Holček, Alexander Androvič, Štefan Hýroš, Michal Keller, Michal Mudroň, Ján Palárik, Ľudovít Turzo, Peter Makovický a Samuel Pálka, tedy všetko zaslúžení slovenskí národovci, oddal memorandum 26. júna v neprítomnosti predsedu snemu Kolomana Ghyczyho podpredsedovi Kolomanovi Tiszovi, ktorý vyslanstvo prijal v svojej súkromnej hospode, v prítomnosti kohosi iného s čibukom v ruke.

Zvýšmenovaní členovia vyslanstva boli aj u Františka Deáka a baróna Jozefa Eötvöša odporúčať žiadosti Slovákov. U posledného stalo sa, že Eötvös spomenul: barón Révay mi povedal, že sa Francisci obáva, že keď sa mi dorozumieme, Maďari za chrbtom Slovákov spoja sa s Nemcami, a svolal náruživým hlasom: „Viete, pánovia, jestli vy budete požadovať veci nemožné, tak sa my spojíme s 35 milionami Nemcov.“ Na čo mu Jozef Hurban odseknul: „Jestli tak, teda Slováci spoja sa so 100 milionami Slovanov!“

Zatým nasledovaly stoličnými úradníkmi všetkým možným terrorismom vynútené a uhorským snemom objednané, umele nastrojené protesty proti memorandumu, následkom ktorých krajinský snem na podané mu memorandum nič neodpovedal, ale len toľko vykonal, že v záležitosti národnostnej otázky vyslal povereníctvo, ktoré nemaďarským národnostiam neprajný návrh vyhotovilo.

Ale nasledovalo aj rozpustenie uhorského snemu, vymenovanie vojaka grófa Mórica Pálffyho za kráľovského námestníka, vyzdvihnutie alebo odstúpenie hlavných maďarských županov, vymenovanie na ích miesta administrátorov alebo kráľovských komisárov a rozpustenie stoličných výborov, mestských a obecných zastupiteľství. Zo stoličných komisárov a hlavných slúžnych vymenovala tá Pálffyho provisorná vláda zväčša maďarónske kreatúry, nízkych podlých charakterov, ktorých účinkovanie bolo nemaďarským národnostiam veľmi neprajné, ba úmyslne nepriateľské; tí mysleli totižto, že keď neúradujú konštitucionálne, že môžu a smú bašovať svevoľne.

Dňa 21. oktobra 1861 nasledovalo nariadenie námestnej rady, dľa ktorého maďarská reč vyhlásená bola za naukosdelnú na všetkých katolíckych gymnáziach v Uhorsku. A nasledovalo pridelenie vojenským súdom istých priestupkov a prečinov, následkom čoho Uhorsko prišlo do stavu obleženia takého, že keď sa dvaja slovenskí farári v župe zvolenskej Štefan Záhorský katolícky a August Krčméry evanjelický za užívanie slovenskej reči zasadzovali: zvolenský komisár Ondrej Havaš, chcel ích poslať pred vojenský súd do Komárna, čo len vtedajší miestny komandant baňsko-bystrický major Jakobs prekazil. Slovenské národné shromaždenie turčianskosvatomartinské uzavrelo okrem memorandumu vymáhať pri vláde aj založenie slovenského literárneho spolku Slovenskej Matice cieľom rozširovania osvety v národe slovenskom. Toho vážneho diela chopil sa Francisci veľmi rázne. Na tento nádejný ústav obetoval Ján Čipka statkár brezňanský už v Martine na shromaždení 100 zlatých, a Francisci, ako predseda slovenským národným shromaždením vyslaného stáleho slovenského výboru z naloženia tohože shromaždenia vypracoval návrh stanov Matice Slovenskej a dňa 1. augusta 1861 predložil ho námestnej rade s prosbou o povolenie spolku a o potvrdenie stanov. A poneváč sídlo Matice Slovenskej v stanovách udané nebolo, dostal stanovy k doplneniu a v niektorých ustanoveniach k premeneniu nazpät.

Zastupiteľský sbor sl. kr. mesta Brezna v zasadnutí dňa 28. augusta uzavrel Slovenskú Maticu do svojho lona prijať. Avšak záležitosť tá následkom nepriateľských štvaníc prišla 28. oktobra zase na pretras, pri ktorej príležitosti väčšina obecného zastupiteľstva zase vyslovila sa za prijatie Slovenskej Matice. Ako nepriateľsky úradovali vtedajší noví úradníci a menovite v župe zvolenskej komisár Havaš, nutno pripomenuť, že napriek tomu, že konštitucionálne zastupiteľstvo mesta Brezna dva razy celkom riadne uzavrelo Slov. Maticu do svojho lona prijať, pre Brezno vymenovaný kr. komisár Havaš, dňa 8. apríla 1862 sostavil nový zastupiteľský sbor podľa svojej chuti, hneď na druhý deň predložil mu záležitosť sídla Matice Slovenskej k novému pojednávaniu a previedol, že sa nový zastupiteľský sbor proti prijatiu Matice vyslovil.

V takej nesnádzi zase mesto Turč. Sv. Martin pomohlo svojim uzavretím dňa 21. apríla 1862 vyneseným, v ktorom vyslovilo, že sídlo Matice Slovenskej s radosťou príjme do svojho lona.

Následkom tých umelých urážok, ktoré kráľovskí komisári, slúžnovci a iní úradníci Slovákom i ako jednotlivcom, i ako národu robili, zmocnilo sa celej slovenskej intelligencie rozhorčenie a povstala všeobecná túžba vystrojiť k prestolu početné slávnostné vyslanstvo, predložiť panovníkovi memorandum a žiadať ho o ochranu a o uvedenie národnej rovnoprávnosti.

A zase Franciscimu patrí tá zásluha, že za vodcu toho vyslanstva získal Štefana Moysesa, kat. biskupa banskobystrického, ktorý dovtedy nezúčastňoval sa na politických pohyboch slovenskej intelligencie.

Tým bola otázka vystrojenia vyslanstva rozhodnutá, a už 30. novembra schádzali sa členovia vyslanstva vo Viedni, ku ktorým 2. decembra aj biskup Moyses dorazil. Tam vyhotovil sa aj prestolný prosbopis, ktorý biskup Moyses na slávnostnej audiencii ako náčelník vyslanstva panovníkovi 12. decembra oddal. Členmi vyslanstva boli: Ján Francisci, Tomáš Červen kanoník, Ján Országh archidiakon, Dr. Karol Kuzmány superintendent, Dr. Jozef Hurban ev. farár, Viliam Paulíny Tóth stoličný komisár v disponibilite a František Blaho advokát. Títo podpísali aj prosbopis.

Panovník, prevezmúc prosbopis, odpovedal vyslanstvu:

„Teší ma, že vás, ako tlumočníkov smýšľania môjho, vo všetkých ťažkých okolnostiach časových verného a loyálneho slovenského národa z uhorských čiastok tu vidím. Sťažnosti a prosby vaše vezmem do povahy a podľa možnosti na ne ohľad brať budem hľadeť, aby sa ím podľa možnosti vyhovelo.“

Ale politické persekúcie neprestávaly ani zatým. Ba čo viac, sám gubernátor Uhorska gróf Móric Pálffy dal zapravotiť Francisciho ako zodpovedného redaktora „Pešť-Budinských Vedomostí“ pre článok „Politika historického práva“, ktorý pochádzal z pera Dra Jána Mallého.

Pred vojenským súdom povedali Franciscimu, že je žalovaný pre zločin poburovania, ktorý vraj spáchal vytlačením v P. B. Vedomostiach článku: „Politika historického práva.“ Francisci odoprel pomenovať pôvodcu a zodpovednosť prijal na seba. Proti obžalobe bránil sa tým, že veď v tom článku nikde nevideť, akože ani nebol úmyseľ poburovania. V článku sa preberaly len veci historické a zákonné z pragmatickej sankcie a iných zákonov uhorského zákonníka. Vojenský súd oslobodil Francisciho zpod obžaloby a uvedomil ho 28. apríla 1863, že zavedené proti nemu vyšetrovanie v nedostatku skutkovej povahy pristavuje. Francisci bol vtedy radcom kráľovskej námestnej rady. Bolo by poučné bývalo, keby ho ako takého vysokého úradníka boli posúdili.

Výsledky výstúpenia vyslanstva a Moysesa vo Viedni prichádzaly opozdene síce a veľmi skromne, ale predsa.

Takým vydobytkom bolo preloženie Martina Čulena, výtečného slovenského paedagóga učenca, v tom čase direktora kat. gymnázia v Satmáre do Baňskej Bystrice na čelo tamojšieho gymnázia, a že to gymnázium bolo zaopatrené početnými výtečnými slovenskými učiteľskými silami.

Druhý, ale mnoho vážnejší a dôležitejší výsledok bol, že panovník povolil spolok Maticu Slovenskú a že jej stanovy boly potvrdené. A tu zase sluší pripomenúť, že okolo premenenia, povolenia a potvrdenia stanov najviac sa ustával zase len Francisci:

Premeny, ktoré Pálffy žiadal, boly tie, že pre Slovákov nič nemalo byť povolené, čo by menovalo sa národným a slovenský národ za národ uznávalo, ani nič dovolené, čo bolo by oprávnené medzi Slovákmi vyvinuť rozsiahlejšiu, národnú činnosť. Spolok mal byť prísne a jednoducho len spolkom kníhvydavateľským a nesmel byť aj representantom slovenského národa. Ani vidiecke organizácie odbočiek Matice neboly mu dovolené. Tak okyptené stanovy boly 31. mája 1863 pod čislom 38441 potvrdené.

Dovolenie vydať vyzvanie ku vstúpeniu do spolku Slovenskej Matice a zavedeniu sbierok vydal kráľovský námestník Franciscimu 1. novebra 1862.

Hneď na to 4. novembra 1862 vydali členovia dočasného výboru Ján Francisci, Viliam Pauliny-Tóth, Ján Gočár a Ján Palárik tlačené „Ohlásenie Slovenskej Matice“ týmito slovami počiatočnými:

„Pod bremenom osudného tisícročia, v ktorom národ slovenský po páde Veľkej Moravy — ako nejaká kliatba — v plemene našom zúriacích nesvárov, sial a nežal, mozolil a predsa chudobnel, mudroval a zmudrieť predsa nemohol — pod bremenom tohoto tisícročia národ náš slovenský utratil svoje národné povedomie a s ním vytuchnul i jeho život národný“ a otvárajúc národu slovenskému povolením Matice peršpektívu krajšej budúcnosti, vyzvali príslušníkov národa slovenského k vstupovaniu za členov Matice a k hojným sbierkam na tento nádejný literárny ústav.

A Francisci už 1. mája 1863 mohol v P. B. Vedomostiach v čísle 35-tom v radostnom uveličení zvestovať, že 50.000 zlatých na Slovenskú Maticu je už složených, že podal kráľovskému námestníkovi prosbu o dovolenie k vydržiavaniu dňa 4. a nasledujúcich dňoch augusta v Turčianskom Svätom Martine prvého sriaďujúceho valného shromaždenia Slovenskej Matice a že to dovolenie aj obdržal. Dočasný výbor vydal tedy 1. júla 1863 v P. B. Vedomostiach pozvanie do tohože valného shromaždenia.

Tak 3-ho augusta hrnulo sa zo všetkých slovenských strán veľké množstvo členov Matice do T. Sv. Martina. A prišiel aj biskup Moyses, ktorého od hraníc tekovsko-turčianských všetky obce Turca radostne a hlučne vítaly.

Na druhý deň — 4. augusta — otvoril prvé valné shromaždenie Francisci ako predseda dočasného výboru, a aby nebol i zprávodajcom i predsedom v jednej osobe, poprosil biskupa Moysesa, aby prevzal dočasné predsedníctvo. Čo keď sa stalo, čítal svoju zprávu. A tu povstal výbuch radosti, keď rozbalil v modrom zamate zaviazaný a s pečiatkovým odznakom Slovenskej Matice: na troch vrškoch dvojatým krížom v bielmodročervených barvách jeho manželkou umele a skvostne vyšívaný exemplár potvrdených stanov Matice Slovenskej a pozdvihnúc ho do vysoka, nadšeným zvučným hlasom povedal: toto je naša zlatá bulla, náš priepustný list, náš občiansky diplom.

Po dokončenom čítaní zprávy položil na stôl a oddal všetko do tých čias sosbierané hotové a nádejné podpísané imanie Slovenskej Matice, súhrnom 94.251 zl. 95 kr. a vyzval shromaždenie, aby prikročilo k ustrojeniu spolku vyvolením predsedu, podpredsedov, iných hodnostárov, v stanovách určených úradníkov a výbor.

Shromaždenie vyvolilo nadšením a aklamaciou za predsedu biskupa Moysesa, za prvého podpredsedu Dra Karla Kuzmányho, a za druhého turčianskeho archidiakona Jána Országha. Úradníci a výbor boli jednohlasne výkrikom vyvolení na návrhy predsedu podľa doručeného mu programu.

Po obsadení všetkých hodností, úradníkov a výboru, predseda vyhlásil spolok Slovenskej Matice za ustrojený a navrhnul, aby toto shromaždenie vystrojilo vyslanstvo k panovníkovi, poďakovať sa za všetky Slovenskej Matice udelené milosti a dobrodenia. V priebehu shromaždenia prišly totižto úradné zvesti, že panovník vymenoval biskupa Moysesa za skutočného tajného radcu, a že daroval na Maticu 1000 zlatých.

Návrh bol prijatý a ako vyslanstvo pod vedením biskupa Moysesa označení boli Ján Francisci, Dr. Karol Kuzmány, Ján Gočár, Dr. Michal Mudroň, Adam Kardoš a Ján Čipka.

Panovník prijal to vyslanstvo na audiencii 10. septembra 1863. Pri tej príležitosti v privetnej reči preriekol biskup Moyses: „Takto k radostnému povedomiu života prebudený mohutným cisárským slovom, nádeje sa slovenský národ z istotou, že bude nielen šťastne pokračovať vo svojom ďalšom bohumilom vyviňovaní sa, áno i ráznym plnením otcovských úmyslov Vášho Veličenstva, menovite vo smysle 20. oktobra 1860 najmilostivejšie vydaného diplomu a najvyššieho patentu od 26. februára ku vnútornému a vonkajšiemu sosilneniu celistvej državy a skrz to ku zväčšeniu jasnosti slávyplného prestolu Vášho Veličenstva, ako živý a ochotný faktor činne prispievať.“

Vyslanstvo toto prijal panovník milostive. V odpovedi na prívet biskupa Moysesa vyslovil medziným: „Nádejem sa, že loyálný slovenský národ činným a horlivým dosvedčí sa pri ústavnom užšom pripojení môjho kráľovstva uhorského ku celistvej države.“

Ale biskup Moyses sľuboval mnoho, nepovážiac, že práve pre podlosť a nemožnosť vtedajších uhorských vládnych medzítok, námestnej rady, stoličných komisárov a slúžnovcov, národ slovenský nemohol a nesmel dosvedčiť sa činným a horlivým faktorom pri ústavnom centralizovaní ríše rakúskej, ako to panovník očakával. Následkom toho Slováci ako neupotrebiteľný faktor upadli vo Viedni do nemilosti. Veď charakteristikou tej doby bolo to, že viedeňská vtedajšia vláda chcela Maďarov urobiť povoľnými pre svoje centralisujúce a germanizujúce plány; ukazovala tedy a popúšťala Nemaďarom isté drobné a bezvýznamné výhody. Jej tlaku nemohla vyhnúť a sprotiviť sa ani uhorská dvorná kancellária. Ale ani táto nepovolila nič zásadného a konala vyhýbave, neurčite a kúskovate, kdežto kráľ.-uhorská námestná rada účinkovala rozhodne v protivnom, Maďarom veľmi priaznivom úmysle a smere. Vo Viedni púšťali na Maďarov len nevinných strašiakov, ktorým sa tí len chutne smiali.

Takým bolo aj vyznamenanie Jána Francisciho, ktorého vtedajší dvorský kancellár gróf Herman Zichy, aby Maďarov naplašil a poslušnými urobil, za župana Liptovskej stolice vymenoval.

Bola že na Slovensku a menovite v L. Sv. Mikuláši medzi slovenskou intelligenciou radosť, keď Francisci 24. novembra 1864 do Mikuláša ako župan vtiahol.

Z príležitosti toho vymenovania apostrofoval slovenský poet Andrej Sládkovič radosť Slovenska a celý život Francisciho nádhernou básňou“ „Jánovi Franciscimu“, uverejnenou v druhom Sväzku jeho básnických spisov. V nej na plešivský súd vzťahuje sa sloka:

Ale ako župan liptovský úradoval za tak krátky čas, že sa v Liptove takrečeno ani zohriať, ani svoje administratívne sily dobru liptovského slovenského ľudu venovať nemohol. Tak zažalostily P. B. Vedomosti už o krátky čas z príležitosti jeho odvolania v úvodnom článku:

Dualistické vyrovnanie s Maďarmi sa totižto približovalo, nebolo už potrebné ich strážiť, ba práve bolo potrebné ich hladkať. Preto dvorská kancellária odvolala Francisciho z Liptova a pridelila ho vnove ku námestnej rade v Budíne za radcu. Tedy zachádzala s ním dľa porekadla „promoveatur, ut amoveatur“. Veď o krátky čas poslala ho ešte zdravého, silného, práce schopného do pensii.

A daly Franciscimu moc práce a ustávania aj záležitosti slovenskej ev. a. v cirkve v Uhorsku a aj tak dokázal sa svedomitým pracovníkom.

Roku 1859 vydal totižto panovník patent od 1. septembra ohľadom na definitivné ustrojenie cirkve evanj. aug. i helvetského vyznania v Uhrách a minister kultu vydal inštrukciu, podľa ktorej malo by byť prevedené to ustrojenie. Smer tej inštrukcie bol: previesť ustrojenie od spodku nahor, tým zabezpečiť práva a vplyv jednotlivých cirkevníkov a zase jednotlivých cirkví voči svevoli a nadužívaniam zemänstva a panstvo v cirkví svevolne prevádzajúcim jednotlivcom a cirkevným a svetským pohlavárom.

Ten patent vypracoval Dr. Karol Kuzmány, profesor bohoslovia na ev. fakulte vo Viedni, výtečný učenec a znateľ dejepisu a potrieb evanj. cirkve, a k tomu vrúcny milovník ľudu slovenského. Ale vypracoval ho ešte v prvých rokoch po roku 1850, keď viedeňská vláda organizovala Uhorsko vôbec. Ale referent pri cisárskom ministerstve kultu, dvorný radca Zimmerman, sedmohradský nemec, evanjelik, možno že z vlastnej vôle, možno že z návodu iných, nechal ho ležať až do roku 1859, keď vo Viedni po porážkach v Itálii mysleli, že vydanie toho patentu v nepriateľskom smere proti Viedni rozbúrené mysle a agitácie uspokojí a evanjelikov obojeho vyznania aspoň v najväčšej čiasti pre Viedeň získa a zabezpečí. Pravda, že kňazstvo i luteránske i kalvínske a ľud, bez ohľadu na politickú situáciu, s jasotom prijali patent a začali sa podľa neho organizovať, avšak toto posledné len u luteránov. Kalvinské kňazstvo bálo sa verejne vystúpiť, pre takzvaný „marasztás“, dľa ktorého kňaza, keď našli proti nemu zádrapku, hockedy mohli na chotár vysadiť. Ale zemianstvo u luteránov a prívrženci Kossuthovských výdobytkov, použili patent ako veľmi výdatný prostriedok k agitácii proti Viedni a k zachráneniu svojej svevole na cirkevnom poli.

Ale pritom všetkom prevažná väčšina cirkví, menovite slovenských, sorganizovala sa podľa patentu a ustrojila sa predbežne v jednu superintendenciu pod superintendentom Dr. Karlom Kuzmánym. Za superintendenciálneho dozorcu vyvolili si patentálne cirkve Jána Francisciho.

Nasledovaly agitácie na život a na smrť, trenice, nepokoje, prenasledovania medzi jednotlivcami, medzi jednotlivými cirkvami a v celej ev. a. v. cirkvi medzi jej patentálnou a autonomnou čiastkou, na ktoré čiastky bola sa rozpadla ev. a. v. cirkev v Uhorsku.

Tak dialo sa v slov. ev. cirkve v Pešti. Farár Podhradský bránil ústrojnosť patentálnu a jeho nepriateľskí odporníci agitovali proti nemu, až ho naposledy vyhrýzli. V Liptove zase sa stalo, že proti slovenskému a ev. cirkevnému výtečníkovi Michalovi Hodžovi, proti ktorému od mnohých rokov brojilo liptovské zemianstvo, povstala najsurovejšia, brutálna persekúcia. Idúceho peši z návštevy od Jána Lehotského farára v Trnovci s mikulášskym profesorom Jánom Makovickým, prepadli ích pri Ráztokách Béla Lehotský stoličný csendbiztos a istý Ráztokay-Motúz a ubili ich a rozkrvavili, dobre, že ich o život nepripravili. Keď evanjelický slovenský ľud potrestanie vinníkov búrlive žiadal, zemianstvo, namiesto pokutovania vinných, použilo búrlivé vystúpenie ľudu za poburovanie a dotedy vrtalo proti Hodžovi a jeho rodine, kým nepreviedlo, že Hodža, keď ho prv autonomné cirkevné vrchnosti na ztratu kňazského úradu odsúdily, svetskou vrchnosťou prinútený bol vysťahovať sa z Lipt. Sv. Mikuláša a bývať inde. On vyvolil si Tešín a tam rozžialený a rozhorčený prívčas aj skonal. Tragikumom osudu Hodžovho bolo, že pustiac sa do boja za prevedenia patentu v cirkvi mikulášskej, nevypoznal najprv smýšľanie svojích cirkevníkov, z ktorých veľká čiastka pobúrená a zagitovaná liptovskými maďarónskymi zemänmi dívala sa pasívne na borbu Hodžovu so zemänmi. Jeho nešťastím bolo, že Francisci pozde, v novembri, roku 1864 prišiel do Liptova za župana a odkiaľ bol po jednoročnom úradovaní odvolaný.

Za stáleho pobytu v Liptove bol by mal aj pevnú vôľu aj možnosť zachrániť Hodžovi aj úrad aj možnosť ďalšieho národného účinkovania. A nadovšetko ťažko niesol Hodža to, že po smrti patentálneho superintendenta Kuzmányho nebol on za jeho nástupcu, ale Dr. Jozef Hurban vyvolený. Bola to ovšem i slabosť i krátkozrakosť od Kuzmányho a Hodžu, že nevideli, že viedeňská vláda nechce patent vážne a rázne priviesť, a že verných a pevných prívržencov intencií vládnych a patentu vydáva na pospas ích najzúrivejším nepriateľom. Upozorňoval ich Štefan Marko Daxner na to častejšie, zvlášte keď vláda nariadením 15. mája 1860 vydaným vyslovila, že sa cirkve nemusia dľa patentu sriadiť, tvrdil, že je patent už pochovaný. Potom už ostalo pri patente len asi 30 nitrianských a dolňozemských slovenských ev. cirkví a gemerské a malohontské cirkve ostaly v autonomnom sriadení. A to malo ten veľavýznamný účinok, že gemerskí, pri autonomii sotrvávajúci ev. v cirkvách prvé slovo vedúci, zemänia neprotivili sa založeniu prvého slovenského ev. gymnázia v Revúci, jestli ono bude autonomným. Len tak bolo možné založiť toto slovenské gymnázium. A toto natoľko rozzlobilo superintendenta Kuzmányho, že na svadbe Jána Kohúta martinského advokáta s Herminou Nandrássy revúčianskou usporiadanú sbierku na gymnázium revúcke, preto že bolo autonomným, shabal a nedovolil ju do Revúci odoslať.

Po dualistickom vyrovnaní prešly všetky patentálne cirkve do autonomie, a tak aj Francisciho funkcie patentálneho superintendencionálneho inšpektora prestaly.

Prestalo aj jeho úradovanie pri námestnej rade v Budíne, lebo maďarská vláda, ačpráve maďarsky písal a hovoril dokonále, dala ho do pensie. Išiel roku 1867 bývať i s rodinou — roku 1852 pojal v B. Bystrici za manželku slečnu Amáliu Kasanickú, dcéru lesmajstra — s manželkou, dcérou a dvoma synmi — do Veľkej Revúci, kde už stálo osemtriedové slovenské gymnázium, aby svojich synov na tom ústave v národnom duchu odchovať mohol.

Patronát gymnázia, miesto do Debrecína presídlivšieho sa hl. dozorcu Štefana Marka Daxnera, vyvolil tedy 4. februára 1868 jeho za hlavného dozorcu, ako taký zastával a viedol záležitosti gymnázia, či živým slovom po konventoch, či písmom pred úradmi, vždy horlive, múdre, obozretne a kde bolo treba, aj rázne. Ale už 2. septembra 1872, súc vyvolený za správcu kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku, presídlil sa do T. Sv. Martina. Jemu na počesť pri jeho odchode usporiadala gymnaziálna mládež faklový pochod, zastala pred jeho bytom, kde medzi spevom zamieňaly sa srdečné lúčivé slová.

Slovenské ev. gymnázium veľkorevúcke, vyvinuvšie sa v tom čase na osemtriedové s právom verejnosti a vydržiavaním maturít, bolo už vtedy nepriateľskými útokmi maďarónov silne ohrožované. Po založení patronátskeho gymnázia t.-sv.-martinského a po skončení štyroch tried, prišli žiaci martinského gymnázia do Revúci v študiach pokračovať. Rozmnožujúc takto počet žiactva revúckeho, rozmnožovali podrast slovenskej národnej inteligencie, a to vzbudilo v gemerských maďarónoch zdesenie, že slovenská inteligencia predsa len prelomí bujnú moc a svevolu maďarskú. Tak započaly sa úkladné útoky a obviňovania z panslavismu proti gymnáziumu, ktoré Francisci, vďaka jeho obozretnosti, taktičnosti, ale aj ráznosti, bol v stave ešte neškodnými urobiť. A to aj bolo veľkou zásluhou.

„Je čosi velebného a spolu hrozného v tej myšlienke, že niet skutku ani slova ľudského, ktoré by zaniklo bez výsledkov, ktorých koniec nemožno dozrieť, že niet skutkov ani slov, ktoré by do istej miery nemaly vplivu na naše okolie predbežne slova pocíteného. Dobrý skutok alebo slovo žije ďalej čo priam by sme nevideli jeho účinok, ale nezaniká ani zlý. Niet ani najnepatrnejšieho človeka, ktorý by si bol istý, že príkladom svojim neúčinkuje alebo dobre alebo zle. V živote ľudskom, už na tomto svete spočíva v skutku už akýsi duch nesmrteľnosti. Žiadna bytnosť nestojí úplne osamelá v svete; ona je vždy doplňujúcou čiastkou celej sústavy vzájomných závislostí a človek tu svojími skutkami alebo zväčšuje alebo zmenšuje navždy úhrnok ľudského dobra. Prítomnosť vyrastá vždy z minulosti a príklady prešlé na nás po predkoch naších dosial majú mohutný vpliv na nás, ako zase my našími skutkami prispievame ku utvorovaniu sa podmienok a povahy budúcnosti. Žiadon skutok ľudský nezaniká úplne a keď sa telo človeka v prach obráti, jeho dobré a zlé skutky svojím spôsobom ešte vždy budú pôsobiť na nasledujúce ľudské pokolenie. Práve v tom spočíva obťaž a zodpovednosť ľudského života,“ — hovorí S. Smiles v svojom výtečnom diele „Selfholp“ Svojpomoc.

Súdiac dľa tej akurátnosti, ktorú v svojích slovách a skutkoch Francisci dokazoval, je isté, že sa aj v svojom najnovšom a poslednom pôsobišti, v T. Sv. Martine pridŕžal náhľadov Smilesových o nesmrteľnosti skutkov ľudských.

Kedysi osvietený župan liptovskej stolice, ako taký zástavný pán Uhorska, vyvolil si na sklonku svojho života drobnú národnú prácu, stal sa riaditeľom drobného kníhtlačiarského ústavu, aby aj na tomto poli stal sa užitočným spisbe slovenskej. Obstarával a riadil vydávanie slovenských povestí, divadelných hier Chalupkových, povestí Kalinčákových, menších ľudových spisov pre pospolitosť slovenskú, aby tá privykala čítaniu a spiechala k národnej osvete. Riadil martinské ochotnícke divadelné predstavenia, cvičil hercov a herečky v rečnení, jeho manželka pomáhala si mužovi pri kostymovaní herečiek, aby hranie aj vonkajškom zodpovedalo požiadavkám vkusnej výstrojnosti a esthetiky. Tak Francisci odchoval martinskému ochotníckému divadlu znamenitých hercov a herečky.

Ale jeho život v Martine plný namáhavej, napnutej a húževnatej národnej práce bol pre rodinné a národné pohromy od roku 1874 plný utrpenia a žiaľov. V jednom roku odomrela ho manželka, dcéra, vnučka a matka. Starší syn Miloš, lekár, išiel si výživu hľadať do Ameriky; mladší, Fedor, skončený technický inžinier, keď zaklopal v Uhorsku na dvere štátných úradov, aby mu buďto pri štátnych železniciach alebo strojárňach zamestnanie a chlieb daly, bol so svojími prosbopismi všade odmrštený. Tak odišiel do Ruska, kde sa stal gymnaziálnym profesorom. Takto sklúčený a ako osamelý havran, žil Francisci už potom len svojím reminescenciam, dumám, a ustupoval pozvoľne z národného dejišťa.

Najťažšie niesol pohromy národné, ktoré sa od roku 1874 na slovenský národ valily.

Lebo hned po roku 1872 povstaly v maďarských a maďarónskych úradných, vládnych a stoličných kruhoch snahy zrušiť slovenské stredné školy, ktoré si katolícki a evanjelickí Slováci z vlastných prostriedkov vo V. Revúci, v T. Sv. Martine a v Kláštore pod Zniovom, počnúc od roku 1862 boli pozakladali. A útok bol aj proti Slovenskej Matici namerený. Béla Grünvald, podžupan stolice zvolenskej, založil za ministerstva Lónyayho v Baňskej Bystrici maďarskou vládou podporovaný politický časopis „Svornosť“ s účelom: oslabiť účinky slovensko-národnej tlače a udržovať slovenský ľud v slepej oddanosti k vláde maďarskej. Redakcia týchto novín zaplňovala stlpce svojho časopisu hnusnými nádavkami na najčestnejších slovenských mužov, upodozrievajúc ich z protimaďarských a vlastizradných zámerov. Časopis bol skrze vládnych a stoličných úradníkov všetkým slovenským obciam buďto za peniaze, alebo zdarma nanútený. Útoky toho časopisu boly hlavne proti slovenským gymnáziam namerané, ale keď neviedly k cieľu, napadol gymnázia úradne sám Grünvald vo výbore stolice zvolenskej, dňa 15. apríla 1874.

Maďarskej vláde bola zvolenská representácia, „aby vyzdvihnutie, alebo úplné pretvorenie troch protivlasteneckých gymnázií čím skorej nariadiť ráčila,“ — veľmi vítaná, a tak maďarský minister kultu Trefort, ktorý už nikoho nemámil frázami o liberálnosti vlády k Nemaďarom, nariadil v apríli roku 1874 proti gymnáziam slovenským vyšetrovanie. Lebo do rámca maďarského šovinismu sa už nezmestily ani slov. gymnázia, ani Slov. Matica, a hoc stály prísne na pôde svojich pôvodne schválených stanov a osnov, neodolaly náporom zo všetkých strán proti ním podujímaným. Tak 24. augusta 1874 a 4. septembra tohože roku zatvorili gymnázium veľko-revúcke a kláštorské, 30. januára 1875 turč. sv. martinské a 6. apríla v ten istý rok i „Slovenskú Maticu“, shabúc zároveň i jej nerozdeliteľné imanie: na 100.000 zlatých hotovizne, muzeum, knižnicu a všetky zásoby nakladateľské. Vtedajší ministerský predseda Koloman Tisza, prednášajúc dôvody tohoto pokračovania na uhorskom sneme 15. decembra 1875, odôvodňoval ho spolu s tým cynickým mrzkým výrokom: nebolo komu oddať majetok Matice, lebo slovenského národa niet.

Tieto pohromy ranily ťažko jemnú a útlocitnú dušu Francisciho. Veď Matica Slovenská bola jeho tvorbou, on ju vychodil, vymohol u Pálffyho, on očakával od nej rozkvet slovensko-národného a literárneho života. Gymnázium v.-revúcke on spravoval ako hlavný inšpektor za päť rokov a obe tieto jemu tak milé a vzácne tvorby padly obeť nenasýtnemu molochu hriešnej maďarisácie. „Nás odbil bes od živých vôd ducha a nesmeli sme načrieť ani priehrštím,“ spieval o týchto skutkoch maďarského barbarismu útlocitný, peknoduchý Hviezdoslav. A Francisci v dumách o týchto atrocitách tratil povolne energiu života. Nie div! Mura ťažkomyslnosti, beznádejnosti a resignácie zaľahla aj na mladšie a rezkejšie duše, aj na harcovnejších bojovníkov slovensko-národného obrodenia, keď ani to „centrálne slnko“ nehrialo.

V elegických dumách Francisci potom už zúčastňoval sa len na národných symposiach, usporiadovaných spolkom slovenských žien „Živena“ z príležitosti jej výročných valných shromaždení, kde predsedával s jej predsedníčkou Pivkovou. A nemilosrdný, neuprositeľný osud ešte vždy mu neusporil bolestné navštívenie. Dňa 13. apríla roku 1892 bol v Tisovci na pohrebe svojho najdôvernejšieho priateľa a druha mladosti, života a skutkov Štefana Marka Daxnera, „Sokol“ spolutrpiteľ v plešivských žalároch, spolubojovník dobrovoľnícky kapitán Michal Bakuliny odobral sa v Kameňanoch už predtým na večnosť. Tak pohreb druhého „Sokola“ Štefana Marka Daxnera bol šťastným mementom aj jeho dosť blízkej pominuteľnosti. Tušil ju, bo v svojom básnickom diele „Iskry“ spieval sám o sebe:

Dohoreť dohorel síce, ale nezmiznul. Vo vysokom veku 83 rokov, keď ho už aj zrak aj sluch opúšťal, zosnul tíško v T. Sv. Martine dňa 7. marca roku 1905 na večnosť.

Nezmiznul! Jeho neúmorná pracovitosť za osvetu a blaho svojho slovenského ľudu zabezpečila mu v živote a v historii národa slovenského večnú pamäť.

Ako smýšľala o ňom slovenská intelligencia, ako prechovávala k nemu a k jeho účinkovaniu národnému len city nekonečnej úcty a povďačnosti, to vyslovil menom národa slovenského v pohrebnej kázni jeden z najlepších ev. slovenských kňazov a rečníkov, Jur. Janoška, farár l.-sv.-mikulášsky, ktorý odparentoval ho pri poslednej počestnosti v ev. kostole t.-sv.-martinskom vzletnou, Francisciho dôstojnou a na tie ťažké časy bezohľadne smelou rečou, vydajúc svedectvo pravde a zásluhám. Stoj tu z jeho trúchloreči nasledujúci passus:

„Sprítomnime si“, hovoril rečník Janoška, „v pamäti ideálne krásnu mladosť nášho zosnulého, keď tam na smutných poliach požuňských mladý sokol s kŕdľom svojich vrstovníkov hotovil sa k letu v ríšu vidín, pripravuje sa svedomite k práci za zvelebenie cirkve Božej a čo s tým nerozlučné je, aj musí byť vždy spojené: k práci za prebudenie, osvetu, blahobyt svojho ľudu; chytá sa do služby ducha, aby i on prešiel cestu života trnistú. Pripomeňme si v mysli, ako on, krásny duchom i postavou, mládenec vyšších vzletov, opustiac kraje Dunaja, ide sem hore pod Tatry a tu, v Levoči i sám vzdeláva sa ďalej i vedie, učí, vychováva mládež peknoduchú a tak pripravuje svit a východ zorničky lepšej budúcnosti.

I tu i tam čistá, ideálna snaha; i tu i tam vrelý zápaľ; i tu i tam hotovosť. Ochotnosť podniknúť všetko za zvelebenie cirkve, za spásu národa. Keď iní bujneli rozkošou rozpustilého mladého života, krúžok verných mlaďoňov pod vodcovstvom Janka Francisciho-Rimavského žije životom čistým, vzorným seba zaprenia, strádania. Keď iní plávali s prúdom so zatajením viery, pravdy, presvedčenia, i so zradou otca a matky, — oni už tu zaoceľovaní, boli vernými zotrvať až do smrti a hotoví všetky výhody sveta opustiť, ale neopustiť svojeť: — hotoví boli už tu pustiť sa v ťažký, nerovný, nevďačný boj, vždy v hesle apoštolovom: všetko za pravdu a nie proti pravde, a keď by pri tom treba bolo dať v obeť i vlastný život, z lásky ku poznanej raz pravde a z lásky k svojím. Takto smýšľajú, takto konajú ako verní vyznávači a nasledovníci Krista, ktorý povedal, že väčšieho milovania nad to nikto preukázať nemôže, mimo, aby dušu svoju položil za bratov svojich.

S heslom a v stopách pravdy a práva zvečnelý pracuje ako muž na verejnej postati života; či je to vo vážnom úrade a vysokej hodnosti, ktorú zaujíma z vôle panovníkovej, či je to pri vodcovskom zástoji, ku ktorému povoláva ho dôvera rodákov: všade vyznáva, háji, bráni tú istú pravdu, ten istý záujem či v sieňach budínskych úradov, či pod lipami martinskými, či ako prvý hodnostár stolice, či ako člen i vodca vyslanstva pred zákonodarným sborom krajiny, i pred trónom panovníka, či ako tichý sberateľ duchovných tvorieb národa i obetí na oltár osvety, či ako spolučiniteľ pri práci tých, o ktorých vďačné pokolenia pripomínať si budú slovami evanjelia: milovali národ náš a školy nám vystavili: všade, či rečou, či perom, všade horlí, pracuje, ustáva sa, bojuje boj viery a pravdy výborný“.

Slovenskí ev. kňazia Turca a okolných stolíc holdovali vo veľkom počte nehynúcej pamiatke a telesnej schráňke dištriktuálneho inšpektora superintendencie patentálnej. Ba dostavil sa na jeho pohreb, a to korporatívne, aj maďarónsky úradnícky sbor stolice turčianskej pod vedením podžupana Kolomana Benického. A odprevádzal ho na poslednej ceste vo veľkých zástupoch ľud slovenský stolice turčianskej. Mesto T. Sv. Martin zaodelo sa do rúcha smútku, počas pohrebu a pochodu na cmiter pozatvárali všetci obchodníci, i židovskí, svoje sklepy. Slovenský národ nemal a nemohol mu len slzy povďačnosti venovať, keďže v svojich ťažkých útrapách okrem sĺz iného nemal.

Zato ešte v kvete života dostalo sa Franciscimu skvelého uznania zo zahraničia: ruský cár vyznačil ho za jeho veľké zásluhy o rozvoj národného života Slovákov rádom Svätej Anny. Veď akoby nie!

Sládkovič v svojej básni, venovanej Jánovi Franciscimu, nemohol tento slávnostný akt nevyzdvihnuť týmito slovami:

A nemohla literárna kritika neoceniť aj jeho Lyrické spevy, uverejňované od roku 1846 v Hurbanových almanachoch „Nitra“ a vydaných súborne v T. Sv. Martine roku 1889 v dielci „Iskry zo zaviatej pahräby Janka Rimavského.“ V ních radostne hlásal nový duševný život mládeže a národa slovenského. „Teplý, srdečný zvuk prostonárodného ponímania, čistá ľudová slovenčina znela a zneje z nich všetkých. A koho by nedojímala jeho elegia, písaná 2-ho novembra 1848 v plešivskom žalári o Troch Sokoloch v predtuche ích posúdenia na smrť na šibenici. „Trom Sokolom“ tesári v plešivskom stoličnom dvore pod oblokmi ich temníc už aj šibenice kresali.“ Pod dojmami žiaľu a rozhorčenosti nad neprávosťou a zlosťou krvežížnivých štatariálnych sudcov napísal Francisci tie pamätné slová:

Duševné rozpoloženie na prahu smrti stojacích, kto by bol dojemnejšie rozložil?

Ale najcennejším literárnym dielom Francisciho je jeho samoživotopis, uverejnený tlačou v T. Sv. Martine roku 1909 ako odtisk zo Slovenských Pohľadov. Historik a nadovšetko kultúrny historik národa slovenského sa bez tohoto nezaobíde. V ňom predstavil a znázornil Francisci stručným síce, ale predmet náležite vyčerpávajúcim spôsobom všetky fásy vývinu tak zvaných slovenských učených spoločností, akými boly: Bernolákovo učené Tovaryšstvo, založenie učenej spoločnosti baňskej, Kathedre reči a literatúry československej v Bratislave, vzdelávacej jednoty slovenských ev. bohoslovcov v Bratislave z roku 1828, organizovanie Ústavu reči a literatúry československej medzi liceálnou ev. mládežou slovenskou pod protektorátom profesorov Mateja Ševerlayha a Jura Palkoviča roku 1836, sriadenie sa a účinkovanie ev. slovenskej študujúcej mládeže v tomto ústave pod vedením Ľudevíta Štúra, Augusta Škultétyho, Benjamina Pravoslava Červenáka, nadovšetko ale vedenie a vzdelávanie slov. študujúcej mládeže skrz Ľudevíta Štúra, založenie slovenského literárneho spolku „Tatrína“ skrz Michala Hodžu v Lipt. Sv. Mikuláši, založenie Jednoty slovenských ev. študujúcich na ev. školách v Bratislave, v Baňskej Štiavnici a v Levoči. Nemalú pozornosť venoval Francisci aj vnútornej paedagogickej organizácii ev. stredných škôl na Slovensku, ako zabíjali na tých školách, na príklad v Ožďanoch, ducha slovenskej mládeže s trestami spojeným maďarizovaním tejže už od roku 1830. Slovom: Francisci podal v tomto svojom diele veľmi pekný obraz kultúrnej snaživosti národa slovenského roku 1848 a postavil si ním pomník „aera perennius.“

Janko Rimavský: Matkine náreky

(25. 10. 1848)