ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ačkoľvek som už bol pred viac rokmi v besednici „Nár. novín“ podal krátku správu o vykopaných, lebo na povrchu zeme nájdených starožitnostiach v blízkosti Zemanskeho Podhradia, predsa už aj z tej príčiny, že sa počínajú aj iní interesovať o nálezy naše, nedržím za zbytočné, ač nepatrím do cechu skúsených archeológov, i v našich Pohľadoch ešte raz prehovoriť jak o miestach samých, ktoré v dobe predhistorickej v Bošáckej doline opevnené a obývané boli, lebo kde sa nachádzajú patrné stopy pohrobísk, tak aj o zvláštnejších na oných miestach dosiaľ nájdených starožitných predmetoch.

Západne od Zemanskeho Podhradia, na východnom výbežku Karpatov, Moravsko-Lieskovskú dolinu od Bošáckej deliaceho, ležia „Hradiská“, do chotáru Z. Podhradského patriace. Už meno samo „Hradiská“ prezradzuje: že na tom mieste nie jeden, ale viac hradov — nie síce murovaných, jakýchž rumy krášlia Považie naše — ale násypmi (šiancami) ohradených, byť muselo, a skutočne aj bolo, jako to na mnohých miestach patrné, mohutné a rozsiahle násypy lebo šiance dokazujú. I behom tohoto leta viac ráz pochodil a pozorne poprezeral som tieto, pre nás zvlášť zanímavé miestnosti. Tak sa zdá, že zakladatelia oných Hradísk nie bez príčiny práve toto miesto si vyvolili za obydlie v dobe bronzu, lebo od západu dá sa zo samého vrchu Hradísk prezreť celá Lieskovská dolina, od juhu ale boli krytí vrchom „Lisica“ rečeným, od Považia jim však i sprava i zľava Lisice otvorený bol výhľad na čiastky Považia; konečne ale od severu samý hrebeň Hradištných Vŕškov, a za nimi homolovitý, strmý, a len od západnej strany snadno prístupný vrch „Hlohová“, chránili obyvateľov Hradísk pred nenadálym prepadením. Kol dokola rozkladajúce sa husté hory (z nichž teraz ovšem len nepatrné zbytky v podobe dubových a hrabových krovín ostali) prispievali značne k bezpečnosti tejto osady.

Samým hrebeňom vrchu, Bošácku dolinu od Lieskovskej deliaceho, je 2-3 stupne vysoký, od severu rovným smerom k juhu sa tiahnuci, asi 300 krokov dlhý, krovinami porastený násyp, ktorý sa na južnom konci v oblúku zahybuje smerom k východu, a zase v rovnej čiare tiahne sa asi na 100 krokov. Tu je násyp pretrhnutý asi na osem krokov, kde patrne bol vchod od južnej strany do ohrady, a ľud toto miesto do dneska menuje „bránou“. Pokračovanie násypu ide tým istým smerom k východu zase asi na 80 krokov, nad tým samým svahom, k doline „Žľaby“ spadajúcim a starými duby porastlým. Násyp tento vychádza vo dve ramená, z nichž dolnie spadá smerom juhovýchodným hrebeňom kopca, asi na 90 krokov, druhé ale zase v oblúku sa zahybuje k severu, asi na 25 krokov, kde sa tratí v oráčine. Avšak sotva prejdeme 120 krokov, prídeme v tom istom smere na pokračovanie toho násypu, kde je pod ním vykopaný na 2 stupne široký a 1 stupeň hlboký jarok, a končí sa tam, kde sa stýka s hrebeňom Hradištného Vŕšku, severným svahom strmo do doliny spadajúceho. Tento jarok i s jeho násypom menuje ľud „cestou“ a hovorí, že aj tam bola brána do hradu. Toto ohraničené miesto je prvá a najvyššie ležiaca čiastka Hradísk a zaujíma plochu asi 15 jutár velikú. Na celej tejto ploche vidno miestami množstvo starobylých črepov, spálenej hliny, kde tu kosti, zem s uhlím a popolom zmiešanú, a zvlášť pri rečených bránach, veliké množstvo trosiek alebo okuvi. I okrem tejto ohrady od juhu, na roľach „Rolincová“ rečených, nachodia sa zhusta črepy a spálená hlina a boli nájdené bronzové šípy a ihly. Častým preoráváním polí, v tejto ohrade sa nachodiacich, drobia sa črepy vždy viac a viac, takže väčšie kusy len zriedka možno vidieť. Od zavedenia aj u nás železných pluhov, namiesto drevených, orie sa hlbšie a už z ďaleka poznať na oráčine na tmavšej barve zeme, kde popol, uhlie a spálená hlina vo väčšej miere sa vyorali.

Druhá, nižšia čiastka Hradísk, ohradená je od severu pokračovaním hrebeňa Hradištného Vŕšku, na severnom svahu veľmi príkreho a ťažko prístupného, ktorý je na dolnom konci zo strany Hradísk asi 15 stupňov vysoký, od severu ale príkro spadá asi na 100 stupňov k doline Rešetárovca. Tento vŕšok je na vrchole skopaný do rovna a bol istotne tiež opevnený a obývaný, lebo len pri povrchnom kopaní prídeme na pálenú hlinu, črepy a kosti, a tam, kde od východnej strany bol naň prístup, začína sa zase násyp na 2 stupne vysoký a tiahne sa smerom k juhu na dobrých 100 krokov až k svahu strmému, do doliny Žľaby spadajúcemu, skadiaľ sa temer rovnobežno dva násypy tiahnu smerom od východu asi na 80 krokov a tratia sa v oráčine. Vchody do tejto druhej ohrady poznať od severovýchodu, severozápadu a od juhu, kam dosť pohodlná cesta vedie. Táto druhá ohrada kryje plochu k východu naklonenú, asi na 20 jutár velikú. Spomenutia zasluhuje aj Hradištný Vŕšek, túto druhú ohradu od severu obmedzujúci. Poznať naň dva prístupy a nad severným jeho svahom násyp. Asi v prostriedku na južnom svahu poznať terasu, v ktorej som mnoho črepov vykopal. Na roľach tejto druhej ohrady je zem miestami veľmi zmiešaná s uhlím a popolom a s väčšími, menšími kusami pálenej hliny. Z tohoto miesta mám dva kusy na zeleno opatinovaného bronzu stopeného. Tu sme dosiaľ našli najviac bronzových predmetov a rozličných presleňov (kolečiek na vretená) z pálenej hliny a zo starých črepov hlinených hrubo zhotovených. Práve teraz, počiatkom októbra, prišiel som na jednom mieste, jalovcom porastenom, na veľmi mastnú, s pálenou hlinou, uhlím a črepmi silne zmiešanú zem, kde ešte behom tejto jeseni budem kopať, lebo toto miesto ešte pluhom rozrývané nebolo, a práve preto sľubuje viac nálezov, než oráčina.

Tretia a najnižšia časť Hradísk rozprestiera sa na silne naklonenom svahu východnom, niže tejto druhej. Tu na tejto tretej čiastke, nikde násypov už nepoznať, ale všade vidno mnoho pálenej hliny a miestami troskov či okuvi. Toto miesto pokrýva asi 10 jutár a má od severozápadu zo strany Hradísk nízky, z protivnej ale strany dosť vysoký a príkry vŕšok, jehož temeno je hlboko kryté samou pálenou hlinou, tak že to domnenie, jakoby tu žertvy boli donášali, je veľmi vierepodobné.

Na týchto troch Hradiskách železných nástrojov dosiaľ sme nenašli, ale len bronzové, silne zelenou hrdzou (patinou) potiahnuté predmety, všade mnoho rozmanitých črepov hlinených, z nichž značná čiastka je z grafitu (jakého sa v celom okolí nenachodí) tak čistého, že tými črepami jak tužkou písať možno. Na najväčších kusoch tých črepov zreteľne poznať, že boli robené len rukami, a nie na hrnčiarskom kruhu, čo aj primitívne, prstami robené ozdoby dokazujú. Mám jeden silný, hrubý črep, na ktorom pod krajom kruh vypuklý s jamkami, prstom (nie drevom alebo iným nástrojom) vtisknutými za ozdobu slúži. Presleňov (kolečiek na vretená) rozličnej velikosti a podoby našli sme tam 10; dva ozdobné, dva len prstami z hliny utľapkané s prepichnutou v centrum dierkou pre vreteno, viac kusov zhotovených zo zlomkov hrncov starých. Toto posledné svedčí o velikej sporivosti alebo chudobe majiteliek tých presleňov (snáď pred viac než 2 000 rokami), keď sa vedeli uspokojiť s takými neozdobnými vretenami. Kdežto presleň je veľmi pekný a z jemnej hliny pálený. Nápadné je množstvo kostí jeleních, ktoré sa tu nachodia. Kosti tieto poznať sa dajú po ľahkosti a nápadnej porozite na lomu. Hrubšie kosti sú poštiepané: tedy, tí praobyvatelia ľúbili nielen pečienku z jeleňa, ale aj špik strovili. V množstve kostí všelijakých ľudských som rozoznať nemohol. Že ale v násypoch už spomenutých, zhusta črepy a kosti nachodia: to mi tak prichodí, jakoby tie násypy neskoršieho pôvodu boli, nie tie, v nich sa nachodiace zlomky nádob hlinených. Alebo snáď osada tá bola ohňom znivočená a zase obnovená a silnejším násypom pre bezpečnosť opatrená? Ktože to môže uhádnuť? Dôkladného prekopania zasluhujú tie miesta, kde sú ložiská okuvi. Nemožná vec nie je, že sa tam nájdu rozličné nástroje alebo aj formy hlinené, do ktorých liali bronzové predmety. Ľud hovorí, že tam boli vyhne kováčske. Žeby Hradiská, čo len čiastočne múrom boli ohradené, alebo žeby tam murované domy boli bývali, to sa nedá povedať; ale jak tam domy (a nie snáď stany) stáli, mohli byť len drevené. Veď vieme, že tomu neni tak dávno, čo sa nielen v dedinách a medzi horami, ale aj v mestách, domy, ba aj kostoly, z dreva stavali a z Xenofontovej Anabázy vieme, že v Malej Ázii aj králi v drevených vežiach, čili baštách bývali. Podobne to mohlo byť, ba temer s istotou sa tvrdiť môže, že aj skutočne bolo, aj na našich Hradiskách v dobe predhistorickej.

Z bronzových predmetov máme nasledujúce: jeden nôž zlomený, jeden srp, jeden šíp maličký na 1 a pol cóla dlhý a pri zuboch 3/4 cóla široký, ktorým, jestli nebol jedom napustený, sotva bolo možno človeka usmrtiť, a odstrelený mohol byť len do ľahučkej, tenkej srsti. Tieto bronzové šípy známe sú dávno ľudu našemu pod menom „rýliky“, a bolo ich viac vyoraných a deťom na hračku donesených, a tak sa potratili; tri ihly, jednu 5 cólov dlhú s hlávkou jako hodný hrach velikou, pekne do kola čiarkovanou; druhú na 4 cóle dlhú s hlávkou ploskatou, na zdĺž čiarkovanou a s krúžkom pod hlávkou; tretiu bez hlávky, zlomenú a od hrdze oškrabanú, ktorú, jako aj viac kúskov oškrabaného bronzu doniesli mi pasáci; dva klince s ploskými hlávkami, z nichž jeden je dutý; jednu maličkú, snáď za prsteň slúživšiu a druhú širšiu, väčšiu, ale tenkú, krásne opatinovanú, obrúčku; jedno špicou nahnuté, ostré, na druhom konci, kde do dreva osadené bolo, hrubé a hranaté šidlo; 3 zlomky jak husie brko silného a ohnutého bronzu, z nichž jeden mal jako email ozdoby, ktoré však len na jednom konci znateľné sú, lebo jich nálezca — pasák — u kováča kladivom oklepal, keď proboval, či to neni zlato?! — jednu vrchniu čiastku sponky (fibule) podoby velikého, jedným ramenom späť ohnutého. Tieto predmety máme. Počúvame ale s mrzutosťou, že nože, šípy, oblúky, čakany a všelijaké „kúsky“ boli tam na Hradiskách vyorané a potratené, lebo za pár krajciarov Židom predané.

Mám aj jednu, na 5 cólov v priemeru, dobre zachovanú škridlu, s uškom na prostriedku, vyoranú na najvyšších Hradiskách.

Mimo hlinených presleňov (kolečiek na vretená) nachádzajú sa tam aj krúžky malé z jemnej hliny pálené, vyhladené, výborne zachované. Tieto slúžili za ozdobu a nosené bývali, na šnôru navlečené, na hrdle. Jedna taká hlinená korala je skutočne okrajmi diery silne vydratá, z čoho sa s istotou dá zatvárať, že bola dlho nosená. Z tých šesť exemplárov, ktoré máme, je každý inakší.

Dňa 13. septembra 1887 navštívil ma pán barón Dionýz Mednyánszky, žiadajúci vidieť tie naše starožitnosti a jejich náleziská. Náhoda nám bola priaznivá, lebo sme chodili oráčinou druhých „Hradísk“, našiel som výborne zachovanú, ač silno zohnutú, ihlu s maličkou hlávkou; na tretích ale Hradiskách našiel Gustáv Karig, 14-ročný šuhaj, u mňa na slovenčine sa baviaci, krásnu bronzovú masívnu ozdobu s uškom a pod ním s dvoma bankami, vyše jedného cóla dlhú, jaké sa tiež na šnôre navlečené nosievali na hrdle. Tieto nálezy dali sme pánu barónovi Mednyanskému, ktorý si i rozličné kusy črepov, okuvi a pálenej hliny vzal a má v úmyslu dať tu kopať. My sme síce na rozličných miestach kopali, ale len tak voslep. Keby sa dal do práce znalec a dal by prekopať asi na 1 stupeň hlboký a aspoň tak široký jarok tam, kde sa to množstvo okuvi nachodí, v severovýchodnom kúte prvých Hradísk, a stadiaľ rovnobežne s Hradištným Vŕškom k západu až po ohradu od chotáru Lieskovského, cez role, črepami posiate: dali by sa s istotou vzácne nálezy očakávať.

Máme i povesti na Hradiská sa vzťahujúce. Povesť hovorí, že Hradiská a Marťákova skala (o ktorej niže bude reč) obývané boli obry. Raz obrovské dievča oráča s pluhom i zápražou zobralo do zástery a zanieslo si ho sťa hračku do „zámku“. Táto povesť je rozšírená i u Nemcov. Hrad ten mal aj brány, a dakde sa nachodia tam aj pivnice naplnené poklady. Dľa inej povesti stálo na Hradiskách mesto obry obývané, ktoré sa ale prepadlo. Bolo to tak dávno, keď ešte celá Bošácka dolina až po Bohuslavice na Považí, hlbokým jazerom bola. Na každý pád je to pamätné, že sa v povedomí ľudu, ač i len temno a hmlisto zachovalo; že na Hradiskách v pradávnej dobe veliká osada stála!

Hneď niže týchto troch Hradísk je vŕšok „Bašta“, na západnom a južnom svahu trojnásobným násypom obohnaný, na severnom a východnom svahu ale strmo spadajúci. Tu sa len železné predmety v rozkopaných násypoch našli, a síce hrubé šípy, jeden veliký kľúč a dva, na dlaň široké, sekáčom podobné, špicou zohnuté a tam na obe strany ostré nože. Kľúč a nože vykopal som vo vrchnom šianci roku 1882 v lete, keď bol tu p. profesor Könyöki z Prešporku, ktorému som ich aj dal. Časté sú tu jelenie kosti a vrchol je celý pokrytý pálenou hlinou, miestami silne zmiešanou s uhlím a popolom. Medzi črepami nachádza sa mnoho tenkých a jako kameň tvrdých, pôvodne bielych, jakých na Hradiskách nikde nebolo sa našlo. Ba vykopal som aj spodniu čiastku hrnca s dierou na dne, na spôsob kvietnika, z hliny načerveno vypálenej. Že opevnený a obývaný bol tento vŕšok, je isté; ale murovaného stavania tu nebolo, než len drevené. Tam, kde od juhu je nad šiancom priehlbina, hovorí sa, že je pivnica. Vôbec o pivniciach a podzemných dierach s ukrytými pokladmi sa rozpráva mnoho.

Pod Baštou zase je Marťákova skala, posledný to do Bošáckej doliny vyčnievajúci výbežok hrebeňa Hradištných Vŕškov a Bašty. I Marťákova skala (Marťákovou zvaná preto, že v jeho blízkosti od dávnych časov rodina Marťákovská — ešte teraz v Zem. Podhradí žijúca — má lúky a kopaničné role) od juhu a západu bola trojnásobným násypom ohradená, kdežto od severu a východu je temer neprístupná a strmo spadajúca. V násypoch týchto rozkopaných našli sme asi 30 železných šípov (z nichž viac než polovicu sme rozdali), ulomenú špicu piky, dve ostrohy, 5 srpov, jednu peknú sponku (fibulu), jedno šidlo a mnoho rozličných kúskov železa, ale žiadneho bronzu, dakoľko presleňov z hliny pálenej, veľmi veliký paroh jelení zlomený, menší paroh na konci zaostrený a jeden nakrivený roh (či z vola?). Jeden mosadzný preš, jehož matka končí sa prelamovanou, na štyroch stĺpikoch stojacou, lampášiku podobnou, gotickou ozdobou, ktorý som tam vykopal, nedá uhádnuť teraz: načo vlastne kedysi slúžil? I tu v násypoch Marťákovej skaly hojnosť hrubých črepov sme vykopali, z ktorých sa na obrovské rozmery celých nádob dá zatvárať. Také hrnce nebolo možno upotrebiť k vareniu, ale ani za popolnice neslúžili, ale snáď na obilie alebo na opatrenie tekutín mohli byť upotrebené. Dosiaľ sa nám nepodarilo nikde celého hrnca vykopať. I na Marťákovej skale napadne hneď každému, že najviac črepov a železných nástrojov v samých násypoch sa nachádza, tak že sa zdá, jakoby tie násypy novšieho pôvodu boli, jestli nechceme dopustiť, že domy práve na tých násypoch stáli.

Na lúke, u päty Marťákovej skaly od západu, je priehlbina, o ktorej povesť hovorí, že tam bola studňa, do ktorej za starodávna boli zvony zasypané, ktoré — vraj — ešte aj za našich časov na pravé poludnie zvoniť počuť. Priehlbinu tú sme asi na 2 stupne hlboko nakopali a z nej vyhádzali pálenú hlinu a menšie kusy črepov. Možno, že to bola cisterna, lebo tak na suchej vápenatej pôde sotva by sa jim bolo chcelo tak hlbokú studňu kopať, až by sa boli vody nadostač dokopali, keď pod samou Marťákovou skalou v dolinke Rešetárovca potôčik dosť vody dáva. Ďalej, asi na 25 krokov od tejto priehlbiny k juhozápadu, je malý, patrne nasypaný kopec, obrastený dubami. I p. profesor Könyöki a barón Mednyanszky, ktorých som na ten štvorstranný, asi 40 štvorcových siah pokrývajúci, u vrchu zrovnaný kopec, doviedol, poznali hneď, že je nasypaný, o čom sme sa aj kopaním presvedčili.

Dľa povesti behá pod Marťákovou skalou cez pravé poludnie vždy ešte zlatá kačica, ktorú len ten človek by mohol ulapiť, ktorý pri jej lapaní ani slova neprerečie, čo sa dosiaľ nikomu ešte nepodarilo. Čo toto mystérium o zlatej kačici znamenať môže? Nech sa o vysvetlenie pokúsia tí, ktorí sa s bájeslovím dôkladne zapodievajú. V blízkosti onej spomenutej priehlbiny, na lúke pod Marťákovou skalou, povaľoval sa, vraj, donedávna veliký kamenný baran, ktorého pasáci z boka na bok prevaľovávali, až prišiel jakýsi pán z Prešporku s „visou“ — báječným to optickým nástrojom, pomocou ktorého, dľa domnenia ľudu, vidno do vnútra vrchov a skál — a preskúmajúc barana, rozbil ho na kusy, a v ňom uložené množstvo zlatých peňazí so sebou vzal. Najstarší ľudia mi celkom vážne rozprávali, že toho kamenného barana tam videli, po ktorom teraz už ani stopy nezostalo. Keby na Marťákovej skale bolo bralové vápno (Klippenkalk) so skamenetými velikými amonitami, jaké sa na príklad pod Javorinou na Podhradskej skale nachádzajú, vedel by som povesť o kamennom baranovi a o pánovi z Prešporku docela jednoducho vysvetliť tak, že náš výtečný rodák, direktor c. kr. geologického ústavu vo Viedni, pán Dionýz Štúr, asi pred 35 rokmi, keď zbieral materiál k svojej klasickej práci o geologických pomeroch Považia a Ponitria, aj na Marťákovej skale bol a tam svojím kladivkom z tvrdého kameňa poklady vzácnych skamenelín vyklopával; zlata ovšem nehľadal a nenašiel. Na druhej strane Bošáckej doliny, napravo Marťákovej skaly k severovýchodu, je vŕšok Bocháčová, ktorý sa delí zbehom k Bošáckej doline vo dva hrebene, v prostriedku malú kotlinu tvoriace. Pri ústí tej kotliny je dosť silný prameň, o ktorom sa hovorí, že, keď do prameňa kačicu živú vpustia, ona pri Bohuslaviciach Váhom vypláva von. To isté sa hovorí aj o studni hradu Trenčianskeho, že do nej hodená kačica vypláva Váhom. Pravda, že kým Bocháčová hustými horami krytá bola, ten prameň pod ňou o mnoho silnejší prúd vody vydával, než za našich časov a povesť tá sa jedine na bohatosť prameňa na vodu vzťahovať môže. Spomenutia zasluhuje aj tá povesť, že za starodávna z Hradísk a z Marťákovej skaly cesta viedla krížom cez Bošácku dolinu do doliny „Lovichovec“ rečenej popod vrch Pohonitvu, veľmi príkry, homolovitý a dolinu Lovichovec od východnej strany zatvárajúci. Na tejto povesti toľko môže byť pravdivého, že skutočne bolo kedysi spojenie medzi Hradiskami a Marťákovou skalou, cez dolinu Lovichovec, krížom dolinou Ivanovskou a Melčickou — s Chocholanským Podhradím. Pri Chocholnej murovaného hradu nikdy nebolo, ale i tam musia byť dakde šiance a ohrady, ináče by sa tá dedinka nemohla menovať Chocholanským Podhradím.

Zvláštneho spomenutia zasluhuje sekera, v zemi pod Marťákovou skalou nájdená. Sekera táto je málo hrdzou vyžraná, jako vôbec v úplne suchej pôde tohoto miesta predmety železné a onen mosadzný preš, len málo trpeli od hrdze. Na bokoch ucha má táto sekera vložené mosadzné, ešte dosť dobre zachované ozdoby, a síce u samého tylca, u spodku a prostriedkom boku ucha, jednak široké arabeskami ozdobené vložky; na tylcovej a spodnej vložke sú vložené po tri, špicami k stredu ucha obrátené, čiarkované trojhrany; na bokoch ostria sú po tri vložky pletenými čiarami a na koncoch ružami, to jest dvojitými, čiarkovanými kolečkami opatrené; prostrednia vložka delí sa na konci v tri ramená, tiež zakončené kolečkami, z nichž prostrednie je najväčšie a kol dokola krivou čiarou zdobené. Od vrchu sekery je medzi tylcom a uchom podlhovatý štvorhran z mosadze vložený a medzi uchom a ostrím pásik, asi na dva cóle dlhý tiež z mosadze sa nachodí, na ktorých ale už žiadnych ozdôb nevídať. Sekera táto nezdá sa byť veľmi starou, ač kde tu sú tie ozdoby mosadzné hrdzou zožrané a poodskakovali. Ja by som jej vek však ani na 100 rokov udať si netrúfal, ač jej nálezisko dá na značne väčšiu starobylosť zatvárať. Nech nám tu poučením posvietia mužovia, ktorí mali príležitosť vidieť bohaté zbierky starožitností a vedia rozoznať starý nástroj od novšieho. Budem jim za to veľmi povďačným.

Lež vráťme sa na najvyššie Hradiská a obráťme sa tvárou k severu. Z tej strany sú Hradiská kryté veľmi príkrym a od Hradísk značne vyšším homolovitým, ešte dosť hustým lesom porasteným vrchom „Hlohová“ rečeným a od tohoto trošku k severovýchodu je vŕšok Babá hora. Toto meno zdá sa ukazovať, že tam dajaká modla stála. Hrebeňom Babej hory je tiež pálená hlina, ale šiancov na nej nepoznať, ani mojím vedomím žiadnych starožitností tam nájdených nebolo. Na protivnej strane Bošáckej doliny, od Babej hory k severovýchodu, v Bošáckych horách, sú tri vrchy, ktorým sa hovorí „na Babách“ alebo „tri Baby“. Miesto toto som bližšie nepoprezeral, ač cestou, cez tie „tri Baby“ sa tiahnucou som už viac ráz šiel. I na „troch Babách“ sníva sa ľudu o presúšaní sa peňazí a o zakopaných pokladoch, ba ktosi aj vykopal plný kotol peňazí „na Babách“, jestli nie v skutočnosti, aspoň v povesti, ktorá sa nemusí do rodiny dávať holej pravde.

Južne od Hradísk leží — jako som už spomenul — vrch Lisica, nímž Hradiská od strany Považia dokonale kryté sú. Na južnom, poznenáhla spadajúcom svahu Lisice, ešte na Bošáckom chotári, je hon „pod Háji“ rečený, nosivší ešte v prvej polovici našeho storočia vinice, ktoré ale teraz v role premenené sú. Hneď pod týmto honom „Pohánčeništia“ rečený, kde je pás asi na 200 krokov dlhý a 2 — 4 kroky široký zeme počernej, s popolom, uhlím a pálenou hlinou zmiešanej a v nej zlomky črepov. Tak sa zdá že tu bolo pohrobisko v dobe predhistorickej. Od Pohánčeníšť k juhu, medzi Bošácou a Dolným Srním, je vŕšok „Srňanský Háj“ jehož severný, k Lisici obrátený výbežok menuje sa „Vojnové“ a je od hrebeňa, krížom hlbokým jarkom a dokola násypom ohradený. Črepov lebo iných predmetov som tam nenašiel na površí, ani kopaním som sa nepokúsil pátrať po starožitnostiach tam.

Na ľavom svahu k Bošáckej doline spadajúcich vrchov a vŕškov máme tiež viac zanímavých miestností. Severne od spomenutej doliny „Lovichovec“ je „Starý Háj“, i teraz ešte dubami porastený. Vyše doliny „Chúmy“ rečenej, východne od Zem. Podhradia, práve na širokom chrbte vrchu, Bošácku dolinu od Ivanovskej deliaceho. Videl som na viac miestach hrubé, staré črepy. Hneď pri fare Zem. Podhradskej od východu je hon „Háje“ rečený, ktorý vybieha južne od honu „Kopce“ zvaného. Ten tu spomnenutý „Háj“ od viac storočí je vyťatý, ba i jeho bývalé vinice v role sú premenené. Že tu za starodávna dubový les bol, to s mrzutosťou skúsili naši hrobári, keď pri kopaní hrobu, v hĺbke asi na pol siahy, prišli na silný, krížom cez hrob ležiaci a štrkom zasypaný dub, ktorý ledva preťať boli v stave. Na „Kopcoch“ ale žiadnych kopcov nie je; boli tam ale istotne mohyly, lebo sa miestami vyorávajú ešte vždy črepy z popolníc, v ktorých kde-tu nachodia sa bronzové ihly, popol, kúsky kostí a uhlie. Jednu hrubo robenú bronzovú ihlu nedávno vyoral a mne doniesol Martin Kozáček.

Nápadné je, že jako západne od Bošáce, na svahu Lisice, je hon „pod Háji“ a hneď niže neho „Pohančeništia“ (Pohanské pohrobisko), tak aj východne od Zem. Podhradia a horného konca Bošáce je „Háj“ a niže neho „Kopce“, t. j. mohyly.

Asi od prostriedku Bošáce na východ je nízky, do dolinky „Kujanovice“ zvanou od strany Bošáce pohodlne prístupný grúnik „Baba“, a hneď niže je hon „Stráža“ rečený, kde pred niekoľkými rokami pri vykopávaní starého stromu pekné serpentinové kladivo vykopané bolo, ktoré je majetkom p. učiteľa Ľud. Riznera. I na „Stráži“ boli vinohrady, z ktorých posledný len nedávno vyklčovali a z neho roľu spravili. Spomenuté kladivo, jako aj iných päť kamenných nástrojov, údajne v okolí Bošáce nájdených, opatruje p. učiteľ v maličkom, pre dedinskú školu ale dosť bohatom muzeume školskom. Jestli tieto kamenné nástroje skutočne v tomto okolí nájdené boli, tak by sme mali dôkaz, že ešte v kamennej dobe, tedy ešte hodne pred dobou bronzu, Bošácka dolina obývaná bola. Lenže tu musíme byť opatrnými a treba vyčkať väčších dôkazov. Prečo by neboli ľudia v dobe bronzu práve tak, jestli nie k inej potrebe, aspoň k poverčivým cieľom, opatrovali kamenné nástroje, jako jich náš ľud ešte teraz pod menom „hromových kameňov“ veľmi pečlivo opatruje k poverčivému liečeniu boľavého hrdla, tohoto potieraním nimi? Železné šípy, na Marťákovej skale vykopané, pochádzajú dľa domnenia profesora Könyökiho z XIII. alebo XIV. storočia, a tam na Marťákovej skale, silne zodraté dláto(?) kamenné ešte nedokazuje, že to miesto už v dobe kamennej obývané bolo.

Južne od stráže, asi pol hodiny cesty, leží maličká dedina, Haluzice, a južne od nej zase vypína sa teraz len šípami, hlohom a jalovcom riedko porastený vŕšok Hájnica. Cez Haluzice tečie potôčik, ktorý sa pri svojom ústí do Považia v svojom asi 20 stupňovom hlbokom koryte pod zrúcaninami kostola tratí. Zrúcaniny kostola, údajne v XIII. storočí vystaveného, nie preto nás zanímajú tu, že v ňom Bohu slúžili katolíci, husiti, evanjelici, zase katolíci, a zas v dobách Rákoczyovských od r. 1705 — 1708 evanjelici, potom konečne katolíci až do konca minulého storočia, v ktorom ho zapustnúť nechali: ale nás zaníma tá pálená hlina a staré, grafitové črepy, ktoré sa v blízkosti spomenutého kostola, potom za zvonicou a na roľach, kde kedysi fara stávali, nachádzajú. Na každý spôsob je nápadné, že prvý kostol kresťanský v tomto okolí postavený bol v Haluziciach, najmenšej to a na vŕšku rozloženej dedinke, a nie v Bošáci. V Bošáci bol síce kláštor i s drevenou kaplnkou, ktoré spomínajú vizitačné protokoly ev. biskupa Eliáša Lániho z r. 1611 a pozdejšie Jána Hodíka z roku 1629 a Joachima Kalinku z r. 1648, že toho času evanjelici v tom drevenom kláštornom kostolíku Bohu slúžili, ale už r. 1691 dľa svedectva katol. matriky bošáckej kaplnka tá bola veľmi porúchaná. Kedy a kto staval bošácky kláštor a jakí mnísi tam bývali, to sa dozvedeť nemôžem. Dľa povesti dostala dedina Bošáca meno po mníchoch „bosákoch“. Opovážim sa vysloviť svoje domnenie o tom, prečo v Haluziciach a nie v Bošáci murovaný kostol bol vystavený už v tak dávnej dobe. Preto snáď, že na tom mieste, kde teraz zrúcaniny haluzické stoja, bolo buď žertvisko pohanské, buď chrám, ku ktorému ľud okolitý putovával, a keď ľud ten krst prijal, a dľa starobylého zvyku, ktorý sa mu bol jakoby druhou prírodou stal, na to miesto sa zhromažďoval: dali tam vystaviť kresťanský kostol. Toto, ovšem, dokázať nemôžem, ale vyslovujem len jako svoju domnenku.

Otázka je: jaký národ býval v dobe predhistorickej v Bošáckej doline a jej okolí? Viem, že sú ľudia, ktorí Kvádov, Markomanov, ba ešte aj v novších časoch veliké more na pomoc si priberajú, len aby dokázali, že tu nebývali pred príchodom Maďarov Slováci. Poľutovania hodná zaslepenosť, ba nezmysel je, tajiť existenciu tak obrovského, čo do počtu národa, jako je a bol slovanský, na tom ktorom území, kde sa ničím a nijako nedá dokázať jeho dosťahovanie sa z iných krajín. Prečo by tí praobyvatelia Hradísk a iných miestností v našom kraji neboli mohli byť predkovia naši slovenskí, keď je tu všetko naše? Hory, vrchy a vŕšky, ba každý hon a každý kútik, každá dolinka, potôčik a pramienčok má slovenské meno, máme povesti a podania na tieto v predhistorickej dobe miestnosti sa vzťahujúce; máme dosiaľ večer pred Jurom (23. apríla) každoročne na stá ohňov po všetkých, do Bošáckej doliny vyčnievajúcich vŕškoch, mládežou medzi spevom a veselými zábavami zapaľovaných, tak, jako sa to konávalo ešte vtedy, keď predkovia naši pohania boli, ač teraz tými ohňami mládež naša neprináša poctu slnku a o významu tých „Jurských ohňov“ vedomosti nemá. Nečíselné povery, čary, rozličné zvyky a obyčaje, ktoré sa s podivuhodnou húževnatosťou zachovávajú a na isté tunajšie miestnosti sa vzťahujú: to všetko nám svedčí, že tunajší ľud od nepamäti práve v tomto kraji tak to zachovával. Dľa dosavádnych nálezov súdim, že v dobe bronzu ani Bašta, ani Marťákova skala obývané neboli, lebo sa tu len železné a niečo mosadzných predmetov našlo. Naproti tomu na Hradiskách boli osady o mnoho staršie, lebo tu zase žiadneho železa, ale len bronz sa nachádza. Pohančeništia a Kopce boli pohrobiskami s mohylami. Z Haluzíc nemáme dosiaľ žiadnych nálezov okrem grafitových črepov.

Týmito riadkami chcel som poznovu upozorniť priateľov starožitností na Bošácku dolinu, ktorá aj v archeologickom ohľade pozornosť zasluhuje. Bol by som veľmi rád, keby do nášho kraja znalec zavítal, miestnosti poprezeral a kopaním, bárs aj nie Decebalove poklady, ale aspoň také nástroje, zbroje a ozdoby na svetlo vyniesol, z ktorých by sa s približnou istotou určiť dalo, v ktorom čase a jakého národu tu ľudia bývali.

(Slovenské pohľady, ročník VII. z 25. okt. 1887, strana 217 — 221.)