ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V „Letopise Matice slovenskej“ I. 1867 na str. 32 píše Kerekeš o hradoch Trenčianskeho Považia toto: „Z osemnásteho hradu, ktorý medzi Bošácou a moravským Lopeníkom stál, niet už naskrze žiadnej pamiatky, len chatrné priehyby zeme v zem. podhradských horách poukazujú ešte, kde sa prie — a zákopy jeho nachodili; popri nichžto Podhraďania asi pred štvrť stoletím šesť železných tanierov vyorali. Kerekeš myľne domnieval sa, že dakde v zem. podhradských horách stál murovaný hrad, jakých nám z nášho Považia sedemnásť pripomína. Moje dopytovanie po tých nájdených železných tanieroch bolo márne, lebo mi nikto o tom náleze nevedel ničoho povedať. Jak aj železné taniere pri Zem. Podhradí vyorané boli, to mohlo sa stať buď pri Marťákovej skale, alebo v blízkosti Bašty, kde sa železné predmety vykopávajú, ale nie na Hradiskách samých, v archeologickom ohľade najdôležitejších, kde dosiaľ žiadnych železných predmetov sme nenašli, ale len bronzové.

V lanských „Pohľadoch“ č. 10, str. 217, opísal som polohu našich Hradísk. Teší ma, že sa za túto miestnosť počínajú aj vzdialenejší priatelia starožitností zaujímať, o čom došlé mi dopisy svedectvo vydávajú. Že tam nebolo pohrobisko, alebo na krátky čas trvavší opevnený tábor, jako sa daktorí domnievajú, ktorí tej miestnosti z vlastného názoru neznajú, ale za celé storočia trvavšia opevnená, mohutnými násypami, a kde toho potreba kázala, jarkami, snáď aj kolmi ohradená osada: nahliadne každý, kto tú miestnosť dôkladnejšie prezre a silné ložiská pálenej hliny a množstvo okuvi pozoruje. V bezprostrednej blízkosti najvyšších Hradísk je ešte za našich časov priehlbina, ktorá býva vodou naplnená temer celý rok; na druhých Hradiskách je lúčka s prameňom, i teraz celoročne vodu vydávajúcim; na najbližších Hradiskách dnes už vody niet; ale že miestami ostrice (Carex) a sietiny (Juncus) husté pažite tvoria, a tieto rastliny len na trvale mokrých stanoviskách bývajú, je viac než vierepodobné, že tam za starodávna tiež výdatné pramene alebo studne boli, jako aj pod samými týmito najnižšími Hradiskami u cesty k Bašte vedúcej jedna studienka ešte i za našich časov je, ktorá len v horúcom lete vysychá. Na Bašte vody niet, ale pod Baštou a nad ňou sú pramene a pri východe na Marťákovu skalu je na lúke priehlbina, ktorú ľud studňou nazýva. To mohla byť cisterna alebo studňa, ktorá niekdajšiu posádku Marťákovej skaly dostatočne vodou zaopatrovala. V doline ale pod Marťákovou skalou tečie potôčik, tak jako aj dolinou Žlaby južne od všetkých troch Hradísk za starodávna, keď okolie tu hustými horami porastené bolo, potok býval, ktorý teraz len z jara máva vodu. A tak obyvatelia Hradísk, Bašty a Marťákovej skaly mali vody nadostač. Pod najnižším Hradištným Vŕškom, na jeho severnom svahu, je v krovinách kapradím, ostricami, sietinou a inými vodoľubnými rastlinami pokryté kamenité miesto, z ktorého celoročne voda slizne. Tam bola dľa podania donedávna „dobrú vodu“ dávajúca studienka, že ale na ňu honievali dobytok, majiteľ susednej kopanice ju zahádzal.

V pozdnú jeseň minulého roku viac ráz som znovu pochodil všetky tieto miestnosti a dopytoval som sa ľudu na povesti na Hradiská sa vzťahujúce. Počul som zväčša len známe mi už správy. To veliké množstvo pálenej hliny, ktoré sa na roľach vyoráva, nebude nič inšieho, jako prepálené blato, ktorým škáry a medzery drevených stavísk povymazované boli, a keď osada ohňom skazu vzala, prepálené blato zostalo na hromadách, kde domy stáli. S tým by sme si tedy boli na čistom. Kde sa ale vzali tie mohutné ložiská prepálenej hliny, miestami s uhlím a popolom zmiešanej, miestami čistej, na najnižšom Hradištnom Vŕšku a na Bašte, kde som i vyše dvoch stôp hlboko samú na červeno vypálenú hlinu nakopal? Nedá sa mysleť, že by tá pálená hlina bola z rolí na tie kopce vyhadzovaná, tak jako sa na úvrate vyhadzujú kamene; lebo na Baštu nikto tej jako tehla tvrdej hliny nevyhadzoval, ani nevynášal tak vysoko.

Od najvyšších Hradísk južne medzi vrchom Lisicou, kryjúcim Hradiská zo strany od Považia, a medzi Hradiskami je malý grúnik, čiastočne krovinami porastený „Tatry“ zvaný, svah ale Hradísk k „Tatrám“ spádajúci a ešte i teraz starými duby porastený zove sa „Starým Hájom“ a je rozdielny od Starého Hája v bošáckych horách. Ani na Tatrách, ani na Starom Háji dosiaľ nenašiel som žiadnych starožitností, ovšem ale počul som, že tam kdesi v blízkosti Tatier asi pred 30 rokmi pasák našiel v jarku vodou vymletom vážky, celé zahrdzavené, ktoré Židovi predal za 12 groší. Nálezca tých vážek je teraz čeľadným otcom, a keď som sa ho dopytoval na látku a podobu tých vážek, odpovedal mi, že boli mosadzné (snáď bronzové?), dobre zachovalé, s peknými, ale cele zahrdzavenými retiazkami, on ale, keď sa s ovciami večer domov navracal, niesol tie vážky na palici povesené a postretnuvšiemu Židovi jich predal.

Zvláštneho spomenutia zasluhuje okolie „Babej hory“ severovýchodne od najvyšších Hradísk ležiacej. Západný svah tohoto vŕšku spadá do doliny lieskovskej. Mimo spálenej hliny nenašiel som tam dosiaľ ničoho, za to ale neďaleko, avšak už v chotári lieskovskom vyorávajú sa veliké kusy hlinených nádob a bronzové predmety, ktoré však, jako mi jeden kopaničiar rozprával, sťa nepotrebné pozahadzované boli. Sľúbil mi ale, že po blízkych chalupách pochodí a kopaničiarom povie, aby vyorané jakékoľvek zahrdzavené nástroje ku mne doniesli. Od toho istého muža dozvedel som sa, že v blízkosti Babej hory v Lieskovských kopaniciach jedno miesto zovú „Hámry“; a tak i toto meno potvrdzuje moje domnenie, že na Hradiskách museli byť aj lejárske vyhne na vyrábanie bronzových predmetov, ináče nevedeli by sme si vysvetliť to veliké množstvo na viac miestach nahromadenej okuvi (Schlacken). Už od viac rokov opatrujem pekný kus cínovej rudy, neďaleko Babej hory na roli vyoranej. Že ale cínu v tomto okolí nikde niet, bude ten kus ostatkom po dávnych obyvateľoch Hradísk, ktorí si suroviny sem dovážali a jich spracúvali. Ani dve míle v rovnej čiare od východu od Hradísk, na ľavom brehu Váhu pod Inovcom u Selca, boli za starodávna bane na meď, čoho patrné stopy i dnes vidno. Meď tedy obyvatelia Hradísk nemali ďaleko, cín ale museli dovážať zo vzdialenejšieho miesta. Aj kus nespracovanej tuhy (graphitu) vykopal som na Hradiskách, z čoho zatváram, že tuhové nádoby nedovážali sem hotové, ale jich tu na mieste vyrábali. Príhodnejšie jim bolo tuhu dovážať z Moravy, než od terajšieho Mariathalu v Prešporskej stolici.

Keď som si v jaseň prezeral násypy Hradísk od lieskovskej strany, našiel som na mnohých miestach stopy kopania a rozrývania zeme. Dozvedel som sa, že to Lieskovania kutali po pokladoch, hľadajúc tie v povesťach spomínané pivnice, z nichž jedna železom, druhá meďou, tretia drahými kovami naplnená byť má. Mnoho sa tam hovorí o zakopaných v zemi kovoch, ktoré vraj i jeden kopaničiar vždy, keď mal čo od železa alebo mosadze spojovať a zvarovať, vyhľadával a potrebného materiálu si nabral. I o najvyššom Hradištnom Vŕšku sa rozpráva, že tam prišli na pivnicu. Mne sa to miesto, ktoré som ohliadal, zdá vápenou pecou, lebo som tam našiel kúsky čistého vápna. Ovšem, žeby bolo podivno tak ďaleko od dediny vápno páliť, keď i výborný vápenec i dreva na blízku mali nadostač. Ja som mal z toho prekutávania Lieskovanmi prevedeného ten osoh, že som nadobudol istoty, že i od západu Hradiská objímajúci, krovinami porastený val nie je prirodzenou, ale ľudskými rukami nasypanou ohradou, lebo všade vidno črepy, popol a mnoho uhlia. Pochodím i tie miestnosti, o ktorých sa báji, že sú tam pivnice a v nich sklady kovov.

I meno „hradská“, totiž cesta, zachovala sa tu. Pod severným svahom Hradištných Vŕškov je mnoho planých polí, takrečených draníc, od ktorých nielen žeby sa nemusela daň platiť, ale ten, kto jich tak prácne a mozoľne obrába, zaslúžil by odmenu. Dolu tým svahom poznať, že bol kedysi prístup na Hradiská; i hovorí sa s celou určitosťou, že stadiaľ išla „hradská“ cez tie role do doliny. Poneváč je od Podhradia k Bašte dosť obstojný prístup i s vozom, a od Bašty malým záhybom pohodlne sa prejde na tie plané role; môže to byť pravda, že jedna cesta tým smerom viedla na Hradiská.

I moje dotazy u kopaničiarov neboli celkom bez výsledku. O pohraničnom, nám s Moravou spoločnom Lopeníku, sa všeobecne hovorí, že sú v ňom zasypané doly na zlato, ba že celý Lopeník na zlatých stĺpoch stojí. O otcovi jednoho teraz už starého kopaničiara s takou istotou sa hovorí, jakoby sa o tom ani len pochybovať nedalo, že ho istý neznámy človek doviedol do lopeníckeho dolu a dal mu nabrať zlata, koľko len uniesť vládal. Pred dakoľkými rokmi prevalila sa v Bošáckych kopaniciach na jednej lúke zem a diera vyzerala vraj okrúhla a z vnútra jako vymazaná, a bola tak hlboká, že ju len prácne mnohým raždím, kamením a navozenou hlinou mohli zapraviť. Je tam, dľa povesti, spĺž, t. j. podzemná chodba, ktorá sa tiahne pod hrebeň, Bošácku dolinu od lieskovskej deliaci, až do lieskovskej doliny. To mi rozprával v Bošáci Ján Figura, muž veľmi inteligentný, ktorý mi prisľúbil, že ma na jar na to miesto dovedie. V bošáckom poli neďaleko haluzického chotára bola sa tiež, dľa podania, asi pred 20 rokmi zem prevalila, a keď ľudia do diery sa spustili a so svetlom hodný kus tam sa objavivšej chodby prešli, našli tam ležať nošky zviazané. Nazdávajúc sa, že to tam pokradené veci ukryté sú, chceli tie noše vyniesť von, ale jak sa jich dotkli, rozpadli sa v prach. Je tomu asi 8 rokov, čo vo Štvrtku na Považí, k mojej cirkvi patriacej dedinke, pri prestavovaní domu zem sa preborila. Smelší chlapi odvážili sa do tej diery, v čistý jíl jakoby vykrájanej, ale že jim svetlo skoro zhaslo, neopovážil sa nikto hľadať koniec tej chodby, a prevalinu zahádzali. I o druhej takej podzemnej chodbe vo Štvrtku sa rozpráva, ktorá je vraj veľmi dlhá a na jednom mieste jako veliká izba priestranná. Pri Bošáci pod Lisicou, pri Podhradí v doline Žlaby a východne od Podhradia v kotline Chúmy videl som sám prevalené hlboké, okrúhle jamy. To ale boli bezpochyby len obilné jamy, keďže tam bývali vinohrady a role a snáď i domky vinohradské.

V podhradských horách, na svahu do doliny Lovichovec rečenej spadajúcom, hovorí sa tiež o zasypaných spĺžoch, do ktorých sa, vraj, ľudia ukrývali pred tatárskymi plieníkmi. O Tatároch-psohlavcoch je tu mnoho povestí, jako pomocou psov vyhľadávali ľudí, skrývajúcich sa v horách. Istá vec je, že — jak sa nemýlim — r. 1663 posledný raz turecké hordy drancovali naše kraje a mnoho ľudí zavliekli do otroctva. O tom nachodia sa veľmi zajímavé dáta po našich starých seniorálnych protokoloch, kde je mnoho prípadov spomenutých, jako muži, ktorým „Tatári“ ženy odvliekli, alebo ženy, ktorých mužovia upadli do zajatia, u kontuberniuma prosili o povolenie nového manželstva. Žeby ale tie spĺže práve len za skrýše v ten čas boli bývali popod vrch vykopané, ba do kameňa vykresané, nedá sa mysleť, lebo taká práca vyžadovala mnoho času, a lúpežné výpady turecké diali sa rýchle a netrvali nikdy dlho. Tam, kde majú byť tie spĺže, sú teraz len plytké priehlbiny, krovinami zarastené.

Povesti a podania o podzemných spĺžoch a dierach nie bez príčiny spomínam. Tuším, že na tých povesťach môže byť mnoho pravdivého, a tie miestnosti zaslúžia veľmi bedlivého preskúmania. Vo výtečne redigovanom a bohatým obsahom pravý pôžitok čitateľovi poskytujúcom „Časopise vlasteneckého spolku musejního v Olomouci“^[1] čítal som v ročníku 1885. Znamenité pojednanie o tak rečených „loch“-och, v Morave objavených, o podzemných chodbách a jaskyňach moravských, ktoré sú bohatými skladiskami starožitností. I tam len povesti priviedli umných skúmateľov k objaveniu tých podzemných chodieb. Medzi nemožnosti tedy naskrze nepatrí, že pod menami „spĺžov“ a „podzemných dier“ v Bošáckej doline a vo Štvrtku trčia moravským „lochom“ podobné umelé chodby.

Po uverejnení môjho článku v „Pohľadoch“ (1887, č. 10) chodil som až dotiaľ, dokiaľ nenastali tuhé mrazy, po Hradiskách a jich okolí. Na mieste druhých Hradísk, kde je zem spálenou hlinou, uhlím a črepami silno zmiešaná (1. c. p. 218), dal som sa, ale len svojím botanickým, na palicu zasadeným rýľom, do kopania. Odkryl som tam na uhol spálený špalok silného stĺpa, buď jedľového, alebo tisového. Keď som ten asi na dve piade dlhý uhol vyňal zo zeme, rozpadol sa dľa bývalých ročných kruhov na tenké vrstvičky, z čoho som poznal i bez mikroskopa, že to nebol ani bukový, ani dubový, ani vôbec zo žiadneho listnatého dreva stĺp, ale z dreva ihličnatého stromu. Okrem blízkej hôrky Rešetárovca, kde je kúštik ihličnatými stromami vysadený, nemáme tu ihličnatých hôr, ktoré za onoho času, keď Hradiská boli obývané, tam byť museli. V blízkosti onoho stĺpa boli zase len črepy, spálená hlina a poštiepané kosti, a asi na krok ďalej vykopal som žulový kameň, patrne do štvorhrana okresaný, u spodku širší, než u vrchu, a na oboch koncoch mierno zaokrúhlený. Tento kameň mohol slúžiť buď za závažie, alebo na drvenie zrna obilného. Žuly v našom okolí na ďaleko nemáme (lebo, keď ktosi beckovskú podhradniu vápencovú skalu „žulou“ nazval, stalo sa to len per licentiam poeticam, ktorá sa nemusí do hornín rozumeť).

Veľmi som sa potešil, keď som v „Časop. mus. Olom.“ č. 9 na str. 61 videl obrazy kruhových bronzových peňazí, jaké boli nájdené v jaskyni „Šípka“ rečenej, u Štramberka. Dostal som totiž nedávno na Hradiskách nájdený, výborne zachovalý, pekne zeleno-opatinovaný krúžik, ktorého vnútorný a vonkajší kraj je značne tenší, než prostriedkom. Nevedel som, čo to má byť? Za prsteň sa nehodil, lebo by bol i ten prst, na ktorý by bol navlečený býval, i vedľajšie prsty prílišne tlačil a rezal. Až spomenutý časopis poučil ma, že to bol peniaz. Takých kruhových peniazov našlo sa na Hradiskách viac, ba aj pri Štvrtku bol jeden podobný vyoraný, tie ale všetky potratili sa.

Keď už predhistorické peniaze spomínam, nebude od veci, keď sa zmienim i o náleze veľkých, starých, strieborných peniazov v bošáckych horách, o čom som sa len tejto zimy dozvedel. Juro Kochan, obyvateľ bošácky, našiel pri ceste v hore „Jastrabské“ rečenej viac kusov velikých strieborných mincí, o ktorých mi hovoril, že boli ako toliare, ale nepravidelne okrúhle, a na jednom že bol „obraz muža na koze sediaceho“. Na kozách síce nikdy nejazdievali ani králi, ani hrdinovia, ale toto udanie Kochanovo predsa zaslúži povšimnutia. Že tie peniaze neboli pravidelne okrúhle, a že koňa, na ktorom sedel jazdec, Kochan za kozu držal, z toho sa dá s istotou zatvárať na veľmi hrubé a primitívne razenie tých peniazov, tedy na jích hodnú starobu. I tieto peniaze boli popredané Židom po 2-3 zlaté za kus. Asi pred 15 rokami i v chotáre maložabokrekskom pri Kochanovciach vykopali hrniec plný drobných, strieborných peniažkov zo XVI. a XVII. storočia, z ktorých som aj ja dostal za hrsť. Že sa peniaze aj teraz ešte na mnohých miestach „presúšajú“, je tak zakorenený náhľad u ľudu, že o pravdivosti jeho nikto nepochybuje.

Nie menej zaujímavé je aj okolie zrúcanín haluzického kostola. Môžeme s istotou tvrdiť, že v Haluziciach cyrilometodejskí kňazi založili kresťanskú cirkev. Na to poukazuje meno jednoho honu medzi Bošácou a Haluzicami, ktoré meno ešte r. 1611 bolo bežné, teraz ale už celkom prišlo do zapomenutia. Keď totiž ev. biskup Eliáš Láni r. 1611 vizitoval haluzickú ev. cirkev, napísal medzi dôchodky farské doslovne aj toto: „Na Bossaczkem chotary, w Popowcy gest gedna Niwa, wisývá se 20 mericz.“ Meno honu „Popovec“ jakoby prstom nám ukazuje na popov, ktorí túto roľu užívali. Poneváč ale ani evanjelici, ani rímski katolíci svojmu kňazovi nikdy nehovorili a nehovoria „pop“, ale len buď „kňaz“, lebo „farár“, je viac než vierepodobné, že prvými kresťanskými vierozvestovateľmi v našom kraji boli kňazi cirkve gréckej. Prvý kostol bol bezpochyby drevený, lebo aj kláštor s kaplnkou v Bošáci, ktorý ešte 1691. roku, ač porúchaný, stál, bol len z dreva. Škoda, že nám nezostal aspoň len opis podoby onoho dreveného kostolíka kláštorského, z ktorého by sme poznali sloh stavby! Všeličoho škoda, čo bolo a minulo sa!

Keď som spomenul, že mnou vykopaný veliký, na uhol spálený spodok stĺpa bol neomylne z dreva ihličnatého, nebude od veci, keď pripomeniem aj podanie, dľa ktorého na svahu Lisice k Podhradiu spadajúcom, potom medzi Bošácou a Dolným Srním boli ihličnaté hory, z ktorých v Podhradí ešte dom Štefana Mitana-Marťáka, a v Bošáci jedna stodola stoja.

I vŕšky medzi Bošácou, Ivanovskou dolinou a Považím boli jedlinami pokryté, kde po nich dnes už nezostalo ani stopy. Východne od Bošáce sú dosť hlboké výmoly, Kujanovice zvané. V jednej takej výmole našli pasáci z brehu trčiacu ľudskú holeň (kosť od kolena po členky) s putom železným, cele hrdzou zožraným, na nej, jako mi to rozprávala mladá ešte žena, za jejž detinstva bol urobený spomenutý nález. V Bošáckych kopaniciach počul som zase, že tam bol nájdený rovný železný meč, že však bol silne hrdzou vyžraný a železo nedalo sa viac k ničomu upotrebiť, nálezca ho kdesi zahodil. Taký železný meč videl som aj na Starej Turej u pána J. Ježu, ktorý ho bol, jako v kopaniciach turanských nájdený, za viac rokov opatroval. Či ho ešte má? Neviem.

O miestnosťach Bošáckej doliny, zajímavé mená nosiacich, ešte toto pripomeniem. Kdesi v doline, ktorá tiahne sa k Moravskej Brezovej, má byť studnička, ktorej okolie zovú „pri Dobrej vode“. Jedna dolina s kopaničnými roľami a lúkami, jako aj s horou, volá sa „Španie“ (snáď pôvodne Županie?). Východne od Bošáce, hrebeňom Chúmov „pri Unčíkových jamách“ je vyčnievajúci vŕšok, ktorý nosí meno „Zámek“, ač tam niet žiadnej stopy jakejkoľvej stavby. „Budišová“ je vŕšok severovýchodne od Podhradia ležiaci, na jehož severovýchodnom svahu, na malej lúčke, je studnička „Zvardoňka“, lebo „Zvardoňova studienka“ zvaná. Kto to bol ten Zvardoň? Nevie mi nikto povedať.

Bolo by veru na čase, aby sme na našom milom Slovensku pátrali po starožitnosťach, a i nápadné, na starobylosť poukazujúce mená miestností zaznačovali, nálezy pilne zbierali a opatrovali, a od času na čas v „Pohľadoch“ uverejňovali. Len v samej Bošáckej doline koľko to máme zaujímavých miestností, ktoré v plnej miere zasluhujú dôkladného preskúmania! Pri Dolnom Srniem „Vojnové“ a „Hradisko“ s mohutnou ohradou a priekopou, a neďaleko na hrebeni Srňanského Hája s priehlbinou (bezpochyby zasypanou cisternou), ktorú aj dnes ešte „studňou“ nazývajú. Vyše Kochanoviec je „Trebien“, ktorý, ač posmešne hovorí sa o ňom, že „na Trebieni rozum merajú“, poukazuje na pohanské treby, t.j. obeti; v Drietomskej doline „Hradisko“; niže Beckova pri Kočovcach vŕšok, na ktorom tiež črepy a bronzové predmety nachádzané bývajú; okolie Selca pod Inovcom s opustenými starodávnymi dolami na meď; niže Trenčína zase Turná a Hámry, a nesčíselné iné miesta už menami svojimi vyzývajú k preskúmaniu jich! V Nitriansku, v Lubinskej doline, pod samou Javorinou, z bralového vápna, bohatého na skameneliny, zostávajúca Podhradská Skala s neďalekým honom Zahradská, poukazujú tiež na bývalý hrad, asi taký, jakých viac bolo pri Zemanskom Podhradí. Istá vec je, že keď sa tieto miestnosti prekutajú, odmenia prácu mnohým vzácnym nálezom starožitnosti, ktoré by škoda, ba hriech bolo rozvláčiť.

Ešte vždy v našom kraji pevne veria, že sa po hájoch a pri vodách, na krížnych cestách a po lúkach víly zjavujú, spev svoj počuť dávajú, a koho do tanca schytia, na márne zdrapy ho rozkrútia, proti čomu sa človek len buď nosením istých magických rastlín alebo na ruby oblečeným rúchom ochrániť môže, aby víly nemali k nemu prístupu. O pôvode víl dozvedel som sa v Bošáci toto: Keď je dievča v sľuboch, a v oddanstve, medzi ohláškami, pred sobášom zomre, bez toho, aby sa bolo zmierilo s oddánkom — stane sa z neho víla. Dosť nájdeš u nás ľudí, ktorí sa ti budú božiť, že videli víly, a ešte viac takých, ktorí ti budú rozprávať, že ten lebo onen stretnul víly, ba aj videl tancovať. Ba v Podhradí ešte za pamäti starších ľudí jednoho muža vyše dediny víly schytili a tak ho zvŕtali, že na druhý deň ráno jeho rozkmásané telo po kusoch z rôľ, trávnikov a krovín pracne mohli pozbierať! — Nože sa do práce a zbierajme tieto pozostatky dávnych časov: starožitnosti, báje, povesti, povery, čary, zariekania, poverečné a domáce lieky, a všetko, čo poukazuje na starobylosť a výsledok bude utešený, prekvapujúci! Susednia Morava vykonala za krátky čas veľmi mnoho a slúži nám za vzor v tomto ohľade. Nejedná sa tu o pošetilé kopanie pokladov, zlata, striebra, peňazí, s jakým sa pred 200 a niekoľkými rokami nešťastný a choromyseľný Drábik na Lednickom hrade zanášal, a potom tak ukrutným, neľudským spôsobom v Prešporku bol popravený, kdežto mal byť daný pod opateru súceho psychiatra, jestli sa vtedy jaký v krajine nachádzal: ale jedná sa tu o zbieranie materiálu k objasneniu dávnej, predhistorickej doby. — Asi dva roky pred svojou smrťou bol ma navštíviť tu v Podhradí slávny Viliam Pauliny-Toth, a medzi iným rozprával, že Feničania bezpochyby Považím a Jablunkovským priesmykom konávali svoje cesty k Baltickému moru, skadiaľ jantár odvážali jako vzácny tovar. Na potvrdenie toho, reku, môžem vám prečítať veľmi pádny doklad zo Skofitzovho viedenského botanického časopisu. Vzal som tedy jeden zo starších ročníkov — nepamätám už ktorý — kde bola správa o bohatom nálezu jantáru medzi zahrdzavenými a rozlámanými čiastkami voza, v Sliezsku, pri ceste, k priesmyku Jablunkovskému vedúcej. Ovšem, že v tej správe nebolo spomenuté, na jaký národ poukazovali tie pozostatky voza: toho ale ani nebolo treba, lebo Feničania, či druhý ktorý národ, na vozoch len po more mohli odvážať svoj tovar, ďalšia cesta do Ázie šla po mori. Tie vozy boli iste vozmi pobaltických Slovanov.

Po tejto, veru ďalekej odchýlke, pre ktorú za odpustenie prosím, vrátim sa zase k svojmu vyzvaniu a prosbe: pozor na starožitnosti, nájdené predmety opatriť a o nálezoch čo jak stručnú, len, prosím, skorú správu uverejniť!

(Slovenské pohľady, číslo 1., 2. — 1888.)