ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Minulého leta púšťali sa aj u nás, v Pezinku, strachy s cholerou, ktorá sa bola v pojediných pádoch objavila pozdĺž toku Dunaja. Mestské vrchnosti porobili zavčasu všetko možné na ochranu pred hroziacou nákazou. Polícia s mestským fyzikusom prezerali na rínku k predaju vystavené potraviny, nariadili čistiť stoky a dvory, vyvážať hnoj za mesto; zakázali brať vodu z potoka cez mesto tečúceho, na pranie a jakúkoľvek potrebu. Ani šaty prať na potoku nebolo dovolené, ale ženičky museli chodiť s prádlom ďaleko za mesto, na starý potok, a len kedy-tedy si ukradomky uchytili v meste putňu potočnej vody. Prešporskí Bulhari, ktorí množstvo zelenín dochovávajú a s nimi i na okolité trhy, a ďaleko hore Považím chodievajú, nesmeli chodiť na pezinské trhy, údajne preto, že tie zeleniny v dunajskej vode umývajú, ktorá bola vyhlásená za nakazenú kommabacillmi cholerovými. Tomuto zákazu sa nikto tak netešil, jako zdejší zeleninári, ktorí plodiny svojich záhrad a zrigolovaných vinohradov hneď v cenách povýšili. Zato predsa nebola drahota zelenín citeľná, keďže sa ich nielen v záhradách, ale aj vo vinohradoch vnove vysadených, v minulom mokrom lete hojne urodilo. Čo mi ale bolo velice podivné, že kdežto inokedy pred vinobraním a po ňom bývalo na trhu hojne pečených husí na predaj, ani táto pečeňa sa na rínku predávať nesmela; zato roznášali ju ženičky vesele po domoch a vynášali každodenne do Prešporka. To čistenie kloák a stôk bolo veru potrebné, lebo v niektorých domoch — keďže mesto nemá kanalizácie — bolo toho človečieho guana od nepamäti nakopeného, že bol už zvrchovaný čas dať to pod brázdu. Počul som, že jedna pani od hríbov, na trhu kúpených, dostala prudké vracanie; ale lekára nevolala zo strachu, že by ju dal odpratať do nemocnice, napochytre pre cholerou chorých zariadenej. Medzi tými požitými hríbmi bol iste aj siňák lebo harasník — oba podozrivé — proti ktorému sa citlivý žalúdok tej panej tak energicky zoprel, že ho, jako ta nepatriaceho, vyšmaril, dľa toho pravidla: „kade ňúter, tade von!“ Viem, že aj v Bošáckej doline jedávajú horasníky, ale ich najprv rozkrájané zabaria vrelou vodou, vytlačia, a potom varia lebo smažia. Ale aj tam sa častejšie prihodí ľahké otrávenie nimi. Ešte som nemal času poznačiť všetky druhy hríbov, ktoré ženy na trh prinášajú. Ešte v auguste, že bolo leto mokré, bolo dosť dubákov dostať za ľavný groš. Raz, keď som si kupoval do papierového kornúta dubáky, videl som v hromádke aj mladú muchotrávku, i riekol som predavačke, aby ju hneď hodila o zem, lebo jak jej ju zbadajú, môže prísť do pokuty. Keď ma chcela poučiť, že je aj to dobrý hríb, riekol som jej, že kráľovka má tiež červený klobúk, ale celkom čistý, bez bielych fľakov; ale muchotrávka nosí na červenom klobúku biele fľaky, ktoré tam zostali z roztrhaného obalu. Kráľovka (Agaricus caesareus) pokladaná je od starodávna za delikátne jedlo, a dostávala sa aj na stôl rímskych cisárov. Tohoto pekného hríba som v okolí Pezínku dosiaľ nevidel, ač som po ňom po horách sliedil; ale myslím, že aj tu rastie.

Ale, prosím za odpustenie, že mi pero odskočilo ďaleko od cholery, proti ktorej, jako som už spomenul mestská vrchnosť s chválitebnou starostlivosťou všetky možné ochranné prostriedky vykonávala, len aby sa nám nákaza do mesta nedostala. Cholerového pádu nemali sme ani jedného, ani v meste, ani na okolí. Počul som, že jeden tunajší obchodník s ovocím viezol plný vagón hrušiek a jabĺk do Viedne, jako to aj inokedy bez závady robieval; ale blízko Viedne mu ten vagón s ovocím odopäli, a nechceli mu dovoliť ovocie do Viedne dodať; ale potom viac nevyvážal na viedenský trh ovocia. Čo peknejšie a lepšie ovocie dodáva sa z Pezinku a okolia každodenne do Prešporka, tak, že tu na mieste len zriedka dostať na trhu pekné ovocie, ale zväčša len červivé a opadávky. S hroznom to tiež tak bolo. I ja som s kúpou hrozna dva razy zle pochodil. Na rínku kúpil som kôš na oko pekného hrozna, kilogram po 28 kr.; keď som si ale doma na ňom pochutnával, zvraštil som čelo a málo chýbalo, že som nezvrieskol od kyslosti, a že mi vreckové hodiny temer zastali. Pozdejšie kúpil som od zhovorčivej Trlinčianky kôš pekného veľkozrnného hrozna; ale aj to napomáhalo len vylučovanie pepsínu v žalúdku. To ma urobilo pri kupovaní hrozna opatrnejším. Ovocia bolo tohoto roku vôbec málo, aj to zriedka podarené. Slív donášali z okolitých dedín dosť, a boli pekné, veľké; a tak sme nezostali bez slivkových gulí. Nemyslím, že by onen paholok môjho švagra, ktorý bol raz na jedno posedenie zjedol 62 gulí slivkových aj s kôstkami, bol dosiahol taký rekord, keby tie gule boli bývali robené z tak velikých slív, jaké sme kupovali od žien cajlanských! Ten spomenutý paholček musel mať zažívacie ústroje veľmi znamenité, keď od takého množstva pohltaných kôstok nedostal zapálenie slepého čreva.

Mne to bolo nepochopiteľné, že mnohí ľudia aj u nás dostávali husaciu kožu od strachu pred cholerou! My, starí, ktorí sme prežili bez úraz choleru z roku 1866, vieme zo skúsenosti, že miernosť a čistota v každom ohľade sú najbezpečnejšie präzervatívy proti tejto nákaze, a že daromné sú ľudské starosti, ktoré na behu udalostí ničoho nezmenia. Ulice a domy, dvory a byty čisté, a od škodlivých výparov dľa možnosti chránené, sú aj mimo cholerovej nákazy osožné a prepotrebné k zachovaniu zdravia, a keď k tomu prijde aj miernosť a striezlivosť: Môžeme si zaspievať: „Poruč Bohu své cesty, i vše, co tě hryze“. Magistrátom zavedené poriadky iste schvaľoval každý; len jedno mi je podivné: že medzi evanjelickým a dolným katolíckym kostolom, ledva pár krokov od každého vzdialený, medzi domami umiestený stroj na čistenie obilia, hnaný parou a kúrený tuším petrolejom, vydávajúci z vysokého tenkého komína ohavný smrad, tam trpeť sa môže. Tisíce metrických centov obilia sa na tomto stroji, počna od žatvy — až ďaleko do zimy, čistí, alebo, jako sa to v Bošáckej doline hovorí, „lajtaruje“ (rajtaruje), a pritom dusivý, mastný smrad ostúdza ľudí okolitých domov. Myslím, že takéto otravovanie vzduchu je zdraviu škodlivejšie a nebezpečnejšie, než na rínku predávaná husacina, a keby tie husi po ošklbaní hneď aj v potočnej bacilmi neznečistenej vode boli bývali poumývané, keďže vyše mesta, skadiaľ horské potoky do a okolo mesta tečú, takých bacilov ani byť nemohlo, lebo tam nikto na choleru nebol ochorel.

V krovinách lesíka medzi Pezinkom a Šenkvicami rastie pozde v lete veľmi pekná huba Agaricus procerus, po nemecky Parasolpilz zvaná, ktorú tunajší slovenský ľud menuje „crnovka“ lebo „kožušárka“. V Nemecku ju za mlady jedia; tu kde je hojnosť iných hríbov a húb, nevidel som jej nikdy na trhu. Ač je tu takých miestností v horách, jako v Bošáckej a Lieskovskej doline, bárskoľko a tak by mi to veľmi podivným prichodilo, keby v tunajších horách nemali sa nachodiť „hubky“ (tryffle, Tuber cibarium), jakých lieskovskí podjavorinskí „hubkári“ z tamejšieho okolia každoročne aj za viac centov, pomocou k tomu vycvičených psov, vo vlhkých dubinách a bučinách nazbierajú a v Novom Meste rozpredajú. Dosiaľ som sa tu po týchto „hubkách“ nadarmo dopytoval. Je tomu hodne dávno, keď mi bol nebohý profesor Hazslinsky z Prešova písal, že dosiaľ nikdy nevidel z Uhorska pravé „tryffle“, lebo čo mu bolo pod tým menom doposlané, nepatrilo do rodu Tuber, ale to boli iné podzemné huby. Nezadlho potom postretol som v bošáckych kopaniciach lieskovského „hubkára“, od ktorého som dostal viac pekných kusov tryfflí, ktoré som hneď čerstvé poslal Hazslinskému. — Čoho si u nás v Trenčiansku ľud ani dobre nevšíma, to sú šípky — zrelé plody divých ruží. Okolo Pezinku sa šípky zrelé pilne zbierajú, a rozrezané a od vnútorných zŕn a štetín očistené na riedku brečku zvarené, na predaj donášajú. Tá šípková brečka sa hodne s cukrom pomieša a na hustý lekvár dovarí. Dosiaľ som tu na okolí len málo druhov divorastúcich ruží spozoroval. Veľmi častá je po vinohradiskách krásna, nízka Rosa pumila jako aj medzi krovinami R. canina; zriedkavejšie sa nachodí R. dumetorum a rozkošnú R. trachyphylla Rau. našiel som len vyše kúpeľa u perneckej cesty, krajom lesa. Ale „voňavý šíp“, R. rubiginosa L. po všetkých vápenných kopcoch dolného Trenčianska všeobecne rozšírený, pri Pezinku som dosiaľ inde nevidel, jako u ohrady mestskej ovocnej školy pri synagóge, kde bola pôvodne zasadená (Weinrose). Možno, že sa s týmto voňavým šípom ešte na tunajších vŕškoch zídem, o ktorom som v Bošáckej doline to pekné ľudové podanie počul, že panna Mária na tomto šípe sušila plienky, a od tej doby vydáva kvet a list jeho ľúbeznú vôňu, zvlášť v letných pálčivostiach.

Pri cestách nachodia sa rady divých gaštanov (Aesculus Hippocastanum) a pri Pálffyovskom hrade sú černené gaštany (Ae. rubicunda), ktoré krásnym vzrastom a bohatosťou kvetov vynikajú. Bolo mi to čosi nového, keď som videl v pozdnom lete divé gaštany otĺkať, jako tamhore u nás orechy, a plné vozy pekne lesklých plodov odvážať. Na moju otázku načo sa tie divé gaštany potrebujú, dostal som odpoveď, že ich, jako krmivo, po horách rozhadzujú, pre divú zverinu, zvlášte pre divé svine, aby sa mali čím pobaviť a nedochádzali tak zhusta do vinohradov na hrozno. Za metrický cent divých gaštanov platia tu 5 — 6 korún. Veru by pri cestách nasadené jabloňové štepy väčší úžitok donášali, jako ho aj donášajú tam, kde sú už teraz vysadené, lebo keď aj nezarodia každý rok, predsa, keď raz poriadne zarodia, vydajú bohatší úžitok, než gaštany za mnoho rokov. Pravda, že ovocné stromy vyžadujú, keď ovocie dozrieva, náležitý dozor, aby sa doňho flibustýri nenanosili, a aj oberanie ovocia a čistenie od húseníc vyžaduje tiež značný náklad. A toto všetko pri divých gaštanoch odpadá; lebo na ne húsenice nesedajú, ani veľkí a malí chlapci nedolipajú. Za mestským múrom v Židovskej ulici sú vedľa špinavého jarku rady orechových stromov. Na týchto stromoch videl som popriliepané cedule s nápismi v dešperátnej, židovskej slovenčine: že sa za každý, neoprávneno odtrhnutý orech, musí 1 koruna pokuty platiť. Tohoročné oberačky boli smutné, lebo sotva 1/2 očakávaného množstva hrozna zobraná bola, a veľmi mnohí nielenže nemali úžitku z vinohradov, ale mali citeľnú škodu, keď omnoho viac peňazí vynaložili na obrábanie viníc, než za hrozno utŕžili. Len vinice na vyšších polohách sa, i to nie všetky, ale len miestami, lepšie zadržali, ba jeden Slovák sa mi chválil, že už dávno nemal tak mnoho hrozna jako tento rok. Zato iný mi hovoril, že keď si na jar robil nádeju, že zo svojho pekného vinohradu dostane aspoň 80 okovov vína, nabral potom na ňom len 5 putien i to chatrného hrozna. Jednako neochabuje napodiv pracovitý ľud okolo viníc v zime v lete vykonávať všetky nevyhnuteľne potrebné práce; a kto len ten neúmorne pracujúci, produktívny ľud vidí, neni možno, aby mu odoprel svoju uznalosť a úctu, že je takýto ľud pre celú krajinu tisíckrát užitočnejší a potrebnejší, než celé légie darmošľapov, ktorí vedia len z hotového troviť, ale produkovať neznajú. A či tento skromný, pilne a bez omrzu pracujúci ľud nezaslúži aspoň tej omrvinky volebného práva, len preto, že nedral nohavicami lavice gymnaziálne a akademické? Ba keby tak vinohradníctvo tu zaniklo, viac než 2/3 obyvateľstva by sa museli vysťahovať, jako už aj značný počet Pezinčanov v Amerike živnosť svoju hľadá a nachodí. Keď sa tak v nedele a sviatky ľud hrnie do kostolov, môže videť každý pozorovateľ, jak mnohí nosia pod pažou skvostne, do imitácie slonovej kosti viazané a ornamentované bohoslužebné knihy. To všetko sú dary rodine a priateľom z Ameriky poslané od svojich tam žijúcich členov. Práve tak zaviazané kancionály, spevníky a modlitebné knihy dostať možno aj v tunajších kníhkupectvách; ale doma si to málokto obstará. Tak skvostne upravené knihy idú najprv do Ameriky, a tam kúpené posielajú sa „do kraju“ — jako naši slovenskí vysťahovalci svoju vlasť menujú.

V č. 6 „Slov. Pohľadov“ 1910 bol som spomenul, že je v Pezinku pomerne mnoho prácou strhaných ľudí v pokročilejšom veku. Medzi mladými vidno hojnosť hodne a pekne urastených. Nepopanštené ženy nosia do parády celú garderóbu naškrobených a nariasených sukní, že sú v nich jako rozkolísaný zvon; a čím viac vyzváňajú sukňami, tým viac sa im to ľúbi. Inteligentných, ráznych pekných tvárí vidno jak u mužských, tak aj u ženských, mnoho. Ťažko by bolo rozoznať typ slovenský od nemeckého. Medzi Nemci je dosť rodín, ktoré majú mená slovenské, a často aj Slováci nosia mená nemecké, na dôkaz, že tamtí sú ponemčení Slováci, a títo poslovenčení Nemci. U mužov vídať veľmi často čierne, aksamítové nohavice, ba videl som aj tmavozelené; a títo, veru, nedočítali sa toho v módnych listoch, aby sa šmahom do módneho aksamítu nadievali. Čo by všetko z toho ľudu vystalo, keby mal možnosť vzdelávať sa najprirodzenejším a najľahším spôsobom v materinskej reči v dobrých školách. A dobrú školu nespraví len parádna budova, vysoké, veliké učebné siene, s celým múzeom učebných prostriedkov, ale jedine dobrý, spôsobný a svedomitý učiteľ, ktorý je nie surovým otčimom, ale láskavým otcom zverených mu žiakov.

V Bošáci znal som chlapca, ktorý vedel z hliny veľmi pekných vtákov, koníkov, panákov prstami uplackať, fantasticky pomaľovať, a potom tieto svoje plastiky po krajciari predával. Bol sa aj mne zavďačil rozkošným kohútom.

Iní dvaja chlapci napodiv verne kreslili rozličné postavy ľudské a zvery, ačkoľvek sa tomu ani v škole neučili, ani kresliča pri práci nevideli. Keby títo chlapci boli mohli svoje umelecké vlohy vzdelávať, mohli z nich vystať slávni umelci; ale bez odborného vzdelania ich vlohy nazmar vyjdú, keďže „hnaní žitia nevoľou“ musia sa tvrdou prácou za chlebom namáhať. Že aj pezinskí chlapci, Slováci tak, jako Nemci, nie sú bez kresličských vlôh to dokazujú dočiarané steny v uliciach, len že by za niektoré takéto umelecké pokusy zaslúžili náležitý virgas. Rezbárske umenie vykonávajú chlapci aj tu, vyrezávaním mena po laviciach alebo aspoň obstruhávaním krajov lavíc.

Ale, žart na stranu. Tu, v Pezinku, v rodisku slávneho niekedy maliara Kupeckého, máme aj teraz slovenského maliara p. G. Mallého, rodáka skalického. V tunajšom ev. kostole je v sakristii starobylý obraz ukrižovaného Ježiša, o ktorom sa hovorí, že je dielom Kupeckého; a v mestskom archíve opatruje sa tiež podobizňa Kupeckého. Naši slovenskí maliari mali svoje obrazy vystavené aj v Luhačoviciach. Úprimne vyznávam, že ma drapľavá kritika v ktorýchsi slovenských novinách o obrazoch týchto maliarov uverejnená zarmútila; zato potešil ma úvodný článok „Nár. novín“ o týchže umelcoch. Keby sme my, Slováci, mali mnoho boháčov, salónov, múzeí, umelecky vzdelaného obecenstva, mali by sme iste aj viac umelcov, lebo by sa ich diela zozberali; a čím viac by sa umelcov svojmu umeniu venovalo, našlo by sa medzi nimi aj viac majstrov svetového mena, ktorí by zo svojho štetca lebo dlábca aj pohodlne žiť mohli. Že nemáme Raffaelov, Leonardov da Vinci, Murillov, Rembrandtov, Dürerov, Pilotich, Menzelov, Vereščaginov, a jako sa tí všetci starší a novší umelci farieb nazývajú, toho príčinou nie sú naši slovenskí maliari, ale spoločenské, majetkové a vzdelanostné naše pomery, v ktorých žijeme; a našim umelcom aj za to musíme byť uznalí a vďační, že to so svojim umením, aj v stiesnených pomeroch našich, predsa tak ďaleko priviedli, že sa mohli odvážiť svoje diela aj vo väčších mestách vystavovať, aby ukázali aj širokému obecenstvu, čo dosiaľ vystalo zo slovenských maliarov. Preto im neodnímajme chuti k ďalším prácam; nedomŕzajme ich kúsavými kritikami, ale dobroprajným povzbudzovaním — a kto k tomu nadostač prostriedkov má, kupovaním ich obrazov urovnávajme im cestu k ďalším pokrokom. Často sa stáva, že i pekne kreslený a maľovaný obraz neni ani dobrý, ani správny. Na Slovensku sú všade známe Behúňove obrazy slovenských krojov. Len sa pozrite na švárneho, pekne maľovaného sklenára, a povšimnite si tú krošňu so sklom, ktorú teperí na chrbte, jako prilepenú; lebo maliar zabudol namaľovať popruh, na ktorom krošňa z pleca sklenárovho visí — a poznáte, že touto maličkou chybou pokazený je celý, ináče chutný obraz, a urobíte s obrazom to, čo som urobil ja: že som tomu sklenárovi tužkou nakreslil popruh, na ktorom mu krošňa visí.

Kdesi som bol čítal, že bola v Berlíne velice bohatá výstavka obrazov, ktorá mala veliké množstvo navštevovateľov a obdivovateľov. Zvlášť jeden veliký, krásne maľovaný obraz, predstavujúci dobytok na pastve medzi hanáckymi palmami (vŕbami), pútal pozornosť navštevovateľov, ktorí si povrávali, že bezpochyby tento obraz dostane prvú cenu, keď sa pretlačil jeden pomoranský sedliak k obrazu, a sotva sa naň pozrel, dal sa do hlasitého smiechu, až sa chytal za brucho. Prítomný inteligenti si ani iné nemysleli, ako že sa ten sedliačik zbláznil, keď mu až slzy tiekli po tvári od smiechu; a až keď si vzdychol, zvolal: „Ale, ale, kto to kedy vídal kravy s nerozštiepenými kopytami!“ Až potom sa aj ostatní lepšie prizreli a videli, že kravičky majú skutočne namaľované kopytá, a nie paprčky. Za to neručím, že sa to skutočne stalo, alebo že je to len nejakým furtákom spískaná anekdota. Teraz sú všetky ilustrované časopisy celého sveta preplnené obrazmi, výjavy zo života velikána mysliteľa, filozofa, filantropa Tolstého znázorňujúcimi. Aj v poslednom čísle „Živeny“ môžeme obdivovať pekný obrázok: „Tolstoj pri pluhu.“ Mne to nijako nejde do hlavy, že by taký geniálny muž, jako Tolstoj, takým nemotorným, neohrabaným pluhom tie koníky a seba mohol trápiť! O tom by nám náš milý dr. Dušan Petrovič Makovický mohol z vlastného videnia povedať: či Tolstoj skutočne takým, na dobu kamennú upomínajúcim pluhom rozrýval zem? Alebo je ten obrázok len taká fantázia licentiae pictoris?

Jako známo, a jako som už spomenul, žil v XVII. storočí slovenský maliar Kupecký, rodák Pezinský. Mám reprodukciu jeho a jeho syna podobizne, ním samým maľovanej. Originál sa nachodí v braunšveitskej galérii. Pri všetkej energii, vyzerajúcej z jeho tvári, nemožno mu nevyčítať z nej slovenské dobráctvo. Narodil sa nie v nejakej zemianskej kúrii alebo v bohatom patrícijskom dome vnútorného mesta, ale na predmestí, v chatrnom domku vinohradníckom. Je to zásluhou pána Meissla, že rodný dom Kupeckého je označený mramorovou tabuľou. P. Meissl má syna maliara v Mníchove, ktorý aj do „Fliegende Blätter“ kreslí rozkošné humoristické obrázky, zvlášte persiflujúce turistov a salónnych Tyrolákov. Teraz tu máme, jako som spomenul, slovenského maliara p. G. Mallého, nielen na Slovensku dobre známeho, ale i za hranicami dobré meno požívajúceho, ktorý vystavoval svoje obrazy aj v Amerike. Tešíme sa tomu, že nám jeho štetec mnoho obrazov zo života pezinského a okolitého slovenského ľudu zachytil, a že, súc mladý a pilný, ešte mnoho pezinských obrazov nám namaľuje. Takéto život ľudu verne zobrazujúce maľby, netratia ani časom na cene, ba čím sú staršie, tým väčšia bude ich cena. Neváham to vysloviť, že obrazy našich slovenských maliarov budú veľmi hľadané, a dosiahnu ceny, o jakých sa teraz nikomu ani nesnívalo. Stalo sa to už s mnohými umelci, že ich diela kritikou na capart strhané a povláčené boli; a nepominul ani jeden ľudský vek, stali sa velice vzácnymi.

Čo sa tej básnickej licencie týka: má i ona svoje medze, ktoré nesmie prekročiť, jestli sa báseň nemá zvrhnúť v thohú-vablohú na hromadu pohádzaných, nikým nerozumených slov. Pekná, duchaplná báseň sa milo číta a ľahko v pamäti zachová; ale „báseň“ nútená, vyšrôbovaná, ktorá nemá zdravého zmyslu, či ju odvrchu dolu, alebo oddola hore čítaš, je daromným mrhaním času, kazením pera a papieru — a takými štylistickými cvičeniami je škoda čitateľov pokúšať. To si už radšej prečítame samorostlé národné piesne, medzi ktorými sa nachodia pravé skvosty básnické. Tak mimochodom spomeniem, že som znal jednu veľmi jazyčnú babičku, ktorá vedela v klasických daktyloch zlorečiť. Tak raz s velikým ohňom zahrešila: „Hrom tebe cez dušu páleu!“ a ani netušila, jaké rytmické a klasické daktyly vykrkli jej spoza ohrady zubov, že by z takých bezvadných daktylov aj Virgil bol mal radosť. Nie som umelcom, ale aj o umeniach počítal som všeličo, a dočítal som sa aj toho, že sa dakedy aj umelecká kritika valne pomýli, niektorého umelca a jeho diela stupí, povláči, a sotva prejde pár rokov, aj kritika obráti fujaru, a píska z inej diery samú chválu. To sa veľmi zrejme ukázalo na obrazoch francúzskeho maliara Eduarda Maneta, v druhej polovici minulého storočia, tedy za našej pamäti. Za obraz, ktorý kritika bola povláčila, dostalo sa pozdejšie 5 800 frankov, a teraz znalci tvrdia, že ani štvrťmiliónom frankov neni preplatený. Hľa, jako sa aj pri umeleckých dielach uplatňuje to múdre pravidlo apoštolské: „Nesuďte nic před časem!“ Čo bolo spočiatku predmetom posmechu a potupy, tomu sa pozdejšie kadilo chválou a boháči sa pretekali báječné sumy za to platiť. Dľa nášho dedinského alebo malomestského rozumu sú tie státisícové alebo polmiliónové ceny za jeden, čo jak krásny a vzácny obraz, hotovou márnotratnosťou, práve tak, jako vyhadzovanie miliónov za perly, drahokamy a z nich zhotovené šperky. Videl som vo viedenskej cisárskej pokladnici veliký diamant, tuším na dva milióny zlatých cenený. Keby mi ten diamant, pod tou podmienkou chceli darovať, že ho nesmiem ani predať, ani darovať, ani za iný majetok zameniť: veru by som ho nechcel prijať lebo by som si nevedel s ním čo počať, a za takýto, mne úplne nepotrebný poklad, by ma mohol ešte nejaký apač zachloštiť.

Spomenutia zasluhujú aj tunajšie krížne manželstvá medzi Slovákmi a Nemcami. Slovenská stránka chodí na slovenské služby Božie, a jak je evanjelická, patrí do ev. slovenskej cirkvi, alebo jako ju novšie rozkošne pomenovali, do ev. cirkvi pezinsko-švainsbašskej — lebo v čas takéhoto pomenovania cirkvi ešte Švainsbach nebol nazvaný „Hattyúpatakom“, lebo, vraj, meno tejto dediny znelo pôvodne „Schwanenbach“; nemecká stránka ale toho krížneho manželstva navštevuje nemecké služby Božie a patrí do nemeckej ev. cirkvi, úradne „Pezinsko-mestskej“ zvanej. Často sa stáva, že rodičia svoje deti dľa pohlavia k tej národnosti pridŕžajú, ku ktorej sami sa priznávajú. Je to hotové qui pro quo, keď je matka Nemka a otec Slovák, že materinská reč dievčat je nemecká, a chlapcov slovenská. Ale stáva sa, že slovenská stránka takého krížneho manželstva skrátka obijde, keďže je viac ústupčivá a mäkká, a jakosi jej to lichotí, že jej deti avanžujú na Nemcov, alebo práve na Maďarov; kdežto nemecká stránka je viac výbojná a húževnatá, lebo sa považuje za duševne výšorganizovanú, jakoby zo samých rádiových atómov zloženú. Evanjelickí Nemci majú tu svoj sirotinec, do ktorého ale aj slovenské deti prijímajú, a nemôže sa im to zazlievať, že ich na plnokrvných Nemcov premiesa, lebo sa postarajú o ďalšiu ich výchovu. Vídavam tých 10 pekne v rovnošate oblečených chlapcov v radoch kráčať do školy. Títo chlapci ubytovaní sú v sirotčom dome, pod dozorom prefekta, ktorým je vždy nemecký kantor, ktorý ich aj pri sprievode harmónia cvičí v cirkevnom speve. Predošlý prefekt bol výtečným organistom, ale im ho vyvolila prešporská cirkev za učiteľa. Na uprázdnené jeho miesto bol vypísaný súbeh, a z prihlásivších sa na túto stanicu povolaní boli traja „na próbu“. Bol som po všetky tri razy na próbach v kostole prítomný, lebo sa vykonávali verejne, kde bolo aj viacej mužských a ženských poslucháčov. Jestli si ktorý z tých kandidátov myslel, že dostačí, keď zahrá niektorý chorál a nacvičenú predohru a zaspieva pri organe pieseň, bol prekvapený tým, že musel celú skúšku skladať z hudby pred tromi vybranými, znamenitými hudobníkmi, jako cenzormi. Tu som si pomyslel: keby takí majstri skúšali tých organistov, ktorí svojím mizerným švrlikaním na organ nielen že nenapomáhajú spev chrámový, ale ho humplujú a zdravý sluch urážajú, čo by si tí počali? Veď by ani len tým predkladaným otázkam cenzorov a tým žiadostiam, čo a jako zahrať majú, ani nerozumeli. A predsa je toho nevyhnuteľná potreba, aby hudba v kostoloch nebola uši urážajúcou mačacinou, a spev chrámový aby nebol neladným a neskladným vrieskaním, ale oboje ducha povznášajúcim, nábožnosť budiacim, posvätným výkonom. Nech si nikto nemyslí, že bársjaké hudlikanie na organe je dosť dobré pre sedliacke uši; lebo aj pospolitý ľud veľmi dobre rozozná dobrú a peknú hudbu chrámovú od humplárstva. Práve v tieto dni som kdesi čítal, že v anglických kostoloch majú mnoho slepcov za organistov, ktorí sú dôkladne vzdelaní a vycvičení v chrámovej hudbe. Nebohý starý Trokan napísal bol o jednom dešperátnom organistovi, ktorého som i ja dobre znal tento epigramm:

Tomuto organistovi totiž musel mendík ostrúhaným drevkom ukazovať v kancionáli, kde sa spieva; a keď pán rechtor stratil nótu a prsty mu po klávesoch zablúdili: vylepol nevinnému mandíčkovi facku, jako by on bol omyl zavinil. Je tomu hodne dávno, snáď aj vyše 40 rokov, čo som bol i ja v jednom kostole na Považí pri istej slávnostnej príležitosti, kde sa zdychavičný organista, chudák, s napnutím všetkých síl namáhal čím najhlasnejšie spievať, pri sprievode podobne zdychavičného, rozvŕzaného a náramne rozladeného organu, že ktosi povedal: „Keby bol mal Jozue pri Jerichu nie trúbu, ale tento organ, a bol by naň na všetky mutácie zahral, boli by sa nielen múry mesta rozváľali, ale celé Jericho by sa bolo prepadlo.“ Napochytre zavedená zbierka milodarov biedam toho organu odpomohla. V novších časoch, kde preparandisti majú príležitosť aj v chrámovej hudbe sa cvičiť, aj v tomto ohľade sa mnoho napravilo, a medzi mladšími sa nachodia aj výborní organistovia, ktorí sa nielen s chuťou ďalej cvičia a s vážnosťou krásne organujú, že je to radosť a vzácny pôžitok počúvať ich, ale si aj zbor spevákov vychovávajú, ktorí aj pri pohreboch štvorhlasne spievajú, a za to velikú chválu zasluhujú. Keď som tu spomenul aj pohreby, nemôžem zamlčať v Pezinku zvyčajný spôsob pochovávania u evanjelikov. U Slovákov je aj pri dome liturgia, jako sa sluší a patrí, a kázeň sa reční nad hrobom. U Nemcov pri dome niet liturgie, takže človek nevie, načo tam vlastne ten kňaz sedí? Sú tu vo zvyku aj takzvané tiché pohreby, kde mrtvolu — obyčajne dieťaťa — vynesú k hrobu, a tam až sa obrad pohrebný vykonáva. Stáva sa to ale len zriedka. U evanjelikov chodí kostolník na pohreby povolávať, a neni vo zvyku, aby nepozvaný šiel na pohreb. Keď tu v jaseni r. 1910 zomrel penzionovaný, starý učiteľ oberuferský, môj bývalý spolužiak prešporský, veľmi pekne sa zachovali Oberuferania, keď vystrojili celý hasičský zbor i s hudobnou kapelou na jeho pohreb. Ja som sa až v deň pohrebu jeho dozvedel jeho meno, ináče bol by som ho istotne navštívil, aby sme si, keďže bol hluchý, aspoň písomne boli pohovorili, čo a jako to bolo na lýceu prešporskom pred 57. rokmi! Z tých, s ktorými som navštevoval gymnaziálne triedy v Prešporku, je nás už veľmi málo nažive; z tých ale 7 bohoslovcov, ktorí so mnou posledný rok bohoslovia skončili, žijeme už len dvaja, Emil Kolény a ja. Tak sa míňame jeden za druhým; a po malej chvíli minieme sa i my!

Keď už hasičov spomínam, bude na mieste spomenúť aj tunajší hasičský zbor, ktorý bol cez celý mesiac november vo velikom vzrušení. Stalo sa totižto, že za 14 dní v blízkej dedine Cajle osem ráz boli podložené ohne, ku ktorým sa hneď dohrnuli pezinskí hasiči, aby požiar udusili a šíreniu sa ohňa prekazili — čo sa im vždy aj podarilo. Cajlanský ľud bol tak prestrašený, že mnohí celé noci prebdeli, aby ich oheň v spaní neprekvapil. Ktosi vyslovil podozrenie, že ohne podkladajú slovenskí voliči z pomsty za hlasovanie pri voľbe stoličných výborníkov, keďže to pohoreli len domy voličov protivnej strany. Kto toto podozrenie prvý vyslovil, nepomyslel, že to Slováci tak ďaleko ešte nepriviedli, aby takúto pomstu vykonávali, a že k tomu ani nemali príčiny, keďže i vyvolili svojich kandidátov. Skôr sa dalo tušiť, že ohne podkladá niekto na pyromániu duševne chorý. A to sa aj dokázalo, keď pri poslednom ohni prichytili 16-ročné choromyseľné dievča ktoré, na otázku: „prečo to urobila,“ odpovedalo: že velice rada sa díva, keď to tak pekne horí. Dievča odviezli do prešporskej nemocnice, na oddelenie choromyseľných. Počas tých častých cajlanských ohňov zhorel aj na pezinskej pažiti postavený doštený hangár aj s novým aeroplánom. Aeroplán bol si dal zhotoviť jeden tunajší pán, a strojil sa ho v máji vyprobovať, keďže pastvina veliká, jako dlaň rovná, výborne sa hodí na pokusné pole k vyprobovaniu lietadiel, našich novodobých Ikarov a Daidalov. Darmo sme ale striehli na obmýšľaný pokus lietania, lebo aeroplán zostával v hangári zamknutý, až tam aj zhorel. Ja si myslím, že lietanie s aeroplánmi čo najrozmanitejších systémov nemôže mať velikej budúcnosti, keďže stroje sú počas letu vystavené nepredvídaným poruchám, a keď sa niektorá čiastka zlomí, alebo len nakriví, zletí stroj aj s pasažírom prv a rýchlejšie na zem, než si to aviatik praje, a rozdrobí sa nielen stroj, ale aj pasažír; kdežto veľký balón, na viac priečinkov rozdelený, menej je nebezpečný. Pravda, že aj ten vždy ešte na slabých nohách stojí — jestli sa tak vysloviť smiem — lebo keď sa v ňom plyn či bleskom, či iným spôsobom zapáli, alebo nárazom prudkých víchric honený a dohúžvený býva, je katastrofa hotová. Ale nebude to dlho trvať, že to vetroplavci, ktorí sa ani tolikými katastrofami, o jakých sme sa v najnovších časoch dočítali, od nových, odvážnych pokusov a od zdokonaľovania lietacích strojov odstrašiť nedajú, predsa tak ďaleko privedú, že bude možno aspoň tak bezpečne balónmi lietať, jak bezpečne sa cestuje železnicou, na ktorej sú tiež časté zrážky a každoročne sa mnoho ľudí zmárni, a predsa vlaky bývajú cestovateľmi nabité. Je to velice divné, že medzi tolikými ešte živými, alebo nešťastne spadlými a zabitými aeronautami ani jediný Žid sa nespomína. Lebo keď sa Žid ani len na plť neodváži, zo strachu, že by plť do mlyna, do mostového stĺpa, alebo o skalu zabrčkovať mohla, tým menej má kurážu zveriť svoje vzácne telo aeroplánu lebo balónu! Keď už dľa židovského porekadla „voda nemá thrámy (hrady)“, nemá ich ani vzduch, že by sa na tých trámoch zachytiť mohol.

Idúc ulicou, počul som hrmot ťažkého voza za sebou, a povolávať: „oni!“ a nazdával som sa, že to niekto po francúzky alebo volapükom pokrikuje, a to poháňal bodrý Nemec z Limbachu svoje volky k rezkejšiemu kroku. U nás, v Trenčiansku, poháňajú rožný dobytok slovom „hajs!“ Bolože to zháňanie po novote, keď ktosi z dlhej chvíle vymyslel všesvetovú novú reč „volapük“! Židia, obchodníci i neobchodníci, majú už dávno takú internacionálnu reč v svojom žargóne, rabínsko-židovskými klikehákami písanú, ktorú rozumejú po celom svete, a ktorá je tajomstvom siedmimi pečaťami zapečateným pred Nežidmi, aby ju iní nerozlúštili a nerozumeli. Mal som priateľa, kníhkupca a nakladateľa v Brne, ktorý mi raz rozprával, ktoré knihy a mapy už vydal svojím nákladom. Ešte, reku, vydáš knihu aj vo volapüku! „Už je, vraj, vytlačená, a práve som ju poslal viazať knihárovi.“ Ej, reku, braček, jakživ si ty tak na daromnicu nevyhodil peniaze, jako na ten zbytočný volapük. A moje predpovedanie splnilo sa navlas, lebo celý náklad volapüku zostal mu na krku, lebo ani antikvár to nechcel kúpiť. Keď sa ľudia nasýtili volapüku a popísali o ňom mnoho nepotrebných kníh, ktoré niekde po kútoch hnijú, povstala zase nová taká kunštovná, z rozličných rečí posklepávaná „svetová reč“ pod menom „esperanto“, ktorá tiež nikdy nenahradí a nevystihne reči živé, samorostlé, ale v najlepšom páde môže byť len spojivom a dorozumievacím prostriedkom tých málo ľudí, ktorí sa tú hatlaninu horko-ťažko naučili, a jakousi tajnou rečou medzi obchodníkmi a diplomatmi, jako bývala reč latinská medzi učenými. Pomaly hasne sláva aj esperanta, a už vytŕča rožky nové rečové monštrum, ktorému dali meno „ido“. Ale ani ido nebude ničím iným, jako novým dôkazom starej pravdy: že nám samorostlých, živých, vybrúsených, bohatých rečí národných nikdy nenahradí žiadna kunštovne postĺkaná reč. A či si to živé reči zaslúžili, aby boli považované a vyhlásené za nespôsobné k dorozumievaniu sa človeka s človekom po celom svete? Ani volapük, ani esperanto, ani ido nenaučí sa nikto za hodinu-dve, ale musí tomu venovať mnoho času a mnoho trpezlivosti, až sa mu podarí zle-nedobre v tej domnelej svetovej hatlanine hovoriť. Či by nebolo sto ráz múdrejšie toľko času a trpezlivosti vynaložiť na osvojenie si ktorejkoľvek rozšírenej živej reči, živého národa, už nech je to anglická, nemecká lebo francúzska — ktoré majú prebohatú literatúru. Nepochybujem, že aj terajší anglický kráľ, ktorý sa tiež z divnej pasie trápi s esperantom, dosť skoro sa tohoto športu nasýti. Ja by som všetkým esperantistom doprial, aby museli nejakú operu esperantskú za tri hodiny počúvať, a jak by sa im pri takom umeleckom pôžitku všetky nervy nepotrhali, museli by mať v tele miesto nervov motúzy! Nedbám, keď ma za to vysmejete, alebo duchaplnejší a láskavejší do hlupákov a bláznov mi nadáte, že také posklepávané, pozliepané nemotorné, novomódne reči neviem menovať múdrymi, ani potrebnými, ale ich držím za nemúdre, nechutné, špatné a nepotrebné, ba zrovna škodlivé.

Náhodou som vhabal do pivnice domáceho pána, kde som videl mne dosiaľ neznámej konštrukcie preš na hrozno. Dosiaľ som znal len také preše, kde vreteno tlačilo bezprostredne na dosku na hrozno uloženú. Také preše som vídal r. 1847 v Modre a r. 1861 v Z. Podhradí, kde vtedy bolo asi 50 jutár vinohradov, ktoré za pár rokov, bárs tam ani fyloxéry nebolo, boli vyklčované a dubové drevo z vínnych prešov k iným cieľom bolo upotrebené. Ten spomenutý preš neobyčajnej konštrukcie má na jednom konci veľmi silnej, dubovej páky vreteno, na jehož konci visí vo vymurovanej jame asi 30 metrických centov ťažký žulový kameň, ktorý páku tiahne dolu, ktorá tlačí na „hus“, štvorhranatú to silnú dubovú dosku, a táto na hrozno, nasypané do „škrine“ z dubových pevných dosiek zloženej, a v žliabku „stola“ postavenej — a tak sa z hrozna vytláča mušt váhou spomenutého kameňa, na konci vretena nad jamou upevneného. Myslím, že je toto najstaršia forma tu upotrebovaných vínnych prešov, jaké už teraz viac nerobia; lebo taký preš je veľmi masívny a zaujíma 3-4 razy toľko miesta, jako preš, jehož vreteno sa častejšie zaťahovať musí.

V čas kosby obilia a sena prekvapilo ma, že pri hrabaní potrebujú tu často hrable aj na siahu široké, veľmi pevné, jakých by sa tamhore v Trenčiansku ľudia naľakali, že ich pri hrabaní sena alebo klasov po zviazaní snopov, na strnisku roztrúsených, ani neutiahnu. Videl som často zemiaky vykopávať nielen širokými motykami, ale aj dvojzubými i krampľami, v ostrom uhle na krátku, nakrivenú rúčku osadenými, pri ktorejžto práci robotník hlavou, až temer k zemi naklonenou, jedným zaťatím vyvrhne celý kopec zemiakov. Kto takýmto nástrojom narábať nevie, zatne si skôr do nohy dlhými zubami krample, než do zeme; ale zvykli k tomu nástroju a narábajú ním veľmi zručne a rýchle.

Do prácne a nákladné zrigolovaných a révovými štepmi vnovevysadených vinohradov, aby zem aj zatiaľ, zakiaľ viniče počnú rodiť, jaký-taký úžitok donášala, na riedko sejú a sadia rozličné zeleniny, burgundiu (tu „bambura“ zvanú), bielu repu, mrkvu, kareláb, kel, kapustu, šalát, petržel, rajštiaky (tu „paradajky“ menované), kde-tu slovenku (Cicer arietinum), hrach, fazoľ, záhradné jahody: čo všetko veľmi bujne rastie. V najnovšom čase vysadené révové štepy oberávajú zvláštnym, k tomu cieľu kunštruovaným pluhom, čo je omnoho lacnejšia a rýchlejšia práca než okopávanie. Naši Záhoráci, — ale nie ultramontáni v bežnom zmysle slova — t. j. obyvatelia západnej strany tunajších malých Karpatov, jako aj roľníci z dedín, južne od Pezinku ležiacich, zásobujú Pezinok kapustou, ktorá sa tu strúha na kvasenie, nie rozpoltená a hlúbov pozbavená, ale celé hlavy, a veľmi na tenko. Je to potom jako dlhočizné tenučké podväzky (Štrunfpadle). Strúhač kapusty pre našu domácu potrebu nemohol to nijako pochopiť, že moja žena najprv každú hlávku rozpoltila, hlúb z nej vyrezala, ba ešte mnohú polku aj nakrojila, a že si kázala nože tak upraviť, aby sa kapusta trošku hrubšia rezala, a nie na také tenučké stužtičky. Mrdal nad takou robotou fúzom, lebo sa mu to neľúbilo; ale naposledy predsa urobil tak, jako sa žiadalo. Mal potom o čom rozprávať po iných domoch, kde ho na strúhanie zavolali, že jaký čudný obyčaj majú na Horniakoch pri strúhaní kapusty. — Chudobnejší Záhoráci donášajú na tunajšie trhy borové „lúče“, t. j. trieštičky, ktoré v drobné pyramídy poskladané po krajciari predávajú na podžíhanie ohňa. Taký chudák vlečie cez hory vrece lúčami naplnené, a sedí pri tom na rínku aj za viac hodín, než to rozpredá, a keď utŕži 60-80 krajciarov, kúpi za to nejaké maličkostí a uháňa veselo 4 hodiny cesty domov. Keby mu niekto povedal: „Strýčko! Prehoďte si zajtra ráno prázdny mech cez plece a prijdite do Pezinku po perneckej ceste, poobracajte sa tu po rínku, a potom choďte domov, dostanete 60 krajciarov, sotva by to tak lacno urobil; ale keď vlečie batoh lúčov aj za 4 hodiny cesty, bárs ho to na pleci omína, je s rozpredajom spokojný; lebo keď nesie bremeno, vtedy hovorí, že nejde peši, ale s tovarom.

Majetná mladá pani, ktorá v Pezinku pohodlne a bezstarostne mohla žiť, len preto — jako počujem — nechcela tu bývať, že je tu mŕtvo a smutno, lebo že tu ani ľudí nevídať. A táto pani ani nevyniká tak vysokým rodom, že by mohla povedať, jako onen vysoký aristokrat, že sa človek až pri barónovi začína, leba ona, tuším, ani barónkou není. Napekala tedy svojho muža tak dlho, až majetok svoj pezinský predal a presťahovali sa do Viedne. Mne sa ale práve ten tichý pokojný, bezhlučný, jako dedinský život v Pezinku ľúbi, kde je bezpečnosť života, zdravia a majetku omnoho väčšia, než v svetových mestách, kde je vedľa báječnej nádhery aj úžasne mnoho biedy, a kde sú teplé hrady čo najhroznejších zločinov a zo zúfalstva popáchaných, poľutovania hodných samovrážd. O vraždách, zbojstvách a veľkých krádežiach u nás ani nechyrovať. Ale nebývalo tomu ani v Pezinku vždycky tak; lebo v dávnejších vojenských dobách XVII. a XVIII. storočia mestské súdy často mali do činenia s rozličnými zločincami, a „popravný mistr“ (kat) mával časté zárobky pri mučení, stínaní, vešaní a na kolese lámaní odsúdených, jako sa o tom na mnohých miestach dočítame v knihe „Liber criminalium rerum“ od r. 1647 do r. 1719 siahajúcej. Aspoň na ukážku vypisujem tu zo spomenutej, v mestskom archíve opatrovanej, peknou rukou písanej knihy, niekoľko príkladov.

Roku 1648 d. 17. júla súdený bol v Pezinku Martin Kassa z Chtelnice, ktorý sa pred mučením priznal dobrovoľne (Ante Torturam fassus est benevole) z nasledujúcich zločinov, ktoré sú takto vpísané do spomenutej knihy:

„Primo. Že kdy mne bili pri Modre wogaci wzali, služil som gedneho Pána z Sedmohradskeg zemy a uteknucze od neho, uwedel sem mu gedneho kone, a prodal sem go we Chtelniczy Oriesskoviech Michalovy za 13 fl.

Secundo. Tagha Gynrowy Strycu memu we Chtelnicy ukradel sem geden kabat.

Tertio. Sluzice w Lancžarich u Talczowiech Mikussa, pasel sem krawy a uskocziwsse od neho, odnesel sem sedem zlatich penezy, ktere sem mu z wačzku wzal.

Qatro. Mlatili sme u tedneho Sedlaka u Hlawacžowiech Gyura we Chtelniczy tehdy z Towarissmy mymy, wzaly sme ukradene 12 meczj žita, geden Towariss bil Marczin z Moravy, a druhy Gyuro, z toho žita mne daly 3 1/4 zlateho, a ony Žito wzaly.

5. W Bodahely nize Rabu, sluzil sem pri dobitku rohatem půleztwrta roka, tam sme Yuhasom wzali Tri Owce a zedly sme.

6. W Bodahely odnesel sem hospodarowy Warga Martonowy halenu.

7. Zase u Nytry mezy woyaki gsauce u Pana meho Barbier Martona samotrety z towarissmy mymy uwedly sme try Konye, ale nam ge wzali w Nittre.

8. W Nowem Zamku sluzil sem u Forgach Gyurgyoweho sluzebníka Martona za Lowasa, kdy sem od neho odssel, odnesl sem geden Polhak a Lodunky, potom my ho w Seredy na hospode wzal haytman.

9. Kdy sem u Trenčžjna u Waczlawa meho Oczima syna bywal, u Omastky w Trenczine unesel sem dwa pasj harasowe. Potom sem do Modry prissel ku kowacžowy, ale sem tam nicz takoweho zleho neučinil.

10. Potom sem sa sem y tam tlkel u Cžalokezu, v Tarlossy u pastíre sem sluzil, tam sem gednu Owcu odnesl, a zedly sme gj.

11. W Kürtthy Warga Matthiassowy ukradel sem gemu 18 floren.

12. Z Kürtthy sem ssel do Trnawy tam sem sy ssati sprawil zatye penize, potom sem y tye ssati prepi u Oressaniech Hornych u Kadlecz Hansloweg deiwcžicy, ktera bila moga fragierka.

13. Služil sem za Ssopronom u Swateho Martona, a bylo Hospodarowy memu gmeno Zombathely Giugy, gemu sem odwedel konya gedneho, a prodal sem ho w Hainburgu za Ccztrnaczte zlatich.

14. W Samarine sem dobitek pasel tam sme sedmerho dobitka uhnaly, piet owecz a dwe kozy, a pogedly sme. Towariss mug bil geden Johannes ze Skalicze.

15. Mezy husarmy kdy sem bil u Waynaru, zlekel můj Pán gedneho czloweka z dolomana, a dal mne ten doloman.

16. U Gatthy za Presspurgem wzal tenže Husar můg Pan gednemu czloveku na ceste 12 fl. z toho my dal 4 fl. bilo mu pak gmeno Czigany Janoss, gmel ženu w Tattye Salay Matthiassowu dczeru. Potom sme po qurtielu chodili okolo Czepregu. Potom dal Panu Bottyanimu na sluzbu husarem a dal my tenze muj Pán Czigany Janoss za dwa roky floren 27.

17. Cžitiry konye sem ukradel z Czigany Janossem za Ssopronem za Swatým Martinem w gedneg dedjne. Potom sme gich wedly do Wydne, a predal gich tam a dal mne z tych penezy gloren 14.

18. Kdy sme spolu chodili u Pusta Fedemessu, obyral lidj, potom geden czlowek z sausedůw tych strelil na neho, a prestrelil mu ruku, on potom Czigany Janoš rubal na gedneho czloweka, a ya sem spolurubal s nym, a zemrel ten czlowek od nassich ruku.

19. Kdy sme chodili niže Sombathelu dwe mjle zeme w Nagy Uyome, prissly sme ku geho Otczy Czigany Palowy, tam Otecz na neho z konya strelil, a chibil ho. Potom on zase na Otce sweho strelil, a zastrelil ho v Stehne, a ya sem rowne z konya rubal na neho, try neb cžtiry krat sem zatyal w chrbat, a powedali že zemrel.

20. Potom sme po cestach we dne y w Noczy chodili a obyrali a zbiyali sme lidj.

21. W Chorwatskeg dedjne w Nowem Selle, odwedel Czigany Janoss gednemu Sedlakowi dwa konye spolu semnau, na gednem kony chodil a druheho lpredal za 24 fl. a mne ztoho dal 10 zlatich.

22. Za dwa Roky sme spolu wzdicky wedne y w Necy chodili a zbigali.

23. Gedneho czloweka sem prestrelil w Eperiessy za Tarlossem mezy Dunagmy, ale nezemrel. Nebo nam bily zastali, a chtely nas polapati w gedneg sigetj.

24. U Trenchyna sme gedneho czloweka spolu porubaly u Srneho, wzal gemu Czigany Jonass kabat a nohawice, mne Nohawice dal, a kabat predal v nowem Meste.

25. U Nytry w gedneg dedjne na Polj uwedly sme gedneho konya walacha, a predal ho za Patnáczte zlatých a mne dal z toho polowicz.

26. Kazdeho ktery se branil porubaly sme na ceste zbigagicze.

27. Pri Komarnye w Magjri gsance za osem dny, wzaly sme Suknu a dwa kabaty: Sukne bila cžeršena, z toho nam daly za geden kabat půl tretya zlateho, a za druhy půl pata, z toho my dal 2 fl. a Suknu dal žene sweg.

28. Za Czepregem w gedneg dedine pili sme na krcžme, y tam sme wnocy dwa Woly odehnali a predali sme gich w Rakusech za 24 fl. z toho my dal 4 fl.

29. Tri mile zeme od Ssoprona u Pandorffe konya sme gedneho wyprahly z woza, predali sme ho za Presspurgem blízo Yazara za 12 fl. z toho my dal 4 fl.

30. Od Wagu try mile zeme od Kanižy gdauce z mym Towarissem, tam sme gedneho Sedlaka porubali, ktery nam nechtel dekowati kdi sme ho poztdrawili, a zemrel.

31. (Po latinsky vpísané: nasledujúceho dňa vyznal): Ze z Trnawy gednu Pistolu odnesl a ukradelgi Ssewczowiech Gyurowy kdy sem líhal u neho w Basste, kdy sem se u Mystra hogil na nohu, a pro tu Wecz mne w Modre wymrskaly.“

Za tým nasledujú „vota“ sudcov, ktorých sa zejmena 13 uvádza: jaká pokuta má byť uvalená na toho zločinca. Nebudem tu uvádzať všetkých, len niektorých. Vota tie vpísané sú latinsky. Nicolaus Payer riekol: „Keď sa (t. Pavel Kassa) tolikých zločinov a hriechov, totiž vraždy, krádeže a zbojstva spoločníkom byť priznal, majú mu byť za živa dva pásy (remene) stiahnuté, a živému hnáty zlámané.“ Zacharias Duchoň narádzal, aby pre spoluvinu otcovraždy a iné vraždy, krádeže a zbojstva sa dopustil nevýslovných zločinov, zaslúžil, aby mu najprv tri pásy z jeho kože boli stiahnuté, a potom na popravnom mieste živému na kolese hnáty zlámané a do kola vpletené boli. Známe sú tie slovenské porekadlá: „Kričí, jakoby z neho pásy dral“, „zaslúži, aby z neho pásy drané boli“. Tu máme výklad, čo to znamená z človeka pásy drať, keďže dvaja tu spomenutí sudcovia narádzajú: aby kat zločincovi živému pásy kože odral, a ten tretí sudca, Andreas Grien, narádza, aby zločinec bol za živa na kolese lámaný, potom aby mu od vrchu až do spodku tela dva remene z kože stiahnuté boli a potom mŕtve telo aby bolo na koleso položené, pak na šibenicu obesené. Toto stiahnutie pásov z kože živého zločinca sa takto v pôvodine spomína: „duo corriamenta Vivo detrahantur“; „ut tria corriamenta de Cute ejus… detrahantur“; „posthac a summo corporis ad imum duo coriamenta de cute ejus trahantur.“ Tento zločinec Kassa menuje sa hneď Pavlom, hneď Martinom. Súd smrti vynesený bol nad ním nasledovne:

„Ponewadz tento pred saudem stogici Hrissnik Marczin Kassa ze Chtelnice zapomenuce na Pána Boha y prikazany geho, proti Pánu Bohu, proti Blíznemu swemu y proti Prawum Zemskym Welice a tesce zhressil, kdežto za žiwota sweho welike rozliežne kradežj, zbogstwo na (sic!) po cestách obeczných, za dwa roky uplne czinil, ale take Mordarstwy a newynne krwe proliti lidj z towarissem swym Czigan Janossem nemilosrdne czinil; potom take w žalarj gsance postaweny, mage zle swedomy žalar obeczný nocžnu hodinu wylama, zneho ugiti chtel, po druhé take, w twrdssem wezenj gsauce postaweny nocžnu take hodinu z meskeho domu pres dach a mury se zpustil, a tak gwalt weliky na swobodnem tomto dome meskem uctzinil. Pro takowe tehdy zlé skutky a neporadny wedeny Žiwüt geho, nasslo slowutne prawo, aby mystrowy do Ruku oddan na popraxne mjsto weden bil, a tam Audy a kosti geho za zjwa koledem lamane, Telo pak geho mrtwe do koleda wpletene bilo, a mala ssibenicžka nad kolesem, na znameny kradežj geho wystawena biti ma, gemu sice hrissniku ku hrozneg zaslužileg polute, a sstraffu, giným pak ku strassliwemu prikladu.“

R. 1649 9. jan. vedená bola trestná pravota proti Georgovi Holczerovi, rodom zo Stuttgartu. Nemecké pokonávanie tejto Causy pominiem, a podám tu len výrok smrti, proti zločincovi vynesený, ktorý je tu aj slovensky vpísaný, takto:

„Capitalis Sententia Georgij Holczer.

Ponewadz tento hryssnik, který pred saudem postaweny gest, gmenem Girik Holczer, rodem z Sstukardu z wyrtemberskeg zemy zuapomenuce na Prikazany Boske, a lasku krestiansku, mylowany bližniho sweho, newynnu krew trech lidy (yako w wypowedeny a wodlowany geho obssjrne stogi), wiljl, a ge tyranským spusobem zamordowal, a zabil, a daleg takowe zle cžiny a merdarstwy cziniti na predsewzetj swem gmel; Ano take y zbogstwem, kradežj a ginymy zapowjdanymy zlýmy skutky, proti prikazany Boskemu zjvot seug wedel: Pro takowe tehdy zle skutky a cženy geho, podle obeczneho Prawa zemskeho, ma na swém tele zde časne, hrozne sstraffan a pokutowan biti: Tak ze oddan gsauce Mystrowy do ruku, na poprawne Mysto weden biti, a tam nagprwe z geho žjweho tela try Remene zedrane, potom pak prawa ruka geho odrubana, a audy a kosty Tela geho, za žjwa kolesom lamane biti magj. Po polamany pok audůw žjwi na koleso polozen a do neho wpleten biti ma. A ponewadž y zbogstwo podle mordarstwy y zlodegstwo pachal, mala ssibenicza nad kolesem wystawena bude a na Rožnj ruka geho odtyata, na ssibeniczy maleg wywyssena a pribitá biti na Gemu sjce Hrissniku ku hrotneg Pokute, gjným pak ku strassluwemu a hroznymi Príkladu.“

R. 1653 d. 22. aug. vynesený bol proti Anne Pelikán, z krádeže dosvedčenej, nasledujúci výrok:

„Ponewadž tato pred saudem stogiti Anna Pelikan, proti Boskemu Prikazany welicze zhressila, kedže na Predmasty u rozlicznich dobrich lidj slaužjce, w kradežj se obirala, a ssaty y peniže kradla, kteryžto zlý skutek svůj swymy wlasnímy usty wiznala. Pro takový tehdy zlý žywůt swůg, a pro skutek kradežj zasluzila by bila, aby wedle prawa obeczneho, na ssibeniczj obessena bila: wssakže welebne Prawo, magicze pozor na pohlawyy gegj ženske, ktere gest krehke, to nasslo: aby Mistru do ruku oddana, pod Pragír wedená a tam Metlamy wimrskana a wissibana, potom pak z mesta na weky wypowedana, a wiwedena bila, gegj ku hrozneg Pokute, ginym pak ku hroznemu prikladu.“

R. 1661 d. 29. júna bol súdený a odsúdený pre vraždu Georg Segulich starší zo Šenkvíc. Výrok smrti zneje nasledovne:

„Delibetatum est.

Ponewadž tento pred Saudem stogiti Gyurko Sevulicz ze Ssenguicz zapomenucze na Pana Boha a Prikazany geho, proti Prawům Swetskym a proti patemu Prikuzany Boskemu tesce zhressil, kdežto pominuleho 26. dne Mesicze Julij Roku tohoto 1661 wedle wyznany sweho wlasneho, czloweka a obywatele Aiszgrubskeho, gmenem Gyura Miklanicžycza, zde w temto Kralowskem a Svobodnem meste Pezinku, na obecznem Ringu a Placzy kigem, anebo Paliczu na Hlawu zarazywsse, nemylosrdne zabil a zamordoval; takže ten gisty Gyuro Miklancžicz, obywatel Aiszgrubský, od geho Ruky umritj, a z Sweta zegiti musel. Pro takowy tehdy zlý skutek mordarstwy geho, na zalobu geho Welikomoznosti Pana Personalissa, geho gruntowneho Pana, y geho pozustaley Manželky a djtek, to nasslo welebne Prawo, Aby Mystru do Ruku oddan sucze, na poprawne Misto weden bil, a tam geho hlawa skrze Mecz stiata bila, gemu ku hrozne (pokute), ginim pak ku hroznemu Prikladu. Niczmeneg na Intercessij Panů Paterů, a geho Pritelstwy, welebne Prawo gemu tu milost a gratij daty račilo, aby Hlawa geho skrze Mecž na Obecznem Placzj, pod Prangirem stiata bila, potom pak na Cynteryne pochowan bil.“

Týchto pár uvedených príkladov, myslím, dostačí k dokázaniu toho, že za starodávna páchavalo sa aj v okolí Pezinka omnoho viac zločinov, jako za našich časov. V spomenutej knihe „Liber criminalium rerum“ najčastejšie sú trestné previnenia proti VI. A VII. prikázaniu Božiemu, ktoré kruto bývali trestané. Mnohé pravoty sú písané nemecky, dobre čitateľným písmom, a keď sú aj výroky vpísané po nemecky, hneď niže nemeckého je aj slovenský výrok, veľmi vypísanou rukou vnesený. Žaloba je obyčajne písaná latinsky, vyšetrovanie, výsluch svedkov a výrok nemecky lebo slovensky, vóta sudcov latinsky. Len jeden výrok z r. 1659 13. júna proti Eve, manželke Pavla Zavaryho, je vpísaný po maďarsky, ale aj ten je podaný aj po slovensky, že táže Eva pre krádež odsúdená bola: aby ju kat pred pranierom „celým šilinkom“ metlou vyšibal a potom z mesta vyhnal.

Že si to aj teraz ešte v Pezinku niektorí z toho holubičieho národa kedy-tedy zašvindľujú, dľa toho bukovského porekadla, ktoré som bol počul od nášho, aj v hrobe cteného a milovaného zlatoústeho Jána Lešku, znamenitého znateľa slovenského ľudu a jeho zmýšľania: „Nech sa duša pomáha telu trápiť“, i na to sa tu najdú príklady. Jedna mladá ešte neskúsená hospodyňka kupovala pre domácu potrebu od prezpolnej ženy vajcia na trhu, a bola tak neopatrná, že ich nebrala do ruky, ale nastavila len koženú kapsu, do ktorej jej predavačka naukladala kúpené vajcia a keď predavačke vyčítala na dlaň peniaze, odišla domov. Až keď vajcia chcela rozbíjať v kuchyni, k velikému a nemilému prekvapeniu videla, že temer polovica vajec boli výdušky, t. j. na oboch koncoch preklepané a z obsahu vyfúkané škrupiny, s pozaliepanými na koncoch dierami. Predavačka, pravda, nečakala, až sa tá hospodyňka vráti, ale náhlila kade ľahšie so svojho rínkového stanoviska domov. Človek aj škodou zmúdrie; lebo tá oklamaná od tej doby všetky kupované vajcia bere do ruky, a sama si ich do kapsy ukladá. Ktosi zase na jarmoku kúpil opilú kravu, a keď sa pred známou ženou chlúbil, jak peknú a veselú kravu kúpiť sa mu pošťastilo, riekla mu tá skúsená žena: „Počúvajte, tá krava iste kope, lebo je opilá. Len jej privoňajte pri hube, jako páchne pálenkou!“ Taký fígeľ, vraj, používajú prešibaní loptoši, že krave, ktorá kope, keď ju majú doviesť na jarmok, nalejú do huby hodne pálenky, aby ju omámili. A tak sa stalo aj s touto kravičkou. Ba aj to sa viac ráz stalo, že dodané boli na jarmok tlsté, okrúhle prasiatka, ale boli pod kožou nafúkané, a keď potom kupcovi doma spľasli, dosť málo na nich zostalo. Ale toto všetko sú len pletky a maličkosti proti veľkomestským švindľom. Tu mi prišlo na pamäť, jaký tragikomický, šibenický kúsok vykonali veselí kamaráti asi pred 15 rokmi v M. žandárom. Žandári si kúpili a na spoločné trovy dobre vykŕmili brava, večer pred zabíjačkou všetko k svinskému tancu potrebné prichystali; a keď ráno aj s mäsiarom kurážne kráčali ku chlievu, aby brava zaklali, našli chliev prázdny, a po bravovi nezostalo ani pamiatky. Kmínov hľadali celý deň — ale nenašli ich. Na druhé ráno čakalo žandárov nové prekvapenie, lebo našli na okne z toho ukradeného brava peknú výslužku: na tanieri hodný kus chrbtoviny so slaninou, klobásu, jelito a krvavnicu. Ale kmínov nevypátrali ani do dneška.

Ešte jedno mi tu v Pezinku bolo neobyčajné, hneď po mojom príchode sem: a to je, že sa tu mnoho súkenných, nízkych papučí nielen okolo domu, ale často aj po uliciach nosí, a vidno opapučovaných kráčať nielen keď je sucho, ale aj keď sú chodníky mokré, počujem pred oknami na ulici škvrkať papuče. Eldorado papučiarov neni Bukovec v Nitriansku, skadiaľ sa roznášali hrubé koberce a papuče až do okolia Prešporka, kde som neraz počul pokrikovať: „Káfc Kucen, filc štífel, káfc!“ (Kaufts Kotzen, Filzsiefel, kaufts!), ale okolie Trenčína, kde aj ženy a dievčatá, v zime v lete nosia papuče s vysokými sárami. Chodia v nich tak pošušky, jako kočky: ale im to veru, nesvedčí. Bošácke dievča, v krásnych bielych, vyšívaných šatách sviatočne oblečené, ani za nič by si také papuče na nohy nenatiahlo, lebo že „papuče sú len pre staré baby.“ Tunajší hasiči, ktorých som už s pochvalou spomenul, majú k svojej uniforme nielen helmy, ale aj čiapky so šidlom, a s farbistou ružičkou, jako na čiapkach vojenských. Vidiac z počiatku nielen mladých šuhajov, ale aj starších mužov v takýchto čiapkach po ulici chodiť, myslel som, že sú to „Amstdieneri“ lebo „portáši“ z hostincov; len to mi vŕtalo modzgom: kde by sa ich v tak malom meste toľho nahrabalo?

Mal by som ešte jedno-druhé v týchto drobničkach spomenúť; ale nateraz je toho už dosť; ostatné si nechávam na budúci čas, jak dá Boh života a zdravia.

(Slovenské pohľady XXXI., 1911, zoš. 1. str. 47 — 54 a zoš. 2., str. 104 — 115.)