ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rod maliníkov (Rubus) je i v našom kraji tak bohatý na druhy, miešancov a formy, že temer k nemožnostiam patrí opanovať ich a sústavne dľa príbuznosti všetky tak opísať, aby sa dľa toho opisu kýmkoľvek určiť dali. Viac ráz pokúsil som sa i ja zostaviť priehľadne čiernoplodé maliníky aspoň môjho najbližšieho okolia, v ktorom sa nachodí množstvo takých druhov a foriem, ktoré sa pod klobúk žiadneho mne známeho opisu vpratať nedali, a tak ako nové novým, uznám vďačne, že často zbytočným menom a opisom opatrené boli a byť museli. Spáchal som tedy i ja, ako predo mnou, súčasne so mnou a po mne veľmi mnohí batografi (opisovatelia maliníkov) hŕbu tak rečených nových druhov, miešancov a foriem, z ktorých však len čiastka menšia udržaná byť môže a veliká väčšina degradovaná je na púhe synonymá, a tak pri najlepšej vôli, prispieť k objasneniu mnohotvárnosti tohoto temer do nekonečna menivého rodu, prispel som mimovoľne k rozmnoženiu konfúzie. A vyznal som to úprimne viac ráz svojim cteným dopisovateľom i tu v hraniciach vlasti našej, i za hranicami; ale nedali mi pokoja a ustavične len vypytovali odo mňa tunajšie maliníky, nechtiac dopustiť, aby som tých ostnáčov, do ktorých som sa bol s takou chuťou pustil, ako všetkým opisom vzdorujúcich hlaváňov a neposedov, na klin zavesil a viac o nich sa nestaral. I minulého roku išli, na naliehavú žiadosť, balíky maliníkov do Budapešti, do Viedne, do Westfalska i do Švédska. Bol som zvedavý, ako si tam s nimi poradia a kde ich v rade umiestnia? Na monografii uhorských maliníkov pracuje teraz najpovolanejší florista uhorský, Dr. Vincenc Borbás v Budapešti, ktorý má i najväčšiu čiastku mojich tunajších maliníkov a daktoré mnou perom kreslené a čiastočne kolorované druhy. Nepochybujem, že jeho práca vyrovná sa najlepšiemu dosiaľ dielu Dr. Fockeho v Breémach (Synopsis deutscher Brombeeren, 1877), ale nemožno očakávať, že by dľa nej potom bolo možno spoľahlivo určiť všetky, na území koruny uhorskej sa nachodiace druhy a formy, lebo najväčšia čiastka Uhorska je, čo do maliníkov, len povrchne preskúmaná, alebo celkom neznáma. Bude to tedy v najlepšom prípade len smelý pokus jak-tak do poriadku to thohú-vabhohú kvetny maliníkov uhorských, a vystavenie najrozšírenejších a najvýznamnejších druhov s obídením menej rozšírených, lebo len sporadicky sa vyskytujúcich, bárs i tie, na malom území, lebo sporadicky rastúce druhy, nech sa len dobrými a stálymi známkami od ostatných delia zo semena s nezmenenými podstatnými známkami sa rozmnožujú, zasluhujú, aby sa s nimi tak zachádzalo, ako s druhami najrozšírenejšími. Ale kto sa na to smie odvážiť, aby všetky tie stá rozličných maliníkov zo semena dochovaval a za dlhé roky i na rozličnej pôde pozoroval? Ja som len asi desať pekných maliníkov presadil do záhrady a niektoré zo semena dochoval, abych ich mohol pozorovať. Pozorovanie však musel som už po dvoch rokoch zastaviť, lebo sa mi tak drzo a bezočive rozrástli po záhrade, že moji domáci rukami zalamovali, že im už miesta na mrkvu a cibuľu nezostane!

Maliníky rastú vo velikom množstve zvlášť po horách. V stíne hustých, tmavých lesov ledakde vidno slabučké prímerky; ale ako sa les zotne, objavia sa maliníky v druhý, tretí rok tak hojne, že šľahúnami svojimi pokrývajú často celé plochy. Kde sa tam razom nabrali? Niečo narozsievali vtáci s výtrusom, lebo im puchor tvrdé kôstky malín nestrovil; ostatok živoril bol v stíne hory, bez toho, aby bol plody donášal alebo čo len kvitol, až keď prekážka zdarného vzrastu — husté, listnaté stromy — vyťatím odstránená bola, vzchopili sa veľmi húževnatou silou života obdarené maliníky a doháňajú rýchlym a bujným vzrastom v svetle, čo v stíne boli zameškali. Ale netešia sa tu dlhému, veselému vzrastu; lebo vzmáhaním listnatých drevín pribýva stínu a ubýva svetla, a o 6-7 rokov maliníky zasa udusené bývajú a musia trpelive čakať, až sa po dlhých rokoch zasa hora zotne. Preto sa stáva, že mnohé formy, ktoré sa v sečiach pohodlne pozorovať a v akomkoľvek množstve zbierať mohli, zo stanoviska sa stratia, t. j. ani ku kvetu viac neprichádzajú a inými drevinami udusené bývajú. Omnoho stálejšie stanoviská maliníkov nachodia sa krajom lesov, na krovinatých, slabo drevinami porastených vŕškov, pri cestách, po valoch rolí a skladoch vinohradov. Aj prielohy, t. j. mnohoročné nepreorávané úhory, skoro sa zaťahujú hniezdami maliníkov rozličných; ale ani tam nemajú stáleho miesta, lebo prielohy predsa dakedy sa posievajú, a pri oraní maliny sa vyhadzujú. Kde sa však maliník raz zahniezdi, nie tak snadno opustí svoje stanovisko; lebo keď len tenké korene jeho v zemi ostávajú, i tie vyháňajú do šľahúnov, na velikú pozornosť žencom. V kopaniciach i po rokoch dobre pozná sa roľa, z ktorej strany bola zväčšená priklčovaním kusu zeme z húštiny; lebo tam maliníky, vzdor každoročnému vyhadzovaniu pri oraní a žatve, čo len v slabých šľahúnoch, urputne znovu z koreňa vyháňajú. A keď povážime, že čiernoplodé maliníky ešte i zakoreňovaním koncov tohoročných šľahúnov pod jeseň veľmi rýchle a výdatne sa rozmnožujú; uznáme, že nielen floristovi pre mnohotvárnosť, ale aj roľníkovi pre tuhý život, sú maliníky crux et scandalum! Podivil som sa, keď mi raz vážený, starý a skúsený botanik bol poslal asi v sedmoro zložený šľahún plstnatého maliníka (Rubus tomentosus Bork h.), v pod jaseň špicom zakorenený, ako by to bolo niečo mimoriadneho. Stalo sa to tak, že predtým málo všímal si maliníkov, a keď sa dal do ich pozorovania a zbierania, zdalo sa mu to zakoreňovanie sa koncov šľahúnov zriedkavým javom. Náš slovenský ľud však má dobrú vedomosť, lebo raz, keď som sa obstarného kopaničiara opýtal, ako sa má, odpovedal mi: „Ako ostružlina: obema konci v zemi!“ Za túto odpoveď by som mu hneď bol dal dukát, keby sa také semeno po mojich vreckách potĺkalo. Ostružlinou alebo ostružinou menujú tu maliník ojínený (Rubus caesius L.) po roľach a pri potokoch často rastúci. Ožínie menuje sa hniezdo maliníka ojíneného, alebo aj tento druh sám; kdežto malínie znamená väčšie maliníky, ako napr. Rubus candicans Whe; bifrons Vest, Vestii Focke atď.

Tu výš uvedenými poznámkami chcel som upozorniť na zanímavosť tohoto veľmi rozšíreného a mnohotvárneho rodu, a nebudem čitateľov unúvať suchým vypočítaním u nás dosiaľ známych jeho druhov, miešancov a foriem, alebo zdĺhavými a pritom obyčajne nie úplne spoľahlivými diagnózami. Keď sú už maliníky i čo do tvaru, i čo do zázračnej menivosti svojej, i čo do mimoriadneho bohatstva ešte z väčšej čiastky dostatočne neohraničených foriem, tak zanímavé, že sa môžu vykázať bohatou, výlučne o nich pojednávajúcou literatúrou: myslím, nebude od veci, keď nie z vedeckého, ale z pospolito-národného stanoviska pozreme na ne, ako ľud potrebuje maliníky na pokrm, lieky a čary.

Červené maliny (Rubus Idaeus L.) vo velikom množstve zbierajú po sečiach i pre domácu potrebu i na predaj. Najchutnejšie sú čerstvo naoberané z kra, lebo keď za čas stoja, domačkajú sa, a musia len pri svetle byť jedené, aby sa človek s malinami nenahltal aj červíkov. Hovorí sa síce, že človek nevie, od čoho stučnie; ale i to môže sa povedať, že vie, od čoho nestučnie. Zaváraná malinová šťava je veľmi chutný a občerstvujúci nápoj. Lekárne spotrebujú mnoho centov červených malín na sirup. V záhradách sa pestuje kde-tu odroda so žltými plodami.

Všetky čiernoplodé druhy a formy, ktoré dľa mena nepotrebujem vyčitovať, dávajú od leta až do jesene veľmi dobré ovocie. Čím žlazatejší a ostňatejší je druh, tým voňavejšie a sladšie plody máva. Najmenej sladkosti majú plody po roľach a pri potokoch rastúcich foriem ojíneného maliníka (Rubus caesius L.) a tohoto najbližších príbuzných. Černice sú jakoby pašou detí a pasákov; ale aj starí si na nich radi pochutnávajú. Ovocie maliníkov čiernoplodých zavára sa s cukrom a dá sa dlho držať; ale mne nie je to žiadnou maškrtou, lebo kôstky bobuliek veľmi zavadzajú zubom. Zakiaľ si smel hockto pálenku páliť doma bez platenia dane a bez dozoru financov, pálievali aj v tomto kraji silnú malinovicu, za ktorou ešte dnes bývalým kortešom sliny tečú. Z dobre zralých černíc môže sa prešovať i víno, ktoré bárs nie je tokajčinou, ale isto je zdravšie než maštrancie, ktoré pod menom vína veselo a za drahý peniaz sa predávajú, na velikú škodu nielen vačkov, ale i zdravia konzumentov! I teraz nosím vo vrecku výstrižky z Pester Lloydu a Budapesti Hirlapu, v ktorých verejne v oznamoch ponúkajú sa na predaj isté extrakty, z ktorých za 5 zl. 50 kr. 100 litrov vína zhotoviť sa dá, a to vína „výtečného, zdravého, ktoré od pravého, prirodneného vína nerozoznať.“ (Pest. Lloyd 1892, č. 65, od 16. marca). Komu takéto oznamy vačky naplňujú s nevýslovnou škodou na zdraví obecenstva, najlepšie sa pozná z oznamu tohože Pester Lloydu vo večernom liste od 11. marca 1892. Na záhlaví tohoto oznamu stojí hebrejskými literami, ale nemecky: „Wichtig für Regalienpächter“, a potom sa bezočive vyratujú tie špirituózne nápoje, ktoré „na studenej ceste bez aparátov, z prämiovaných esencií a äterických olejov etc.“ za lacný groš zhotoviť sa dajú. Podobné oznamy mám i z Budap. Hirlapu. To je hotové, verejne prevádzané travičstvo, proti ktorému naše kraje sú bez obrany. Keď asi pred rokom ministerstvom vyslaný zdravotný inšpektor navštevoval školy, riekol som mu: že je veľmi dobre a múdre, keď sa pán minister o to stará, aby naše deťúrence do čistých a zdravých škôl chodili, a my sme mu za to povďační; len by sme si žiadali, aby sa nedovolilo iným spôsobom podkopávať a nivočiť zdravie ľudu, jako sa to, reku, týmito babranicami deje — a ukázal som mu takých pár oznamov, jako tie výš uvedené. Zadivil sa tomu a riekol, že o tom nemal vedomosti, a vyžiadal si odo mňa tie výstrižky, sľúbiac mi, že jaknáhle sa do Budapešti vráti, na patričnom mieste to ukáže. Či na to nezabudol, neviem; ale oznamy také možno aj teraz ešte po novinách čítať. Tie švindlérské, travičské bane by sa zišlo zasypať!

Prosím za odpustenie, že mi pero z koľaje vyskočilo a že som pri maliníkoch spomenul i tých chemických virtuózov, ktorí z prachov vedia opojné nápoje robiť a za drahý peniaz beztrestne predávať.

Úplne zralé černice sú veľmi chutné, a daktorý žalúdok ich znesie veliké množstvo; ale ľuďom slabého žalúdka zapríčiňujú dávenie. Nejeden sa už naľakal, že krvou dávi, keď sa mu nestrovené černice násilne vrchom von hrnuli, ale kožky bobúľ a jadrá presvedčia každého, že červená vydávenina je len malinová brečka. Kde-tu vyvárajú černice aj v hustý, lekváru podobný sirup, a potierajú ním koláče.

V domácom lekárstve potrebujú sa len čerstvé, potlčené listy — na rany, „aby ich vyčistili a skoro zahojili“. Vo Veleslavínovom vydaní Matthiolovho Herbáru z r. 1596 nachodí sa na strane 357 b. celý rad liekov, ktoré z čiastok maliníkových toho času sa robievali, ale tie tu u nás známe nie sú. Zato ostružina hrá dosť dôležitú úlohu v poverách a čaroch. Pri nasýpaní peria do duchien nevesty musí byť aj ostružinový šľahún, cez ktorý sa perie sype: aby nevesta navždy bola chránená pred bosorstvami a počarovaním. Bez pochyby ostré ostne podávajú signatúru mocnej ochrany, lebo do živého pichajú, ako nože a meče, a tak bránia prístup čarom. Ale ako môže vzbudiť ľúbosť tajne do postele vložený šľahún ostružiny, to uhádnuť bolo by ťažkou vecou. A predsa mi rozprávala jedna žena so smiechom, že sama tak čarila, aby ju muž ľúbil. Vložila totiž pod plachtu do postele hodne ostnatý kus šľahúna ostružinového, ale beda! sotva muž zložil sa do postele, hneď z nej vyskočil, odhodil plachtu, aby videl, aký kocúr ho to tam tak nemilosrdne dodriapal. A keď tam našiel ostružinu a ešte k tomu aj do dlane sa popichal, miesto toho, aby zahorel ľúbosťou k žene, dal sa ju biť. Žena dľa toho porekadla: „utekať je hanba, ale osožné“, vybehla na ulicu a kričala „na retu“: „Reta, ludé! muž ma sce zabit!“ A osožilo to; lebo muž, nechtiac stvárať nočné kravále, vrátil sa pod krov. A žena táto už mala vydatú dcéru, keď sa takých ľúbostných čarov, čo jej to tak zle poslúžili, lapala!

O jednom Bošáčanovi mi rozprávali, že prvá žena jeho po smrti chodievala ho každú noc gniaviť. Radil sa známych, hľadal pomoc, dopytoval sa skúsených vedomkýň, až mu konečne poradili: aby v jeseni vyhľadal oblúkovito zohnutý šľahún maliníka, koncom v zemi zakorenený, a pod ten oblúk aby sa po tri razy prevliekol. Ako to urobil, mal od tej doby od prvej ženy pokoj, a druhá ho ešte nechodí strašiť, lebo žije.

Na rube listov maliníkových býva pod jaseň veľmi mnoho húb z rodu Phragmidium, takže sú cele čierne. Roku 1891 však tak máličko listov touto hubou bolo napadnutých, ako som to nikdy predtým nespozoroval. Ešte koncom októbra zbieral som daktoré maliníky — pravda, že už s prezretými a čiastočne opadanými plodami — s listami cele čistými a tou hubkou nezašpinenými. Zato však v čas kvetu málo ktoré maliníky, blízko ovocných sadov rastúce, mali celé a neporušené listy; lebo húseníc bolo vlani tak úžasné množstvo, že nám nielen ovocné stromy obžierali, ale i vŕby, topole, lipy, divé ruže, maliníky, ba aj byliny pod stromami a kríčkami boli od húseníc viac-menej obhryzené.

(Slovenské pohľady XII. — 1892, str. 418 — 422.)