ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Od môjho konečného odchodu z Bošáckej doliny a presťahovania sa sem, do Pezinku, práve, čo toto píšem, minulo 9 mesiacov. Dosť je to času, aspoň na povrchné pozorovanie tunajšieho obyvateľstva a okolia, po ktorom od jara temer každodenne, keď je obloha jasná, za 2-3 i 5 hodín brúsim, aby som si — pravda, že už hodne neskoro, lebo žijem už 75. rok — pre zábavu a poučenie, a pre našu Muzeálnu slovenskú spoločnosť, založil zbierku novú, vlastnoručne zbieraných a inštruktívne sušených pezinských rastlín; lebo ač je Pezinok dosť blízko k Prešporku, kde od časov Lumnitzerových žilo už mnoho skúsených floristov, ktorí si kedy-tedy zachádzali i do okolia pezinského, predsa sa mi pošťastilo daktoré vzácne druhy rastlín tu objaviť, ktoré pozornosti mojich floristických predchodcov boli ušli, a tak dúfam, že ma moje staré nohy ešte k nejednému vzácnemu nálezu donesú; lebo, chvalabohu, ja dosiaľ bremena vysokej staroby ešte necítim, a len keď sa pri holení vidím v zrkadle, zadivím sa nad tou šedivou strechou mojej hlavy, nad vráskami preoranou tvárou a už len dvojzubým chrupom mojím, čo všetko mi jakoby prstom ukazuje na Cháronov čln, ktorý už čaká na mňa. Preto sa musím ponáhľať, aby som zbytky môjho života, v ktorom som mnoho žalostného a trpkého okúsil, ale aj mnoho radostného zažil, využil k takým prácam, ktoré mne samému k milému vyrazeniu, iným ale k príjemnému pobaveniu a poučeniu poslúžia.

Keď som pred 63 rokmi, jako modranský aluminista, s pár kamarátmi bol raz v nedeľu popoludní vyšiel, rozumie sa, že pešky a bez krajciara peňazí, cez Trling a Kučišdorf (Zuckersdorf) do Pezinka, aby som krome Modry a mnohovežej Trnavy, tohoto slovenského Ríma, aj toto tretie kráľovské mesto Prešporskej stolice videl, a pochodiac hlavnú ulicu, zase som sa do mojej modranskej rezidencie vrátil: ani tušenia som nemal o tom, že by som kedysi, hodne pozde po tej návšteve, mal tu v Pezinku posledné dni života stráviť.

Čo som teraz, hneď po mojom príchode do Pezinka videl, je: že je aj tu v hlavných uliciach mnoho domov, ktoré majú nesymetricky postavené okná; lebo z jednej strany brány sú okná blíž k zemi, a z druhej strany výš od zeme, čo je nepekné. Bolo mi povedané, že sú toho pivnice na príčine, ktoré, poneváč sa nemohli pre pôdovú vodu hlbšie zakladať, museli sklepenie vyše úrovni zeme murovať; preto na pivničnej polovici domu aj byty s oknami vyše sú umiestené než na druhej polovici, pod ktorou pivnice niet. A to je príčinou aj nepohodlných prístupov do prízemných bytov. Na jedno poschodie vysokých domov je tu pomerne málo.

V prízemných bytoch musí sa v mnohých vystupovať 3 až 5 schodmi do kuchyne, stadiaľ zase pár schodkami do izby, a do druhej izby od kuchyne zase dolu schodmi, a človek sa musí mať na pozore, aby nezabrčkoval dolu nosom do izby. Nazdával by sa, že také byty, do ktorých sa vystupuje schodmi, musia byť úplne suché; ale nie je tomu všade tak, lebo v Pezinku je málo starých domov so suchými a zdravými byty, len nové, z dobrej pálenej tehly stavané domy majú dobré a zdravé, suché byty. Múry starých domov sú zväčša z kamenia stavané, najviac zo žuly, ale aj z rozličného väčšieho kamenia, z diluviálneho štrku vybraného, ktoré vlhkosť drží. Na mnohých vnútromestských domoch vidno zo dvora a od ulice veliké vlhké fľaky; a také vlhké fľaky videl som aj v izbách na stenách a na sklepení. V novších časoch tomu odpomáhajú tak, že steny oškrabú až na holý kameň, na to natrú vrstvu jakéhosi, vlhkosť neprepúšťajúceho téru a to pokryjú cementom, a tak steny zamaľujú. Ale aj také steny sú jako barometre, lebo keď je vzduch vodnými parami presýtený, ukazujú sa na stenách veľké fľaky, ktoré sa pri suchom vzduchu tratia. Samo sebou sa rozumie, že v takýchto bytoch, kde je vlhkosť stien len maskovaná a nie osušená, šatstvo, obuv a všetko, čo vlhkosťou nasiaknuť môže, plesnie a sa kazí. Nikde som nevidel vysúšať duchny v oknách tak často, jako tu, a aj v tuhej zime sa byty prevetrievajú ponechávaním otvorených okien. Na predmestiach, kde sú nízke domky vinohradníkov napospol zo surovej tehly stavané, nevídať tých vlhkých fľakov po stenách, a aj byty sú suchšie, než v starých domoch mestských. V starých, na poschodie stavaných, väčších domoch sú vo dvoroch všelijaké kutery a kúty, ktoré špatia dvory. Ale tieto kutery a kúty mali pôvodne svoj istý cieľ, tu na uloženie rozličného vinohradníckeho a roľníckeho náradia, tu slúžili za sklady odložených sudov, káď a iného náčinia: teraz ale sú zväčša zbytočné, a dom, pôvodne jedným pánom a jeho služobníctvom obývaný, teraz viacej rodinám nájomcov za obydlie slúži, ktorí ani vinohradov, ani rolí nemajú. Temer v každom dome je v meste studňa na vedro alebo na pumpu, ale nie je všade dobrá, pitná voda.

Široké chodníky pri domoch (trotoáre) sú v meste dláždené vrstvou betónu a cementu; len v bočných uliciach sú dláždené „kočacími hlavami“, t. j. z diluviálneho štrku vybraným, viacmenej okrúhlym kamením, a aj dvory majú napospol takú dlažbu, po ktorej je rozkošno chodiť s otlakovými nohami! Ulice sa len štrkom vysýpajú a v čas velikého sucha a prachu polievajú. Na čistotu dlažby dozerajú mestskí policajti, veľmi slušní to ľudia. Ak si v zime majiteľ domu hneď zavčas rána nedá sneh z chodníkov poodhadzovať a chodníky poumetať, príde policajt upomenúť domáceho pána, aby pred svojim domom chodník dal očistiť. Vôbec na čistotu ulíc a dvorov dá mesto pilne dozerať, čo len chválu zasluhuje.

Mesto má ešte veliké kusy starobylých múrov z roku 1643, ale brány sú už dávno zrúcané. Každý sa zadiví, kto vidí pozdĺž múrov mestských veľmi hojne rastúcu a bohate v rozličných farbách kvitnúcu kvetinu, ktorá je nášmu ľudu pod menom „ľvová papuľka“ známa i v záhradách Trenčianska s obľubou pestovaná, tu ale v škárach múru sama sa seje a hádam od storočí udržuje. Je to Antirrhinum maius L., jejž príbuzný druh Antirrhinum Orontium L., patrí medzi obyčajné, po roliach divo rastúce byliny. Tak sa mi vidí, že semeno tejto kvetiny (A. maius) hneď pri stavaní mestských múrov bolo schválne do puklín zasiate, pre signatúru kvetov, ktoré ľud pri živej obrazotvornosti pripodobňoval k ľvovej tlame, jako by na výsmech tým, ktorí by sa boli pokúsili múry tie preliezť alebo zboriť, a jako by na povzbudenie obrancov mesta k hrdinnému odporu a k úspešnej obrane mesta pred nepriateľom. Na starých hradoch, napr. nad bránou a oknami Pajštúna, vidno uškľabujúce sa potvorné tváre, ako by vysmievali dobyvateľov a obrancom gurážu dodávali k zdarnému odporu. Pravda, že takéto grimasy mohli len vtedy vysmievať dobyvateľov, keď títo inej zbroje neznali, len šípy, kópie, meče, a v najlepšom páde pružnými katapultami alebo praky hádzané kamene do hradu; ale delám také múry neodolajú, a tak od vynaliezania pušného prachu, dynamitu a iných výbušných látok odolať nemôžu.

Pezinok sa stal r. 1615 kráľovským mestom a dostal právo, aby bolo mesto ohradené múrom, aby vyberalo mýto a od každej fúry obilia za lopatu tohože obilia alebo 4 denáre; Pezinčania si svedomite mohli voliť každoročne richtára, mestskú radu a „bergmeistra“, bez rozdielu národnosti. „Bergmeister“ mal bezpochyby na starosti tunajšie bane na zlato. Do mesta nesmelo sa cudzie víno dovážať, ale „bez ujmy zákonných svobôd zemianstva“. Za tieto práva a svobody muselo mesto Pezinok pre kráľovskú tabulu dávať ročne okolo 250 okovov „znamenitého vína“. Táto daň vína trvala až do r. 1741, kde sa mesto zaplatením 5 961 z. 54 den. od tejto dane vykúpilo. Medzi kráľovské slobodné mestá bol Pezinok roku 1647 vriadený, ale múr okolo mesta počal sa stavať už r. 1643 (V. Meissl, Bozin, p. 13).

O pôvode Pezinka sa udržalo ľudové podanie: že mesto založené bolo pôvodne medzi horami „na Žamberku“, keďže v tých časoch na rovine pezinskej široko-ďaleko sa rozlievalo jazero, jehož pozostatkami je dnešný rašelinový močiar Šúr pri Sv. Jure. Každé národné podanie a každá ľudová povesť má akési zdravé jadro pravdy, lenže toto jadro pravdy je pokryté nánosom pribájených a vymyslených vecí; a kto tieto prílepky a usadeniny z jadra odstrániť vie, ten sa potom pokochá na pravde čistej. Aj toto podanie o založení Pezinka v horách, a pozdejšie, keď vody jazera stiekli dolu Dunajom, preloženie mesta na osušenú rovinu blízko hôr, kde dosiaľ stojí, nie je púha vymyslenina, ale má za základ skutočnosť a pravdu. Rozhliadnime sa len po najbližšom okolí mesta. Na západ je mohutná, mnoho sto jutier pokrývajúca vrstva diluviálneho mora, ktoré behom dlhých storočí stieklo a po ňom zostali len rozsiahle močariny a rašeliniská, aké máme v sv. jurskom Šúri a v menšom rozmere v Šúri modranskom. Aj tých málo lúk v okolí pezinskom sú mokré a musia byť kanálmi odvodňované. Vôbec pôda okolia pezinského je viac mokrá, než suchá, čo vidno aj na tých mnohých, pri poľných cestách a medzi roľami vykopaných priekopách, zarastených vodumilovnými rastlinami. Dľa Meissla „Bozin“ (str. 4) spomína sa Pezinok po prvý raz r. 1208, kde kráľ Ondrej II. nitrianskemu županovi daroval územie „Bozyn“ k hradu Prešporskému patrivšie. Možno, že na Zumberku bola osada, ktorú si však nesmieme predstavovať tak ľudnatou, akými sú terajšie dediny, ale značne menšiu. Či prví obyvatelia boli Slováci, a či Nemci? Kto by nám to mohol povedať? V horách pezinských sa nachodí viac opustených zlatých dolov, a, myslím, že tieto doly vábili obyvateľov k osádzaniu sa v ich blízkosti. Ešte r. 1857 dolovali sa tu na zlato, ale že sa práca nevyplácala, prestalo tu celkom baníctvo. Bola tu aj baňa na sirkový kyz, z ktorého sa destilovala v platinovom kotle sirková kyselina, ale aj to už zaniklo. Jestli sa kedy dobývanie zlata v pezinských a modranských vrchoch vyplácalo, nedá sa mysleť, že by len práve tie zlatonosné žily sa v útrobách boli nachodili, ktoré by sa behom storočí docela boli prebrali, lebo možnosť neni vytvorená, že sa ešte iné zlatonosné vrstvy tu ukrývajú, a to snáď bohatšie na drahý kov, než tie využívané a opustené bane boli: lenže ani najskúsenejší geológ alebo baník nemôže určite ukázať miesto, kde by sa dolovanie hojne vyplácalo. Tu by mohla len náhoda, a nie zase do módy prichádzajúce virgule, ukázať ložisko pokladu, v útrobách kostnatých zeme, ukrytého. Nebohý Viktor Janka, kustos botanického oddelenia budapeštianskeho múzea, botanizujúc po ktoromsi skalnatom vrchu v Sedmohradsku, objavil na površí skaly žilku rýdzeho zlata, ktorú rukou odlomil a na pamiatku so sebou vzal. Na takúto šťastnú náhodu ale v pezinských horách počítať nemôžeme, lebo v horách, ktoré som tu dosiaľ pochodil, len málokde malé skaly zo zeme vyčnievať som videl. Ešte najkrajšia skalná partia je pri samom železnom kúpeli, ale aj tá je malá, ktorú som zo všetkých strán pozorne prezeral, či by som tam nenašiel Asplenium fontanum Bernh. (A. Halleri X.), ktoré tam Endlicher vo svojej Flora Posoniensis 1830 udáva: ale všetko moje hľadanie bolo márne, lebo len mnoho bujných exemplárov sladiča (Polypodium vulgare L.) som tam videl.

Keď som v novembri minulého roku prišiel do Pezinku, aby som sa tu ubytoval, prekvapilo ma veliké množstvo holubov, po rínku a hlavných uliciach, ktorí nemajú pána, ale len odpadkami potravín sa živia; ale sa tu nachádzajú ľudia milosrdní, ktorí týmto bezpánovým holubom kukuricu a iné zrno na ulice sypú. Človek by sa nazdával, že, vidiac kŕdle holubov poletovať, zablúdil do Benátok na námestie Markovo. Cez leto tých Holubov po meste nevídať, lebo vtedy nájdu dostatočnú živnosť na poli, až zase na zimu sa do mesta pozletujú.

Pezinok je bohaté mesto — na deti, a jako mi jeden znateľ tunajšieho obyvateľstva hovoril, najviac detí majú slovenské vinohradnícke rodiny. Vo vinohradníckych rodinách sa dorastajúce a dorastené deti znamenite uplatnia, lebo vypomáhajú poctive rodičom pri dorábaní viníc, a práve preto, že si rodina sama všetky práce okolo vinohradu porobiť stačí, sa jej vinohrad najlepšie vypláca, jestli naň nejaká skaza neprijde. Vinohradníctvo je hlavnou výživou tunajšieho obyvateľstva. Hmyz révokaz — fyloxéra — skazil ovšem najväčšiu čiastku vinohradov, a kde sa predtým sladké hrozná rodili, tam sa za čas v lepšej zemi sialo obilie a ďatelina, alebo sa sadili zemiaky; a kde sa pôda k tomu nehodila, zarástol vyklčovaný vinohrad trávou, a také plochy menujú sa „pustáky“. Ale ako sa ľudia oboznámili s amerikánskymi révami a ich štepením domácimi dobrými rodzajmi, rad-radom sa vinohrady znova vysádzajú, a to nielen v lepšej zemi, v nižších polohách, ale aj vo vyšších polohách v pôde kamenistej, na dosť príkrych svahoch, čo je síce práca veľmi namáhavá a nákladná, ale sa časom bohato vypláca. Bolo mi divné, že som tu videl veľmi mnoho mužov a žien obstarných, prácou cele strhaných, pri chôdzi nachýlených alebo zhrbených. Sú to následky veľmi namáhavej práce pri rigolovaní, vysádzaní a okopávaní vinohradov, kde ľudia v ostrom uhle zohnutí, motykami a kopáľmi dvojzubými, na krátku rúčku vo veľmi ostrom uhle nasadenými, vinohrady kopú, a to nielen v teplom a suchom počasí, ale aj v sychravom a mrazivom, ako som to videl temer cez celú zimu pri rigolovaní viníc. A títo neunavení delníci nielen že si nesťažovali na tak namáhavú prácu a na studeno; ale si tú zimnú pohodu ešte aj pochvaľovali. Klobúk dolu pred takým pilne pracujúcim ľudom, ktorý, bárs sa pri práci aj umaže a tvrdé mozole dostane, je omnoho čestnejší a užitočnejší — lebo je pre štát nevyhnutne potrebný — než légie nafúkaných darmošľapov, ktorí, ako trúdy, medu naznášať nevedia, ale ho len vyžierajú. A či vinohrad hojne zarodí, alebo naň dajaká skaza príde, jednako sa musí obrábať, aby si ho pre budúcnosť zachoval; preto neni div, že pri roľníctve nikde neni toľko prácou strhaných ľudí, ako pri vinohradníctve. Žatva a kosba je tiež obťažná robota; ale žatva netrvá za dlho, a pri ťažkej kosbe kosec aspoň rovno alebo málo naklonený kráča; kdežto vinohradník celoročne zväčša zhrbený pracovať musí. Milovníci vína v takých krajoch, kde sa víno nerodí, ani potuchy o tom nemajú, ako náramne ťažkú prácu konajú robotníci vo vinohradoch, aby vinohrad úžitok vydal. Pri kopaní vinohradov platí sa robotníkom na deň 2 kor. do 2,40 kor. a 2-3 litre vína.

A keď skoré alebo neskoré mrazy, alebo iní škodcovia úrodu zničia: vinohrad sa musí predsa tak obrábať, ako inokedy. Jeden hájnik mi hovoril, že „páni“ mnohí vinohrady predávajú, lebo ich obrábanie viníc mnoho stojí, a že ani pracovných síl neni vždy nadostač. Ba počul som spomínať, že vinohradníci, ktorí už boli v Amerike a po čase sa s úsporami domov vrátili, bočia od namáhavej vinohradníckej práce. Keď pred rokmi fyloxéra pustošila vinohrady, počali ľudia húfne do Ameriky sa sťahovať, tým ubývalo tu pracovných síl a práca zdražela.

Keď som spomenul, že je Pezinok bohatý na deti, nemôžem ani to zamlčať, že je tu pomerne mnoho starých, 70, 80 i vyšeročných, čo každú nedeľu a každý sviatok vidím, keď sa ľudia hrnú do kostolov, alebo z kostolov domov odchodia. Keď porovnám ľud farnosti Bošáckej doliny s ľudom pezinským, musím vyznať, že je v Bošáckej doline pomerne omnoho menej ľudí starých, než tu v Pezinku, kde vyše 80-ročné osoby nepatria medzi zriedkavosti.

Milý je pohľad na znovuvysadené, do amerikánskych rév štepené, pečlive obrábané a od buriny, ako kvetinové hriadky, očistené vinohrady. K tomu i vinohradnícke kolíky, takrečené šteky, v novších časoch veľmi zdraželi; lebo keď predtým 1 000 kusov dubových štekov stálo 8 — 10 zl., teraz ich musia platiť 30 zl. aj vyše. Znám tu pasionátneho vinohradníka, ktorý minulej jari do rigolovaného vinohradu vysadil 8 000 štepov, k čomu len za šteky vyše 240 zl. platiť musel, a kde je náklad ohromný na rigolovanie, sadenie a prsťou zasýpanie sadeníc! Ešte v máji tohoto roku sa jak poľné úrody, tak aj vinohrady veľmi krásne preukazovali a sľubovali hojnú úrodu, ako odplatu pilnej práce. Ale pozdejšie, koncom júna, hubka perenospóra sa počala veľmi rozširovať, istý moľ nasadené hrozienka kaziť, potom od počiatku júla každodenné dažde jak vinohradom, tak aj obiliu, ktoré na hrstiach a v krížoch porastá, mnohé škody spôsobili. Zadivil som sa, keď som počul vinohradníkov správne vyslovovať cudzie mená najnebezpečnejších zhubcov viníc: fyloxéra, perenospóra, oidium. Keď v našom dolnotrenčianskom kraji, zvlášte na halúzkach slivových stromov je veľmi rozšírená štítovka (Schildlaus), tak, že sa je čo obávať, že slivové sady nezadlho ňou skynožené budú, jestli sa proti tejto ostude dajaký ochranný liek nenájde, tu v Pezinku som jak v meste v záhradách, tak aj v poli a vo vinohradoch všetky slivové a iné ovocné stromy úplne čisté od štítovky videl; len kde-tu sa jedna nájde na pestovaných oleandrových stromkoch alebo na očkovaných ružiach.

Milo pôsobí na príchodzieho do Pezinka záľuba v kvetoch tunajšieho obyvateľstva, ktoré okná, izby a dvory ozdobuje krásnymi druhy rozličných kvetov; ba i úzke a tesné dvory si vedia vo vkusné, miniatúrne, škrupolózno čisté záhradky premeniť. K tomu dopomáha tunajší neúnavene pilný obchodný záhradník, ktorý má v blízkosti železničnej stanice velikú záhradu plnú zelenín a kvetov a tri skleníky vzácnymi kvetinami zapratané. Tu dostať za lacný groš celoročne krásne kvety, ktoré predáva nielen v mieste a po najbližšom okolí, ale ich rozváža i na trhy do Sv. Jura a do Modry, a rozposiela železnicou až do Žiliny, Čadce a Ružomberka. Všetky domy vnútri mesta, ktoré stoja pozdĺž mestského múru, majú záhradky až na vrch múru siahajúce, viničom, ovocným stromovím a kvetmi povysádzané, ale kuchynských zelín je v nich len málo, keďže tých dostať celoročne na rínku veľmi lacno, zvlášte v čas trhu, v nedeľu ráno a v stredu. Nikdy by som to nebol veril, keby som na vlastné oči nebol videl, že by bolo možno stroviť také veliké množstvo šalátu a rozmanitých zelín, menovite póru (Allium Porrum L.), v nevelikom, len asi 5 000 duší počítajúcom meste. A šalát a iné zeleniny predávajú nielen zdejší záhradník a pilné gazdinky, ale dovážajú to i plné fúry bulharskí záhradníci z Prešporka, a to sa minie na dračku. Spomeniem len daktoré kvetiny, ktoré dostať u tunajšieho záhradníka veľmi lacno. Dosť veľké, bohato kvitnúce, plnokveté Azalee dostať po 1 zl. 30 kr.; utešené Rhododendrom Ponticum po 3 zl. Tulipány, Hyacinty, hľuzové Begónie veľko- a plnokveté v rozličných farbách, Primuly, veľkokveté hrebíčky (Dianthus Caryophyllus), plnokveté celoročne kvitnúce Petunie, rozkošné Cyclamina s vykasanými, ako sukničky, voňavými kvetmi, najrozmanitejšie druhy a sorty Pelargónií a množstvo iných kvetov, kus od 15 do 25 krajciarov tu dostať. Ktosi mi bol povedal, že bohato kvitnúce Azalee, ktoré boli na garbiarskom triesle do kveta hnané, keď raz odkvitnú, obyčajne vysychajú a k budúcemu roku dochovať sa nedajú; ale moja, za oknom, temer za dva mesiace krásne kvitnuvšia Azalea po odkvitnutí vyhnala husté výhonky, a je tak čerstvá, že oprávňuje k nádeji, že i prezimovaná na chladnom mieste, i na rok bohato kvitnúť bude. Nielen vrstvy takrečenej inteligencie, ale i ľud pracujú, tú výhodu, že majú na mieste pilného záhradníka, znajú použiť, čo ich krásocitu dobré svedectvo vydáva. Veľmi rád to vidím, keď si ženičky z rínku domov nesú kúpené kvietniky, aby si nimi okná ozdobili.

Rád sa prechádzam po rínku ráno, a nebadaný pozorujem, čo to všetko tie ženičky na predaj donášajú, a jako si v tom preberajú osoby kupujúce. Nájdu sa tu čo najrozmanitejšie potraviny, ale i malé drogérie liečivých bylín, medzi ktorými som tam dosiaľ spozoroval „komindle“ (Matricaria Chamomilla L., ktorá tu na okolí veľmi hojne sa nachodí), hlístnik (Erithraea Centaurium L., ale malý hlístnik E. ramosissima, ktorý omnoho viac horkosti obsahuje, nevidel som tu ani raz predávať), čistec, ale nie ten skalný, veliký druh, ktorý sa v Žiline v celých otiepkach, ako liek „proti úrokom“ alebo urečeniu predáva (Stachys recta L.), než malý, hojne po strniskách rastúci druh Stachys annua L., ktorý včelári za poslednú pašu včiel považujú. Táto posledná rastlinka sa v Bošáckej doline a vôbec v Trenčiansku, na umývanie „urečených“ mojím vedomím nikde neužíva, ale len ten veľký, po skalách a na suchých trávinách rastúci (St. recta). Raz, idúc hradskou cestou pod Tureckom, napravo Beckova, stretol som procesiu, z ktorej sa razom vyrojil kŕdeľ žien z radov pútnikov a rozliezal sa po svahoch toho vŕšku, že som v prvom okamžení nevedel, čo sa tým ženičkám stalo. Až keď som ich videl s hodnými kytkami čistca dolu zliezať, lebo v blízkosti ich bydliska tej zeliny, hádam nebolo. Doma si to potom v izbe za roštom opatrujú, aby sa mali čím zmývať, keby ich dakto „uriekol“, alebo keby im „z očú prišlo“. Ďalej sa tu predávajú na rínku: polynek (Artemisia Absynthium L.) a daktoré iné liečivé byliny. Veľmi hojne donášané bývajú na predaj rozličné hríby, počnúc od májovok, až do jesenných václaviek (Agaricus melleus); množstvo dubákov (Boletus edulis), masliakov (B. butyraceus), a od mája až do pozdného leta vidno hromádky „Špička“ (Agaricus orcades) menovaného hríbiku. Tento posledný rastie na „májoviskách“ i v Bošáckej doline po lúkach, a jedáva sa tiež; ale tu, v Pezinku, sa veľmi hojne nachodí na pastvinách, kde ho deti a ženičky, zvlášte po daždi, v hojnosti zbierajú a na trh donášajú. Divil som sa, že je tu dovoleno i „harasníky“ predávať, ktoré majú póry červené, a klobúk nalomený osvetlie na povetrí. „Kuriatka“, „plávky“, „hlivy“, „kozie brady“ a ešte daktoré iné druhy vidno v lete každodenne na predaj vystavované; ale ani raz som tam nevidel „smrčky“ (Morchella osculenta), pasterce (Polyporus squamosus), a tryfle (Tuber cibarium), ač tieto posledné snáď i v tunajších dubových horách rastú. V Lieskovskej doline žije „hubkár“, ktorý má psov vycvičených na vyhľadávanie tryflov, a nájdené predáva veľkokupcovi v Novom Meste. Ale i mimo už spomenutého záhradníka Jozefa Pfannhausera, ktorý i ďaleké kraje zaopatruje peknými kvetmi, sádzaničkami rozličných kvetín a zeleninami, i menšími záhradničkami je dostatočne postaráno o ukojenie krásocitu kupujúcich, lebo od počiatku jara u nich dostať nielen kytky poľných a záhradných kvetín, ale i na presádzanie súce kvetiny. Tam som videl kytky snehuliek (Galanthus nivalis), purpurového konikleca (Anemone pratensis), fialiek, kuhútikov (Orobus vernus) a poľnej scilly (Scilla bifólia), pozdejšie ruží a iných kvetov.

Mesto má dve promenády za múrom mestským, kde je pod košatými stromy príjemný chládok; lenže tieto promenády mimo detí málokto navštevuje, zato tým viac navštevujú rozsiahlu mestskú pastvinu a temer na hodinu dlhé stromoradie, do kúpeľa vedúcu cestu obrubujúce. Lipy, divé gaštany (Aesculus Hippocastanus a Ae. rubicunda), agáty (Robinia Pseudacacia), topole (Populus pyramidalis), javory (Acer pseudoplatanus) sú najčastejšie v tých stromoradoch; zato vídať pri cestách i rady ovocných stromov, zvlášte jabloní, čo nielen cestu príjemnou robí, ale i úžitok donáša. O rozširovanie dobrých rodzajov ovocných stromov dostatočne je postarané velikou mestskou ovocnou školkou, v blízkosti židovskej synagógy.

Pri tunajšom zámku grófov Pálfych je veľký anglický park, ktorý však, ač ho majiteľ neužíva, je obecenstvu neprístupný, údajne preto, že ľudia v ňom kvitnúce dreviny dolámali. Ako by to bolo pekné a slušné, keby ten park, ako to býva po iných mestách s veľkými záhradami, bol ponechaný i obecenstvu ako miesto prechádzky a pobavenia sa v stíne košatých stromov, a kde by sa i deti na čistom vzduchu mohli preháňať, keďže terajšia ich zábava záleží v honení obručí po zaprášených uliciach. Takto je celý ten veliký park mŕtvym, neužitočným pokladom. Lámanie zakvitnutých vetvičiek snadno by sa zamedzilo, keby tunajší slušní policajti na svojich obchôdzkach ulicami i cez park prechodili a tým škodárom v špatnom ich remesle prekážali.

V zámku nachodia sa i vzácne umelecké diela a zbierky pamätností, ktoré sú teraz obecenstvu tiež neprístupné. Škoda je tomu tam pod zámkom ležať, keďže by tieto vzácnosti mohli byť, rozumie sa, že pri náležitom dozore, prístupné obecenstvu. Zámok je neobývaný, a jako zakliaty, a spolu s parkom akoby kytajským múrom od mesta oddelený. Všetky širšie ulice mesta sú vysadené agátmi, ktoré sa obrubujú, aby pekné, bohaté koruny tvorili. V lete sa ulice vodou striekajú a v noci celoročne lampami osvetľujú. Dobre sa pamätám z mojich žiackych časov modranských, že tam tých málo uličných lámp nehorievalo, keď v noci mesiac svietil. Tu v Pezinku magistrát tak veľmi nesporí s tou špetkou petroleja, ale necháva lampy horeť i pri splnmesiaci.

Spomenutá, ako dlaň rovná pastvina, západne od mesta sa rozprestierajúca, pokrýva viac sto jutier plochy a poskytuje dostatočnú pašu veľkému stádu rožného dobytka, jehož pastier zavčas rána vytrubovaním akéhosi chorálu, a potom idilickým fafarkovaním skočnej melódie upozorňuje gazdinky, aby kravičky na pašu vyháňali. Popoludní zasa práskaním bičom, akoby výbuchmi petárd, dáva pastier na známosť, že zhromažďuje kravy na pašu. Rožný dobytok majú tu pekný a kravy zaopatrujú celé mesto dostatočne mliekom; a jako zo skúsenosti znám, dobrým a čistým, a vodou nerozriedeným. Ale som počul, že rožného dobytka je teraz značne menej, než ho bývalo predtým, a že viacerí, ktorí predtým kravu chovali, teraz len kozu držia, a majetnejší v stred mesta, pre zdraženie služobného osobníctva a všetkých hospodárskych prác, rožného dobytka sa radšej zriekli, keďže dobré mlieko a výrobky mlieka hotové kúpiť možno. Je tu jedna dlhá ulica na predmestí „Kozou ulicou“, teraz, že tam stojí rodný domček maliara Kupeckého „Kupeckého ulica“ zvaná. Iste v tejto ulici do dávnych časov museli ľudia viac kozí, než kráv chovať. Pole je na okolí dobré, a darí sa tu výborne žito, raž, jačmeň, zemiaky, kukurica, kŕmne rastliny a luskoviny. I ovocného stromu je tu mnoho. Lúky sú bujné a dva razy sa kosia. Veľkobobulového egrešu (Ribes Grossularia) a ribízu (Ribes rubrum) dochováva sa v záhradách a vo viniciach mnoho, ba egreš tvorí i vývozný článok na trh viedenský. Počul som, že jeden Sväto-Juran svoj fyloxérou skazený vinohrad vyklčoval a egrešom vysadil, a teraz mnoho centov egrešu do Viedne vyváža, tak že nemá z toho škody, že viniče musel vyklčovať, lebo dochovávanie egrešu ani desiatu čiastku nákladu nestojí, ako obrábanie vinohradu, a úroda egrešu je istejšia. V blízkosti Limbachu je pôda piesočnatá, čo prezradzuje i veľmi hojne na roľach rastúca Herniaria hirsuta L., ktorú by sme v najbližšom okolí Pezinka darmo hľadali. U Limbachu je i Anthemis Neilreichii Ort. veľmi častá na piesočnatých roliach; a v jednej krovine medzi roľami ma milo prekvapila krásna Campula Rapunculus L., ktorú som tu prvý raz v mojom živote zbieral.

Tunajšie konfesionálne školy premenené boli v školy obecné a teraz sú od pár rokov štátne, s vyučovacou rečou maďarskou. Človek by sa nazdával, že sa tu obyvateľstvo rýchle maďarizuje, a že tie kŕdle detí svoju materinskú reč pomaly zabývajú. Ale, veru, neni tomu tak. Vídavam pred mojimi oknami hlúčky žiačkov väčších, menších, do školy chodiť a zo školy veselo domov bežať, ale nepočul som ani jedného maďarsky hovoriť: všetko sa to len po slovensky zhovára, a tých málo nemeckých detí len po nemecky; a čo sa po maďarsky za desať mesiacov horko-ťažko naučili, to za dva mesiace prázdnin na pätách roznosia, a v septembri sa tá sizyfovská práca znovu počína. Každý nepredpojatý človek to uzná a nahliada, že výchova a vyučovanie mládeže sa najúspešnejšie a najľahšie deje v materinskej reči a že je škoda trápiť deti rečou, ktorú nerozumejú. Spýtal som sa jedného bystrého, asi 11-ročného chlapčeka dvoranovho, čo sa učí. A on mi odpovedal: „Všeličo; ale keď je to všetko uhersky: nuž tomu nerozumieme.“ Je to bezútešná práca chcieť nemaďarský ľud pomocou maďarskej školy pomaďarčiť, a hotové muky ako pre učiteľov, tak i pre žiakov. Okolo 18. mája tohoto roku bežalo mnoho detí večer za mesto na pasienok, na korzo Pezinčanov, aby videli „üstökösa“, lebo boli počuli v škole o Halleyovej kométe, cez jejž chvost sa v tú noc naša zem mala prevaliť. Je to smiešne, keď tie slovenské a nemecké deti idú na pažiť hľadať „üstökösa“. A práve tak ho nevidia na oblohe zamračenej, ako ho nevideli tí, ktorí sa v noci vyhrabali na balkóny veží, aby videli preletenie zeme cez chvost kométy, čo si, hádam, tak predstavovali, ako by zem so šuchotom cez jasný chvost prebehla. O žiadnej kométe sa toľko nepopísalo od vedomcov, o žiadnej sa nerozširovalo toľko obrázkov pekných a nepekných, ktoré nám predstavovali kométu, v ktorú noc sa nám ako tá kométa predstaví, sprvu pred východom, po 18. máji však po západe slnka, ako práve o tejto Halleyovej kométe. I ja som sadol na lep takej novinárskej správe, tuším počiatkom apríla, a vstal som o 4. hodine ráno, a zoberúc ďalekohľad, uháňal som, vidiac vo dvore jasnú oblohu, k železničnej stanici, skadiaľ je výborný výhľad smerom k východu. Ale som videl miesto kométy, ako širokú lavicu, asi na 20 stupňov vysoko nad obzorom, rozložené oblaky, a z kométy som nevidel ani chlpa chvostu. Kto má škodu, o posmech sa nemusí starať; lebo potom i mňa premŕzali s nevidenou kométou. Konečne, po mnohom rannom a večernom márnom pokukávaní za kométou, 26. mája o 9. hodine večer sme ju z nášho dvora predsa videli; ale sklamala nás, lebo jej chvost bol ako vypelichaný, ač dosť dlhý, a jadro hmlisté, že škoda bolo o nej toľko hluku narobiť, ba poverčivých ľudí skonaním sveta strašiť. Ešte i jedného študenta táto kométa pokofundovala, ktorý len preto nechcel skúšku skladať, lebo že 18. mája bude beztak konec sveta, a škoda by bolo s učením sa trápiť; že však jestli sa zem naša z toho kométového chvostu vymotá a nerozpadne sa na atómy, bude mať dosť času do budúceho skonania sveta všetky skúšky poskladať. To bola Donatiho kométa r. 1858 opravdový obor proti tejto hmlistej kométe Halleyovej a svietila nám temer za dva mesiace. Keď jej jadro zapadalo, siahal koniec jej krásne jasného chvostu až temer po zenit. A o tejto, nad všetky opisy krásnej a obdivuhodnej kométe, sa ani tisíca čiastka toho nepopísalo a nepotlačilo, ako o tejto Halleyovej, alebo ako ju v Kocúrkove volali, Hallelujovej kométe. Pravda, že r. 1858 nebolo ani tretina toľko potrebných a nepotrebných novín, ako ich máme teraz, v prvom desaťročí XX. storočia, o ktorom by nebohý univerzitný profesor barón Leonhardi ešte dôraznejšie povedal, čo povedal o storočí XIX.: Chlúbime sa, že naše storočie je storočím zvýšenej inteligencie; ale dajme pozor, aby sa ono nestalo storočím zvýšenej beštiálnosti.

Na konci hlavnej ulice, napravo od katolíckeho farného kostola, je veliký obmurovaný priestor, bývalý evanjelický cintor, teraz sklad stavebného dreva. Na jednej strane je podlubie, pod nímž sa nachodia krypty. Ako, kedy, a ktorým vandalom sa to stalo, že z náhrobných, do múru zapravených pamätných kameňov najväčšia čiastka sa rozvláčila a že dosiaľ len tri z nich zostali? Terajší cintor je na východnej strane mesta, a ako na evanjelickej, tak i na katolíckej strane je mnoho pomníkov, staršie zväčša z pieskovca, novšie daktoré z krásneho čierneho mramoru. Staršie nápisy sú na náhrobných kameňoch nemecké, len v najnovších časoch prichádzajú do módy i maďarské nápisy; slovenský je ledakde jeden. Tie nachýlené, lišajníkmi zarastené, otlčené, lebo rozváľané staré pomníky svedčia, že tí, ktorým tie pomníky kedysi pozostalí boli postavili, už nemajú nikoho zo svojich potomkov na žive, ktorí by pomníky pred skazou zachovali, alebo jestli sú i po nich potomci, už pamiatka na tých pochovaných u nich vymrela.

Tunajšie dve evanjelícke cirkvi, slovenská a nemecká, alebo, ako ich v nove úradne pomenovali: pezinsko-schweinsbašská a mestská cirkev majú spoločný, veľmi priestranný vkusne jednoduchý kostol, ku ktorému asi pred 50 rokmi postavili velikým nákladom kolosálnu, meďou krytú vežu a do nej umiestnili tri pekné a zvučné oceľové zvony. Pamätám sa dobre, keď tuším v Senici, alebo tam dakde na blízku, si zadovážili z Bochumu oceľové zvony, ako sa im vysmievali ľudia, že majú zvony zo starých rýľov a motýk, ako by zvony ani z iného kovu nemohli a nesmeli byť, leda zo zvonoviny. Ale tieto oceľové zvučné zvony práve takú službu konajú ako bronzové. Teraz v Pezinku ktorísi Slováci banujú, že na tú vežu tak mnoho peňazí vynaložili, lebo že by za tak vysoký náklad boli mohli postaviť v starom cintori pre Slovákov kostol a faru. Teraz chodia Slováci každú nedeľu a vo sviatok ráno o pol ôsmej hodine do kostola a končia služby po 9. Potom o pol desiatej hodine idú Nemci k službám Božím a končia ich o 11. hodine. Ač je evanj. kostol zastrčený medzi domami v úzkej potočnej uličke, ale svojou impozantnou a peknou vežou, ktorá mesto okrášľuje, zďaleka na seba upozorňuje. V sakristii tohoto kostola opatrujú dva staré obrazy, z nichž jeden sa pripisuje Kupeckému. Obraz ten predstavuje Krista na kríži a poznať, že je veľmi starý, ač není na ňom znaku, že by ho Kupecký bol maľoval.

Blízka dedina Schweinsbach je vzdor nemeckému menu celá slovenská, nielen dľa mena, ale i dľa zmýšľania. Zhováral som sa s viacerými, a milo som bol prekvapený rozumnosťou ich rečí. I tu fyloxéra spustošila vinohrady, ale ich znovu vysádzajú amerikánskou révou, do ktorej domáce dobré rodzaje veľmi zručne štepia. Preto, že tu nie sú vinohrady tak kamenité a na tak strmých svahoch založené, ako veliká čiastka pezinských, na mieste vyklčovaných viníc majú dobré role; kdežto vyklčovaný vinohrad v kamenitej pôde pezinských príkrych vŕškov, jestli sa nákladne a namáhave znovu nevysadí, zostáva neúrodným pustákom, leda chatrnou trávou porasteným.

Veľmi rád sa dívam na malých chlapcov vinohradníckych, ako si hrdo vykračujú v tmavomodrých zásterkách, šnúrkou na krku prevesených a v páse uviazaných, po kolená len siahajúcich. Najchutnejší sú drobní birdáši, ktorým z riezporku ešte frak trčí, upomínajúci na žabičky, zakiaľ ešte chvost majú — akoby sa aj oni okolo sudov obracali a do zásterky si ruky utierali. I mnohí žiaci chodia v takých zásterkách do školy. Vyšívaného rúcha tu ženy nenosia; ale videl som mnoho žien s krásne vyšívanými rukávcami a mužov s vyšívanými košeľami, keď prišli zástupy ľudu k birmovke sem. Ženy v okolitých dedinách vedia krásne široké čipky zväzovať z bavlny, len prstami, bez drevených alebo železných ihlíc. Týmito čipkami si obrubujú ručníky na hlavách nosené. I v našom dvore bývala mladá žena, šelpická rodáčka, ktorá také vkusné čipky zväzovať vedela.

Na jarmoky prichádza i mnoho Maďarov z neďalekých maďarských dedín; ale i tí sa vedia dobre dohovoriť so Slovákmi. Taký jarmok netrvá dlho; lebo hneď popoludní sa predavači s nerozpredaným tovarom ubierajú domov. Divné mi bolo veliké množstvo na žrdiach navešaných čižiem, a mnoho šiatrov so strižným tovarom, ačkoľvek toho všetkého aj inokedy majú u zdejších obchodníkov nadostač. Bednárskych výrobkov, pekných väčších i menších sudov, kadí i iného, pri vinárstve potrebného náradia, vystavuje sa na predaj hojne. Brezová dováža kože; z okolia sa mnoho vozov dreva a vinohradských štekov dováža, a všetko to sa skoro rozpredá. Hlineného riadu a rozličných maličkostí, cukrovín, perníkov, turanského dreveného riadu a hračiek, ovocia, zelenín a kvetín je hojný výber, a všetci chcejú niečo peňazí utŕžiť, lebo na tieto jarmoky schádza sa množstvo ľudu z celého okolia, a vídať tu i Cigáňov, akých v Pezinku není ani jednej búdy. Tomu by sa Bošáčania zadivili, ktorí majú v prostred dediny dve silné kolónie Cigáňov, asi 60 hláv počiťujúcich, ako to môže byť, aby ani jedna cigánska rodina v Pezinku nebývala, keď ich svob. kráľ. mesto Skalica má? Už som počas môjho pobytu v Pezinku viac jarmokov pochodil a sa na pozorovaní predávajúcich a kupujúcich pokochal, ale nepočul som v tom húfe ľudí všelijakých žiadneho kriku, nevidel som zmätku: všetko sa to chovalo v tichosti a v pokoji. Už okolo 3. hodiny popoludní je rínok a hlavné ulice ako vymreté, len množstvo papierov a všakových smetí ukazuje, že tu bol jarmok. Do večera zametači všetky smeti pozmetajú a odpracú. Raz som videl v čas jarmočný vzdorujúceho žobráka odpratávať do šatlavy a tam za ním dvere zamknúť. Keď som šiel tade cez poludnie, pýtal som sa švárneho policajta, čo ten zatvorený vykonal. Odpovedal mi, že nič nevykonal, len žobrať chcel. A, reku, dostal v tej diere obed? Že, vraj, nedostal. Kúpil som tedy tomu žobrákovi „šniclu“ a veklu, a milosrdný policajt mu to do šatlavy doniesol, aby v čas jarmočný nemusel hladovať. Žobrákov je v Pezinku veľmi málo, a tí chodia almužnu vyberať len v piatok, v čas pohrebov stávajú pri cintorových dverách, a v dolnom katolíckom kostole ich sedáva pár počas služieb Božích. Horný, farský kostol je zvnútra veľmi krásny, ale sa už dlhšieho času v ňom neslúži, lebo sa v ňom dejú nákladné opravy.

Rok 1529 bol v Pezinku senzačný, monstrózny proces proti Židom, obvineným zo zašachtrovania deväťročného kresťanského chlapca. Pri tomto súde zúčastnili sa nielen pezinskí, ale i trnavskí a seneckí radní páni. Výrok znel na upálenie 30 pezinských Židov a Židoviek, a tento hrozný trest bol na nich vykonaný na tom mieste, kde teraz stojí železničné nádražie. Niže desaťročné židovské deti boli rozdané na vychovávanie do kresťanských domov (v. Meissl, Bozin, p. 7). Už sa nepamätám, z ktorej knihy som si asi pred 20 rokmi bol odpísal titul brožúrky a odkreslil obrázok 5 Židov a noža, ktorým ten chlapec bol zašachtrovaný. Pre jej kuriozitu podávam tu doslovne celý titul knižočky, po ktorej sa tu v Pezinku dosiaľ nadarmo zháňam, ač není nemožné, že v daktorej starobylej tunajšej rodine medzi zapratanými tlačivami ešte sa nájsť môže: „Ain erschrockenlich geschicht vnd Mordt (so von den Juden: zu Pösing, ain Markecht) in Hungern gelegen: an ainem Neijnjärigen Knäblin begangen, wie sy das jämerlich gemarttert, geslagen, gestochen, geschnitten, un ermördt haben: umb jr miszhandlung, auf Freytag nach Pfingsten, den XXI. tag May, des M. D. und XXIX. Jars, verprent worden seind.“ Pod týmto titulom je vinetka, predstavujúca 5 Židov v starobylom kroji, a pod nimi stojí nad obrázkom noža s dlhou rúčkou a krátkym rezivom, nápis: „Form und gestallt ains Messers, damit Sy das khindt gemarttet haben,“ Táto brožúrka nad všetku pochybnosť dokazuje, že to zaživa upálenie 30 pezinských Židov neni vymyslená fabula, ale holá pravda a skutočnosť. 35 rokov predtým, t. j. 1494-ho, videla i Trnava podobné židovské autodafé, o čom čítame v „Petri Rausani Epitome rerum Hungaricarum, Budae, 1746 p. 279 — 280 takto v preklade slovenskom): Pod týmto panovníkom (Vladislavom) ktorísi Židia v Trnave, keď sa strašlivým a náromným zločinom obťažili, za to spravedlivú pokutu našli. Dvanásť mužov s dvoma ženami, domorodého kresťanského mládenca, tajne lapeného a do najbližšieho domu odvedeného, zatiahnuc mu rýchle hrdlo, biedne zahrdúsili, a otvoriac mu žily, jeho krv, keď pomaly ducha vypúšťal, sčiastky vysali, sčiastky pre iných usušili, telo ale na čiastky rozsekané po údoch do zeme zakopali. Keď mládenec, rodičmi dlho hľadaný, nikde nájdený byť nemohol, a dostatočne sa dokázalo, že v deň predtým po židovskej ulici chodil, a od tej doby viac videný nebol, upravený bol na Židov zákonný dotaz. Boli tedy drábi (lictores) do židovských domov poslaní, a keď našli čerstvé stopy krvi, pána domu s celou jeho rodinou lapili, chytené ženy, strachom pred mukami dohnané, na otázku vyznali celý rad najnehodnejšieho zločinu, ichž svedectvami premožení ostatní, na rozkaz palatínov, ktorý bol prefektom mesta, na velikej, rínku ustrojenej hranici ohňa, všetci upálení boli; iní, ktorí sa zdali byť menej trestuhodnými, boli na veliké sumy peňazí pokutovaní. Keď ale od starcov na príčiny takto spáchané zločinu, na mukách dopytovali, udali títo mučení 4 príčiny, pre ktoré ako v Trnave, tak často i v iných krajoch, Židia tých zločinov sa pridražujú. Prvá príčina je, že autoritou predkov svojich o tom sú presvedčení, že priložením kresťanskej krvi na obrezanú predkožku je príhodný prostriedok na zastavenie krvácania. Druhá: že sa domnievajú, akoby (tá krv) do pokrmov daná, osožná, bola na vzbudenie osobnej, vzájomnej lásky. Tretia: že keď u nich ako muži, tak aj ženy na mesačný krvotok trpia, vypitú kresťanskú krv skúsili ako vhodný liek proti tej nemoci. Štvrtá: aby starobylé, ale tajné nariadenie vykonávali, dľa ktorého sa pri každodenných obetiach prikazuje v daktorom kraji kresťanskú krv obetovať, čo — ako hovorili — taký los teraz na trnavských Židov padol. Táto nešľachetnosť sa v roku spasenia 1494-ho prihodila.“ O tej istej rituálnej vražde rozpráva i Michal Bucsi v „Palatini Regni Hungariae. Editio 3. Tyrnaviae. 1760 fol. pag. 114“ pri životopise palatína Štefana IV. de Zápolya: „K Trnavanom, nad ktorými i menom prefekta vládol, po skončení levočského snemu, starosť svoju obrátil, keď to hanebný skutok Židov tak požadoval, ktorí o tomto čase (1494) mládenca kresťanského tajne do svojho domu odvlečeného zavraždili, a po scedení jeho krvi, na kusy rozsekaného, po údoch do zeme zahrabali. Spoločníci tohoto zločinu boli upálení; ostatní Židia boli navždy z Trnavy vyhnaní. Ešte dosiaľ trčí pamiatka tohoto zlorečeného zločinu na mestskej bráne, ktorá po Židoch meno svoje dostala.“ (Vidz moje Materiály X. 259 — 261.) Aj z týchto senzačných pravôt poznávame, že si sudcovia toho času, ako v Trnave, tak i v Pezinku, keď obžalovaný tajil, výdatne vypomáhali katom a mučením, tak, že sa v hrozných mukách mnohý priznal i k tomu, o čom sa mu nikdy ani nesnívalo. Takým činom dopomohli sa vlastného zoznania viny od kohokoľvek, ako sa to ukázalo i v monstróznom segedínskom bosorskom procese v prvej polovici XVIII. storočia. Darmo by sme z týchto barbarských ukrutností obviňovali časy; lebo čas ako čas, ani dobrý — ani zlý, ani múdry — ani bláznivý byť nemôže; ovšem ale to, čo sa od ľudí deje, alebo čo ich potkáva, býva buď dobré, alebo zlé. A kto nám dá správnu, stručnú, zrozumiteľnú a každú neistotu a pochybnosť vytvárajúcu odpoveď na otázku: Čo je vlastne čas? Čas je vlastne len výsledok pohybu; lebo keby nebolo pohybu, nemohlo by byť ani reči o čase. Dajme tedy nevinnému času pokoj, keď vlastne ani to nevieme, čo je čas, ale posudzujme len skutky ľudské a prípadnosti ich života.

Kedysi bývali v Pezinku i Habáni (anabaptisti) a medzi nimi boli aj hrnčiari; i dnes ešte sú tu habánske dvory, ale hrnčiarstvo dávno zaniklo. Ulica, predtým „Hrnčiarskou“ zvaná, menuje sa teraz úradne „Pollnerovou“ ulicou, lenže ľud neužíva tie nové mená ulíc, ale len staré; tak je aj ulica „grófa Szécsényiho“ u ľudu vždy len „kláštorskou“ ulicou. Škoda to bolo zameniť tie staré, každému dobre známe mená ulíc, za mená nové, často po takých osobách, o ktorých ľud nič nevie; lebo tie nové mená zostanú len na papieri, a na rohoch ulíc alebo práve na tabuľkách číslových napísané, ale staré mená zostávajú v živej pamäti a reči ľudu.

Spomenutia zasluhuje, že paničky inteligencie pezinskej v rúchu ani najmenej nerobia zbytočný luxus, a okrem dešperátnych, do zhnusenia nechutných terajších klobúkov, ktoré sú ako širočiznými strechami opatrené opálky alebo rešetá, ako by hlava pod nimi bola aspoň toľká, ako centová dyňa — nosia sa veľmi vkusne, ani nevídať figúry do zadusenia zašnúrované s driekom ako osa, ale vidno na nich šaty, ktoré neprekážajú voľnému pohybovaniu. Môžem povedať, že bošácke Židovky na šábes omnoho väčší luxus v rúchu robia, ako tu v Pezinku najmajetnejšie dámy.

R. 1777 vystavilo mesto terajší železitý kúpeľ v rozkošnej horskej doline, na malú hodinku chôdze od mesta, ku ktorému vedie výborná vozová cesta a vedľa nej široký chodník, obrúbené košatými, stínnymi stromami. Ale tento kúpeľ len slabo býva navštevovaný. Zajímavý je pohľad na potok, vedľa kúpeľa tečúci, na jehož dne sú všetky kamene potiahnuté žltou zrazeninou železa, ako by boli na žlto nalakované. Keď som sa počiatkom júna tohoto roku z prechádzky horami ustavil v kúpeľnej reštaurácii, boli tam ubytované len tri osoby, ako vzácni kúpeľní hostia; ale idúc z ďalekých hôr, obťažený batohom rastlín, videl som tam mnoho návštevníkov, najviac z vyvoleného národa. Medzi vinohradmi kráčajúc, ustavil som sa pri daktorých vinohradníkoch viniče uväzujúcich, ktorí sa žalovali, že pŕšky asi 18 dní trvavšie mnoho škody narobili na hroznách, ktoré očerneli a viac nedorastú, neuzrejú. Na oko pekne zelené a čerstvé révy ukazujú hrozienka čierne a zakrpatelé, hoci boli vinohrady dvakrát striekané.

Máme tu v Pezinku i kníhtlačiara, ešte len embryonálneho Brockhausa, lebo tlačí len maličkosti, ale peknými literami, i to najviac pre Viedeňákov. Že Roháčkova výborne zariadená tlačiareň v Modre úplne dostačí potrebám nášho okolia, a tlačí slovenské spisy správne, pekne a za ľavnú cenu, nuž pezinský tlačiar, ktorý má i slabú kolportáž nemeckých časopisov, obchod s papierom, pohľadnicami a písacími potrebami, ba i s detskými hračkami, len zriedka čo do Slovákov objemnejšieho k tisku dostáva, ač by to pri náležitej korektúre vedel vkusne vytlačiť. Zišlo by sa v Pezinku aspoň malé kníhkupectvo, ale mimo kalendárov, a okolo Vianoc pár nemeckých obrázkových knižočiek pre deti, u nášho pezinského Brockhausa nevídať. Mnoho Pezinčanov chodieva každodenne do blízkeho Prešporka a tam si zaobstaráva i literárne potreby.

O zábavu a poučenie je postarané bioskopom s elektrickým osvetlením, v ktorom v sobotu od 8. — 9. hodiny večer, v nedeľu a vo sviatky od 4. — 9. hodiny sa predstavujú pohyblivé obrazy, každý týždeň iné, ktoré si bratia Weinbergerovci obstarávajú z Viedne od spoločnosti kinematografické obrazy požičiavajúcej. Majiteľ bioskopu postavil si úhľadný domček u samého mestského múru, kde sú vhodné miestnosti pre divákov, pre elektrický stroj a pre stroj na predstavovanie pohyblivých obrazov. Návšteva býva dobrá. Je to veľmi poučné, a nielen zábavné, keď sa predstavujú rozličné kraje, z rôznych dielov sveta, cudzie mestá, národy a zveri, tiché a búrlivé more s loďami; ale tie frašky, nemožné a nezmyselné komické výjavy, pijácke spoločnosti, bitky a vyhadzovania mohli by i vystať. Ale sa dakedy aj predstavujú pekné národné povesti, a zvláštne keď sú obrazy kolorované, stávajú sa tým zajímavejším. Je pekné od majiteľa bioskopu, že každú nedeľu 8 chlapcov z nemeckého sirotínca zadarmo vpúšťa na predstavenia, ktorí dva a dva v rade, ako vojaci mašírujú o 4. hodine do bioskopu, a o 5-tej zase tak v rade sa ubierajú domov do ústavu. V sobotu večer a v nedeľu popoludní roznášajú chlapci reklamnú tabuľu po hlavných uliciach mesta, že bude v bioskope predstavenie. Takúto reklamu roznášaním tabule po meste videl som po prvý raz r. 1896-ho v Prahe, kde sa iste od Parížanov naučili.

Moje vychádzky do poľa a hôr platia vždy rastlinám. Nuž, mnoho som toho ešte nepochodil, ale som spozoroval, že tunajšia kvetna je na druhy rastlín značne chudobnejšia než kvetna Bošáckej doliny a jej najbližšieho okolia. Ostríc (Carex) som dosiaľ dosť málo druhov spozoroval, ačkoľvek by sa dalo očakávať, že pri vodách, v jarkoch, pustákoch a v horách bude hojne ostríc. Oerchideí je tu omnoho menej než v južnom Trenčiansku. I ruží jepomerne málo druhov, a — čo ma prekvapilo — voňavý šíp (Rosa rubiginosa L.) videl som len v ohrade mestskej stromovej škôlky, kde bol pôvodne zasadený, kdežto v okolí Bošáce je ho po všetkých vápenitých kopcoch veliká hojnosť. Za to sú maliníky (Rubus) znamenite zastúpené vo veľmi mnohých druhoch a formách; medzi nimi nachodia sa i také druhy, ktorých v Trenčiansku nemáme. Ale nesliedil som hlavne po maliníkoch, aby som neprepásol zbierať také druhy rastlín, ktoré na stanoviskách maliníkov nerastú.

Ale už moju správu končím, aby som ctených čitateľov neunoval. Ak bude pozdejšie čo uverejnenia hodného a pán redaktor mi kúštik miesta v „Pohľadoch“ prepustí, zase sa ohlásim. Zatiaľ porúčam sa blahosklonnosti milých čitateliek a čitateľov.

(Slovenské pohľady XXX., 1910, zoš. 6, str. 350 — 366.)