ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď mi je nemožno do chuti si poprezerať botanicky ešte napreskúmané kúty Trenčianska — a takým velikým kútom je územie medzi dolinami Púchovskou a Kysuckou — potĺkam sa aspoň, nakoľko čas a sily stačia, po blízkom okolí môjho bydliska, ktoré som už mnoho ráz krížom-krážom pochodil, a tak už nemám ani výhľadov, že by som naďabil na rastlinu, mne stadiaľto dosiaľ neznámu. Ale takéto vychádzky do krásnej Božej prírody, bárs aj nedonášajú nových nálezov, predsa sú zanímavé, zábavné a poučné; aspoň som na vlastné oči videl naše lesy a lúky, ako sa predstavovali v svojom rastlinnom odeve, v mimoriadne suchom a pálčivom lete, aké sme tohoto roku mali. Pritom sa poskytuje aj príležitosť z úst a života nášho pracovitého ľudu niečo zachytiť, čo zaslúži zanášku do zápisky. Že tieto vychádzky zdraviu osožia, raz rozkývané údy rezkom pohybe udržujú, trudné myšlienky rozháňajú, každým smerom temer krokom nové obrazy nám predstavujú a o rozličných prírodninách premýšľať pobádajú, a tak s otvorenýma očima po kvetnatých lúkach a rýchlo rastlinami porastených sečiach kráčajúceho milo pobavia: na to mi prisvedčí každý priateľ prírody. Ale ani po dobre preskúmanom území nadarmo sa botanik nezaráža; lebo tu ho prekvapí rastlina známa, na neobyčajnom stanovisku, tu sa zase pokochá na pohľade v susedstve rastúcich istých druhov rastlín, ako napr. Orchis coriophora L. a Ophioglossum vulgatum L., Carex ornithopoda Wlld. a Ophrys arachnites Murr., Cirsium Pannonicum Jcq. a Erigeron acer L. var. glaberrimus Hol., tu zasa nájdeme nápadnú formu dávno známej rastliny, od normálnej formy farbou kvetu alebo inou známkou sa líšiacu. V dostatočne vlhkom lete vo velikých jednotníkoch rastúce druhy objavujú sa v lete suchom a pálčivom v exemplároch vo všetkých čiastkach značne redukovaných, a poznať na nich, že sa im nedostáva toľko živnosti, koľko k normálnemu vzrastu potrebujú. Ešte aj na mojich miláčkoch, maliníkoch (Rubus), bolo poznať, že si tak smelo a vyzývavo nepočínajú, ako v rokoch mokrejších, lebo mali tohoto roku slabšie, nižšie a kratšie šľahúny, a kvetostany boli tiež menšie a slabšie, než inokedy.

Tohoročné suché a pálčivé leto nevábilo veľmi k ďalekým vychádzkam, kde sa mohol človek, kým sa doštveral do stínnej hory, napoly uškvariť — a zavčas rána rosou sa brodiť, jestli človek nenie zaťatým kneippianom, tiež nepatrí medzi veľké príjemnosti. Že nám ale rastliny nedochodia až k domu pod ruky, musíme my za nimi chodiť, a nesmieme maznavo žiadať, aby sme samými rovnými chodníčkami kráčať mohli, ale musíme sa aj močarinami brodiť, cez drapľavé kroviny sa preškrabovať, s chuťou aj hore príkrym svahom štvornožky vyliezať, ani skalám nevyhybovať, pritom oči do hrsti vziať, po rastlinách sliediť a čo vzácnejšiu do mapy uložiť: a vychádzka nikdy nebude márna, ale vždy obohatí zbierku tou ktorou vzácnosťou.

Dňa 15. júla vybral som sa zavčas rána z domu do Bošáckych kopaníc, chtiac si pochodiť lúky, kroviny a hôrky na Bestinnom a na Novej hore, a jak pekná pohoda pretrvá, spustiť sa krížom horami až k Stránskej huti, a po náležitom odpočinku inou cestou prekrížiť hrebeň, Lieskovskú a Bošácku dolinu oddeľujúci. Slnko pieklo hneď za rána, jak sa patrí; ale keď som sa vyhrabal na hrebeň Bestinného, vypchávajúc mapu vzácnejšími rastlinami, povieval občerstvujúci vetrík, až radosť bolo kráčať kvetnastými lúkami, pre tohoročnú suchotu značne redšie a nižšími trávami porastenými, než to býva inokedy. Asi v polovici výšky vrchu Bestinného, zo strany bošáckej, býva nad veľmi strmým svahom kopaničiar, Veselým Jankom zvaný, ktorý mi rozprával, čo jeho deti raz s károu vykonali. Oba rodičia boli na blízkej roli, a deti sa vo dvore hrali. Tu spatrili pri chalupe prednú polovicu na káru upraveného voza, a hneď im zišlo na um, že by bolo dobre, keby sa tak trošku povozili. Myšlienka sa stala hneď skutkom. Deti si posadali do káry a najstarší, jedenásťročný Janko, chytil oje a proboval káru vpred pošinúť. A hľa, podarilo sa mu to nad očakávanie, k velikej radosti i jeho i pasažierov; lebo kára, raz z miesta pohnutá, letela dolu svahom náramnou rýchlosťou, tak, že Janko pustil oje a dal sa do kriku aj s deťmi, v káre učupenými. Keď kára doletela na rovinku, zabodlo sa oje do zeme, a kára, s náramnou prudkosťou letiaca, vyšvihla sa ponad načesnuté oje do výšky a rozsypala deti, kam ktoré, po lúke. Na krik detí pribehli rodičia, iného ani nemysliac, než že všetky deti sú pobité, alebo aspoň dodrúzgané; ale chlapec jeden, vidiac matku nariekajúcu, posadil sa a riekol s plačom: „Nebojte sa, mamičko, ništ mi nenie.“ Sám mal strach pred zaslúženým výpraskom — a ešte matke strach zaháňal. Ani jednomu z detí nič sa nestalo, leda že im hneď na mieste rodičia dali výplatu za tú vozbu. Od tej doby vraj dali deti pokoj káre. Bol to zvláštny nápad, nad tak strmým svahom vystaviť chalupu, keďže pod ním sa prestiera chutná rovinka! Ale kopaničiar tento má sad, roličky a lúky okolo svojej chalúpky, ktorú si od tej katastrofy károvej plotom ohradil, aby sa mu deti nemohli cvičiť v krkolomnej vozbe; políčko svoje si veľmi pečlive opravuje a obrába, s rodinou v pokoji žije, a netrpí biedy. Pravda, potreby jeho sú veľmi skrovné; nádhery ani po mene nepozná, ani za ňou netúži, a iným jej nezávidí, leda že si pokrúti hlavou, keď vidí, že ktorýsi aj na márnosti držia. Pri každej temer kopanickej chalúpke je vymurovaná plytká studienka, s výbornou vodou, a málo je tých studničiek, z ktorých by som od 40 rokov vody ešte nebol ochutnal. Na západnej strane Bošáckej doliny nieto kyslej vody, až v Morave u Březovej je taký prameň; ale na východnej strane Bošáckej doliny sú tri pramene kyslej vody, a ľudia tú vodu radi pijú i ako liek proti žalúdočným chorobám.

Veliká škoda je to, že sa staré obecné listiny po našich podkarpatských dedinách neopatrujú, ale sa to potratilo alebo schválne zničilo, čo má tvoriť vzácny obecný archív. Tam by sme sa dočítali, kedy a pod akými podmienkami počali sa ľudia v kopaniciach osádzať a pokiaľ siahala hranica Bošáce. Veľmi zajímavé udania máme v bošáckom chotári v jednej listine archívu uhorskobrodského z roku 1655, ktorú mi k nahliadnutiu a upotrebeniu poslal pán učiteľ Ján Jučera, za čo mu aj na tomto mieste vzdávam srdečnú vďaku. V tejto listine je zapísaný výsluch svedkov „w pržicžinie gistych Hranicz, mezy Panstwim Uhersko-Brodskym.“ Vyslýchano bolo aj viac svedkov z Bošáce, ktorí dosvedčujú: že terajšia, v úzadí Bošáckej doliny, pod juho-východným svahom Karpatov sa rozprestierajúca moravská dedina Březová, od výslechu tých svedkov len asi pred 30-40 rokami stavať sa počala, tedy okolo roku 1615 — 1625, a že Bošáčania na tomto mieste, kde Březová stojí, dobytok pásavali, drevo brávali, a až po hrebeň Karpatov za svoj chotár považovali, hraničiac so Suchou Lozou. A skutočne, hrebeň Karpatov, severo-západne od Březovej, bola by prirodzenejšia zemská hranica medzi Uhorskom a Moravou, než jakú teraz máme, kde Březová a Strání, z tejto (uhorskej) strany Karpatov, do Moravy patria, bárs aj v našich dolinách ležia, Březová v Bošáckej a Strání v Moravsko-Lieskovskej.

Svedok Martin Bagoľ, Bošáčan, asi 100-ročný, „poddany Geho Milosti pana Kašpara Soniega“, pod prísahou svedčil: „Zie Bržezowa asi pržed tržiczyti lety teprw vystawena gest, to Swiedek tak pamatuge, žie w tiech mistech cžasto bywal, pasawal, a ku Panskym potokum dohlydawal. W tiech mistech zie hory a pasunky bywaly. I to pamatuge zie stara Bržezowa trochu nižegi nežby tato niniegšy zastawena byla, ale zie gi Heyduczy Trencžanskyho pana bily wypalily. Widiel swiedek a wy zie niegaky cžlowek gmenem Misarž negprwnegi se pocžal na Noweg Bržezoweg stawieti… Dobrže Swiedek wy zie Strány naležy ku Panstwi Hlukskemu, nebo y to pamatuge, když tu kde nyni diedina stogj, toliko gedna sama chalupa a megto begwalo. Swiedek sam pasawal, a s Straniany se w tiech mjstech shledawal, a zie sobie oni Straniane a Bossaczti nikdy nepržekažely.“ Ďalej hovorí svedok: „Zie Bossacžti magj a mywali hranicze s diedinau Suchau Lozy, ale zie ty hranicze sau na Wrsse, z ktereho se schazy od Suchej Loze do Bržezoweg, a to czo pod Wrchem dolu k uherskeg stranie leži, zie Bossacžane za sve grunty držely.“

Druhý svedok, Jan Kassůw (rodinné meno Kaššovic dosiaľ je v Bošáci), údajne 90-ročný, tiež hovorí, že Březová asi pred 36 roky bola „zastawena“, a kde teraz stojí, tam že predtým „Držjvy a Pastwisstie… begvalo“. Aj o tom vie, že stará Březová dolu nižšie stála, ale potom vypálená bola. Prvý, ktorý sa osadil v novej Březovej, bol „Misarž“, ktorý u svedka v Bošáci za viac rokov v hoferstve býval. Ďalej svedčil: „Aby Niwniežane z tiech mist, kde woda kisela, držiwy raubawaly, Swiedek newy, nybrž to w swe pamieti snassy, zie Korytnianůw a Niwniežanůw, hegni Uherssti w tiech mistech brawaly, když tu chtiely držiwy raubati“. Tedy tam, kde teraz dedina Březová stojí, bošácki hájnici brávali zálohy Korytňanom a Nivničanom, keď ich tam popadli pri rúbaní pre seba dreva. Zo svedectva Kaššovho ešte toto nás zaníma: „Zie Bossaczane miely hranicze s diedinau Suchau Lozy, ale až na tom holem wrchu, ktery Bržezowau gest, ty pak mista kde nyni Bržezova stogi, zie Pany Beczkowssti za swe držely. Ti mista okolo Mandlowyho potoka czo gest z teg strany od diediny Strane, zie k diedinie Liskowemu, ty pak ktere sau z teg strany od Bržezoweg, zie k diedinie Bossaczy naleži.“

Tretí svedok, Gabriel Porubský, medziiným hovorí: „Se Straniany zie oni wzdyczky w dobrem Sausedstwi begvaly, a to sobie od Wrchnosti sweg porucžene miely, s nimi zie spolecžnie pasawaly. Straniane zie od tady držiwy woziwaly, a on Swiedek gsauce dwaczetidwie letha hegnym, zie s nimi se shledawal. Z panstwi Brodskeho nikdy Swiedek žadneho cžlowieka ani pasti ani držiwy raubati newidawal, nybrž gestly ktereho tam zastaly, zie braly, yako zie gednaucz Stado Sůcholožske Bossaczane zagaly, a ony ge wyplaczeti musely… Nežly slegchaval zie hranicze Uherske gdau po Sucholožske kopcze na holem Wrchu nad Bržezowau, a on Swiediek zie až po ty mista kozy panske pasawal…“

Štvrtý svedok, „Kuba Domanowych“, asi 80-ročný, svedčí: „Stara Bržezowa zie byla dolegi wystawena, potomnie z poruczeni Panůw Uherskych wypalena, a na niniegssim mistie wystawena. Wlastnima oczima spatržil Swiedek když se zacžala Bržezowa stawiet… Swidek prawy zie to w sweg dobreg Pamieti snassi, a tehdaž hegnym byl, když geden Pan Brodsky (gmeno geho newy, než zie osoba nizka byla) od Pana Radkagiho a Pana Nadaždiho, tehdegssich Panůw Beczkowskych trži Sta kusůw držiwi wiptal w tiech mistech za zlatym Potokem k diedinie Bossaczy, a na to misto zase trži kopy kaprů tiem panům darowal. Nemůže Swiedek pamatowati ktereho roku bylo, nežly o tom wy, zie pržed zastawenim diediny Bržezoweeg a ty kapry zie pany sobie darowaly. To wsseczko držiwy zie Bukowe bylo. Tak pieknyho drživy zie nebylo z teto strany zlateho potoka… Okolo kysele wody zie take bylo piekne držiwy, ale zie Bossaczane yak ty mista, tak i ostatni wsseczky až po ty kopcze na holem Wrchu za Uherske grunty držegi. Korytnianskych zie Bossaczane brawaly gesste y z tegto strany k Morawie za kiselau wodau.“

Piaty svedok, Michal Nitsskowicz (Mičkovicovci dosiaľ žijú v Bošáci), asi 80-ročný, hovorí: „Diedina Bržezowa yak se stawieti zacžala, zie gesstie negni leth… Hlukske Panstwi zie wzdyczky (sic!) Bossaczane za swe Sausedy držely, ale Bržezowiane ne, nebo zie ta diedina w gruntech Bossaczkych wystawena gest. Newy Swiedek yak Straniane s Leskovskymi okolo Mandloweho potoka hraniczegi, a komu vlastne ty hory naležegi…“

Šiesty svedok, Michal Polywka, asi 80-ročný Bošáčan, „ani newy ani neslychal, aby gde ginde Bossacžane hranicžily s Panstwim Brodskym, mimo tiech kopczu na Holem Wrchu, ale zie s Straniany hranicžegi, o tom dobrau wiedomost ma…“

Siedmy svedok, Jura Kragiežek, asi 90-ročný, rodom z Moravského Lieskového, o starej a novej Březovej svedčí, ako predošlí; ďalej hovorí: „Ani newy ani neslegchawal… aby s Panstwim Brodskym hranicžely Leskowiane, nežli Straniany, a zie Leskowianum podivno pržichazy, zie panstwi Brodske s nimi hranice gmiti chcze. Do tiech hor okolo Mandloweho potoka, žie y oni Leskowiane y Straniane gezdiwagi, držiwy berau, a pasagi, ale o Korytnianech a Sucholožanech aby tam dochazely, a tich mist užiwaly, Swidek nikdy neslechaval…“

Jak Strání v úzadí Moravsko-Lieskovskej, tak aj Březová v úzadí Bošáckej doliny, ešte počiatkom XVII. storočia považované boli za majetok panstva beckovského, a tak patrili k Uhrám. Dosiaľ sa udržalo v Bošáckej doline ústne podanie, že o hraničnú čiaru uhorsko-moravskú mnohoročné bitky sa zvádzali medzi ľudom bošáckym a moravským. Ľud sa veselo navzájom zabíjal a si dobytok uchvacoval — v prospech svojich pánov. Nebolo iného treba, len naštvať ľud bošácky proti moravskému a moravský proti bošáckemu, a tu i tam vzplanula divá beštiálnosť jedných proti druhým, a ľud stváral divy ukrutnosti. A za to sa dostalo ľudu, život v prospech pánov svojich nasadzujúcemu, od týchto pochvaly. Aj zo strany moravskej obce Vyškovca, z ktorej veliká čiastka na svahu, do Bošáckej doliny spadajúcom sa rozkladá, bývali spory a krvavé zrážky o hranicu, a jedna čiastka Vyškovských kopaníc dosiaľ sa menuje Bošácky Vyškovec, bárs do bošáckeho chotára nepatrí. Počul som od najstaršieho, ešte žijúceho Bošáčana, to ústne podanie: že sa v terajších Bošáckych kopaniciach „za Budišovou“ boli počali osádzať Vyškovania, ale že beckovské panstvo ich chalupy dalo zapáliť a rozhádzať, tak ako urobilo s prvými osadníkmi starobrezovskými. Kedy tie pohraničné spory v XVII. storočí prestali a hranice konečne ustálené boli, o tom sa istoty nikde dozvedieť nemôžem.

Jestli je vek vyššie spomenutých svedkov správne udaný a nie len podľa nespoľahlivého trúfania: museli ľudia v našom kraji počiatkom XVII. storočia dlhšie žiť, než teraz. Spomínajú sa svedkovia 80-roční, jeden 90 a jeden práve 100-ročný. Dnes je v Bošáckej doline 80-ročných ľudí tak málo, že ich možno na prstoch jednej ruky spočítať. Myslím ale, že vek tých svedkov udaný je len dľa povrchného odhadnutia; lebo že by sa za dva a pol storočia tak nápadne bol ukrátil vek ľudský: to neverím. Smrteľnosť je ale v tomto kraji prílišne veliká. Porovnal som sto ročníkov matriky narodených a zomrelých, a našiel som, že v mojej asi 2 000 duší počítajúcej cirkvi, v storočnom priemere, len o 11 ročne viac sa narodí než zomre. Ešte pred 40 rokami, len v mimoriadnych pádoch, uchádzal sa ľud o pomoc lekársku v nemoci; teraz sa zriedka stáva, že by pre nemocných nehľadali lekársku pomoc. Pravda, obyčajne sa stáva, že v nemocniciach najprv potrebujú domáce prostriedky; ale veľmi mnohí ešte aj čarodejné zariekanie, zvary, zlievanie, okádzanie a rozličné nezmysly vyhľadávajú; až keď nič neosožilo, potom sa obrátia na lekára. Pred pár rokmi som šiel cez Bošácu, keď práve obecný sluha bubnoval a oznamoval: aby niže 7-ročné nemocné deti rodičia lekárovi liečiť dali, „lebo keď dieťa bez doktora zomre“, budú rodičia na 10 zlatých pokutovaní. „Nuž,“ reku, „Jurko! ďalej nebubnuješ, čo sa stane, keď dieťa pri doktorskej pomoci zomre?“

Vo výsluchu, vyššie udanom, spomína svedok Bagoľ, že dozeral k panským potokom. Jaký to mohol byť dozor, nehovorí. Myslím ale, že keď pred 300 rokami v tomto kraji bolo značne viac hôr, než teraz, i potoky boli väčšie, než tohoročné, v Lieskovskej doline potoky boli bez vody, a aj v Bošáckej doline tak málo vody, že mlyny len po biede mleť mohli. Vo väčších vodách mohli byť, a istotne aj boli, pstruhy a väčšie ryby, ktoré zemský pán nedovolil bárskomu loviť, ale ich dal loviť pre seba; a tak Bagoľ, ako hájnik, aj na pstruhy dohliadal, aby mu ich kopaničiari nevylapali. Z môjho detinstva dobre pamätám, že pod Javorinou v Lubinských kopaniciach býval Erdödovský hájnik, menom Kršák, ktorý grófke každoročne istý počet pstruhov v lubinskom potoku bol povinný nalapať a do Bohuslavíc doniesť. Teraz by tam darmo túto vzácnu rybu hľadali, lebo ani v potokoch podjavorinských, ani v podlopeníckych, pstruhov žiadnych niet. Ešte ako modranský a prešporský gymnazist býval som náruživým rybárom a rakárom v Lubine, a zaliezal som, najvhodnejšie miesta pre tento šport hľadajúc, hore potokom, vysoko, až temer k úpätiu Javoriny: ale pstruha nikdy som nevidel. V rakoch, pravda, mohol som sa preberať, tých bolo hojnosť, lebo ich kopaničiari nechávali na pokoji, leda že chlapci, pasáci na zabitú, do konca prúta zaštiknutú žabu kedy-tedy pár rakov lapili a ich potom na žeravom uhlí upiekli a si na nich pochutnali. Ale ten starý hájnik Bagoľ mal iste na starosti aj vydry. Ešte dosiaľ v Bošáckej doline po potokoch pojedine vydry sa objavujú, rybami a rakami sa živiac. Aj v zime 1900 — 1901 zastrelené boli niže mojej fary v potoku dve vydry a tretiu vyšľakovali až vyše farského mostu. Ešte div, že tieto zvery nie sú celkom vykynožené; lebo jak kde vydru spozorujú, už jej ide celý kŕdeľ oprávnených a neoprávnených Nimrodov na kožu. Teraz sú v potokoch Bošáckej doliny ryby len chatrnej ceny: jalce, belice, hlaváči, hrúzi, slíže a nerastlice, ktoré najviac Cigáni, ako velikí milovníci rýb, lapávajú; ba v novších časoch dávajú sa aj na rakárstvo a nalapaných rakov predávajú. Cigáňovi dáva licenciu k loveniu rýb a rakov — hlad. Nepýta sa Cigáň, či smie loviť, ani neplatí nikomu 4 koruny za rakársku kartu. Cigáň je ako vrabec; v lete, keď si môže kde-tu uchytiť ovocia — a on sa k nemu priplichtí pri najostražitejšej pozornosti majiteľovej — zemiakov, na ktoré potrafí aj potme — kapusty, pri ktorej ho len zriedka prichytia — mrkvy, repy — a k tomu keď si nalapá rýb, je veselý, vždy k žartu naladený; ale v zime si musí brucho remeňom alebo motúzom stiahnuť. Keď pred pár rokami vláda nariadila všetkých Cigáňov po celej krajine v jeden deň popísať, zažartoval si bošácky obecný sluha s Cigáňmi a riekol im: „Nemal bych vám to povedať, lebo to má byť tajné; ale vám to poviem, jak ma nevyzradíte.“ „Nevyzradžíme, nevyzradžíme, Jurko, len nám to povedžte!“ — „Zle je s vami,“ riekol sluha, „lebo vás pošlú do Ameriky.“ — „Žatajte nás, Jurko, dáme vám žlatku,“ odpovedali na smrť prestrašení Cigáni, a v deň popisu tí, čo sa za peknejších považovali, rozutekali sa, kam ktorý; že sú ale susedom všetci Cigáni dobre známi, už ich len akosi po bide popísali. Teraz zase iná pohroma vznáša sa, už od troch rokov, nad hlavami Cigáňov. Dosiaľ sú osídlení na štrkoch v prostriedku a na hornom konci dediny. Vrchnosť strojí sa osadiť ich dakde von z dediny, čoho sa aj Cigáni aj gazdovia, boja; lebo v prostred dediny, kde sú ľuďom ustavične pod očima, nemôžu tak smelo kradnúť, ako by sa to stávalo, keby boli von z dediny, ako malá, pod protektorátom obce stojaca republika, osadení. Čo by ich kolóniu jak hustým kordónom obkľúčili, našli by predsa priesmyky k cudzím roliam a sadom. Ale od 40. rokov predsa pozorovať aj pri našich Cigáňoch pokrok k lepšiemu. Už nevídať cele alebo polonahé väčšie cigánčence po dedine, leda drobné purdence; mladí Cigáni chodia a na celé leto po poľných prácach, a privykajú na ne; a keď sa v jaseni s výrobkom domov vrátia: mali by ste ich videť, jak hrdo si vykračujú, pekne ošatení — a dobre žijú, zakiaľ im groš trvá! Pred 40 rokmi boli by ľudia sedliaka vysmiali a za maznavca popanšteného a pyšného vyhlásili, keby ho boli videli v daždi pod dáždnikom. Teraz už aj Cigáni nosia dáždniky s sebou; ba kopanický Cigáň bol prvý, ktorý v kopaniciach tú módu začal, a keď šiel do dediny, či pršalo, či slnko pieklo, vždy pod pažou zacviknutý dáždnik nosil.

Keď som raz bol v kopaniciach u nemocnej babičky, spozoroval som za roštom zastrčené, usychajúce a ešte čerstvé byle „tučného muža“ (Sedum maximum Sutt.). Hneď som si pomyslel, že to bude dajaké „veďmo“. I spýtal som sa babičky, na čo to potrebuje, a ona mi odpovedala, že na to, aby vedela, kto prvý v jej dome umre, a v akom poriadku ostatní budú umierať. Ukázala mi prstom jeden, už temer suchý byľ, a riekla: „To je môj; a že je už skoro celý suchý, ja prvá umrem. Ten druhý je Adamov (synov), a ten je čerstvý a ďalej rastie; tedy Adam bude najdĺž živý. Ten byľ vedľa Adamovho je Kačin (nevestin), a ten už začína vädnúť. A tie dva najmenšie, jeden zvädlý a druhý dopoly suchý, sú pre dvoch vnukov. Po mne umrú vnuci, potom nevesta, a Adam bude najdĺž živý. „A to je veru pravda,“ doložila celkom vážne. O týždeň som babku pochoval. Tento spôsob botanomantie (veštenia rastlinami) bol mi dosiaľ neznámy. Kdesi som videl na stene zavesené vence z rozchodníka (Sedum acre L.), ktoré veselo ďalej rástli a kvitli, a myslel som, že si to dievčatá pre vyzdobenie izby ta povešali; ale aj tie vence mali iste veštiť, jak skoro kto umre.

V kopaniciach na doline býval istý J. T., ktorého vôbec, že bol podivínom, len Šeršelínom zvali. Býval so ženatým synom, ešte väčším podivínom, spolu. Keď si oba v krčme upili, založili si navzájom ruky okolo hrdla a tackali sa pomaly domov, pričom syn poťapkával otca po pleci a hovoril: „Toto je môj kamarát.“ Znášali sa dobre a živili sa poctive. Na jar prišiel syn ko mne zarmútený a uplakaný, a na moju otázku: „Hádam tatko umreli?“ mi žalostne odpovedal: „Ach, umreli, a prezimovaný!“ Bolo mu tedy toho najviac ľúto, že keď si otca cez zimu prechoval, zomrel na jar, kde mu práve pri hospodárstve bol potrebný.

Raz som sa vybral s mladým, rezkým, švárnym kopaničiarom hrebeňom vrchov bošácko-ivanovsko-chocholňanských až na homolovitý, veľmi strmý, na vrchole skalnatý, vápenný vrch Bradlo. Zakiaľ som chodil vrchami, z pieskovca zostávajúcimi, bolo síce poznať, že prílišná suchota rastlinstvu v bujnom raste prekážala; ale zato ešte všetko bolo zelené; ale jaknáhle sme sa dostali na pôdu vápenitú, tam bolo rastlinstvo od suchoty žalostne poskrúcané, listy zvädnuté, a len kde-tu bolo vidno kvietok ľalie Lilium Martagon L., a daktorého zvonka (Campanula Trachelium L.); ba ešte aj maliníky boli mizerné. Len v tôni hojne rastúca Veronica montana L. bola pekná čerstvá. Rastlina táto vydáva pri sušení silný, príjemný zápach, čo som v žiadnej Flóre spomenuté nečítal. Hore strmým, klobúk cukru napodobujúcim Bradlom bolo vystúpenie náramne unavujúce. Hromady hnijúcich haluzí, väčšie-menšie kamenie, v chôdzi zavadzajúce kroviny, nedovoľovali smelo a pevno kráčať. I nepozostávalo iného, ako spúšťať sa príkrym svahom do chochoľanskej doliny, čo tiež bolo najvýš namáhavé, lebo som sa každú chvíľu zošmykol a posánkoval, až sme sa konečne utrmácaní dostali do doliny k pramienku a sa hltom studenej vody občerstvili. Okolo prameňa boli blatnaté miesta divými sviňami rozryté, a bolo dobre poznať, kde si svine robili dobrú vôľu, váľaním sa po blate. Nebanoval som, že sme ich tam nepristihli, lebo by mi, veľmi ustatému, ťažko bolo padlo na vysoký buk sa vyštverať a tam hrdinsky ochranu hľadať. Môj kopaničiar má otca, vyše 70-ročného a na svoj vek ešte silného, ktorý chodieva v lete po horách včely hľadať. Na moju otázku: ako môže len tak na slepo po horách blúdiť a staré buky prezerať, či tam hodne ďaleko od ľudských bytov včely neobletujú, odpovedal mi, že jeho tatko má v tom zvláštny spôsob, ktorý ho neoklame. Ten spôsob hľadania včiel v tom záleží, že si v teplý, jasný čas vyjde do hôr, nesie doštičku ako dlaň velikú, vrchom medom potretú a na paličku osadenú, pred sebou. Jak sú kde na blízku včely, tie hneď med zavoňajú, na doštičku sadajú, a keď sa nasali, odletujú. Včelár pozoruje, ktorým smerom včely odletujú: a tým smerom sa aj ubiera, až konečne prijde k buku, v ktorom sa bol uletený roj osadil. Dakedy vylezie včelár aj na buk a stadiaľ pozoruje let včiel, až konečne vysliedi v buku dieru, ktorou včely vyletujú — a má hru vyhranú. Potom vytne do buka väčšiu dieru, aby sa k medu dostal, ktorý vyberie, domov odnesie a úbohé včeličky tam odbehne. Možno, že so starým Marťákom v Španiem vymre posledný typ primitívneho hľadača včiel po horách. V predošlých časoch zapodievali sa aj kopaničiari pilnejšie včelárstvom, než za dňov našich. Ktoréhosi kopaničiara sa jeho známy pýtal: „Prečo vy nechováte včely? Však sa ja pamätám, že kedysi pred vašou chalupou včelín stál.“ Na to mu kopaničiar, rukou mávnuc, odpovedal: „Och, ja o takú lichvu nestojím, ktorá sa nedá pohládzať!“ Mal tedy radšej voly a kravy, ktoré sa pohládzať dajú, než včely, ktoré by pohládzajúceho žihadlami dopichali.

Asi pred štyrmi rokami spustil sa vojenský balón v Bošáckych kopaniciach „v Jastrabském“, a vetroplavci zostali i s balónom trčať na strome, z ktorého im šťastne pomohol veľmi ochotne kopaničiar, náhodou na blízku sa baviaci. Akýsi čarbák rozpísal sa potom po novinách, že kopaničiari balón za šarkana, černokňažníka alebo inú báječnú bytosť považovali a pred ním utekali. Ale ani naši kopaničiari nie sú takí hlúpi a na hlavu padlí, akými by ich istí dobrodinčekovia radi videli. Však keď ten balón letel nízko ponad podhradské pole, starý, aj Socháňovou pohľadnicou po celom Slovensku rozchýrený zeman, ktorý sa práve poľom uberal, zazrúc vetroplavcov, urobil z dlaní trúbu a zakričal na nich, čo mu jeho staré, zemianske pľúca stačili: „Páni-i-i! ste v Trenčianskej stolicií!“ Aj tohoto 1901. roku zletel balón s troma švárnymi dôstojníkmi vyše Podhradia v Melčekoviciach, na lúku. Ľudia ho videli, ako sa spúšťa dolu, a mnoho ľudí bežalo, aby balón s jeho plavcami videli. Dôstojníci mi hovorili, že vystúpili vo Viedni o pol deviatej hodine ráno, ale na moravskom poli ich bezvetrie zabavilo, a letiac o pol druhej hodine popoludní ponad Bošácu, už nemohli ponad vrchy ďalej vzduchom sa vznášať a museli sa tu spustiť na zem. Ináče smer k Trenčínu výborne zadržali. Bystrý um ľudský neustane skúmať a pokusy robiť, až sa mu konečne podarí ustrojiť taký balón, ktorý bude možno ľubovoľne riadiť. Keď už máme automobily, telefóny, fonografy, bezdrôtové telegrafovanie, znamenite zdokonalené fotografovanie, röntgenové lúče, elektrické svetlo a celý rad prekvapujúcich vynálezov a objavení, netušeného predtým upotrebovania prírodných síl, tak je zostrojenie riaditeľného balónu iste len otázkou času.

Na svahoch Bestinného, jak na strane bošáckej, tak aj na moravskolieskovskej, rozkladajú sa široko-ďaleko krásne, bujné horské lúky, a medzi nimi vynímajú sa kopanické chalúpky, obkľúčené ovocnými sadmi a roľami a kde-tu malými hôrkami, ako štetcom tmavšie nanesené farby na obraze. Ktorí našich kopaníc nikdy nevideli, obyčajne si ich predstavujú ako hotovú Paflagóniu, na ichž hraniciach sa iného nič neurodí, leda trošku ovsa a málo zemiakov. Ale v našich kopaniciach sotva sa nájde jedna rodina, ktorá by nemala celoročne chleba, lebo si kopaničiari políčka svoje pečlivo obrábajú a na nich všetko dochovávajú, čo sa rodí na rovine. Ba, videl som v kopaniciach aj vinič, po stene ťahaný, ktorý sa ovšem na zimu šústím prikrýva, a keď je príhodný čas, aj hrozno donáša. Že sa cukrová repa a kukurica vo vyšších a príkrejších polohách nesadí, to sa samo sebou rozumie; ale žito, raž, jačmeň, tenkeľ, mak, hrach, fazoľ, šošovica, bôb (Vicia Faba L.), cícer (Lathyrus sativus L.), slovenka (Cicer arietinum L.), kapusta, konope, kvaka, mrkva a iné zeleniny dochovávajú sa všade po kopaniciach. Od pár rokov ale nápadne sa zanedbáva dochovávanie konopí; nie preto, že by sa tu nedarili, ale preto, že bošácki Židia dovážajú omnoho peknejšie konope z Dolnej zeme a tu ich po 50-60 kr. kilogram predávajú. Mnohé gazdinky si teda radšej na konopnicu nasejú jačmeňa, zrno predajú a za utŕžené peniaze hotových, už zväčša očesaných konopí si kúpia, a slama jačmenná im zostáva na krm. S konopami býva mnoho babračky; lebo keď poskonné (samčie) konope dozierajú, musia byť po byľke povytrhávané, čo je šipľavá a veľmi zdĺhavá robota. Už materné konope (samičie), so zrelým semencom, rýchlejšie sa vytrhajú. Poskonné konope sa máčajú v močidlách v lete, ale keď sa máčajú a vláčia materné konope v podjeseň, už býva citlive chladno, preto nie je div, že si ženičky, až po pás zamáčané a za viac hodín po vode sa brodiace, uhonia katar, ba aj ťažšie nemoce. Na slnku usušené konope trepú sa na trliciach, pričom ženičkám ruky a hlavy len tak stŕpajú. — Na jedenie súcich hríbov tohoto leta nebolo, čo je veľká ujma v kuchyniach nášho ľudu. Sám som milovníkom dubákov, ale tohoto roku ani jednoho som nevidel. Keď je mnoho hríbov, sušievajú ich aj do zásoby, ba i na predaj, a nejedno vrece ich bošácki kupci na pltiach odvezú do Budapešti. Jestli budeme mať mokrú a teplú jeseň, bude hojnosť václaviek (Agaricus mellus), ktoré v sušiarňach alebo v peci sušievajú na zimu a obyčajne s kapustnicou jedávajú. V horách bošáckych a moravsko-lieskovských, a to jak v bukových, tak aj v dubových, rastú jelenie huby (tryftle, Tuber cibarium), ktoré zvláštni „hubkári“ pomocou k tomu vycvičených psíkov hľadajú a zbierajú. Videl som v lete takého hubkára v Z. Podhradí, ktorý doniesol tieto podzemné huby na predaj, a ich aj kilo za 2 zl. predal. Profesor Dr. Hollós z Kecskemétu bol pred dvoma rokami v Lieskovskej doline, aby si na mieste obzrel náleziská jeleních húb a obznámil sa so spôsobom ich zbierania. Otiskom svojho článku o jeleních hubách obmyslel aj mňa, len že ho mám kdesi založený, a nemôžem z neho uviesť najdôležitejšie veci. Tam som sa dočítal, že tryftle skupuje od viac rokov jeden kupec v Novom Meste n. V. a ich potom ďalej predáva. V daktorý rok naskupujeme tryftlov v tomto kraji 2-3 metrické centy, čo by zodpovedalo hodnote 400-600 zl. V spomenutom článku je mnoho zanímavých dát o rozličných podzemných, jedlých hubách aj iných krajov a krajín.

Na hrebeni Bestinného býva Adam Ochodnický, zvaný Pavel. Ktorýsi z jeho predkov bol na meno „Pavel“ pokrstený, a že v Bošáckej doline toto meno len veľmi zriedka sa nachodí, prischlo ako priezvisko všetkým jeho potomkom. Je to muž vtipný, rozumný, a zastáva v kapele kopanických hudcov miesto basistu; ale keď má okolo hospodárstva pilnú robotu, vtedy basu neobjíma, ale ju nechá v kúte stáť. Ako muzikant rád si upije, ale nevidel som ho nikdy opilého, ba ani podguráženého, preto myslím, že keď aj niečo „jedovatého pije, nikoli mu neuškodí“, lebo pije s rozumom a pod mierou. Pritom je aj zručným tesárom a murárom, a už nejednu chalupu pomáhal postaviť. Zamieril som k jeho chalupe, a že som ho našiel doma, spýtal som sa ho, či nemá dajakú pilnú robotu. Vybadal z mojej otázky, že s ním čosi obmýšľam, preto hneď riekol, že síce robota sa vždy nájde, ale ak by som ho potreboval, môže tú robotu odložiť. „Poď,“ reku, „so mnou do Stránskej hute, možno najkratšími chodníkmi a po chládku; tam sa občerstvíme pivom, dobre si odpočinieme a vrátime sa inými chodníkmi domov.“ Hneď sa pristrojil, a že jeho žena práve chlieb piekla a z pece osúch vyťahovala, vzal si kus toho osúcha do vrecka, ba ešte aj meštek peňazí si vstrčil do vačku, a tak sme sa pustili krížom cez srňanské a moravskolieskovské hory, smerom k huti. Pred pár rokami bol som sa pustil sám tými horami, lenže inou cestou; a keď som už hodnú polhodinu horskou cestou kráčal, prišiel som na konec tej cesty, a že tam bolo maliníkov, šípov a hlohov mnoho, cez ktoré som sa nemohol predriapať, musel som sa vrátiť a inú cestu hľadať. V hore som natrafil na jednoho Srňana, drevo nakladajúceho, ktorý ma upravil na lepšiu cestu, a tak som sa konečne vymotal z labyrintu chodníkov a zliezol som do doliny, ale ešte hodne ďaleko od huty.

Teraz som mal s mojím Adamom pohodlnejšiu a kratšiu cestu, lebo sa tu v každom kúte dobre vyzná. Na viac vlhkých a kapradím zarastených miestach videli sme zem od divých svíň rozrytú. Len veľmi zriedka zablúdi do javorinských a lopeníckych hôr jeleň; už častejšie nachodia sa srny a divé svine, a jazvec je zriedkavosťou, ale zajace sa viac krovinatých vŕškov, výmoľov a otvoreného poľa držia, kdežto líšky skalnaté miesta obľubujú a stade si v noci do kurínov na lov vychádzajú. O vlkoch v tomto kraji nechyrovať, len keď je tuhá, dlhá zima, hovorí sa, že tu alebo tam vlka naháňali, ale nedostali. Jednej neďalekej dedine sa vysmievajú, že kdesi v poli na zabudnutý prázdny džbán vietor dul, a džbán vydával zvuky vytiu vlčiemu podobné, čo také vzrušenie v celej dedine zapríčinilo, že sa čo smelší chlapi rozbehli s drúkami do poľa, aby toho domnelého vlka zabili. Neradil bych nikomu, aby v tej dedine zavolal: „Huhú! len ho drúkom!“ Lebo by mu za to iste rebrá namazali.

Na tejto ceste bola moja zelinárska korisť len chatrná, lebo mimo foriem obyčajnej Centaurea Jacca L., ktoré sa celými rozstrapatenými a hrebeňovitými, priliehavými alebo špicou odstávanými, bľadými alebo barnavými zákrovnými šupami, ako aj odevom býľu a listov líšia, a dakoľko žľaznatých maliníkov ničoho som tu nezbieral. Na viac otvorených, vlhkých miestach videl som dosť hojne švárnu ostricu Carex pendula Huds., tá sa ale už nehodila pre herbár, lebo jej plody pri dotknutí sa klasu už opadali. Táto ostrica, ktorej v hustej hore niet, akonáhle sa hora zotne, už sa tam na druhý alebo tretí rok objaví, a trvá, zakiaľ ju vzrastajúce drevo zase neudusí. Ochodnický mi hovoril, že v tejto hore raz stretol kopaničiarov, ktorí sa vybrali na Javorinu prestrelec (Gentiana cruciata L.) zbierať. Škoda im bolo tak ďaleko chodiť, keďže túto rastlinu aj na našich horských lúkách máme, len že ju nespozorovať hneď, keď má kvety hlboko ponorené do pazúch listov, a obyčajne je krytá nad ňu vyrastenými bylinami. Mal som práve v mape pekné, neďaleko Ochodnického chalupy na suchej lúke vykopané exempláre, ktoré som mu ukázal, lebo hovoril, že tej zeliny nezná. U ľudu sa potrebuje prestrelec za liek proti zimnici, v podobe tinktúry. Kdesi som čítal, že sa šťava tejto veľmi horkej rastliny v Rusku potrebuje za liek na rany, uhryznutím besným psom povstalé.

Z Novej hory je pohľad na náš pohraničný Lopeník veľmi žalostný. Viac než 300 jutár hory od málo rokov kopaničiari vyklčovali a v role premenili. Majitelia zoťali a predali drevo a potom „rúbisko“ dali kopaničiarom do prenájmu a daktorí svoje parcely im aj predali. A keby klčovanie hôr aspoň od terajška prestalo, ale klčuje sa každodenne ďalej. Tam v blízkosti pod Lopeníkom mám aj ja farskú horu, ktorá tiež pocítiť musí časom následky ubývania susedných hôr. Ba tam „v Hubočci“, kde len pred málo rokami hustá buková hora stála, už nové chalupy sa budujú. Keby tak prišlo vrchnostenské nariadenie, ako ľahko prísť môže, že čo v čas scelkovania horou bolo a odkedy sa vyklčovalo, znovu drevom vysadené a tak zase v horu premenené byť musí, tak by tí kopaničiari, ktorí parcely dreva pozbavených hôr kúpili, na mizinu vyjsť museli, lebo vysadená hora za viac než celý ľudský vek žiadneho úžitku nedonáša. Následky kynoženia hôr vídať v Lieskovskej doline, kde len málo v ktoré leto vodu v potoku majú; aj tohoto roku nebolo tam vody a ženičky srňanské museli chodiť šaty prať buď do Bošáce, alebo až na Váh. Do cela ináče sa to s horami hospodári hneď za hranicou, kde krásne bukové a vysadené ihličnaté hory oko pozorovateľa tešia. Na stavivo sa už aj v kopaniciach málo potrebuje drevo bukové; lebo z urbárskej hory ho kopaničiari nedostanú, a jak kto nemá krajom lúky kus bučiny a drevo musí kúpiť — ten si radšej už kúpi jedľové. Domy už aj v kopaniciach počínajú kryť bridlicou a nové domky úhľadnejšie sa stavajú, než boli domky staré. Vôbec pokrok možno pozorovať aj v kopaniciach. Temer v každom dome majú čo len stroj na rezanie sečky; daktorí majú vlastné mlátičky, že nemusia čupkať cepami cez celú zimu, ale rýchlo omlátia, a nie vejačkou (lopatou) zdĺhave, ale strojom („lajtarom“) rýchlo a dobre zrno od pliev očistia. Od pár rokov ujala sa móda pochovávať mŕtvych v maľovaných, všelijak vycifrovaných rakvách. Pri mojom príchode do Bošáckej doliny bolo vo zvyku, že v ktorom dome mali mŕtveho, a keby to bola bývala aj najmajetnejšia rodina, tam sa aj zhobľovala a zbila rakev, čo sa dakedy ani za celý deň nespravilo. Teraz má v Bošáci stolár celý sklad hotových rakví, malých a veľkých, jednoduchých a parádnych a pozlátenými bordúrami ozdobených. I najchudobnejší kúpi si pre svojho mŕtveho hotovú vkusnú rakev, ktorá ho viac nestojí, ako keby si ju sám doma zbíjal. Ba počína sa ujímať až prílišný luxus s rakvami. Mne sa práve preto vidí, že tie parádne rakve nie tak mŕtvym, ako viac živým kvôli dávajú, aby získali chválu. Je to po dedinách našich tak asi s rakvami, ako po mestách s náhrobnými pomníkmi, ktoré pozostalí svojim, často nevýznamným mŕtvym stavajú a ich zomrelého chválu hlásajúcimi nápismi opatrujú. Istý Nemec povedal o nádhernom, mnohými krásnymi pomníkmi a chválu hlásajúcimi nápismi ozdobenom cintori: „Hier liegen di Todten und lügen die Lebendigen“, čo sa dá dobre aj do slovenčiny preložiť: „Tu ležia mŕtvi a lužú živí.“

Tohoročnú neobyčajnú suchotu vysvetľujú si mnohí tak, že bola jedna stará žena v Z. Podhradí pochovaná s poduškou peria pod hlavou, miesto hoblín (ostružlín, t. j. pri hobľovaní dosky nastrúhaných triesok). Ba nechybovalo ani na takých zadubených hlavách, ktoré mudrovali, že by bolo dobre tú ženu vykopať, podušku peria spod hlavy vyhodiť a mŕtvu zase zahrabať: potom že hneď bude pršať. Áno, pršal by hustý dážď, ba celý lejak zaslúženého posmechu a hlúposťou zavinenej potupy! Iní inú príčinu hľadali tohoročnej suchoty. V Zem. Podhradí bolo teraz prevedené scelkovanie čiastky chotára; a ako to pri každom scelkovaní býva, každý hovoril, že je ukrivdený a že menej pozemkov i horších sa mu vykrojilo, než aké mal pred komasáciou. Ba obyčajne tí najväčší krik robia, ktorí pri scelkovaní nad očakávanie dobre pochodili: kričia tedy, aby závisť a podozrenie iných od seba odvrátili. Že mnohí zlorečili, i zem i toho preklínali, kto im ich podiely vykrojil: preto, vraj, že si sami zem prekliali, potrestal Boh všetkých suchotou. Na to si, pravda, nezmysleli, že suchota aj tam panovala, kde scelkovania ešte nebolo, alebo už bolo veľmi dávno, a že suchotou viac trpeli roviny, než naše vrchy. Ale vzdor suchote a pálčivosti urodilo sa v našom kraji zrno dobré, bárs ho bolo v celku menej než v rok dobrý, a zostalo nám aj ovocia, miestami hojnosť slív, neobyčajne mnoho orechov, ale málo jabĺk a hrušiek, zato čerešieň a lieskovcov nebolo. Sena sa dorobilo o polovicu menej, než inokedy, i ďateliny málokde boli podarené. Pre tento citlivý nedostatok krmu šport kradnutia sena prevádzal sa s bezočivou nesvedomitosťou; a to tí dlhoprstiaci ani za hriech, ani za hanbu nepovažujú, nech ich len nikto pri skutku neprichytí. Nehovorím, že sa všetci kopaničiari zaoberajú takými nečistými kunštami, ale predsa ich je mnoho, a sú medzi nimi aj takí, ktorým by to nikto z tváre nevyčítal. Darmo sa vysmievajú moravským Vyškovanom, že hovoria: „Keď Pánbo voľačo požehná a ostatné si človek prikrade, potom už jakosi po biede vyžije“; lebo dľa toho krivého pravidla aj v Bošáckej doline mnohí sa spravujú. Raz som pred samou kosbou sena chodil po pekných lúkach na vrcholi Kykule, pri Vyškovci, a videl som veliké kolá v najbujnejšej tráve vykosené. Na moju otázku, či tak začínajú tú veľkú lúku kosiť, odpovedal mi môj sprievodčí, že to tak Vyškovania robievajú. Hájnik si s nimi neporadí, lebo Vyškovania také flibustýrske výlety vykonávajú hromadne, a hájnika sa nenaľakajú, ale skorej hájnik ich. V Orave som počul to sarkastické príslovie: „Čo páni robia, nenie hriech; čo kňazia robia, nenie hanba.“ Tým vyhovára a akoby záplatou zakrýva ľud svoje chyby a hriechy, ktoré videl, a videl ich snáď ešte vo väčšej miere, pri našej inteligencii. Pozor tedy na seba, aby sme u pospolitého ľudu, na ktorý mnohý zvysoka pyšne hľadí a sa nad neho vypína, do zaslúženého posmechu neupadli, a aby ten ľud nemohol povedať, že sa zlému od nás naučili. Zlému sa ľudia omnoho rýchlejšie a dôkladnejšie naučia, než dobrému. To je stará, známa pravda.

Ale, odskočil som priďaleko od cesty, k Stránskej hute vedúcej. Ubierajúc sa hrebeňom, lúkami a húštinami porastenej Novej hory, ukázal som svojmu Adamovi miesto, kde som sa pred pár rokami bol stretol s vtipným kopaničiarom Martinom Tulisom, jehož žena mi vždy v máji, keď kvitnúce Cypripedium Calceolus L. (krpec, papučka) potrebujem, či do záhrady, či na sušenie, plný kôš tejto vzácnej rastliny posielava. Keď som sa s ním pozhováral, ubieral som sa ďalej a on domov. Tu povedal žene: „Pomysli si, ženo, veď som ti ja videl kňaza v krpcoch!“ „Ba, len bys’ nevidel!“ riekla zadivená žena. „Ba, veru, videl!“ povedal muž, „lebo som stál pred kňazom v krpcoch, a teda som ho videl v krpcoch!“

Na svahu Novej hory, do Lieskovskej doliny spadajúcom bol pred 2-3 rokami zhorel veľký kus mladej ešte bukovej a hrabovej hory. Opálené drevo bolo zrobené do siah, a teraz je tam seč, zarastená, vzdor suchote, rastlinami, s jakými sa tu po všetkých sečach stretávame. Maliníky tvoria husté hniezda a rozličné druhy a formy sú všelijak poprepletané. Nie nadarmo hovorí Dr. Borbás, že svahy severozápadných Karpatov vynikajú neobyčajným bohatstvom rozličných druhov a foriem maliníkov (Rubus), lebo jak v Bošáckej a Moravsko-lieskovskej, tak aj v Ivanovskej a Melčickej doline toľko ich máme, že si už od rokov s nimi poradiť neviem. Vlani som dostal z kopaníc na ochutnanie zo zrelých čiernych malín napálenú „malinovicu“. Je to pálenka tak ostrá a tuhá, že, keď jej kalíštek prehltneš, ziskrí sa ti v očiach a myslíš, že piješ žeravé, roztopené olovo. Že taký pre draka, a nie človeka súci nápoj zdraviu nemôže osožiť, ale mu len škodí, to nepotrebuje dôkazu. Teší ma, že jeden z najvýznamnejších tunajších maliníkov, Rubus moestus Hol., po celom tomto okolí je rozšírený a miestami samotný dosť hodné plochy pokrýva, a nikde sa nenachodia prechodné formy do iných druhov; lebo keď aj odev listov je ten istý, jaký nosí R. tomentosus Borkh. a stellinis OK., predsa celým tvarom, formou listov, hrúbkou šľahúnov a úplným nedostatkom žliaz, a, čo zvláštneho spomenutia zasluhuje, pravidelnými a nikdy nie chybnými plodami, od neho dostatočne sa líši. Aj Rubus fossicola Hol. rastie na viac miestach po prielohoch moravskolieskovských kopaníc, a niet o to starosti, že by z nášho kraja mohol vyhynúť. Meno jeho volil som dosť nevhodne; lebo keď som ho bol po prvý raz zbieral v suchých jarkoch Chúmov pri Bošáci, kde ho bolo mnoho, chytro som ho označil tým menom, ale pozdejšie zbieral som ho aj po prielohoch, krajom rolí a krovín, a tohoto leta ma prekvapil pri Pezinku u cesty, neďaleko bývalej fabriky na sirkovú kyselinu. Nemám nič proti tomu, keď iný batograf jeho meno vhodnejším zamení a to mnou mu dané zahodí do koša synonymov k zabudnutiu.

Ochodnický mi rozprával, že bol raz zavolaný na lov divých svíň, ktoré sa dakedy zatárajú aj do Novej hory a kopaničiarom v ovsoch, hrachoch a zemiakoch značné škody robia. Mal so sebou v honbe vycvičeného psa, ktorý začal brechať do jednej húštiny, a Ochodnický, vidiac tam čosi sa mrviť, myslel, že je to divé prasa. Vystrelil tedy do toho a trafil nie prasa, ale hodného jazveca. Postrieľaný jazvec skočil proti Ochodnickému a zahryzol sa pevne do jeho pušky a len s namáhaním mohol byť dorazený. Takéto rozprávky veľmi bavia poľovníkov, ja ale úprimne vyznám, že ako nerád vidím obrazy, boje a vraždenie ľudí predstavujúce, a keby boli namaľované najslávnejšími maliarmi, tak ani poľovnícke obrazy neľúbim, ani maľované, ani rozprávané, a zďaleka by som vyhnul poranenému zveru, nielen preto, aby do mňa zuby nezaťal, ale aby som sa na jeho boľasti nemusel dívať.

Okolo poludnia došli sme k Stráňskej hute, ktorú si Nemci pomenovali Blumenbach. Je tu čulá kolónia Nemcov a ač nevytlačia cele živel slovanský, predsa majiteľ hutí je Nemec a celá správa nemecká. Aj teraz sa staval úhľadný, poschodový dom pre robotníkov hutských, čo je dôkazom, že huta dobre stojí a sa dobre vypláca. V hostinci bolo viac Čechov z Uh. Brodu, a viac pánov tunajších. Sedeli sme v záhrade pod stromami a bavili sme sa rozhovorom za viac hodín. Šenkovňa bola naplnená ľudom zo Strání, a museli byť už mnohí hodne podgurážení, keď si aj spievali a hurtovne medzi sebou o čomsi rokovali. Zrazu sa vyrojil chlp chlapov zo šenkovne na cestu, a sotva sme sa stačili obzreť na utekajúcich, už sme počuli plesknutie a hneď nato: „Tož ty tak? Já sem tě udeřil?“ Trma-vrma bola sa totiž začala v šenkovni, a tam ktosi dostal facku. Tento napálený honil toho fackára, aby mu požičané vrátil, ale pomýlil sa v osobe a vylepil facku inému. Ale toto nedorozumenie skoro sa urovnalo, lebo ten omylom facku dostavší, udobril sa, keď dostal korunu. Nato sa zase vrátili do šenkovne, ako by sa nič nebolo stalo.

Že som bol ani nie tak dlhou chôdzou, ani tlakom remeňa na pleco prevesenej mapy, ako horúčosťou zoslabnutý, dobre mi padlo tu sa za celých 5 hodín v milej spoločnosti pobaviť a sily svoje trošku zreštaurovať. Ale čo jak príjemno som sa tu bavil, konečne musel som pomýšľať na spiatočnú cestu. Ubierali sme sa tedy domov inou cestou horami, sečami a lúkami. Na hrebeni rebra karpatského je hodný chotárny kopec a na ňom hrabový ker. Tu — ako hovoril Ochodnický — sa stýkajú chotáry dvoch moravských a dvoch uhorských obcí, totiž stránsky, březovský, moravskolieskovský a bošácky. To miesto menuje sa Jurtoška. Ako mi Ochodnický rozprával, zabili tam zbojníci asi pred 60 rokami ženu, menom Jurtoška, aj s dieťaťom. Ona vraj bola v spolku s tými zbojníkmi a aby ich nevyzradila, zabili a zahrabali ju tam aj s dieťaťom, a hromadu kamenia na jej hrob nahádzali. Odvtedy každý, kto ide okolo toho kopca, hodí tiež kameň naň. Podobný kopec je aj u cesty, hrebeňom Bieleho brehu v bošáckych kopaniciach, kde leží pochovaný zabitý Podolák. Miesto toto menuje sa „pri Podolákovi“. Aj na ten kopec hádžu pomimo idúci Bošáčania po kameni. Upomína to veľmi na kamenné kopce pri cestách v Rusku, ktorých tiež na velikosti pribýva, keď pomimo idúci aspoň po jednom kameni naň prikladajú. Niže toho kopca Jurtošky našiel Ochodnický, ale už v lieskovskej hore, raz obeseného, jemu dobre známeho kopaničiara, ktorý spáchal samovraždu v pomätenosti. Že sa ho nikto nechcel dotknúť, vykonal mu on tú smutnú službu, že ho odrezal a k jeho rodine doniesol, ale doložil: „Mal som ja potom! Lebo sa mi ten chudák dlho pred oči staval, aj vo dne, aj v noci.“ Ten nešťastník trpel vraj na phthiriasis. Z húštiny sme sa ledva vymotali, lebo ač chodníkov bolo nadostač, boli miestami blatnaté; chceli sme teda blatu vyhnúť a cestu si skrátiť, a tak sme vliezli medzi husté kroviny. Našťastie to len za krátko trvalo a hrebeň Novej hory sme mali blízko. Čo na bošáckom svahu Novej hory, blízko hranice moravskej, len pred 20 rokami bolo jalovcom (borievkou) na riedko porastenou pastvinou, to je teraz v lúky a role premenené. Miestami boli také pekné úrody, že by sa za ne ani dedina nebola zahanbila.

Môj spoločník rozprával mi nasledujúcu, údajne pravdivú udalosť. Cez lieskovskový podiel Novej hory kráčal vraj raz jeden Korytňan samotný, vrtiac palicou v ruke, domov. Tu ho dohonil Žid a riekol natešený: „Ej, ale som rád, že som vás dohonil, aspoň nám dvom bude veselšie.“ „No,“ riekol Korytňan, „radi ste, radi, že ste sa so mnou zišli; ale neviem, či budete tak radi, keď sa budeme rozchádzať?“ „A prečo?“ riekol Žid; „však keď nikomu neublížim, ani mne nikto neublíži.“ „Nuž len tak,“ povedal Korytňan; „keď ja mám takú nešťastnú planétu, že ma to niekedy pokúša, a ja potom nemôžem za to, čo sa so mnou stane.“ Žid myslel, že Korytňan len žartuje, a kráčal rezko vedľa neho. Sotva ale ubehli kus cesty horou, razom zastal Korytňan, počal sa naťahovať, očima krútiť a čelo vraštiť, a riekol: „Už je to tu! Už ma to napáda!“ a než sa Žid spamätal, už mal vyťaté dve silné rany čakanom po chrbte. „Čo robíte?“ skríkol Žid. „Však som vám povedal,“ riekol Korytňan, „že mám takú nešťastnú planétu. Ale už ma to prešlo. Nemajte za zlé!“ Ale ešte neurobili ani dobrých sto krokov, začal Korytňan zase rukami rozhadzovať a oči vyvaľovať, a Žid ani nestačil uskočiť, už mal zase dve rany čakanom vyťaté, a Korytňan, tváriac sa, ako by mu toho bolo ľúto, vyhováral sa, odprosoval, že on za to nemôže, lebo keď ho to počne pokúšať, musí aj proti svojej vôli do toho ťať, kto mu na ranu príde. „Dobre ste vy povedali,“ riekol Žid, „že neviete, či budem tak rád, keď sa budeme rozchádzať, ako som bol rád, keď sme sa zišli!“ a dal sa na útek do doliny, lebo sa bál, že by to mohlo Korytňana ešte častejšie pokúšať. Keď sa ľud nemôže ináč na Židovi vyvŕbiť, aspoň v zmyslených rozprávkach a anekdodách ho premáha. V kopaniciach je málo Židov, ale zato dedinskí Židia značné obchody vedú aj s kopaničiarmi a majú u nich veľmi mnoho rožnej lichvy na chovaní. Tohoto roku, kde je krm veľmi drahý a lichva velice spadla z ceny, veľmi zle pochodia všetci, ktorí vzali vlani, kde bola lichva drahá, kravy alebo voly od Židov na chovanie.

Ochodnického som nechal doma a ja som kráčal svahom Bestinného, Horného Kameničného, Dahatného a cez kamenité Rudiny domov, kde som o 9. hodine večer dorazil. Korisť na rastlinách bola len malá, i to boli rastliny z tohoto územia mne dávno známe. Z donesených rastlín zaslúži spomenutia Potentilla canescens Bess. (P. inclinata Nir. Fl. v. Noe. non Vill.), ktorá by snadno mohla byť považovaná za miešanca (bastard), povstalého z Potent. pilosa Vlld. a P. argentea L.; ale rastie na takých miestach, kde sa P. pilosa na ďaleko neukáže, a tak jej miešancom byť nemôže. Ani Potentilla pilosa Vlld., ani Pot. recta L. v bošáckych kopaniciach nikde nerastú, ale P. canescens po trávnatých úvratiach a krajoch rolí, až po samú hranicu moravskú, a iste na podobných miestach aj v Morave je roztrúsená. Vcelku je zriedkavá, lebo by človek hodne dlho musel kopanicami chodiť, aby väčší počet exemplárov nazbieral. Už som nemal času vyhľadávať pramenité miesta horských lúk, kde Cirsia rastú, a tam sa po ich bastardoch poobzerať. Predsa len ulovil som dva vzácne bastardy, a síce Cirsium Silesiacium Schtz. Bip. (C. canum X palustre) a C. Kornhuberi Heim. (C. Pannonicum X rivulare). Cirsium rivulare Lk. je v čas kvetu pravou okrasou pramenitých lúk, potom ho ale špatí vlna zo zrelých semien pávčia (Eriophorum augustifolium a latifolium) naň nachytaná.

Pozdejšie chodili sme po blízkych horách a lúkach s Dr. Brancsikom, ktorý si prišiel pre svoj herbár a na zámenu nazbierať čím najviac maliníkov, ktorých je v okolí Trenčína len málo. A naplnil si nimi mapu, až sa mu vydúvala. Teší ma, že sa tento neúnavný prírodoskúmateľ, ktorý v svojich žiackych časoch po Malom Kriváni a Rozsutci často botanizovával a tamejšie rastliny zámenou rozširoval — pozdejšie ale dal sa na študovanie nižších zvierat — teraz zase s novou chuťou oddal sa do rastlín. Jeho zbierky chrobákov a conchylií obsahujú asi 20 000 druhov z celého sveta a hodili by sa výborne pre väčšie dajaké múzeum. Mňa už neteší zbieranie rastlín v množstve, ani nechcem mnoho rastlín sušiť na zámenu. Zbieram a suším len to a toľko, čo a koľko sa mne ľúbi, a z toho rád prepustím duplikáty tým, o ktorých viem, že si ich dobre opatria a upotrebia. Keď si ale dakto zavčasu žiada isté druhy v menšom počte exemplárov, rád mu poslúžim dľa možnosti. Pred 4 rokami žiadal odo mňa jeden zahraničný zberateľ 100 exemplárov vzácnej ostrice Carex axiliaris Gvod. a ponúkal mi buď iné rastliny, alebo 12 zlatých. Mám v Bošáckej doline túto ostricu na 5 stanoviskách, ale keby som ju do posledného stebla vytrhal, nezohnal by som jej 100 poriadnych kusov, a cele by som ju vykynožil. To ale neurobím, lebo by jej bolo škoda vyhynúť; nech má za čas pokoj a sa rozrastá, aby kedysi daktorý zberateľ, keď na ňu natrafí, práve takú radosť pocítil, ako ja, keď som ju po prvý raz objavil.

(Slovenské pohľady, rok 1901, zošit 11, str. 601 — 618.)