ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dávno mňa už v pätách šteklilo, aby som si na rozkošnú, skalami ako zúbkovanou korunou ovenčenú Malenicu, v úzadí Beluše v Trenčiansku, zaskočil; lebo tento skalnatý vrch je pre botanika klasickou pôdou preto, že v prvom desaťročí nášho, práve teraz ku koncu pospiechajúceho storočia, slávny botanik Anton Rochel sem často dochádzal z Rovní a tunajšie rastlinné poklady svetu známymi robil. Keď som sa o novom roku 1879 za viac než týždeň, pre pletku, konec môjho nosa ohrožujúcu, musel baviť vo Viedni, navštevoval som každodenne botanický oddiel dvorného múzea, kde mi s tou vďaky najhodnejšou liberálnosťou bolo dovoleno povypisovať si všetky, na trenčiansku kvetnu vzťahujúce sa Rochlove rukopisy, a poprezerať v prebohatom herbári jeho trenčianske rastliny a si o nich značky porobiť: práve vtedy zostavovali tam herbár pre japanské múzeum, do ktorého sa dostalo aj viac druhov rastlín trenčianskych, z Rochlových duplikátov. A že Rochel aj počas svojho bývania na Rovňach každoročne množstvo rastlín na všetky strany sveta rozposielaval: sotva sa nájde kde v svete väčšie múzeum, v ktorom by nebolo Rochlom zbieraných trenčianskych rastlín. Medzi najvzácnejšie, Rochlom na Malenici zbierané rastliny patrí Crepis Sibirica L., o ktorej sa sám zmienil v „Enumeratio plantarum Carpathi occidentalis. 1833“ (rukopis vo viedenskom múzeu) pod menom „Hieracium Sibiricum“ a udáva jej stanovisko „mous Malenica“. Pozdejšie ale tejto vzácnosti tam viac nenašiel a ju za vyhynutú považoval. Je pravda, že sa daktoré rastliny razom dakde objavia, a potom sa stratia. Tak som sám pri Zem. Podhradí na Budišovej, na mieste, kde mi bolo kus kroviny vyhorelo, nasledujúceho roku, k môjmu velikému prekvapeniu, našiel viac pannonskej viky (Vicia Pannonica Jeq.), v úplne totožnej forme, ktorú znám ešte z Prešporku, kde tiež patrí medzi zriedkavosti, a ktorú som v máji 1898 pri Schweinsbachu u Pezinka vo veľmi bujných exemplároch zbieral; ale už o rok pozdejšie ani stopy nebolo po tejto vike na Budišovej. Asi r. 1897 spozoroval som na jednej vlhčine Javoriny nad Lubinou jeden jediný kus Senecio paludosus L., ale čo som krížom-krážom pobrúsil podobné stanoviská na Javorine, druhého kusu som nemohol nájsť. Keď ale Rochel spomenutú Crepis Sibirica skutočne na Malenici zbieral; o čom pochybovať nemôžem; tá nemohla tu bez stopy vykapať, lebo na pohraničnom Révane dosiaľ rastie; preto mi na tom záležalo pochodiť Malenicu, nakoľko možno, z rozličných strán, a na túto vzácnu rastlinu dobrý pozor dať a znovu objaviť. Tri razy som tam bol behom minulého leta, a síce 31. mája sám, 9. júna s dr. Brancsikom, a 15. júna zase sám, povšetky tri razy v peknom počasí, kdežto deň pred každým tým výletom a v deň po ňom pršalo. Môj barometer, večerné zore, predzvestujúce k budúcemu dňu veterno a pekne, osvedčil sa náležite.

Dňa 31. mája vykradol som sa z domu už o 3. hodine ráno, napijúc sa na raňajky čerstvej vody, s odkazom na mojich domácich po slúžke, že sa večerným vlakom vrátim. Do príchodu ranného vlaku mal som dosť času; preto som ani nenáhlil do Bohuslavíc, ale som si pohodlne kráčal, až po Bohuslavice živej duše nestretnúc. A predsa mi tá cesta nebola zdĺhavou, lebo pri každej nápadnejšej rastline prišlo mi na myseľ: kde som ju už videl a kde jej nieto, a prečo sú mnohé tak preberačné v stanoviskách! Aká fyziologická príčina je toho, že na tej istej pôde pomiešane môžu rásť zeliny nielen rozličnej podoby, ale aj farby a vône, a rozličného chemického zloženia. A človek mysliaci, ktorý sa tak rád jeden verejne, iný len tak pod kožou tajne, pochváli svojimi vedomosťami; narazí pri každom kroku a pri každom pohľade na tie ľúbezné deti Florine, na celú horu nerozluštných tajemství a hádok, nad ktorými si darmo hlavu láme, a živo cíti a uznať musí svoju chatrnosť a vzývania hodnú velebu Stvoriteľa všemohúceho. Preto Linné na záhlaví svojho klasického diela: „Systema vegetabilium“ napísal tie slová Žalmu: „Opera Jehovae magna, exposita omnibus, qui delectantur illis, gloriosum et decorum opus Eius“, alebo dľa kralického prekladu: „Veliké jsou skutky Hospodinovy, a patrné všechněm, kteříž v nich libost mají. Slavné a překrásné dílo Jeho“… Takéto a tým podobné myšlienky boli mi spoločnicami na ceste, a až pohľadom na rumy hradu Beckovského od stanice Bohuslavickej, vzali myšlienky iný smer, postaviac ma do hradu a také doby, v ktorých tam ešte moc a nádhera, a čo všetko dobrého a zlého, pekného a špatného s nimi spojené býva, sa rozkladali. Tá pieseň ľudu poddaného, po Slovensku dobre známa, ktorá hovorí:

mohla povstať práve v dobách najväčšej nádhery, zemskými pánmi prevádzanej. Čo sa odvtedy s tou privilegovanou kastou stalo: to je každému dobre známe. Túto pieseň podal som tu tak, ako som ju často počul spievať v mojom rodisku, Lubine, ešte pred rokom 1848, keď vyšnorený, uniformovaný hajdúch po dedine zháňal ľud poddaný na panštinu. Panština prestala, a sloboda nám neumožnila bezzemkov, proletárov a otrokov úžery! Ale nie o tomto chcem rozprávať, lebo by mi ľahko žlče nabehlo do pera.

Že som dorazil na stanicu železničnú tak skoro, ani to mi nespôsobilo dlhú chvíľu. Po rose som sa nechcel šmatlať, aby som si krpce a pulidery nezamáčal, lebo rastliny v blízkosti stanice sa nachodiace kedykoľvek si môžem so sebou vziať.

S prázdnym, len doma čerstvou vodou vypláchnutým žalúdkom, sadol som si na lavicu a načúval som rozkošným ranným koncertom rákosníkov (Rohrspatz), a ich vrzúkanie, pískanie a šak-šakovanie ma výborne bavilo. So vzdialenejších ale krovín Turecka a Malovecka ozývali sa zase naši najslávnejší speváci slávici. Tu ale musím so žiaľom spomenúť, že v našom kraji patrne ubýva spevavého vtáctva. Aspoň v našom okolí som spozoroval, že od 30 rokov nápadne menej máme slávikov, než ich bolo predtým.

Býva to zvláštny pohľad na naše utešené Považie ráno, po predchádzajúcom daždi. Pri jasnej oblohe inde, vznáša sa nad celým Považím hustá hmla, a vyplňuje ho celé, ako kysnúce cesto koryto. Koľko ráz sa mi prihodilo, že vyjdúc z domu pri úplne jasnej oblohe, sotva som dorazil do polovice doliny medzi Bošácu a Bohuslavice, tlačila sa od Považia hmla, ako kotúče belavého dymu, hore našou dolinou, že v tej hmle, usádzajúcej sa na šaty a telo človeka a na všetky dreviny a trávy, keď aj človek do niti nepremokne, na osliznutej ceste náležite sa umaže. O krátky čas sa hmla zdvihne a v podobe obláčkov, vetrom roznesená býva; blahodajné slniečko vypije rosu, keď sa ňou už rastlinstvo do sýta navlažilo, a cesty osuší: a prechádzka potom stáva sa čím dial, tým milšou. Teraz nebola na Považí taká olovená hmla zaľahnutá; ale nad dolinkami vyše Trenčína bolo vídať hmlu, ako by tam boli oblaky, unavené od mnohého nad zemou sa vznášania, boli nocovali a odpočívali, až ich zase vychádzajúce slnko zobudilo. Také pruhy oblakové ležali aj medzi vrchami v okolí Beluše, kam som mal namierené a mne vŕtalo mozgom: Či sa to tam nepumpuje výdatná spŕcha vody na mňa? Ale pomyslenie na včerajšie krásno-červené večerné zore dodalo mi smelosti, že som sa predsa pustil do Belušskej doliny, ktorá ma svojimi skalami dávno lákala k návšteve. Stanica belušská leží hodne ďaleko od Beluše; preto som ani do Beluše nešiel, ale dolu nižšie do neďalekej, 1898. roku cele vyhorenej, ale teraz už znovu šindlom pokrytej Hlože, abych si tam našiel chlapca, ktorý by ma najkratšími chodníkami doviedol k skalám, spoza nižších kopcov, na úpätí rozkošné skalnatej Malenice vyčnievajúcim. Bol som si napochytre na teplianskej stanici zaraňajkoval, aby si žalúdok nezaprehendoval, že som ho doma len vodou bol nakŕmil. Žemľa s kúskom šunky a malý kalištek omylom miesto slivovice vypitej borovičky, bolo tým kurivom, ktoré mašine tela vystačilo až po návrat spopod Malenice naspäť do Slatiny.

V malej dedinke Hloži je viac zemianskych rodín, menom Turza. Či nepochádza stadiaľto aj slávna rodina Turzovská? Lebo že „Thurzó“ — ako ho v starých listinách písavané vídavame — a Turza je pôvodne jedno meno, teraz už temného významu, držím za isté. Však vieme, že aj iné osobné mená v jednom kraji na o, a v inom na a sa končia, ako: Blaho-Blaha, Jožko-Jožka, Paľo-Paľa, Lajo-Laja, atď., a tak aj Turzo-Turza. Teraz nám len vy, filológovia a etymológovia, povedzte: aký význam má to meno? Lebo pôvodne muselo mať význam, ináč by ho nikomu neboli dali. Aj povestný, krutým losom všelijak zmietaný Ján Turzo, ktorý sa na svojich publikáciách podpisovával: „Joannes Thurzo hungarus, Hloža-Trenchiniensis“, tu v Hloži r. 1678, 6. nov. sa narodil, a bol do r. 1742 rektorom školy ev. trenčianskej. O tom píše v svojej autobiografii, ktorú mám, latinsky spísanú v rukách, takto: „R. 1742 som pre nenávisť a zlobu daktorých ľudí (totiž baróna Calisia, Pavla Szilvayho, jeho suffragána, ktorý na miesto mňa Herchlia, svojho präceptora, chcel osadiť, Geitza, organistu najnadutejšieho, Sivého, Ježoviča atď., nepokojných, najzlostnejších a závistlivých) úrad rektorský na radu pána superintendenta Mohla zložil. Nech Boh zloží zo stolice šťastia nepriateľov mojich, a obráti na nich samých zlosť jejich.“

Na ulici v Hloži postretol som chlapčeka asi 10-ročného a spýtal som sa ho: či zná najbližší a najpohodlnejší chodník k tým spoza kopca vyčnievajúcim skalám? „K Vrátam?“ — riekol chlapec; „áno“ — reku — „jak tie skaly Vrátami menujete? Ak ma ta dovedieš, dostaneš korunku.“ Keď chlapec o korunke počul, akej snáď nikdy v svojom majetku nemal, hneď chcel so mnou bežať, lebo že zná dobre všetky chodníčky a cesty, keďže hodne vyše Vrát majú jeho rodičia salaš. Ja som ho ale najprv poslal domov, aby sa spýtal mamičky, či ho so mnou pustí. Chlapec dobehol o chvíľku uradovaný a viedol ma najprv krížom humnami, kde všade ležali obhorené hrady od laňajšieho ohňa, a pohorené ovocné stromy poskytovali žalostný pohľad — potom chodníkom medzi roľami, ako dlaň rovnými a úrodnými, na blízky kopec, ktorého hrebeňom vedie cesta do Belušskej doliny, na miesto „Slatina“ rečené.

Ubieral som sa v peknej pohode, že som si peknejšej ani žiadať nemohol, cez polia hložské, kde mi hneď medzi obilím hojne rastúce Geranium dissectum L. do očí vpadlo, ktoré v Bošáckej doline len po kopanických roľach miestami sa nachodí. V jednej krovine u päty kopca, ako aj na trávnatom kraji rolí, spozoroval som tlupy akéhosi Thalietrum, ktoré sa pozdejšie ako Th. minus L. ukázalo, a nielen tu, ale aj na kamenitých svahoch Malenice a pozdejšie okolo Tematína v Nitriansku, v kvete a s plodami sa našlo. Na biedno trávnatom svahu tohoto vápenného kopca videl som hojne krásnu Polygala maior Jeq. a Hippocrepis cosoma L. Chlapčeka som sa spýtal: ako túto nápadnú v tomto okolí všade na vápennej podlohe rozšírenú luskovitú zelinku menujú? A keď mi odpovedal: „Medvedzia šošovica“, tak sa mi to meno zapáčilo, že som chlapčekovi dva krajciare dal zaň. Zaiskrili sa mu oči od radosti; lebo z počiatku akosi nedôveroval, že by sľúbenú korunku (50 kr.) dostal; ale keď videl, že aj nesľúbené krajciare v hrsti drží: hneď bol veselší.

Kde-tu na roľach bolo vidno aj Erysimum orientale Rbr., vzácna to rastlina v Trenčiansku. Keď sme došli na hrebeň toho kopca, ktorým sa ťahá krovinami ako plotom obrúbená cesta, povedal mi môj Petrík, že tu, neďaleko salaša, rastie v krovinách ruža s plným kvetom. Hneď mi prišla na um Rosa cinnamomea L., u ľudu svätodušnou ružou zvaná. A skutočne, sotva sme zašli od salaša, teraz už pustého, asi 100 krokov, ukázal mi chlapec silný ker tejto ruže, ktorú som dosiaľ nikde tak ďaleko od ľudského obydlia nebol videl, a vôbec v Trenčiansku nikde ani v záhrade nebol spozoroval. Ačkoľvek ešte len kvetové puky rozvíjať začala, narezal som si z nej viac pekných kúskov pre herbár. Tu v okolí Belušskom, možno, že na tomto istom mieste bol túto ružu našiel aj Mag. Ant. Rochel v prvom desaťročí nášho storočia. A tak táto ruža, pôvodne iste sem zasadená zo záhrady dajakou kvetov milovnou Hložankou, v polodivom stave za 90 rokov udržala sa tam, kde Rochlom najprv bola nájdená a v botanickej literatúre spomenutá, ač v literatúre pamäti ľudovej dávno bola a ustavične je známa. Často sa stáva, že čo taký učený človek ako nové učenie do literatúry vnesie, to dávno ľudu dobre známe. Mal som ja za radosť, keď som na horských lúkach bošáckych, neďaleko hraníc moravských, po prvý raz zbieral krásnu, elegantnú orchideu Cypripedium Calceolus L., a nemal som nič pilnejšieho na starosti, ako vytrúbiť tento nález vo viedenských botanických novinách a rozposlať sušené exempláry mojim korrespondentom. Až pozdejšie som sa dozvedel, že veru túto „papučku“ kopaničiari v blízkosti tej lúky bývajúci, dávno dobre znajú. Teraz, keď ju potrebujem a nechce sa mi dve hodiny ďaleko za ňou chodiť, len odkážem jednej ženičke z kopaníc a ona mi v nedeľu donesie plný kôš, opatrne s koreňom a hlinou vykopaných, kvitnúcich Cypripedií, že mi vše pár korienkov zbýva, ktoré do záhrady zasadené, poskytujú v čas kvetu vzácnu pastvu očiam. Spomenutú svätodušnú ružu znal som už od môjho detinstva z Lubiny, kde na rohu fary, hádam od tej doby, ako fara stojí — 115 rokov —, bez všetkej opatery, ako Popelka, rastie a svoje miesto húževnato zaujíma, s tým rozdielom, že keď okolo r. 1848 pod samým západným oknom dolnej izby rástla a tam kvetovú záclonu tvorila a izbu vôňou naplňovala, teraz sa podzemnými výhonkami dotiahla až na samý roh múru tej izby. V blízkosti svätodušnej ruže pri spomenutom hložskom salaši rastie, teraz, pravda, už dávno odkvitnutá Viola odorata L. s obrovskými listami, z ktorej som si vzal pár kusov pre porovnanie do herbáru. Medzi krovinami tejže cesty kde-tu objavuje sa obyčajný kaprad, Aspidium Filix mas Sw., tu „ferašinou“ alebo „čertovým rebrom“ zvaný. Vzácnejších kapradov som ani pod Malenicou nevidel. Aj Galium Cruciata L. je tu všade, počnúc od sadov hložských. Spomínam to preto, že som túto rastlinu v Bošáckej doline len na jednom malom miestečku bol spozoroval, ale aj tam vyhynula, a predsa to nie je, čo do pôdy, preberačná rastlina, ani dajaká veliká vzácnosť.

Po dobrej polhodine zišli sme do doliny Belušskej, a síce na tú čiastku, ktorá sa menuje Slatina, preto, že tam v dávnejšej dobe stále močariny boli, teraz ale sú už vysušené, lebo svahy blízkych vrchov nenosia hustých lesov, ale len biedne pastviny, a južný, do doliny spadajúci svah, len miestami živí kroviny: a tak prirodzene vody ubýva. Pri samom potoku je prameň kyslastej, nechutnej vody a asi v prostriedku doliny je primitívny kúpeľ, nedávno znovu zariadený. V jednom drevenom baraku je kúpeľ pre mužských a osobitne pre ženské; v druhom je 6 kabín s vaňami, do ktorých sa po rúrach vpúšťa studená a v kotle zohrievaná voda, že si náteplie vody každý sám dľa ľúbosti upraviť môže. Voda je sirková a v spoločnom kúpeli asi 22°C teplá. Proboval som teplotu len rukou, a nezdala sa mi byť teplejšou od 20°C. Ale to dostačí. Už z ďaleka badať sirkový zápach toho kúpeľa, kde za slušnú cenu aj niečo do žalúdka dostať možno. Len škoda, že tu není ani jednej izby pre kúpeľných hosťov, kde by mohli prenocovať; lebo kúpeľ tento navštevujú najviac len blízki Belušania a Púchovania, kedy-tedy Považsko-Bystričania, a vôbec obyvatelia okolitých obcí, aj to zväčša len v nedeľu a vo sviatok. Použil som vaňový kúpeľ a platil som zaň i za šaty kúpeľné len 35 krajciarov. Pri takej lacnote je ten kúpeľ aj pre chudobných prístupný, ale majiteľovi velikého zisku nedonáša. Ako som počul, je majiteľom kúpeľa belušský richtár s jedným spoločníkom na 12 rokov. Stoličný fyzikus dr. Brancsik, ktorý sa to bol dočítal, že tu už za dávnejších časov kúpeľ býval, dal si na tom záležať, aby sa znovu zariadil. Svetovým kúpeľom síce tento belušsko-slatinský nikdy nebude; ale keby bolo postarané o to, aby tu človek aj prenocovať mohol a nemusel temer celú hodinu cesty čárať na noc do Beluše, navštevovateľov aj z iných krajov by mu nechybovalo. Ja sám bol by som tu rád za pár dní zostal a zas na pár dní sa vrátil; ale okúpať sa a potom domov utekať, bol by trošku pridrahý pôžitok pre mňa. Môžem tento kúpeľ odporúčať turistom a všetkým, ktorí by prírodné krásy Belušskej doliny obzerať si prišli, už aj preto, že tu dostať — pravda, nie každý deň, len keď sa viac hosťov čaká — obstojné víno, dobré pivo, znamenitú bryndzu, maslo a obzvlášte výbornú sódovku, a jej fľaškami som si nahradil potom z tela stratenú vodu, aby mi svaly nevrzúkali, ale zase navlažené ako namastené, lepšie slúžili. Po dedinách to vidí človek sódovku v tak hnusných syfónoch držanú, že sa oškliví piť ju, keď sa na tú špinu podíva. Tu sú fľašky malé, čisté, veľmi gustiózne a ako mi stará pani v kúpeľnom hostinčeku povedala, dodáva ju ilavský lekárnik.

Vyše kúpeľa, hore dolinou kráčajúc, darmo som sa po bujných lúkach obzeral po rastlinách, môjmu najbližšiemu okoliu chybujúcich, lebo som sa všade stretal len so samými starými známymi; len veľká hojnosť Cirsium rivulare Lk. ma prekvapila, jehož purpurové kvety v zeleni lúčnej tak vyzerajú ako povtkávané rubíny. Krajom lúky v krovinách veľmi hojne a bujno rastú: Crepis paludosa Mnch., Geranium phaeum L., tu všade po vlhčinách rozšírené Thalietrum aquilegifolium L., jak s purpurovým, tak aj s nažltkastým kvetom. Táto posledná rastlina je tak vynikajúca i krásnym vzrastom, i pekným listom, i hojnosťou kytkatých kvetov, že by sa za ňu žiadna záhrada zahanbiť nemusela. Teraz ešte len v pukoch stála; pozdejšie som ju v najlepšom kvete zbieral. Kde-tu vyčnievali z trávy silné byle Cerastium triviale v. nemorale Uechtr. Toto výdružie (varieta) podmienené je vlhkým, stínnym stanoviskom, na mocnej vrstve prsti. Že som sa chcel čím skôr dostať k rozkošným skalným Vrátam, nebavil som sa zbytočne po bujných síce, ale len obyčajné rastliny poskytujúcich lúkach, ani som neodskakoval do hory, ale chodníkom, medzi krovinami som pospiechal čím skôr k skalám. Tu všade je Primula acaulis Icq. („gaška“), pravda, že už dávno odkvitnutá. Že mám veľmi rád tohoto trpaslíka, vykopal som si ho viac kusov.

Vždy proti vode, hore dolinami sa ubierajúc, ako som vykročil z kernatého kopca, otvoril sa mi rozkošný výhľad na prvé Vráta. Druhé Vráta sú asi hodinu chôdze vyše: ale k tým som nedošiel. Z jednej i druhej strany potoka zbiehajú skalnaté hrebene do doliny, tak blízko k sebe, že ani len pre chodník není miesta, len čo potok pomedzi ne preteká. Na pravom brehu potoka je skala Vrát vyššia, než na brehu ľavom, ponad ktorú vedie chodník schodovitý, ako by ho ruka ľudská schválne bola vykresala. Skala na pravom brehu nosí na hrebeni listnatú horu „Hradišťom“ zvanú. Nebolo stihu vydriapať sa až hore a poprezerať: či tam nie sú dajaké stopy predhistorickej osady? — ako sa z mena dá zatvárať, že tam bolo dajaké opevnenie, ktoré bránilo prístup hore do doliny, k terajšiemu Mojtínu. Hneď neďaleko Vrát, v hore pod skalou, veľmi hojne rastie jelení jazyk (Scolopendrium officinarum Sw.), z ktorého, že ešte nemal vyvinuté výtrusy, len pár kusov som si vzal pre záhradu. Všade po bokoch Vrát hojne sa nachodí vzácna Silene nemoralis Wk., Rochlom tu najprv objavená, ktorá z počiatku i nálezcovi, i Kitaibelovi mnoho starostí bola narobila. Rozumie sa, že som neobmeškal hodne mnoho z nej si nabrať. Kde mi ale ťažko padlo driapať sa za ňou po skalách, ta som vystrojil môjho malého Petríka, ktorý ako veverica po skalách poskakoval, rastliny s koreňami opatrne vyťahoval a mne dolu spúšťal; kdežto ja som ho od spodku komandoval, kam sa má vydriapať a kam nesmie, a dal som pozor, aby som ho zachytil, keby sa mu niečo ľudského prihodilo. Ale môj Petrík sa len smial; a keď som mu za túto lezačku zase dal pár krajciarov, natešený vložil ich do vrecka, a podívajúc sa mi skúmavo do očí riekol: „Ale, starý pánko! ozaj mi dáte korunku?“ „Nuž“ — reku — „či ma ty držíš za takého človeka, ktorý ťa chce oklamať?“ „Ej veru nie!“ odpovedal mi veselo, a iste už vtedy robil, chudiak, plány, čoho všetkého si za tú nádhernú korunku nakúpi.

Pod skalou, na ľavom brehu potoka, niže Vrát, je prameň výbornej vody, ktorý ale po Jáne vysychá. Napil som sa z neho, až mi za uchom prasklo, a takto občerstvený som sa štveral po prístupnejších šedých vápenných skalách: a nie nadarmo; lebo som tu zbieral: Hieracium Schmidtii Tausch., H. pallascens Wk. medzi formami obyčajného H. murorum L., Saxifraga Aizoon Icq., Mochringia nuscosa L., Viola saxatilis Schmidt, Valeriana tripteris L. var. integrifolia, medzi normálnou formou, a videl som veľmi bujné, kde-tu ešte kvitnúce prímerky klepáča Primula Auricula L., a všade Erysimum odorarum Ehrh., rosetty netresku (Sempervivum hirtum L.), ako aj pekný mach Neckera crispa, a na skalných balvanoch Hypnum rugosum. Pri prameni na kameňoch vzal som si pár kúskov jastrovníka Preissia commutata NE. s hojnými plodami. Chudôbky (Draba aizoides) som tu nevidel.

Zliezanie zo skaly, na ľavom brehu Vrát, tým, akoby vykresaným chodníkom, nenie síce pohodlné, ale pri troške pozornosti ani nebezpečné; zato vozová cesta dolinou cez Vráta zaslúži byť nazvaná krkolomnou, a že sa tam každý voz nerozláme a ťažný dobytok skazu nevezme, temer na div hraničí. Sotva prekročíme chodníkom hrebeň skaly, octneme sa pod skalnou stenou, pod ktorou hučí potok a vedľa neho, popod samú skalu vyložený je z veľkých kameňov chodník úzky pre peších. Tu pod skalou rastie hojne Parietaria erecta MK. a Chaerophyllum temulum L., ktoré ešte nekvitli, a niečo povyše „omích“ (Aconitum Lycoctonum L.). Túto jedovatú rastlinu chodievajú si bošácki kopaničiari na hrebeň Javoriny brať, keď ju potrebujú na liečenie lichvy; a kde-tu vídať ju aj v záhradách zasadenú. Rastie, ale veľmi zriedka, aj v Turecku u Bohuslavíc, kde som jej síce sám ešte nezbieral, ale videl som ju u jedného Bošáčana, keď si ju práve stadiaľ bol doniesol.

Na skalnatom svahu pravého boku Vrát všade je hojnosť už spomenutej Silene nemoralis WK. a utešenej chrpy Centaurea strieta WK., Euphorbia polychroma Kern., Sesleria varia Jacq., Hieracium murorum L. v rozličných formách.

Raz vraj išla akási meštianka so sprievodčím v Hloži najatým do Mojtína; a keď dorazili až k Vrátam a videla, ako sa jej vodca hore skalou rediká: nechcela za ním ísť, lebo sa bála, že spadne do potoka, a radšej sa vrátila, bez toho, že by bola čo len zďaleka Mojtín videla. Variant tejto rozprávky nachodíme aj pri Jablonovém, u vchodu do Súľovskej kotliny. I tam sa vraj stalo, že akýsi pocestný prišiel z Predmieru, chtiac Súľov vidieť, až do Jabloňového; ale keď videl — ač hodný potok tečie od Súľova — ako by sa steny skál stýkali, riekol: „Veď tu není priechodu do Súľova, a cez tie skalné hrebene sa len nebudem driapať!“ a vrátil sa do Predmieru, kde ho vysmiali, že „Frašták išiel, Frašták prišiel“.

Kráčajúc hore dolinou, nie ďaleko vyše Vrát, vpadol mi do očí z diery koreňa starého buka vyrastený chomáč rastliny, ktorú som v prvom okamžení držal za Hacquetia Epipactis DC.; ale aké radostné bolo moje prekvapenie, keď som sa zohol a rastline bližše prizrel a poznal som v nej v Trenčiansku ešte nikým nespozorovanú Waldsteiniu (Waldsteinia geoides WUd.)! Bola síce už odkvitnutá a mala plody polozrelé: ale zobral som ju všetku; a keď som sa popod stromy lepšie podíval, našiel som jej hojnosť. Len to mi je podivné, že túto vzácnu rastlinu Rochel, ktorý bol často na Malenici, i na jar i v lete, z tohoto stanoviska neuvádza. Buď chodieval z Rovní na Malenicu dolinou Visolaj-Slopňanskou, a tú z toho stanoviska videť nemohol; alebo keď šiel na Malenicu tadiaľto po odkvitnutí Waldsteinie, nespozoroval ju, lebo rastie v spoločnosti takých rastlín, ktorých listy sa ponášajú na listy Waldsteinie, ako: Hacquetia Epipactis DC., Alchemilla vulgaris L., Sanicula Europaea L., Geum urbanum L., Ranunculus lanuginosus L., a tak Waldsteinia ušla jeho pozornosti. S tou myšlienkou nemôžem sa spriateliť, ako by sa táto ozdoba Flory Trenčianskej až po Rochlových časoch sem bola dosťahovala, alebo že by ju dakto sem bol presadil. I ja by som ju o tomto čase sotva bol spozoroval, keby som náhodou na ten vyčnievajúci a práchnivejúci bukový koreň nebol pozrel. Pred pár rokami bol som dostal od p. Kupčoka z Pukanca bedničku čerstvých, kvitnúcich Waldsteinií, z ktorých som si i do záhrady pár koreňov presadil; ale keď v mojej prítomnosti v jaseni záhradu prekopávali, skazili mi túto rastlinku.

Hľadiac od hornej strany na Vráta, zdajú sa nám skaly dolinou cele zatvárať. Na pravom brehu potoka, asi na 4 metre vysoko, vidno do skaly vymletú oválnu priehlbinu, v čas rozvodnenia vo veľmi dávnych časoch vodou hnaným skálím, drevom, ľadom vybitú, jako to pozorujeme na skalách Maninského priesmyku. Koľko času bolo k tomu treba, aby voda vydrala skaly na 4 metre hlboko a o toľko zhlbila tú dolinu? Pri takýchto miestach krásnych, skalami rozrytých, pozorovateľa mimovoľne k obdivu nútiacich a pútajúcich, že sa len ťažko od nich vzďaľuje, a aj odchádzajúci každú chvíľu sa obzerá, aby za každým kúskom urazenej cesty nový a nový úchvatne krásny krajový obraz do pamäti vpíjal — vždy si pomyslím na českého majstra v krajomaľbe, Liebschera, jehož tuška a štetec by nám tu zachytili rozkošné krásy, rozmanité podoby predstavujúcich skál, akoby umele okrášlených zeleňou rastlín a drevín, pri ktorých sa nám sama sebou tá otázka na myseľ tlačí: ba, ako to tam tie rastliny môžu vyžiť? A akú ohromnú silu vyvinujú tie dreviny, ktoré slabými korienkami do skaly vŕtajú, tam sa upevnia, udržia a živnosť berú? Nemusí to našinec po ďalekých krajinách s velikým nákladom cestovať, aby sa pokochal na krásach prírody, keď ich máme doma viac, než nadostač. Cestovanie je ovšem výbornou školou každému, kto necestuje len kvôli zábave, ale s otvorenýma očima, aby si nadobudol skúsenosti, ktoré doma zúžitkovať môže; ale komu prostriedky a čas nedovolia, aby sa poobhliadal po cudzích krajinách, alebo práve dieloch sveta: preto nemá príčiny k žalobám na vreckové suchoty; nech len, keď nemôže ísť do diaľky, blízky kraj svoj pozoruje: a nemáte kútika na našom milom Slovensku, kde by vám príroda hojnosť krásneho, zajímavého, poučného a ducha občerstvujúceho neposkytla. Tu podoby vrchov, tam zase vrstvy skál, so skamenelými svedkami pradávno vyhynulého zverstva a rastlinstva, i ako jedna na druhej poukladané poprehýbané, naklonené sú, a zase zverstvo a rastlinstvo teraz živé. Toľko je toho, že ti nedostačí celý život, a kebys’ dosiahol veku Matuzalemovho, aby si to všetko, čo v blízkosti bydliska, pod očima, na dosiahnutie rukou, pod sebou, okolo seba a nad sebou máš a vidíš, dokonale pre- a vyskúmal, lebo, jako pekne a trefne hovorí sv. Pavel: „všetko len z čiastky poznávame“. Nadto je Slovensko naše všade bohaté na stopy predhistorického ľudstva v tomto kraji; a teraz žijúci ľud je všade neprebranou a nevyčerpateľnou baňou veľazajímavého podania a úkazov života telesného a duchovného, Sborník našej Museálnej slov. spoločnosti podáva nám tieto poklady ľudového života; len by bolo žiaducno, aby mal s čím najviac strán prispievateľov. Len si, prosím, venujte času a poprezerajte pozorne 8 ročníkov dr. Zíbrtom výtečne redigovaného „Českého Lidu“, tohoto znamenitého etnografického časopisu českého, ktorý ani Slovensko nezanedbáva — a preto by som mu zo srdca prial čím najväčšieho rozšírenia aj u nás — a uvidíte, že nielen nevyčerpal dosiaľ ešte všetko, čo ľud svojím životom poskytuje poučného a zaujímavého, ale z tej stariny vždy nové a nové veci na svetlo vynáša, a ani nestačí všetko hneď za horúca, ako redakcii bolo zaslané, uverejňovať, ale došlé články na redakčnej riečici osieva, a len čo zrnatého zostáva, jedno po druhom k poučeniu nášmu, ktorí netrpezlive každý nový zošit — inde by taký zošit knihou menovali — čakáme, aby sme sa na ňom pokochali. Tak by to mohlo a malo byť aj u nás. A k takej zberateľskej práci netreba ani vysokej učenosti, ani mnohého hlavy lámania a premýšľania, ani mnoho času: len trošku pozornosti a ochotnosti poznačiť so spoľahlivou vernosťou videné a počuté. Počuje to človek veľmi často prekvapujúce výpovede, príslovia, porekadlá a podobné veci. Tieto na papier pár slovami zachytené už sa nestratia, kdežto z pamäti ľahko vypadnú. Počul som o jednom nízkom, plechavom a krivonohom človiečikovi tú poznámku, že sa „od spodku derie a od vrchu ho vši jedia“, a ačkoľvek také kúsavé, urážlivé poznámky schvaľovať nemožno: pri ich počutí nezdrží sa ani najserióznejší smiechu. Dá-li sa do rúbania práchnivého dreva chlap, ktorý uvládze aj zdravé drevo poštiepať a rozdrobiť, hneď je tu napohotove vtip ľudu s tou poznámkou: „Chlap v sile, drevo hnilé, sekera tupá: potom to ide!“ Keď sa známy jedák s pretváranou haneblivosťou dá do jedenia veľmi ponúkať, premŕzajú ho za chrbtom, že takto hovorí: „Nechcem, nebudem, ponížene ďakujem; na misu mi dajte, v hrnci mi nechajte: aj s vami budem!“ Alebo aká hlboká pravda je v tom prísloví: „Kmín (zlodej) má jeden hriech, ale okradený má sto hriechov; lebo okradený háda na všelikoho a má aj nevinných v podozrení krádeže, a tak im ubližuje: tedy proti nim hreší“. Toto je len malulinká ukážka vtipu ľudu slovenského, o ktorom sa tu ďalej rozpisovať nemôžem.

Na výšspomenutú Waidsteiniu vrhol som sa ako lakomec na peniaze, a preberajúc sa, ako v planých hruškách, vyťahoval som len najpeknejšie kusy, bez strachu, že jej tu ubudne, alebo že by som ju vykynožil; až keď som jej už mal takú zásobu, že vystačilo nielen pre môj herbár, ale aj pre priateľov, ktorí mi dali na zrozumenie, že im poslané rastliny nepovyhadzujú — zatiahol som mapu. Šnúrky, zaväzujúce mapu, boli podrobené dôkladnej prehliadke, aby som tu nepochodil tak, ako pred rokami v Kálnickej doline. Tam som totiž mal mapu hodne napratanú rastlinami, ledva som ju stačil zviazať, aby mi obsah nepovyliezal a sa nepokazil; ale, preliezajúc na pokušenie v cestu sa mi stavajúci, grabatý plot, zavadil som sľučkou šnúrky o kôl, a zletel som dolu nosom do vysokej trávy, mapa sa rozviazala a celý obsah zelín vykydol sa mi na lúku. Horšieho sa nič nestalo. Rozumie sa, že som si rastliny čo zväčša zo zeme pozbieral, do mapy znovu poukladal a tam pevnejšie zviazal. Pľachovicu, akú Nemci „Botanisierbüchse“ alebo práve „Botanisiertrommel“ menujú, a čo by mala aj viac priečinkov, nechcem; lebo ta sa nevprace toľko rastlín ako do mapy; a keď aj tŕnisté, alebo ostnaté vetvičky do nej vkladajú, dodriapu iným listy a kvety, a zberateľovi prsty; a ak sa do pľachovice medzi iné rastliny aj vodné, mnoho vlahy obsahujúce druhy uložia, zmáčajú všetko. Tomu sa najlepšie predíde ukladaním rastlín do mapy 2-3 knihy pijacieho papieru obsahujúcej. Keď idem dakedy len blízko od domu botanizovaf, vtedy ani mapy neberiem so sebou, len hodný hárok silného papieru a kus špagátu. To mi úplne dostačí aj na 50 — 100 dosť veľkých rastlín; lebo do takého hárku sa ich mnoho vprace, a bárs sa skrútením papieru a ovinutím ho zvonku špagátom, listy a vetvičky s kvetami pokrčia: doma sa rastliny dakde pod stôl na papieri rozložia, vodou trošku poprskajú, môžu čakať až do rána, kde sa potom, jak náleží, do prešu uložia.

Že mi pri tejto prechádzke o to išlo, abych si obzrel úpätie povestnej Malenice: či, ako by sa dalo na jej skalné temeno vystúpiť, a ešte v ten deň dobehnúť na stanicu železničnú k vlaku, uháňajúcemu dolu Považím; keď som si okolie nielen poprezeral, ale si aj hodne rastlín nabral; vrátil som sa aj s Petríkom na posilnenie do kúpeľa v „Slatine“. U samých Vrát som premýšľal, ako by som sa mohol dostať na pravý breh širokého teraz potoka, ktorý som si netrúfal preskočiť, a vyzuť sa, v studenej vode ho prebrodiť, sa mi z obavy pred nastydnutím, nechcelo: keď tu s velikým hrmotom zarachotil potokom Vrát voz, stavebným kamením naložený, jehož majiteľ uhádol, že sa chcem previezť, a ponúkol sa mi veľmi zdvorile, že mňa, jemu úplne cudzieho a neznámeho človeka, na svojich dobráckych, slovenských pleciach prevezie. Ale nevykonal mi tak, ako jeden Bošáčan furták, prenášajúci kamaráta cez veľkú vodu, za čo si vyjednal „šesták“, a kamarát mu len 3 krajciare na tabak sľuboval. Tá živá, dvojnohá plť vysúkala si nohavice, vzala kamaráta na plece, rieknuc: „No, poď, sadni si; však ty dáš ten šesták prievozného?“ A keď bol s ním na prostriedku potoka, zakotvil plť a spýtal sa: „No dáš ten šesták, či nedáš?“ A keď kamarát riekol: „Nedám!“ — cup! už ležal v potoku horeznak. Mňa môj dobrý Hložan bez jednania preniesol cez potok, a keď som mu za túto službu podal 20-haliernik s poďakovaním: ešte sa mi poďakoval, ba aj do „veľkomožných pánov“ mi nadal. Človek by to ani neveril, keby to sám nebol skúsil a zažil, ako sa u nás tituly množia, a ako lacno k nim prísť možno! Kedysi hovorilo sa palatínovi Turzovi „veľkomožný“ a teraz takmer každý, kto nenie roľníkom alebo chudobným remeselníkom, buď nárokuje, alebo aspoň s úľubou prijíma, bárs posmechom mu daný titul „pána veľkomožného“. Môj Hložan akosi podivne zavrtel hlavou, keď som mu povedal: „Nenadávajte mi do veľkomožných; lebo ja som len taký málomožný, ako vy.“

Ej, veru, to bola mozoľne zaslúžená fúra stavebného kamenia, ktorú tento Hložan z ďaleka dodával, aby svoj ohňom porúchaný dom zase opravil!

Že skaliská na pravom brehu potoka sú väčšie než na ľavom, a popod skalu dalo sa obstojne hore vrchom, pokrytým naváľanými balvanmi, kráčať: bárs ma aj remeň rastlinami naplnenej mapy hodne tlačil, už som sa len štveral smerom k Hradisku, abych sa aspoň pokochal pohľadom na jelení jazyk (Scolopendrium officinarum Sw.), už výšspomenutý, ktorého je tu nadostač. Tento kapraď aj v ľubovoľnom liečení sa zhusta potrebuje, a za starodávna, ako to čítame vo Veleslavínovom „Herbáři“ str. 297. a. b., zvlášte v nemociach sleziny zhusta býval užívaný. Už signatúra jelenieho jazyka, ktorý má podobu jazyka alebo sleziny, ukazovala starodávnym lekárom, alebo ešte prv pastierom a babičkám: k čomu má byť dobrá celá rastlina. V Trenčiansku som dosiaľ nikde nevidel Scolopendrium v pridomových záhradách; ale sa dobre pamätám, že som ho asi r. 1857 videl v jednej studni v Kostolnom pri Starej Turej. Či ešte v tej studni trvá? To by nám vedel povedať tamojší pán farár Alex. Trokan, ktorý ma bol vtedy, ako študentík tešínsky, prázdniny doma tráviaci, k nemu doviedol. Divo okolo Kostolného tento kaprad nerastie, ale musel byť do tej studne zďaleka donesený. Ľud náš opatruje v záhradách viac liečivých, zblízka a zďaleka prinesených rastlín. V Bošáckych kopaniciach majú daktorí v záhradách čierny koreň (Helleborus viridis L.), ktorý až v Marmaroši divo rastie (Neitr. Aufz. ung. u. slav. Gefässpfl. p. 242.) a jeho variety po horách na pravom brehu Dunaja. Dľa Formánka (Květ. Mor. a Slez.) nachodí sa aj na Morave miestami divo. V Bošáci som videl v jednej záhradke, z Turecka u Bohuslavíc presadený diptam (Dictamnus albus L.), a patrne sa mu tu zaľúbilo, lebo každoročne krásne kvitne a plody donáša. Diptam platí za výborný liek proti boľastiam zubov. Áno, okiadzaním touto rastlinou hlavy do šatky zavinutej omámia sa na čas nervy: ale to zlé zuby nevylieči. Gazdíkovi, ktorý ten vzácny diptam pestuje, zapáčila sa aj „papučka“ (Cypripedium Calceolus) v mojej záhradke, keď ju videl v kvete, idúc do kostola. Ako sa dozvedel, skadiaľ som ju doniesol; zaskočil si sám pre ňu, a vlani mi ju ukazoval kvitnúcu v svojej záhrade.

Medzitým, čo som sa ja štveral po Hradisku, Petrík pri ceste odpočíval, lebo už bol hodne ustatý, kdežto mne, kochajúcemu sa pohľadmi na skaliská a rastliny, ani na myseľ neprišlo už tu odpočívať. Až keď som sa opatrne zošmykol k Petríkovi, zamierili sme zrovna ku kúpeľu v Slatine, a tu som aj ja odpočíval. Najbližšie okolie kúpeľa je obhryzené pasúcim sa dobytkom: preto tam ani nič ukoristiť sa nedalo; a aj vedľa cesty stretal som sa len so samými starými známymi. Len ešte spomenutia zasluhuje Luzula pilosa Wlld., tu v horách častá. Rastie na Javorine nad Lubinou, ale len zriedka; a ťažko by bolo hádať, prečo blízkemu Lopeníku vyhybuje, kde by mala podobné podmienky existencie ako na Javorine? Tiež taká svevoľná a v stanovisku preberačná je Saxifraga granulata L., ktorú mám v hojnosti na horských lúkach Novej Hory v Bošáckych kopaniciach, a síce vo výške 1200 — 1500; inde, ačpráve takých miestností, s tou istou polohou a pôdou, je tu dosť, nikde sa neobjavuje, a nevidel som jej dosiaľ ani na horských lúkach moravskolieskovských. Do záhrady presadená, prekvapila ma veľmi rozvetvenou byľou od samého spodku až po vrch, že by človek do pokušenia prišiel, keby ju dakde divo v množstve takto rozvetvenú našiel, spáchať nové, zbytočné meno, a ju aspoň ako varietu vykričať, kdežto je to vlastne len monstrozita. Patrne sa jej v záhrade stanovisko ľúbi, a že viac živnosti tu dostáva, než na normálne vyvinutie potrebuje, prebytok upotrebuje k vytvoreniu vetví a vetvičiek, že až na nepoznanie takou hypertrofiou tvar svoj mení. Jeden netresk — Sempervivum montanum L. — ktorý som si bol pred viac rokami zo Studenca pod Malým Kriváňom v Turci doniesol, kde na žulových skalách hojne rastie, hneď na druhý rok potešil ma svojimi kvetami; dva kusy ale boli, ako spomenutá Saxifraga, od samého koreňa rozvetvené a spodné vetve na zemi rozložené, že to až smiešno vyzeralo. Na dôkaz, že aj tento netresk extravagancie stvára, keď sa do záhrady na hojnejšiu stravu dostane — bárs je tu pôda celkom inakšia, a žuly v najbližšom okolí nemáme — som si tieto rozpľaštené exempláre usušil a do herbáru vložil. Taká, z planej zeme, kde má len skrovnú výživu, do záhrady presadená rastlina, kde sa jej dostáva i živnosti i vlahy hojnejšie, než na aké bola navyknutá, nevie sa do svojej kože vpratať; a nie aby sa súmerne, bárs bujne, vyvinovala, ale sa nesúmerne a neesteticky, ba nechutne a smiešne, rozrastá i takým smerom, ktorým nesluší, že potom vyzerá na posmech znetvorená. Pripadá mi to asi tak, ako keď sa žobrák na koňa dostane, alebo bedár razom k bohatstvu a hodnostiam príde, a pýchu i hranice neznajúci luxus prevádza, ako by všetko, čo mu v biede chybovalo, šmahom a bez miery chcel dohoniť: preto mnoho nepríslušností postvára a v celej nádhere, bujnosti a pýche nielen smiešnym, ale aj odporným sa stáva. Nemusíte, ľúbi čitatelia, pamäť svoju velice napínať, aby ste sa na podobné známe príklady ľudských extravagancií rozpomenuli.

Petrík si sľúbenú a tu v kúpeli mu darovanú korunku s veselou tváričkou do vrecka uložil, a keď som si ho ešte počastoval, ubierali sme sa k Hloži, a ja stadiaľ k železnici. Že som mal ešte do odchodu za malú hodinku času, prechádzal som sa vedľa trati, a hneď niže stanice, na bokoch trávnatej štrkovej jamy, našiel som v pekných exemplároch hieracium floribundum Wimm. Keď som bol tento druh po prvý raz spozoroval asi pred 25 rokami na jednej vlhkej pôde pri Z. Podhradí, potom v hojnosti pri Štvrtku na Považí, a ho dľa mojich príručných kníh, a sliezskych, v mojom herbári sa nachodivších exemplárov, za hieracium floribundum Wimm. bol určil; spočiatku len bojazlivo som sa odvážil pod tým menom ho rozposlať, lebo ho dotiaľ — nakoľko som z floristických publikácií poznal — v Uhrách nikto nebol našiel. Už mnoho ráz bol som sa pokochal na duchaplnom, štipľavom a kúsavom, vtipnom a na väčšiu rozmanitosť aj kapitálne grobianskom packovaní a kočkovaní aj učených botanikov pre urobenú chybu v určovaní dajakej rastliny; i nebolo by mi bývalo milým, keby tak mňa bol dakto cez hachlu bezohľadnej kritiky preťahoval preto, že som sa pomýlil a nie schválne nepravdu povedal. Od tej doby zbieral som túto rastlinu na vlhkých lúkách Považia, na viac miestach; a že je aj okolo Beluše, za isté držím, že bude na podobných stanoviskách aj ďalej hore Považím a Kysuckou dolinou, až po Sliezsko. Z Moravy uvádza ju dr. Formánek z mnohých stanovísk. Že sa predtým z Uhorska nespomínala, to neznamená toľko, ako by jej tu nebolo bývalo a len v novších časoch sa sem dostala — ale bola len prehliadnutá, čo je veľmi pochopiteľné, lebo menšie a slabšie exempláre veľmi sa nanášajú na bujné exempláry Hieracium Auricula L., a silné, dobre vyvinuté podobajú sa istým formám toho jastrabníka, ktorý sme boli menovávali Hieracium praealtum Vill., ktorý ale teraz nosí meno Hieracium Magyaricum Naex. et Pet. Na spiatočnej ceste videl som z voza železničného, vedľa trati, miestami mnoho žltej ľalie (Iris Pseudacorus L.), a na násype pri Dubnici hojne holeus lanatus L., iste sem len nasiaty, ač i po lúkach Považia rastie. Zaslúžilo by dôkladne poprezerať behom leta všetky násypy a jarky železničné, na ktorých sa iste nájde viac, predtým v Trenčiansku nevídaných rastlín, ktoré sa s cudzím semenom sem dostali. Taká prechádzka od Mnešíc až po Žilinu, od Žiliny po sliezske hranice, k východu zase po Vrútky, až juhu po Rajec, priniesli by floristovi iste obstojnú korisť. Teší ma, že dr. Brancsik prisľúbil už v najbližšom lete túto úlohu vykonať.

Nuž ale, spýtajte sa, kdeže máš tu Sibirianku — Crepis Sibirica? O tomto čase bolo by bývalo daromné jej hľadanie; lebo kvitne až v pozdnom lete. Ale ani v listoch som jej na pochodenom území nevidel, lebo som sa teraz nedostal až na Malenicu a bol som na ten čas spokojný s tým, čo som ukoristil. Ja som sa teraz len chcel presvedčiť, či je možné cez jeden deň z Podhradia na Malenicu a stadiaľ domov sa dostať. A že to bude možné, aj keby som nič inšieho nebol s sebou doniesol, ako Waldsteiniu (W. geoides) a vzácnu Silénku (Silene nemoralis), tak chôdza a cestovné trovy neboli daromné. Nadto ešte gymnastika starých hnátov a všetkých svalov prispela k otuženiu tela, že som si pevne umienil nezadlho až na Malenicu sa vydriapať.

Na trenčianskej stanici býva pri každom vlaku mnoho ľudí; a kto rád pozoruje tváre, má tu k tomu veľmi vhodnú príležitosť, za tých pár minút, než sa vlak vyrojí a nových cestovateľov pohltá. Videl som tam rozkošne kučeravého, pekného chlapca, ale nie z vyvoleného národa. Toho iste baba hneď po narodení, aby bol kučeravý, do kožucha zavinula, jako to býva dakde na Slovensku obyčajom. Ale sa tam aj prechádzal úžasne vyziably, ešte dosť mladý, ale dľa výzoru tváre a namáhavého kývania už vyžitý panák, taký opravdový vyhorený vulkán, ktorého by skalické deti iste privítali tým veršíkom:

Z Bohuslavíc som šiel domov peši v spoločnosti kopaničiara bošáckeho, a tak mi rozhovorom s ním čas míňal, že som sa zbadal až pri moste pred mojou farou. Ešte v ten večer boli rastliny do papierov uložené, a sú od toho času na všetky strany rozposlané.

Druhý raz navštívil som Malenicu v spoločnosti stoličného fyzika p. dr. Brancsika 9. júna. Pri tejto príležitosti u Belušských Vrát uložená bola prvá do mojej mapy Lonicera Xylosteum L., ktorá najbližšiemu okoliu Z. Podhradia chybuje a až v Lieskovskej doline neďaleko Strání pojedine sa objavuje. Aby sme sa nadarmo po známom mi území nepotĺkali, ubierali sme sa rezko hore dolinou, potom okolo hložských salašov, na skalnatú Malenicu. Aj tu je, krajom lesa, častá Pulmonaria mollissima Kern., ktorá v južnom Trenčiansku, zvlášte na vápne, hojne rastie. Sprevádzal nás chlapec, asi 12-ročný, ktorý sa božil, že všetky chodníky na Malenici dobre zná; ale pozdejšie sme skúsili, že tomu nebolo tak; lebo keď sme sa kamsi v hore zatárali, sám nevedel, kam to vlastne lezieme.

Na Malenici volá sa jedna skala „Baba“, upomínajúca, pri živšej obrazotvornosti, na babu, učupene sediacu — a druhá, neďaleko nej sa nachodiaca, nosí meno „Koza“. Dľa podania pásla stará babka na tomto mieste kozu, ktorá jej zo skaly na skalu poskakovala, nad čím rozhnevaná babička vyslovila kliatbu: „Bodaj si skamenela aj so mnou!“ a tak sa aj stalo; lebo viete, za starodávna tak to bývalo, že sa vyslovená kliatba hneď splnila. Od tej doby tam sedí skamenelá baba i so skamenelou kozou. Pod Babou je vraj jaskyňa, do ktorej sa Belušania po povraze spúšťali, ale na dno sa nedostali. O Malenici koluje tá povesť, že stojí na štyroch zlatých stĺpoch, a že je tam mnoho vody a ponad prúd tej vody preložená drevená lávka. Kto cez túto lávku ponad vodu chce prejsť, musí ju najprv prútom ošľahnúť, ináče by sa prelomila a človek by sa vo vode hlbokej zatopil. Dľa povesti bývali tam za starodávna ukrytí zbojníci. Jedna čiastka skalnatej Malenice volá sa Rohatín, o ktorej sa hovorí: „Ako je rohatá, tak je aj bohatá“.

Chlapček, s nami idúci, pomenoval mi kapraď orličí — Pteris aquilina L. — „vlčím rebrom“. Škoda, že len málo rastlinám vedel mená. Veľmi ma prekvapilo, keď som vyše Turzovho salaša, pod samými skalami Malenice, v jednej seči zazrel Lithospermum officinale L., v južnom Trenčiansku len na trávnatých ostrovoch Váhu a zriedka na štrku väčších potokov medzi krovinami, neďaleko ústia do Považia, sa nachodiace. Že semienka tejto rastliny sú lesklé ako sklo, a tvrdé ako kameň; užívali sa a miestami aj teraz užívajú sa rozdrvené — za znamenitý liek proti kameňu v machieri, ľadveniciach, jatrách…, a očakávalo sa, že odvarok pitý rozdrví a močom vyženie kameň. Musí to zvláštne lekárom byť nápadné, že lithiasis, a menovite calculus visicae, za našich časov patrí medzi zriedkavejšie choroby, kdežto ešte pred 60 rokmi omnoho častejšie trpievali ľudia na kameň. Ja myslím, že predtým hojnejším pitím prirodzeného vína poznenáhla usádzal sa piesok a kameň v machieri; od tej doby ale, čo prirodzené víno je mimo vínorodých krajov vzácnosťou a fabričné babranice sa miesto vína pijú, je aj kameň zriedkavejší, zato ale otravuje sa celé telo poznenáhla.

Na mojich potulkách, keď idem na celý deň z domu, neberiem s sebou žiadnych potravín, aby to zbytočne vo vrecku nezavadzalo. Že som ani teraz doma neraňajkoval, abych domácich tak skoro nepobudil; až na stanici v Teplej som sa malou dávkou pokrmu zásobil, a to hneď na mieste oddal žalúdku: aby sa postaral, ako sa s tým odbaví. Ako sme tak kráčali hodne vyše Vrát, vytiahol dr. B. tri natvrdo varené vajcia, o ktorých, že ich v šosovom vrecku kabáta s sebou nesie, ani nešuchol — a rozdelil ich medzi nás troch, t. j. seba, mňa a chlapca. Ale mne to vajce nedodalo sily, lebo mi po samom dne žalúdka sem a tam, ako kamenná guľa prevaľovalo, ako by sa tam bolo zase dohromady pozliepalo. Vždy lepšie pochodím, keď medzi chôdzou netrápim žalúdok robotou; na čo je on už tak zvyknutý, že ani ničoho nežiada.

Malenica dostala iste meno od maliníkov tu rastúcich. Červené maliny (Rubus Idaeus L.) nie sú zriedkavosťou v žiadnej seči; ale ako rýchlo po zrúbaní lesa v seči sa objavia a osadia: práve tak rýchlo vyrastajúcimi drevinami bývajú udusené. Ale ani červených malín som nevidel mnoho tam, kade sme pochodili. Pod samou Malenicou je spomenutý Turzov salaš. Našli sme v ňom gazdu s dcérou. Pekne nás pozdravil a privítal, ako by sme boli starí známi. Dr. Brancsik sa pýtal po mlieku; a keď mu hodné dievča donieslo za plecháč mlieka i chlapcovi, s nami idúcemu: odmenil jej dr. B. tú službu niklom. Ja ale sa na vychádzkach mlieka bojím, ale smädný, že som temer pípeť dostal, vyžiadal som si za plecháč vody; a že čerstvej v salaši nemali, rozbehlo sa dievča k blízkemu prameňu a donieslo mi chutnej vody, za čo som sa tiež niklom odvďačil. Salašníka, prívetivého a zhovorného Turzu, som sa pýtal: či nemá on alebo iní tunajší salašníci dajaké pekne vyrezávané krčiažky, varechy, palice alebo čo podobného, že by som si z toho rád niečo kúpil? Odpovedal mi, že takých vecí tu už od rokov nenie, lebo že to túlaví Židia za pletku pokúpili a rozvláčili. Pozdejšie mi jeden Mojtíňan na podobnú otázku odpovedal: že veru aj v Mojtíne takých starých pekných vecí viac nevídať, a mimo starých, roztrhaných krpcov nič viac sa tam nenájde.

Od Turzovho salaša kráčali sme strmým svahom, hodný kus sečou, kde dr. Brancsik pre mňa pekný kus hôľnej ruže (Rosa alpina L.) aj s koreňom vytiahol, a ja som si nazbieral dávno už odkvitnutej divnej fialky (Viola mirabilis L.), tu veľmi častej; a keď sme sa horko-ťažko vysokou trávou a krovinami hustými seče vydriapali až do hory, všade sliediac a obzerajúc sa: či nám aspoň v listoch nepadne do očí vzácna Crepis Sibirica L., prišli sme na tlupu rastlín s velikými korennými listami, ktoré sa ponášali na basilárne listy dajakého Verbascum; ale keď som sa im bližšie prizrel, presvedčil som sa, že to nemôže byť žiadne Verbascum; a poneváč som sa nevedel spamätať, ktorá mne známa rastlina by také listy mať mohla; držal som, dosť nešikovne, túto rastlinu za tú hľadanú sibírsku Crepis, a vzal som si pár listov, že ešte nikde do byle nebola vyhnala, do mapy a jeden koreň som opatrne vykopal, abych si ho do záhrady presadil a tam striehol: čo sa z toho vykľuje? V záhrade sa mi k mojej velikej radosti ten koreň ujal, a že často prepŕchalo, a keď nepršalo, som ho sám polieval: vyháňal poznenáhla list za listom, jeden väčší nežli druhý, ale byle s kvetom kde nič tu nič! Deň po deň som chodil do záhrady na túto moju neznámu krásu nazerať, ale listy zostávali len listami. I poslal som jeden usušený list na ukážku p. dr. Pantocskovi do Prešporka, ktorý sibírsku Crepis pred viac rokami bol na Révane zbieral, aby sa naň podíval a mi povedal, či patrí k tej hľadanej sibírskej Crepis? Medzitým bol dr. Brancsik pozdejšie zase na Malenici, a z toho istého stanoviska, kde som si ten koreň záhadnej tej rastliny vykopal, poslal mi exempláre veliké kvitnúcej rastliny, ktorá síce nebola Crepis Sibirica, ale Senecio umbrosus WK.! Bárs mi tedy zbytky mojich zubov na prázdno cvakli a ja namiesto Crepis dostal som Senecio; i tomu som bol rád, lebo sme tento druh Senecia dosiaľ v Trenčiansku neznali. Dr. Pantocsek mi odpísal, že mi z Révanu pozdejšie pošle čerstvé exempláry sibírskej Crepis. A sľubu dostál, len s tým rozdielom, že nie čerstvé, ale sušené exempláry mi poslal. Len škoda, že daktoré kusy boli celé zuhlovatené, lebo ich bez pochyby v horúcej peci sušil; 3 kusy ale predsa dali sa upotrebiť v herbári. Révan neleží tak ďaleko od Malenice, že by Crepis Sibirica na Malenici bola dajakým mimoriadnym zjavom. Možno, že táto rastlina tu len na daktorých miestach rastie, ktoré sme obišli; lebo celú Malenicu za jeden deň pobehať nenie možno.

Na príkrom svahu pod skalami veľmi často rastie Carduus glaucus Baumg., teraz ešte s nerozvinutými kvetami, Asperula tinctoria L., Euphorbia polychroma Kern., tu všade, i po skalnatých miestach rozšírená: ale Aconitum Lycoctonum L., Rosa pyrenaica Gon. a R. glauca Vill. len pojedine sa objavujú. Nápadný je nedostatok maliníkov; lebo na skalnatých miestach len Rubus saxatilis L. som zbieral, v sečiach ale kde tu videl som v listoch nášmu Rubus dumetorum NIV. príbuzný druh, ktorý však bez kvetu nemožno určiť. Nad lesom až po samú Babu a Kozu je riedko krovinami porastený skalnatý, strmý svah, a že sa tam dobytok nepasie, poteší tu zberateľa mnohá vzácna rastlina, z ktorých aspoň daktoré tu udám: Aronia rotundifolia Pers. kde-tu Cotoneaster vulgaris Lindl., zriedkavejšie C. tomentosa Lindl., Linum flavum L., Coronilla coronata L. (montana Scop.) a vaginalis Lam., Hippocrepis comosa L., Stipa pennata L., Carex alba L., Rosa pimpinellifolia L., a tejto krásna, úplne bezbranná forma: inermis DC. (R. mitissima Guss), Sorbus Aria Cr., Centaurea mollis WK., Thesium alpinum L., Leontodon incanus Schrank., Thymus praecox Opiz., Phyteuma orbiculare L., Viola mirabilis L., Melica Nebrodensis Godr. et Gren. a iné.

Hore týmto skalnatým, riedko trávou porasteným svahom je vystupovanie veľmi nesnadné; lebo koľko sa môže človek pomocou palice hore vydriapať, toľko, alebo ešte väčší kus zošmykne sa pri nepozornosti dolu. A predsa je hodno vykonať toto namáhavé lezenie. Tu sa často nachodí Allium ochroleucum WK., ktoré však až pozdejšie kvitne. Banujem, ale pozde, že som si z neho pár cibuliek nedoniesol do záhrady. Že sa nám nechcelo tou istou cestou naspäť sa zarážať, ubierali sme sa smerom k Mojtínu, krížom cez príkry, šmykľavý svah, v nádeji, že predsa naďabíme na schodnejší chodník; ale sme si nedobre poradili; lebo bárs sme vyhli drapľavým krovinám a hustým drevinám, chôdza bola, pre ustavičné šmýkanie sa nôh, náramne namáhavá. Z rastlín, čo sa dalo, nabrali sme si do máp. Všetky tu spozorované vyčitovať nebudem, len spomeniem, že Arabis Turrita L., je tu dosť častá, Ancmone Halleri All. v listoch, už dávno odkvitnutá, sa predstavovala, Thalictrum minus L. začínalo kvitnúť, Chrysanthemum Leucanthemum L. rastie tu vo forme veľmi nápadnej, s listami a byľou ako múčkou poprášenými; kdežto normálna, na lúkách rastúca forma je lysá — preto som ju označil ako novú varietu β. farinosum m. Tú istú varietu zbieral som pozdejšie aj na dolomite okolo Tematína a Čachtického hradu, kde je všade častá, a ačkoľvek na suchej, skalnatej pôde rastie, kde len dažďom vlahy dostáva, je bujná a veľkokvetá, a už tým vyniká nad lúčnu, lysú formu. Všade v horách je aj Dentaria bulbifera L. a enneaphylla L.; Sesleria varia Jeq. už dozrievala, a Aquilegia longisepala Zimm. kvitla, kdežto obrovské exempláry gašky (Primula acaulis L.) tvorili, s ukrytými toboľkami pod listami, obrubu chodníkov.

Zašli sme si, takto bokom kráčajúc, habkajúc a nadskakujúc, hodne ďaleko, až ponad Mojtínske Horné Vráta, a až tu nám napadlo, že, spúšťajúc sa príkrym svahom dolu, ak sa dosankujeme nad skalu Vrát, nám nastane starosť: ako sa dostaneme do doliny? Lebo chlapec, ktorý nás bol ubezpečoval, že dobre zná celé okolie Malenice, sám nevedel, kam to vlastne rajdujeme. Ale na šťastie bola obava naša zbytočná; lebo sme sa dostali do žľabiny, teraz síce šústím cele zaviatej, ale patrne k zvláčaniu dreva slúživšej, ktorou sme sa bez ďalšej nehody niže Horných Vrát dostali do doliny. Ani tu nespozoroval som čiernoplodých maliníkov, mimo už spomenutého na Rubus dumetorum NIV. sa ponášajúceho druhu.

V slatinskom kúpeli nám dobre padlo utrmácaným nohám dopriať odpočinku, aby popreťahované žily a svaly prišli do poriadku. Na okúpanie nebolo času, aby sme nezmeškali vlak; preto sme sa ani dlho tu nebavili, ale rezko kráčali v peknom počasí k železnici. Cestou po Trenčín robili sme plány, ako by sme sa mohli vybrať a dostať na Strážov, tiež Rochlom po dobrej povesti u priateľov prírody rozhlásený? No, nedošlo k tomu tohoto roku; a ja už ani velikej nádeje neprechovávam, že by som sa kedy na strážovské skaly mohol vyhrabať; ale ak to len bude možné, predsa to vykonám. Od Trenčína po Bohuslavice sedel som sám, a mal som dosť času ešte raz si v duchu pobehať po rebrách Malenice, ktorú som si umienil nezadlho zase navštíviť, ak dá Boh zdravia. A že mi ho dal: buď mu to chvála.

Po tretí raz bol som na Malenici dňa 15. júna. Na Považí bolo miestami vidno na roľach, žitom (pšenicou) posiatych, neobyčajné množstvo slepého maku (Papaver Rhoeas L.); v jarinách, ale tak sa rozplemenila ovsiha (Avena fatua L.), ako Židia v Haliči, že od ovsihy čisté jačmenné pole bolo veľkou zriedkavosťou. Ako som pozdejšie, v čas predžatevný, i pri Bošáci videl, ktorísi gazdovia svoje ovsihou zaneplešené roličky pokosili, aby to aspoň na krm dobytku zužitkovať mohli. Ovsiha sa vraj zaprisahala, že jej gazdovi do stodoly nepôjde, — lebo jej semeno hneď na roli vyskáče — ale že zíde aj na siedmy rok na roli. Ostatné považské polia pekne stáli a bohatú úrodu sľubovali; ale 10. júla, keď v dolnom Trenčiansku za viac dní len slabo popŕchalo, následkom mnohých prudkých dažďov, na horných stranách spadnutých, rozvodnil sa Váh tak velice, že zaplavil mnoho rolí a lúk a všetky ostrovy. Ešte šťastie, že voda skoro opadla. Akýsi „Sensations-Schornalist“ roztelegrafoval sa po nemeckých novinách, že pri Bohuslaviciach muselo vojsko zakročiť proti vzbúreným Bošáčanom, ktorí vraj chceli násypy na hradskej ceste prekopať, aby umožnili rýchlejší odtok vodám, Bošácku dolinu zaplavivším. A v Bošáci nikto ani nevedel, čo sa tu, na Považí, deje; lebo náš krotký potok ani živej duše nevyburcoval do Bohuslavíc, a až potom sme sa o povodni dozvedeli, keď prúdy Váhu už boli opadnuté. Ja som len oči vyvaľoval, keď som dostal súrny dotaz z Brna: čo sa to v Bošáci, s Bošáčanmi a s vojskom v čas povodne porobilo? Odpoveď znela: na celom telegrame niet ani slova pravdivého. Možno, že by to istým dobrodinčekom bolo bývalo vítané, keby sa tak do ľudu bolo strieľalo, lebo „Što se babe chtilo, to se babe snilo“.

Už vyššie spomenutá, elegantná Iris Pseudacorus L. je častá v jamách vedľa železničnej trate. Jej vodorovne sa rozrastajúce oddenky bývali, a snáď dosiaľ bývajú, potrebované miesto puškvorca (Acorus Calamus L.), tohoto v stredoveku do Európy dovlečeného Tatára. Jako sa mohol dostať puškvorec do Bošáckych kopaníc, kde vo „Valentovej“ jednu hodnú močarinu zarastá, je mi hádkou. Muselo sa to stať veľmi dávno, keď prvý čerstvý oddenok sem do blata bol vtlačený, a od tej doby sa tu tak rozmnožil, že iné rastliny temer celé z miesta vytlačil a ako bezočivý hosť trvale sa tu usadil a na široko rozložil. Je tomu viac než 20 rokov, čo som pár kusov oddenku puškvorcového vtlačil do blatného breha vodovodu tunajšej panskej záhrady: a teraz je ho tam hojnosť, a aj každoročne kvitne, ale plodov nikdy nedonáša. V ľudovom lekárstve potrebuje sa oddenok do slivovice namočený, za nápravu pokazeného žalúdka. — I vrbiny vedľa železnice, by zaslúžili dôkladného preskúmania; to si ja netrúfam previesť preto, že skoro kvitnú, keď ešte citlivé chladno a veľké blatá bývajú; a zamazať sa mi nechce a háklivé oči ostrým, chladným vetrom vystavovať nemôžem.

V Hloži vzal som si chlapa, dokonale oboznámeného s tamejšími vrchami, a mal som na ňom výborného sprievodného; len to si akosi zapprehendoval, keď som si mu nedal niesť cez plece prevesenú zelinársku mapu, ale som si ju niesol sám. Nad Hložou v Hone „Blinková“ našiel som Hieracium brachialum Bert., ktoré je bez pochyby miešancom povstalým z H. Magyaricum N. P. a H. Pilosella L., a všade sa nachodí, kde tieto dva druhy spolu rastú, a v Bošáckej doline, po trávnatých krajoch rolí a po prielohoch, mám ho v mnohých formách. I nebohý dr. Naegeli, ktorému som bol, na jeho žiadosť pre jeho monografiu Hieracií, poslal druhy, miešancov a formy tohoto druhu, vyslovil listovne svoje podivenie nad tým, že mám na blízku tak mnoho Pilosellíd, menovite miešancov. Za „Binovým“ je „Škriatkov járek“, ešte vždy v hložskom chotári. Môj sprievodčí nevedel mi povedať, prečo ten jarok také meno nosí. Vyše Slatiny, už viac ráz spomenutej, bolo na lúke množstvo rozkvitnutej rastliny Tragopogon orientalis L., ktorú tu menujú „súnečník“-om preto, že sa jej veliký, zlatožltý kvet za slnkom obracia. Geranium phaeum L., mne veľmi milá rastlina, nosí meno „krvavník“, dozaista pre tmavo-barnavé, ako prischlá krv, škvrny na listoch. V Bošáckej doline, kde táto rastlina nikde nerastie, menujú krvavníkom Chelidonium maius L.

Keď sme došli k Vrátam a sa občerstvili z výborného prameňa, nebavil som sa na skalách Vrát, lebo mi tam nič takého pod oči neprišlo, čo by som už pri predošlých návštevách nebol videl — ale som sa obzeral, ako by som sa mohol dostať na pravý breh ešte vždy dosť širokého a prudkého potoka. Môj Hložan ale vysliedil miesto, kde sa dalo s pozornosťou z kameňa na kameň, smelým skokom, na druhý breh dostať, a riekol: „Ideme tadetík!“ a tak som sa aj ja rezko prehodil na pravý breh. Na skalách je tu hojne, práve v najpeknejšom kvete Centaurea stricta WK., akási to prostredná forma medzi C. mollis WK. a C. axillaris Wild., a v úžasnom množstve rosetty netresku Sempervivum hirtum L., ktorý kvitne až v auguste; Ledum album L.; a že v puklinách skál neschádzajú ani Asplenium Ruta muraria L., „dievsky petržel“, a A. Trichomanes Huds. „laskavec“, obe to kapradiny, ktoré dievčatá k ľúbostným čarom pilne zbierajú, v truhlách pečlive v handerkách zavinuté opatrujú, aby ich pri zavdanej potrebe mali pri rukách — netreba ani spomínať. Na príhodných miestach vidno často aj Polypodium Dryopteris L. a Robertianum Hoffm. Nápadné mi bolo, že som tu nikde nespozoroval Asplenium viride Huds., ktoré mám aj v Ivanovskej doline, v polohe omnoho nižšej. Ako som si tam na pravom brehu po skalách nabral rastlín, už aj pri predošlých výletoch spomenutých, preskočili sme zase na ľavý breh. Na trávinách sólo i tu vidno jasienku (Colochicum autumnale L.), ktorú Hložania menujú „sirotou“, preto, že v jaseni samotná, ako osamelá sirota kvitne, a listov nemá, lebo jej boli v lete skosené. V južnom Trenčiansku menujú jasienku aj „naháčom“, keď naho, bez listov kvitne; a letné listnaté rastliny s plodovými tobolkami zovú „bujačinou“. Môj Hložan mi rozprával, že hodne vysoko, na svahu, do doliny spadajúcom, rastie aj „biele neto“; len som nemohol z jeho rozprávky vyrozumieť, ktorá je to vlastne rastlina? a mne sa nechcelo čas mariť driapaním sa hore strmým, lesom zarasteným svahom. Čert vraj pásol po dievčati krásnom; ale nemal k nemu prístupu, lebo dievča nosilo za pásom „biele neto“; a keď so všetkými kunštami k dievčaťu sa dostať nemohol, riekol:

Dievča mu ale po vôli neurobilo, a tak ušlo jeho nástrahám a bez úrazu dostalo sa domov. Bár by naše dievčatká vždy také ochranné „biele neto“ pri sebe nosili, aby vedeli pokušeniam k pádu odolať a neporušené a nepoškvrnené zostať!

Môj vodca viedol ma k skalám, hrebeňom Malenice sa tiahnucím, iným chodníkom, o ktorom ale tiež nemôžem sa pochváliť že by bol pohodlný. K mojej nevýslovnej radosti našiel som medzi riedkou trávou, na skalnatom svahu, jeden exemplár Ophrys myodes Jeq. (O. muscifera Huds.), ktorej som dosiaľ ešte nikdy živej nevidel, len usušenú v herbári som ju mal. Hneď som ju ukázal môjmu Hložanovi, a riekol som mu, že si môže zarobiť korunku, jak mi aspoň 20 kusov tejto rastliny nájde; ale čo ako sme sa obidvaja šmatlali po riedkej tráve, ba aj štvornožky sme lozili a zrak svoj napínali, aby nám ani jeden kúštik tejto rastlinky neušiel, nenašli sme ani jednej viac. Ja som sa predtým vždy nazdával, že i táto orchidea na lúkach rastie, a tu som ju našiel na skalnatej pôde. Jej príbuzná Ophrys arachnites Murr. rastie v Bošáckej doline na horských lúkach na vlhkých miestach, obyčajne na vápennom tuffe: ale aj na úplne suchom svahu Hájnice pri Štvrtku mám ju na dolomite, že mi je tejto krásky až ľúto, keď ju vidím na tak planej zemi, kde jej existencia len tak je možná, keď si v zime a na jar, zakiaľ je aj na kamenitom mieste koľko-toľko vlahy, tejto do zemiačkov naberie a s ňou zásobí, aby v čas pálčivostí nevyschla.

Na skalách nového, čo by som už stadiaľto nebol mal, nespozoroval som nič, a súc náležite ustatý, lebo sme sa horko ťažko driapali hore žľabinou, šústím zaviatou, kde nohy podchvíľu uviazli v kaluži blata, keďže dňom predtým pršalo, — oddychoval som pod Babou a lakomým okom som pozeral po končiaroch skál, ktoré pochodiť mi nebolo možno. Od juhu sa dvíhali hrozivé mračná; a že to nepatrí medzi príjemnosti, ďaleko od príbytkov ľudských premokať a mokrý, ušubraný a umazaný domov čechrať: s plnou mapou som sa vrátil do doliny. Tu som videl v listoch Cirsium eriophorum Scop. a dr. Brancsik poslal mi pozdejšie z Malenice trpaslíka medzi Cirsiami: C. acaule All. Na doline počalo za malú chvíľu kropiť, ale sa skoro vyjasnilo a ja som sa dostal suchý na železnicu.

Na belušskej stanici bolo viac na vlak čakajúcich cestovateľov. Tam som vypočúval rozprávku jednoho Strážana, že vo Varíne býva jeden chlap, ktorý má porobené, tak že musí v ženskom príbere (rúchu) chodiť; lebo keď si oblečie mužský príber, tak ním trasie, že to nemôže vydržať. Stalo sa mu to vraj preto, že sa s akýmisi ženami súdil, ktoré mu za to dali porobiť, bárs aj sám chodil po vedomkyňach. V stráži u Čížiny býva vraj istý Zeman, ktorý aj ľuďom pomáha, aj lichvu šťastlive lieči, a bárs mu to aj zakazujú, chodia ľudia často k nemu. Je to, dľa udania rozprávača, človek už starý, skúsený, a zná proti všetkým nemociam lieky. Zabudol ale doložiť: či tie lieky aj skutočne osožia?

Na týchto mojich troch prechádzkach po Malenici a jej okolí sibírskej Crepis som síce nevidel, ale neželiem za ustávaním, časom a trovou, lebo obohatil som si zbierky pekným počtom rastlinných druhov, ktoré mi síce neboli známe, ale dosiaľ môjmu trenčianskemu herbáru chýbali.

(Slovenské pohľady XX, 1900, zoš. 3., str. 143 — 149 a zoš. 4., str. 177 — 193.)