ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sloboda, rovnosť, bratstvo, vznešené tieto heslá francúzskej revolúcie, vyslovené koncom 18. stoletia ako mátohy, ako strašidlá zachveli tými, čo panovali a vládli nad životmi a suchou kôrkou poddaných, ale svietili ako hviezdy tým, ktorí horlili za pravdu a práva malého človeka a malých národov, utýraných susedmi väčšími alebo násilnými.

Sloboda, rovnosť, bratstvo vo februári roku 1848 novou silou pustili sa na krídla po Európe a doleteli aj do Rakúsko-Uhorska. V Uhorsku od roku 1790 darilo sa Maďarom politicky aj kultúrne tak, ako si želať mohli, a predsa v mene tých hesiel zdvihli revolúciu proti cisárovi. Nie tak proti nemu, ako proti tej skutočnosti, že sa im postup maďarizačný nedaril. Drahí otcovia naši, ktorí heslá: sloboda, rovnosť, bratstvo pochopili a videli ten ubiedený, poddanstvom utisnutý národ, ktorý nemal ani slovenských stredných škôl, ktorému sa maďarčina tisla do škôl elementárnych a cirkevných matrík, ktorí videli, ako bandúri vháňajú ho na maďarské služby božie: zdvihli hlavy svoje.

Maďari 15. marca 1848 ohlásili svoje požiadavky cisárovi, ale nebolo v nich o slobode, rovnosti a bratstve ani slova. Keďže sa teda o tieto zamlčané práva hlásili Srbi, Chorváti, Sasi, Rumuni, postavili si aj otcovia naši 10. mája 1848 požiadavky skutočnej rovnosti a bratstva pre všetky národy v Uhorsku. Ale peštianske ministerstvo odpovedalo štatáriom, vypíšuc po päťdesiat zlatých na hlavy Hurbana, Štúra a Hodžu.

Ak otcovia naši chceli ostať verní národu a niečo vykonať, išli k bratom Čechom poradiť sa, čo robiť. Česi, sami ešte slabí, hovorili: „Tú revolúciu nevyhráte! Ale keď do nej pôjdete, my vám pomôžeme.“ Išli k bratom Srbom a Chorvátom a i tí sľúbili mravnú i hmotnú pomoc. Národ v Nitrianskej, Turčianskej a Liptovskej župe pohýbaný strojil sa v boj za slobodu svoju a zbieral olovo, čistil zbrane, dievčatá šili odznaky a bielizeň.

Dňa 18. septembra 1848 prišlo na Vrbovce (hranice nitrianske) päťsto slovenských dobrovoľníkov, väčšinou bratov Čechov, pod vedením Národnej rady slovenskej, Hurbana, Štúra a Hodžu, a pod velením českých dôstojníkov Bloudka, Zacha a Janečka. Na hraniciach vrbovských povedal Štúr: „To je cesta, ktorou kedysi šli voje Jána Jiskru zatočiť s Maďarmi v boji o panstvo, cesta, ktorá aj nás má viesť k slobode Slovenska.“ Pohli sa na Myjavu a Brezovú. Tu sa už národ dvíhal, ale čo mohol vykonať slabo vyzbrojený proti riadnej moci, proti vojsku maďarskému a cisárskemu. Počal ustupovať a prvá revolúcia bola prehratá, lebo Viedeň a cisár nevedeli sa rozhodnúť, či sa majú pomeriť s Maďarmi a stáť za pravdu, ktorú hájiť sľubovali.

Ale predsa otcovia a bojovníci naši neustali a šli vykladať do Viedne, že bojujú za trón a svojho národa slobodu.

V decembri roku 1848 pohla sa druhá slovenská výprava na Čadcu za vedenia Bloudka. Čerstvá to junač, ktorá zosilnená viedla boje pod Budatínom a pri Žiline. Čakalo sa, že bude dvadsať-tridsať plukov. Od Žiliny išli na Rajec, Prievidzu, Pravno a Mošovce, kde pristúpila nová stotina, tak aj v Martine, až bolo osem stotín. Vodcovia mohli pomaly uvádzať slovenčinu do škôl, úradov, výbory obecné nahradiť mužmi národu oddanými.

Vtedy vstúpil do radu dobrovoľníkov Juraj Langsfeld, pomocný učiteľ evanjelický. Otec jeho, krajčír sučiansky, pochádzal rodinou z Kremnice. Bol to muž národne prebudený, a to zásluhou synovou. Matka ale, zavalená robotou a starosťami o šesť dietok, neľúbo niesla, keď 17. januára prišiel Ďurko domov ako poručík. Rada by ho doma videla na peknej stanici a aj nevestu mala preňho, Zuzku, dcéru v kaštieli vychovanú a Ďurka milujúcu. On spomínal vždy v reči: národ, sloboda, slovanstvo, v čom ona nič dobrého netušila. Ďurko však, idúc do boja, vrátil snúbenici svojej Zuzke prsteň a tým aj dievčenskú slobodu.

Dvoma prúdmi rozišli sa dobrovoľníci po Slovensku, ale slovenská pospolitosť, v poddanstve panskom zotročená, nevedela naraz vystrieť šiju a vstupovať medzi dobrovoľníkov. Keď ku Košiciam došli, zišli sa len dva pluky a pri Fraštáku jeden. Maďari vedeli využiť aj neznášanlivosti náboženskej a pracovali pomluvami a hrozbou.

Národ čakal — nevediac, že sloboda sa v krvi rodí. Nakoniec šťastie prialo Maďarom v boji s cisárom. Naši ustupovali do Spiša a 28. apríla zviedli v Orave boj s Arminom Görgeym. Druhí s Bloudkom vrátili sa k Čadci začínať boj znova. Ostatní ustatí a rozmrzení vrátili sa domov čakajúc, že stačí už len malý náraz, aby povstal konečne celý národ.

Maďarské vojsko Armina Görgeya a Benického Lajoša čítalo dva — štyri tisíc mužov. Vysielalo lietajúce oddiely, ktoré dusili každý zárodok vzbury a pred ním roztratenci skrývali sa po horách. Vojsko cisárske, zložené väčšinou zo Slovanov, nemajúc istoty, že ich národom stane sa po práve, ustupovalo. Cisár si vedel poradiť a prosil ruského cára o pomoc. Sľúbil stodvadsaťtisíc mužov. Mysleli sme, že sú to slovanskí bratia, ktorí nám prinesú slobodu, ale zatým bojovali len za čisto panovnícke záujmy a my sme čakali na slobodu ešte sedemdesiat rokov.

Juraj Langsfeld skrýval sa v Kľačanoch z pravej strany Váhu pod Kriváňom. Keď voje Görgeyove začali ustupovať z Oravy, náš Ďurko so svojimi druhmi pristavil im cestu nad Šutovom a skalami ich zdržiaval. Görgey horko-ťažko ubehol do Kremnice a Banskej Bystrice. Ale 20. júna sa spamätal, že nebežia za ním Rusi. Poslal trestnú výpravu do Turca schytať národných ľudí a duchovných, aby ich strestal za bratskú lásku k prichádzajúcim ruským bratom.

Ďurko, hoc sa skrýval, bol stále na stráži, aby chránil ostatných. Ale nebol dosť opatrný. Keď mu akýsi Jankovič doniesol chýr, že Maďari odbehli od Sučian a na Kremnicu utekajú, opanovala ho po takom napätí fyzická slabosť, že žiadal azda na hodinku odpočinku. Išiel do štálu na seno svojho ujčeka Čabjaka. Ten bol révayovským hájnikom, svojmu panstvu otrocky oddaným. Ujec nemal Ďurka rád, lebo mu v januári hovoril, že má pušky použiť pre slobodu národa a nie v lese na chudobných ľudí.

Keďže Čabjak počul v Sučanoch ohlas, že sa vypisuje päťdesiat — tristo zlatých v striebre na hlavu slovenských vodcov, skrsla mu v hlave z lakomstva a alkoholu zlá myšlienka. Idúc do revíru, ráno prišiel k štálu a zbadal, že je rosa pozrážaná. Skočil dnu a našiel Ďurka. Ten mohol ubehnúť, ale veril v ľudskú podobu svojho ujca. Ujec prehovoril: „Neboj sa, ostaň, tu sa ti nič nestane. Kosba sa blíži, budeme pošívať došky.“ A pošívali. Keď na streche boli, pozoroval Ďurko, že Čabjak kričí na pastierov a ženy. Preto, aby upozornil maďarské patroly, okolo idúce. Pribehli vojaci. Ďurko vytrhol pištoľ, oprel o hlavu, — ale pištoľ zlyhala. Zviazali ho na rukách a nohách a doviedli do Sučian. Pozatým chytili po vidieku notára Horvátha, richtára Gallu, katolíckeho farára Országa zo Sv. Jura, evanjelického farára Ondreja Hodžu zo Sučian, pochytali celé rodiny otcov, bratov, žien a sestier, zohnali do jedného humna a odviedli aj s bohatou korisťou na statok do Kremnice. 22. júna ustatý sprievod došiel nad ránom do Kremnice a pristavil sa pri mincovni. Veliaci dôstojník hlásil majorovi Görgeyovi, že doviedol zajatých z Turca. Görgey si dal na Ďurka posvietiť a len toľko povedal: „Oplan, zajtra budeš visieť!“ Rozkázal ho uväzniť do Červenej túrni a ostatných do väzenia mestského domu.

Na druhý deň bol vojenský sud a Juro Langsfeld bol obžalovaný, že búril, že vzal zbraň proti vlasti, zákonom a Maďarom a že ustupujúce vojská prepadol v kraľovianskej doline.

A to už je ťažká vec, ťažké slová, ktoré držím, ktoré poviem smelo a verne. Langsfeld sa hájil slovami Mikuláša Dohnányho: „Nebolo dakedy hraníc medzi Slovenskom a Moravou, ale to všetko bola jediná spoločná vlasť zbratrených národov slovanských. Preto nemá byť hranica medzi synami jednej matky. Chceme vytrhnúť národ náš slovenský z divokých pazúrov, priviesť ho k dávnej sláve a hranice zotrieť.“

Keď k tomu Ďurko vyznal, že veliteľ bol Čech Bloudek, Görgey zadupal od vzteku. Márne sa bránil Langsfeld, že Slováci od 10. mája, keď Maďari neprijali bratskej ruky, sú osobitným národom a on stál ako nepriateľ proti nepriateľovi. Chce, aby bol považovaný za zajatého, ktorý čestne stál za svoj národ a krajinu.

Nadal mu Görgey do oplanov, zbojníkov, vlastizradcov a prvý vyhlásil jeho rozsudok: „Guľka by bola pričestná, bude visieť!“

Na to Ďurko: „Tak budem visieť za svoj národ.“

Görgey dal predviesť patrolou mestského šarhu a poručil mu, že bude vešať. Keďže sa vyhováral, dal ho na noc zatvoriť, aby si to rozmyslel.

Evanjelickému farárovi D. Miklošovi niekto šepol, aby hľadel Langsfelda presvedčiť, že bude omilostený. Prišiel k nemu do áreštu, aby vyzvedel od neho všetko. A chytiac ho za ramená vyviedol ho na dvor.

„Pozrite, vediem vás von z temnej pivnice na slnce, hľaďte sa zohriať pre život, ktorý je krásny, tu je mladosť, celý život pred vami. Krátky čas pobudnete medzi honvédmi, hodnosť dostanete, vrátite sa k svojej rodine, neveste, životu. Vy máte výrok v rukách!“

Ďurko vyňal ruku kňazovu spod pazuchy a hovoril dôverne: „Ale, velebný otče, súdia ma Maďari neprávom, ale budú ma súdiť dakedy Slováci a pred ich súdom nechcem prepadnúť.“

Kňaz: „Nájdite milosť, omluvu a vy môžete utiecť.“

Ďurko: „Telo spasiť a dušu zatratiť — akože je to v Písme?“

Kňaz: „Neviem. Život vám nechajú.“

Ďurko: „Uvážte hriech, ku ktorému ma zvádzate! Keďže ja učil som svojmu presvedčeniu národnému svojho otca, brata, či by sa v duši ich niečo nezlomilo zradou mojou viac než mojou smrťou? Nie, nie! Ostanem pri svojich bratoch, pri svojej idei!“

Kňaz: „Sám tu ostanete pod chladnou zemou. Či vás to nedusí? Prečo zahadzujete život?“

Ďurko: „Miloval som národ, pre ideály pracoval, k nim sa blížil. Ustúpiť? Tam nie sú moje ideály.“

Kňaz: „Nuž dobre, keď nie sú, aspoň slovo ,ľutujem‘ povedzte. ,Ľutujem svoje skutky prenáhlené‘ a ja bežím, že bude výrok zmiernený. Ľutujte aspoň slovami a pri danej príležitosti spravíte, ako budete môcť.“

Založil Ďurko, založil ruky na oči a potom ako zo zásvetia hovorí: „Odstúp, satane, neľutujem, neľutujem!“

Kňaz: „Už vidím tŕním a hložím zarastlú mohylu vašu.“

Ďurko: „Aspoň vtáča z toho tŕnia vyletí a slobodne zaspieva.“

Kňaz: „Tú pieseň vietor odnesie. Zapadne aj pamiatka vašich hrdinských skutkov. Zaveje vetrom dych váš posledný.“

Ďurko: „Ožije skôr, než sa mohyla zrovná so zemou. Doba dobu nájde, krivda má dlhú pamäť. Od pravdy nemôžem. A dnes slnce na veky nezapadá. Pováž, velebný otče, že slávy nehľadám, a čo som spravil za národ, toho neľutujem.“

Kňaz: „Vernosť bude vás stáť život.“

Ďurko: „Šiel som v pravde národa svojho pred ľuďmi, pôjdem aj pred Boha!“

A výrok bol napísaný. Vyniesli ho jednomyseľne v mene boha slobody a svojho maďarského národa.

O tretej hodine viedol sa Ďurko s kňazom Hornou ulicou a za ním sprievod štyridsiatich zajatých medzi špalierom vojska. Aj školská mládež musela ísť sa dívať, ako sa tresce vraj vlastizradca.

Kňaz šepká Otčenáš, Ďurko ho chce ale učiť veľkú pieseň „Kto za pravdu horí“.

Začalo sa mučenie. Ó, ako ťažko slýchať, ťažko hovoriť, ťažko písať! Psár zavesil zviazaného Ďurka prvý raz na klinec, povraz ho popustil a odvíjal sa, Ďurko pomaly padol na zem — Všetko opakovalo sa znovu, ľudia volali: „Pardon!“, ženy dostávali kŕče, dievča Vaňkovo, keď ju do brady tĺkli a volali: „Aj ty budeš visieť!“ sa zbláznilo, národ plakal, až to bolo mnoho istému honvédovi: ten priskočil, keď Ďurka vytiahli, zviazal povraz okolo krku a zahrdúsil ho ukrutne.

Ďurko dokonal — — —

Umučeného nechali do večera visieť, potom zakopali do jamy. Ostatných nebolo kedy súdiť, Görgey dal ich vyviesť pred dom Amonovský a rozkázal ich palicovať a díval sa na to. To bola jeho ostatná zverská radosť.

Toho istého večera ruské vojsko vzalo Sučany, 24. júna Martin a 1. júla utekal Görgey z Kremnice.

Dňa 28. októbra 1849 zastavilo sa na hrobe tridsať stotín dobrovoľníkov-hurbanistov a kňaz a učiteľ nebohého, Ondrej Hodža sučiansky, povedal kázeň na slová Kollára: „Pro muže za národ čestně padnouti je tolik jako zvítěziti.“

Postavený bol pomník s ohradou a zasadené dve lipy.

Zanedlho prišiel na Maďarov Világoš a Arad, aby bolo dokázané, že Maďari neboli slobody hodni, keď jej nežičili iným.

Keď sa o dvadsať rokov s Rakúskom vyrovnali, dusili nás spoločne. To ste všetci skúsili. Až prišla prvá svetová vojna, obnovili sme starý dobrovoľnícky program s bratmi Čechmi a sme oslobodení. Maďari a cisár ešte raz strieľali a vešali legionárov na bojovných frontoch, hlavne v Itálii, kde obesili šesťdesiat legionárov. Jedného, Bedricha Havelku, tri razy vešali na papierovom povraze tak ako Langsfelda. Havlena prehovoril: „Vy už to jednak prehráte, nech žije Československá republika!“

Ožil si aj ty, verný synu svojho rodu a hôr. Pomník tvoj Maďari rozmetali, ohradu vyhodili, ešte i to tŕnie zmizlo. Stojí tu už nový pomník, o ktorý prvú zásluhu má dr. Pavel Fábry, ktorý je ku cti odboru Matice slovenskej v Kremnici, ktorý ho postavil, a majstra Jána Čejku, ktorý ho umeleckou rukou plaketou vyzdobil!

Buď spomenuté vďačné meno majiteľa pozemku Barana, ktorý nedopustil hrob rozkopať a odstúpil ho národu!

Nedáme pomníku tvojmu padnúť a pamiatka tvoja slávna. Sbratrený československý národ žiť bude ďalej, kým zachová heslá tvoje: „sloboda, rovnosť, bratstvo“, kým bude držať pravdu v hlavách i srdciach.