ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smútočné zhromaždenie!

Ľubietovského rodáka a od roku 1902 — 1916 donovalského notára, Jozefa Messerschmidta, pochovávame dnes tretí raz. Pochovávame ho my, najbližší: dietky, rodina, kolegovia, priatelia a rodáci slovenskí. Chybí tu len jeho dobrá, oddaná žena a matka jeho dvoch sirôt, ktorá v mladom veku tridsaťpäť rokov, tri roky pred jeho telesným skonom, vydýchla utrápenú dušu, zavrela smutné oči svoje. My teda tretí raz ťa pochovávame, ako pred poltreťa rokom bratia Česi v Kroměříži pochovali ťa druhý raz a s úctou a pietou postavili ti pomník, lebo od najmenšieho ošetrovateľa až po direktora nemocnice všetci vedeli, aký duch prebýval niekedy v tej vychudnutej, ožltnutej, suchotami a srdcovou chorobou ničenej a zničenej telesnej schránke tvojej.

Navštívil som ťa, doniesol ti pozdrav od tvojich kamarátov: doktora a kaplána starohorského, zhováral sa s tebou o tejto podjesennej dobe roku 1930, pol rokom pred tvojou telesnou smrťou. Spomínali sme časy detstva tvojho, časy notárskeho účinkovania a časy svetovej vojny, v ktorej si sebe i rodákom svojim slovenským postavil a boril sa za najprirodzenejšie právo národov: za politickú slobodu. Keď som si získal tvoju dôveru a zapálili sme si už tretiu cigaretu, ktorú si tak rád fajčil, povedal som ti v reči, že tvoje ideály všetky sa uskutočnili, že žijeme už s bratmi Čechmi v Republike československej, oddelení od tvojich a našich bývalých vrahov Maďarov, starý duch tvoj sa prebudil a povedal si: „Tak je dobre! Ja len to ľutujem, že som sa zapisoval za Maďara…“ Túto slabosť, vlastne toto násilie zvrchu na nás a zvlášť na vás úradníkoch verejných páchané, vyhováral som ti i tam, lebo vykúpil si ju tisícnásobne svojou obeťou za vojny, hovorím ti i tu, ak by sa o tvoju tvrdú hlavu bola prilepila táto výčitka samému sebe i tým, školou, spoločnosťou skrivene vychovávaným Slovákom, ktorí, ako ty, museli to robiť pre udržanie sa v postavení, pre rodiny, pre vozdajší chlieb.

Ale keď nadišla veľká doba, zbavil si sa i tejto príťaže, rozpäl krídla a objal celý národ slovenský, objal bratov Čechov, ich odpor k Rakúsku stavil si za príklad Slovákom — vojakom proti Uhorsku, objal si slovanskou láskou bratov Rusov a od nich čakal oslobodenie a slobodu ľudu pod Tatrami, ako ju čakali tvoji druhovia v radosti a potom v utrpení: farár Jozef Kačka, kupec Ján Štubňa-Sýpaj na Motyčkách, roľník Andrej Murgač v Jakube, bystrickí panslávi a väzni slovenskí, aby som spomenul len najbližšie okolie.

Koľko vrodenej synovskej lásky choval si v srdci k týmto horám a dolinám slovenským, to píšeš sám v liste rodinke, ešte roku 1907 — 8: „Snehu máme ukrutne veľa, a vari za tri týždne furt dulo, tak sme veľmi zapadnutí… Medzi horami dobre sa cítim, ba čo viac, som celý zamilovaný do tohto neúrodného a zimného kraja. Pre to všetko ja sa ti z ťato nehnem, len keď — ak mi Boh dá dožiť — pôjdem na penziu.“

Kancelária notárska bola v drevenom obyčajnom dome: jedna izba; notársky byt — tiež len jedna izba v tomže dome, takže keď sa oženil, musel bývať na dvoje: v jednom dome bývali, v druhom pani varila.

A ty s takou láskou oddanou prirástol si k tej dedine horskej, roztratenej v siedmich osádkach, voľakedy banícko-uhliarsko-hutníckych, kde nemal ani za tvojich čias, ani dnes ešte nemá tamojší ľud nič svojho, a bol a je závislý na láske erárnych pánov ferštrov, direktorov, márne sa domáhajúc vykomasovania a pridelenia obci aspoň tých pasienkov, tých lúk a ostredkov, ktoré otcovia vyklčovali a užívali, ktoré ale ešte uhorský erár vyhlásil za svoje. I domy až do osadníckeho zákona československého z roku 1925 stali sa erárom, ba jamu na krumple vykopať na dvorci alebo zahrádke — záviselo od lásky pána ferštra. Po zastavení baní, hutí ľud chodil a chodí za výživou do Podbrezovej, do baní, fabrík bližších i ďalších, do sveta, do Ameriky a ženy po čipkárstve…

A ty si sa ujal tohto ľudu, zostával si v tej chudobe, hoci ti — vzornému notárovi — ponúkali iné notariáty. Teba práve donovalské macošské pomery pohli k tomu, aby si pomáhal postaviť obec na nohy.

Kancelária notárska nebola len pre úrady: inkasovanie, exekúcie — za štrnásť rokov dopustil len jednu exekúciu, predanie občana, ktorý sa vraj sám opustil a spustil — ale bola pre pomoc ľudu v každej veci, v každej žiadosti a ponose, a tu menovite, čo sa týkalo lesného eráru: pasienkov, lúk, holí, dreva, ale i maliny, brusnice a chlpu trávy, suchej haluze. A všetko zdarma alebo odpoly zdarma, len za papier a štemple — povedia vám aj dnes jeho pamätníci.

Cesta na Donovaly — píše Jozef Kačka v svojich „Rozpomienkach“ — bola len zlomok. Starali sa v prvom rade o spojenie so svetom dobrou cestou na Bystricu; druhú chceli vybudovať na Korytnicu a Ružomberok, ale tá uviazla v liptovskom stoličnom výbore.

Notár sám chodil, deputácie vodil na župný dom, lesné riaditeľstvo, ba až do ministerstva pre pasienky, lúky, hole, drevo, lesnú robotu, furmanku, lebo lesní inžinieri zmýšľali zasadiť pasienky lesom, robotníkov čím lacnejších doviesť trebárs z Marmarošskej… Stalo sa, že notár aj žaloval lesných pánov a pravotu — prehral a zaplatil, lebo furmani báli sa dosvedčiť podvodnú manipuláciu s drevom. Za všelijaké lesné, pasienkové, poľno-ovocné priestupky traja horári a aufseheri chytali a zapisovali ľud do pokút a notár rval sa s erárom za ľud, za jeho živobytie a keď nestačil písať, dal natlačiť chudobných svedectiev pre každého — veď všetci boli chudobní, na chlp trávy, suchú haluz, poľné ovocie, utisnutí ľudia a pokuty iba kaprica ferštrov a ich sluhov. Čo ľudu chudobnému schytili, zožrali ich kravy, zjedli páni sami a ľud ešte pokutovali, ak nevládal zaplatiť, zatvárali ho.

Ešte ja som mal roku 1930 v rukách zbytok citácií, žalôb, výrokov, kvitácií na peniaze a na zátvor, len u jedného občana, erárnym pánom nemilého, ale tým neohrozenejšieho a milšieho notárovi, so tri kilá a všetkých tých písem bolo vraj sedem aj pol kila.

Takto baviť sa s erárom mohol sa len človek, píše Kačka, demokratického, humánneho, ľudomilného zmýšľania, ktorý zrástol s chudobným, učierneným, otrhaným národom, čo sa vláčil s kapsou po fabrikách, baniach, lesoch a kde všade bol rozídený za kúskom chleba.

Roku 1910 založil notár s učiteľom Vajcíkom konzum. Na zakladačnej listine prvý je jeho podpis. Uľahčilo sa zase ľudu, že nemusel z Bystrice, zo Starých hôr nosiť na sebe potraviny do tých donovalských brehov ako na kalváriu. Potom vymohol i licenciu a už mal plány hotové na veľkú budovu, v ktorej by sústredené: konzum, hostinec, obecná a notárska kancelária, byt notársky a ešte jedna veľká miestnosť — zábavná, tanečná a divadelná sieň. Išlo už len vymôcť od eráru kus pozemku.

Taká bola jeho sociálna činnosť. Ale „zábavná, divadelná sieň“? Či to bolo možné? Bolo. Messerschmidt bol človek zábavný, veselý, vtipný a tak zžitý s ľudom svojím, že bol na každej svadbe, meninách starších občanov, že fašangoval i týždeň. Mal rád pieseň, mal rád tanec, ľúbil život, aby sa vydýchlo a ľahšie unieslo bremeno dňa a starosti o živobytie, o obec.

Prišiel nejak k humoristickým časopisom slovenským, Černokňažníkovi, Raráškovi a iným, a vtipy z nich, ba celé veršíky znal, bavil spoločnosť, a keď sa z toho prichádzalo na vážne veci politické, národnostné, mal nebojácne slovo pravdy a zastania i pre Slovákov, ako to už roku 1904 povedal farár Medvecký o ňom, že notár je s nami, so Slovákmi sympatizujúci, že Slovákom praje. Zjavne odberal a čítal maďarský „Világ“, radikálny denník za lepšie bytie a žitie ľudu v Uhorsku vôbec, za všeobecné volebné právo, za voľný kultúrny závod všetkých národov, často s hlbokými článkami predných maďarských i cudzích sociológov, od Jásziho počnúc, a mnohých tých, ktorí po prevrate museli z nového Maďarska emigrovať za hranice, lebo včas upozorňovali na nebezpečie z politiky, ktorú sledovali uhorské vlády voči svojmu maďarskému ľudu a tobôž voči nám Nemaďarom.

Za práva slovenské boril sa v tej dobe Hodžov Slovenský týždenník, Národný hlásnik, za práva robotníctva Robotnícke noviny, pre ktoré ľahko vyhadzovali, alebo aspoň prehadzovali robotníka z Podbrezovej až do Sedmohradska. Tieto časopisy dostával do rúk i notár a keď prišiel na dačo súci človek do kancelárie a musel čakať — „na, čítaj“ — podal notár časopis. To mi hovorili hodnoverní ľudia, ako i to, že notár mal v šifonéri slovenské knihy. Mohli to byť i knihy z knižnice jeho otca, jeho dedov, ktorých tu v starootcovskom dome bola plná polica, kníh staroslovenských, teda českých, až do 16. — 17. storočia, ktorých zbytky som i sám mal v rukách. A kolega, starohorský notár Janko Kmeť, po chytení Messerschmidta ešte našiel na jeho nočnom stolíku Bottových „Slovákov. Vývin ich národného povedomia“.

To bola asi posledná čítanka Jožka Messerschmidta, z ktorej sa utvrdzoval v národnom presvedčení a nerovnom boji.

Ako prial Messerschmidt notár Slovákom a slovenskej kultúre vidieť i z toho, že keď cirkev katolícka donovalská roku 1913 zvolila si nového učiteľa, Antona Longauera, a ten zariadil na Vianoce prvé slovenské divadelné predstavenie so školskými deťmi a staršou mládežou, Messerschmidt pustil hrať v tom divadle i podnotára, ktorý navyše nacvičil i nejaký komický sólový výstup. Dnes je to však nič, ale treba sa vžiť, predstaviť si rok 1913!

Nadhodí niekto, že však tam bol u prameňa, u národovca a vzdelanca — pansláva, farára Kačku, mal od koho pochytiť a napáchnuť „panslavizmom“. Pravdaže. Hotoví ľudia sa nerodia. Ale farár Kačka mi napísal: „Neviem, koľko rokov sa u mňa stravoval nepretržene, hádam od roku 1912. Čo sa národnostnej otázky týče, vyznám, že som bol opatrný. Jedine čo bolo, že som mu dával knižky na čítanie… Bol Slovákom materiálnym, ale nie formálnym; t. j. jeho demokratické zmýšľanie ho spôsobným učinilo, že neskoršie — keď totižto vypukla vojna — stal sa už formálnym, nebojácnym a neohrozeným Slovákom a Slavianom.“

A tu, v tej nanajvýš nebezpečnej, ťažkej dobe, sa práve začína zjavná, otvorená, nebojácna, uvedomovacia jeho práca v duchu oslobodenia národa spod uhorského panstva; tu rastie do nesmiernej výšky hrdinu, akého len stvorila Slovákom veľká doba vojny, a tu bol zlomený tvoj maják ducha nechápavosťou, nedôverou a zradou toho ľudu aj inteligencie, za ktorý si štrnásť rokov neúmorne pracoval a bil sa pre jeho dobrobyt pozemský.

Cesta do Bystrice z Donovalov bola dobrá, to uznával ľud, ale keď si mu začal ukazovať cestu do slobody národnej, to nepochopil nielen ľud, ale ani priateľ inteligent, učiteľ, ani zotročený robotník-vojak, ani Slovák-Amerikán, ani peňažitý penzista, ktorý sypal koruny na vojnové pôžičky a temer celá dedina vydala ťa a farára uhorskej spravedlnosti, zákonom a súdom, ktoré ťa pochovali do múrov väzenia, keď žena a priateľ zabránili ti skončiť boj hrdinským odchodom, guľkou.

Telesne umrieť, to údel ľudí; ale tebe chceli zabiť ducha, aby viac nehlásal najvyššie mravné hodnoty ľudské: slobodu, bratstvo, rovnoprávnosť ľudí i celých národov, teda i slovenského.

Veľká doba to bola pre slovenský národ, a v tebe povstal mu prorok, ale ľud tvoj ťa nerozumel, nenasledoval a vydal… Tak zrada vlastných a uhorská spravedlnosť už triumfovali.

Ale uplynuli len krátke dva roky a tvoja viera, tvoja práca a veľká obeť za svoj ľud, za svoj národ, spojená s vierou, prácou a obeťou najlepších synov nášho národa, sa splnila.

Sme slobodní, sme spolu s bratmi Čechmi v jedinom slobodnom, neodvislom štáte a v jednej demokratickej republike, ako si a ste o tom snívali a za to pracovali a trpeli s farárom Kačkom. Slobodná a veľká je vaša Poľska a slobodné je i Maďarsko, ako ste mu slobody priali a ono vás zato hodilo do temnice, teba naveky, Kačku na pätnásť rokov.

Telo tvoje nech spokojne spočinie v rodnej zemi, zmučené temnicou a chorobou, ducha tvojho ani všetky rakúsko-uhorské súdy nepochovali. Sme slobodní, od Maďarov vydelení. „Tak je dobre!“ povedal si mi na rozlučné a my ťa ubezpečujeme, že duch tvoj žije v nás a bude žiť večne, dokiaľ len svätým bude nám obsah slov slobody a demokracie.

Končím s básnikom: