ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milí žiaci! Nechcem dievčatá ohovárať, ale je pravda, že keď som chodil v Tajove do školy, tak nám, chlapcom, podávali dievčatá ohryzky jabĺk a hrušiek a my sme si ohryzky ďalej ohrýzali, aby sme z nich jadierka vyberali a schovávali ich do vesty do vrecka. Z hrušiek do jedného, z jabĺk do druhého.

Takto z dievčich a z našich vlastných ohryzkov nazbierali sme do týždňa plnú štipku jadierok a tým viacej, čím viac sme dávali pozor aj na rodičov a rodinu, aby ani tí jadierka nezjedli, nerozsypali, ale dali nám. Jadierka vo vrecku stmaveli, trocha preschli, potom sme mĺkve z nich vybrali, a plné umne zakrúcali do papierikov a v pondelok ráno nemohli sa dočkať pána učiteľa v škole, lebo on to musel vidieť a pochváliť. Na stolíku pred pánom učiteľom boli dve rovnaké škatuľky a my sme začali po jednom vychodiť z lavíc s papierikmi v rukách a išli vysypať jadierka do škatuliek. Pán učiteľ sa usmieval, vše robil žart, že škatuľky chlapcovi inak postavil, ale my sme to poznali už po oku: v ktorej škatuľke bolo viacej jadierok, to boli jablčné, v ktorej menej, to sú hruškové. Ale poznali sme ich aj z poučenia a nedali sa pánu učiteľovi chytiť. Tak on skúšal inak žiačka maličkého; keď viac vysýpal z papierika, povedal, že veď si ty, Jožko, Janko, Miško musel zjesť za kôš jabĺk a hrušiek, a pichal mu prstom do žalúdka. — To mi aj sestra, Mara, Anča, Zuza pomáhala, a bol smiech, keď vymenúval, kto všetko prispel a ešte väčší, keď pán učiteľ pripomenul, že by mu boli pomohli vyhrýzať jadierka aj jeho dcérky Mariška, Ľudmilka, a na druhý deň už sa niesol košík do kuchyne pani učiteľke s pozdravom od otca-matky, že to na tie jadierka posielajú.

Od septembra do jari nazbieralo sa jadierok aj za štyri škatuľky, a keď už bolo teplo, v sobotu odpoludnia šli starší žiaci do školskej záhrady s pánom učiteľom ramať, kopať, siať, orezávať staršie stromky a štepiť, presádzať a čo už boli ostatný rok v škole a boli usilovní v škole aj záhrade, dostávali po jednom stromku-štepe, aby si ho zasadili doma. Čo to bolo radosti v také sobotné odpoludnia! Už prvô tá pýcha: kto ponesie pánu učiteľovi motyku, pílku, rýľ, vosk, prútiky na štepenie, hrabličky a čo všetko bolo potrebné. Malí žiaci sa pchali medzi starších, tí ich vylučovali, lebo vraj môžu spadnúť do jarku, čo tam z dvoch strán záhrady tiekol; bolo teda socania, závisti a žiaľu, a dievčatá len z mosta, spoza ohrady mohli sa dívať troška, ony i tak museli ísť zabávať menšie deti alebo do poľa pomôcť materiam. Mladší, starší ľudia, čo šli cestou, pozdravovali sa s pánom učiteľom a chválili sa, že ich štep už je veľký, už rodí, a ja som si za múrom žiadostive myslel, kedy sa ja dostanem do záhrady pomáhať a kedy dostanem štiepok, a kedy mi bude rodiť.

Ale ja som neobstál, lebo ma dali rodičia do mesta do školy, a my sme mali viac záhrad a otec a starí otcovia boli veľkí štepári a milovníci ovocných stromov.

Keď zarodilo, mali sme jabĺk, hrušiek, že sa len čo krajšie na police, ostatné sa sypali do komôr ako zemiaky. A zo slivák varili sme aj tri razy lekvár; sušili ich, a čo planšie zbierali sme do sudov na slivovicu. Keď ich starý otec v sudoch vše zamiešal, smrdelo nám to ako tri hnojnice, a slivovica potom iba dusila chlapcov a ženy, a tisla slzy do očú. Fuj! Hoci starý otec ju chválil, že akoby mu prsia pomastil, keď si za skleničku glgol a šiel do hory, alebo za dom v zime drevo píliť.

Ja som chodil z dediny do mesta do školy a matere, slúžky aj najaté ženy chodili aj dva razy týždenne s ovocím, s lekvárom. Koše na chrbtoch len vŕzgali od ťarchy! Poskladali na rínku a stará mama predávala a ja letel som zo školy obšmietať sa kolo nej a robiť si zásluhu, že veď aj ja som pomáhal stromy čistiť, opilovať a ovocie oberať. Dakedy, keď dobre predávala, dala mi grajciar-dva, čo platilo ako dnes desať-dvadsať halierov a dala sa za ten peniaz kúpiť cukrová hviezda, za ktorou mi mali do výkladu oči z jamôk vyskočiť, lebo doma som to nevídal, nejedol, iba na vianočný stromček mi kupovali pár kúskov.

Krome kuchárok a paní prichodili kupovať ovocie aj vojaci, učni a žiaci.

„Koľko slivák za grajciar?“ Spytovali sa.

„Za čiapku, syn môj,“ odpovedala stará mať veselo a hlasne.

„Daj grajciar!“ Podal. A stará mať priehrštím naberala a kládla ozaj do čiapky, do klobúka, vojakovi, učňovi alebo žiačikovi.

Vojak, pravda, nemohol by oddávať alebo prijímať česť bez čiapky, tak všetky vrecká povypchával ovocím, učeň ale si veselo niesol v čapici a žul, že sa mu odúvali obe líca a žiačik tiež pratal ovocie z čiapky, z klobúka do vrecák, ani už nevedel ako, lebo vtedy sme knižky nosili pod pazuchou a nie v kapsách ako dnes.

Lekvár sme predávali aj so starými hrnci a mliečnikmi, do ktorých bol nakydaný. Lebo v tom bolo trochu klamstva, či chytrosti. Kuchárky, panie chceli mať hustý, čierny, lesklý lekvár a odpoly zadarmo. Tak čo sme aj boli sprostí dedinci, vedeli sme pánom vyhovieť. Riedky lekvár v nádobách sme povrchu pomastili a po chlebe dali do pekárskej pece. Bol potom i tmavý, i lesklý, i tuhý; v peci chytil kôru, a tak sme prešli paniam cez rozum, keď chceli mať aj hustý, aj sladký, aj ešte lacný lekvár. Na to má aj sedliak rozum, aby vedel ním hýbať.

Jabĺčka, hrušky sa nechávali na predaj neskoršie, keď budú mať lepšiu cenu; ale vše sa ukázalo starej materi, že musí s nimi hneď do mesta, len čo ich stačila popreberať na hŕbach, ba i tie na poliach.

Totižto oberať ovocie, to bola robota nás, chlapov. Ženy ho zo záhrad iba odnášali a doma ukladali. Ale mnohé stromy boli aj storočné, strašne vysoké a široké. Nedosahovali ani rebre, ani rázštepy a bolo nebezpečie, že zlomíme konár a ešte väčšie, že nohu alebo ruku, ak by sme ktorí zleteli zo stromu, hoci som ja vedel liezť ani veverica. Ba ja som vevericu aj chytil! A to do vlastnej ruky; hneď mi prst prehryzla; ale som ju nepustil. Dotiaľ som šiel za ňou vyššie a vyššie, až do vrchovca, že už ani sama nemala kam vyššie a ja milú vevericu — dlb! Sekla ma, ale som ju zniesol do klietky. Lenže chlieb, krumple, ani halušky nechcela, iba lieskovce, orechy by bola žrala, tak choď si ich sama zbierať, ja mám druhú robotu. My oberáme so starým otcom jablká a ukrutne sa máme radi, lebo sme po stromoch vo veľkom nebezpečenstve.

„Daj pozor, synku, nechoď vyššie,“ mne on.

„Vy len zo zeme oberajte, aby ste nespadli,“ ja jemu.

A tak sme sa dorozumeli ľahko. Prvý kôš-dva sme naoberali a keď ich stará mať so slúžkou vzali a niesli domov, starý otec už mal návrh: „Synku, nedriap sa, spadneš. Potras.“ A tak, čo sme videli alebo si pomysleli, že nedočiahneme, to sme otriasli a pozbierali na kopu medzi oberané.

Stará mať ešte pochválila, ako sme sa usilovali, a ono my sme viac sedeli a fajčili, ako oberali; ale starý otec mihal na mňa, aby som sa neškeril a na nezaslúženú chválu on sám odpovedal:

„Len vy sa usilujte, noste!“ A ženy zase nabrali a šli, a starý otec mi ešte raz pripomenul, aby som sa nesmial a starej mame nič nepovedal. Ony, ženy by nám neuznali; bol by hriech, že jablká otriasame, obíjame, lebo ony nevedia dovidieť nebezpečie, ktoré nás oberačov môže stihnúť.

Otec môj potom sadil a pestoval stromy už len polovysoké, a ja teraz už len skoro samé zákrsky. Na tých je najkrajšie ovocie. A zmestia sa také zákrsky na veľmi malý priestor, na pásik záhradky, dvorca.

Ja vám stromky strašne rád pestujem, a chcel by som z celého Slovenska, z celej našej republiky spraviť jednu veľkú záhradu. Aj by to šlo, keby ste všetci zbierali jadierka a štepili a vysádzali.

Ja som už skoro ako desaťročný vedel skoro štepiť; len som mal „oko krivé“, vravieval mi otec. Totižto nevedel som ešte jedným-dvoma ťahmi nožíka spraviť na vrúbliku hladký kliník, súci do rozkolu. Tak som raz predbehol otca a poštepil aj desať plánok na našej lúke a otec sa mrzel, že som to nerobil pod jeho dozorom. Jedna sa predsa ujala, a mal som veľkú radosť; celá rodina musela o tom vedieť a všetkých neveriacich chlapcov som k štiepku zaviedol. Ostatné plánky, potom po roku, do nových výhonkov zaštepil otec. Ale ja, kde som videl, ako-čo, usiloval som sa spraviť a štepil som veselo, z roka na rok zručnejšie a lepšie. A vedel som už aj mäkkého vosku štepárskeho navariť. To mal otec radosť! A keď preštepoval planú hrušku za domom, a že bol ťažký — bál sa do vrchovca po rebríku vystúpiť — poslal mňa už s dôverou, že to dobre založím; aj sa vrúbiky prijali. Vtedy som už bol pätnásť-šesťnásť ročný a hruška aj dnes stojí ešte a sestra Marka mi aj vlani o tomto čase podala z nej chutnú maslovku.

Aj dotiaľ čítavali sme v novinách, ako sadiť, ako štepiť, ako opatrovať stromky; ako sladké víno, alebo ocot robiť z jabĺčok, a keď som už bol učiteľom a mal peniaze, tak som si kúpil aj knižky, alebo mi starší kolegovia podarovali a tak som poznal našich slovenských spisovateľov-ovocinárov a učil sa ich milovať a ctiť. Boli to napríklad: Daniel Lichard, biskup Moyses, Štefan Závodník, Ľudovít Orfanides, ktorý aj pod samým Kriváňom dobré ovocie vypestoval. Anton Penzel a jeho kniha Slovenský ovocinár; Zaymusov, Riznerov Obzor, Černianskeho Včelár a ovocinár atď. Milí naši otcovia, ktorí poučovali celý národ, aby i z ovocia utŕžil dobrý peniaz na iné veci a potreby. Ponáhľal som sa poznať ich a pokloniť sa im aj osobne. Ale rád som navštevoval aj praktických priateľov-ovocinárov, čo ani nepísali, len v rodine, v dedine rozširovali ovocinárstvo. A tu si spomínam na mnohých kolegov-učiteľov, Jurka Babku, Emila Jesenského a mnohých iných nemenovaných. Idem ho takto na jar v sobotu navštíviť, putujem dve-tri hodiny a niet ho doma.

„Kde sú pán učiteľ?“

„Šli s deťmi dolinou.“

Dopytoval som sa, až som ho našiel hodne vysoko na lúkach, pod horami; po pasekách chlapci hľadali alebo už mali vyhľadané plánky a štepili ich, aby si ich potom mohol niekto vykopať a zniesť do záhrady. Tak — celkom nezištne.

Takýchto učiteľov, starostov, notárov, farárov želal by som každej dedinke. Aj ich už máme, mnoho, z roka na rok viac. Pozdravujem ich všetkých! Vysádza sa už ročne státisíce ovocných stromkov aj zásluhou obecných, cirkevných škôl a zvlášť pričinením okresných, krajinských a štátnych ovocinárskych školiek. Aby som za všetkých menoval aspoň jedného neúnavného horlivca, p. inšpektora Viktora Buchtu. Zapamätajte si, chlapci milí to meno, a nahovorte svojho otca, aby vstúpil do Slovenskej ovocinárskej spoločnosti. Budete mať dva razy do mesiaca ovocinársky časopis, mnoho dobrého poučenia i zábavy. Veď, deti moje, ešte dlho a dlho budeme mať v našej Československej republike málo ovocia. Pomyslite, že sa ešte musí z roka na rok dovážať ovocia, čo by uviezlo naraz ťažko dvesto železníc.

Všade saďte ovocné stromky, aby v záhradkách, dvoroch, pri cestách, na medziach, pri potokoch nerástli daromné vŕby, jelše, šípy a neužitočné kružiny, ale ovocné stromky. Ako v Japonsku! Tam niet prázdnej, nevyužitej zeme ani ako na stôl. Keď nie inšie, aspoň kvet tam zasadili nežné dievčie ruky. Budete mať ovocie pre seba i na predaj, i na rozdávanie, ako moja stará mať: za čiapku, za klobúk za pár halierov, a všetci budeme zdraví, lebo ovocie je veľmi záživné jedlo. A na slnečné strany, pod okná, k múrom, plotom, stajniam, komorám, humnám zasaďte si aj hore na Horniakoch marhule, broskyne, hrozno. Ako sa to sadí, opatruje, reže, strihá, to sa ľahko naučíte z ovocinárskych knižočiek.

Tak, milí moji, ešte je čas, nuž hneď zajtra nadšene a veselo do práce! Ja sa prídem pozrieť do vašej dediny a uvidím, že som hovoril čujným ušiam vašim a napíšem o vás rozprávku. Teda dbajte, aby tá rozprávka bola pekná, pochvalná!