ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Milí poslucháči!

Chcel by som vám povedať niekoľko slov ako spisovateľ, keď už mám tých šesťdesiat rokov.

K Vlčkovým Dejinám slovenskej literatúry dostal som sa v lete r. 1893 u otcovho priateľa pravotára Andreja Hanzlíka. Učitelík s diplomom, ale bez grajciara. Preberajúc knihy na polici, dostali sa mi do rúk spomenuté Dejiny, ktorých tam bolo viac zväzkov. V tej minúte som bol rozhodnutý, že tú knihu musím mať ešte v ten deň. Rozopäl som vestu, košeľu, keď pán pravotár vyšiel a v tom okamihu spratal som jeden zväzok na prsia napravo, druhý naľavo do záňadria. Papier mi zachladil hruď, ale svedomie vychytilo ma do potu; poomegal som sa ešte troška a potom hnal som von, von, kde by som Dejiny slovenskej literatúry — o ktorej som dosiaľ iba to vedel, čo mi pán pravotár rozprával chvíľkami pri pohostinskom obede — mohol si roztvoriť. Za rohom ulice už som vytiahol spotený zväzok, rozrezával ho s chvatom, čítal a čítal cestou až do Tajova, v úzkosti nie už pre krádež knihy, ale že sa mi niekto pridruží. V tej chvíli bol by som ušiel od každého priateľa.

Dejiny slovenskej literatúry! Na maďarských stredných a odborných školách slovíčka nepadlo o slovenskej literatúre, veď tam, pamätám doslovne, po pätnástich-dvadsiatich menách maďarských lyrikov i treťotriednych, prišli tri-štyri mená svetové a veta končila sa… és az orosz Puskin (a ruský Puškin). Nič viac o ňom. Kdeže by teda o slovenskej, českej alebo iných slovanských literatúrach. Ani zmienky.

Dejiny Vlčkove som si hneď po prečítaní „Vstupu“, umienil učiť sa naspamäť, tak mi lahodilo to teplé slovo, jasná reč a sama svätá vec.

Knižku, ako ani iné, požičané mi zjavne, dobrý Andrej Hanzlík nedovedoval, a tak som ju dal zaviazať. Mám ju vyše štyridsať rokov, a hoci som potom tiež nejednu podal, alebo mlčky dovolil potiahnuť chudobným študentom, tovarišom alebo komukoľvek, o tieto dejiny som bedlil, aby sa nestratili, nie preto, že ich o pár rokov na trhu nebolo, ale že sa mi za tie roky stali talizmanom, ochranou ducha a snaženia.

Nebolo nového vydania celých tridsať rokov. Môj zväzok je rozsypaný, listy ožltnuté, zamastené, na rohu odrené, ako modlitebná knižka, ktorú prehŕňali aspoň tri generácie. Kto všetko sa z nej učil dejinám našej literatúry, koľko mládencov i dievčat, a ako oddane školácky, naspamäť, to dokazujú tie škvrny, tie tužky, ktorých je miestami skoro ako v prednáškach dnešných právnikov alebo medikov.

Čím som viac z knižky vedel, tým smelšie púšťal som sa do dišputy o slovenských duchovných statkoch s maďarskými kolegami, ktorí „za nič nemali nás“… Spomínané v knihe diela, ktoré nemal Hanzlík, požičal mi z otcovej knižnice ml. Ivan Thurzo, a ja som sa zapaľoval Zpievankami, Chalupkom, Bottom, Sládkovičom, Kollárom a bil nepriateľov svojej slovenskej pravdy už veľkým kladivom príhodných citátov, čo mi bolo nesmiernou oporou.

Dejiny a hneď diela v nich spomenuté, ocenené učiť sa, čítať, do ruky vziať, aspoň vidieť v zamknutej knižnici, to bol môj svet. Keď videli môj záujem o knihy, dali, požičali mi aj iní národovci (Šujanský, Križko, Buday, Somolický) a našlo sa niečo aj vo mlyne (Sokol, Orol), dala tetka Kováčka (ročníky Národného hlásnika, Raráška), ujček Puchý, a tak som si začal zbieročku svoju. Ale hladnému, lakomému, málila sa mi, preto som v našom storočnom dome začal tiež dulovať po komorách, hradách, truhlách, policiach a nachodil staré kalendáre, snáre a také zošity o svätých a nesvätých ľuďoch, aké i za môjho detstva stará mať kupovala a slúžka večierkami prečitovala. Krome toho v hornej izbe v truhle na stolíku v kúte a v zadnej kasni na policiach bola kopa kníh modlitebných, užívaných i odložených, tenkých, hrubých aj najhrubších. Tie som už od detstva poznal, do tých ma stará mať neraz tisla. To boli ale akési inakšie, inakšie písmom, ktoré všetci v dome, aj staré susedy ľahko čítali, do kostola nosili, len mne robilo písmo (švabach) ťažkosti, lebo „G“ sa čítalo ako „J“ a veľmi často prichodilo v mene Ježiš. Bol som ako ten učiteľ maďarón v Naďlaku, ktorý roky a roky na pohraboch miesto „Kudy koli chodím…“ spievaval „Rudi koli…“

Teraz z Dejín Vlčkových pochopil som, že to je asi tá literatúra, o ktorej sa len letmo zmieňuje na prvých pár stranách, sotva podal niekoľko mien a spisov. Náboženská literatúra osemnásteho, sedemnásteho a šestnásteho veku. „A ďalej dopredu nič?“ tiesnilo mi dušu. Veď v škole ma učili, že Maďari majú pohrebnú kázeň vari z 11. stoletia a plno rukopisných a potom tlačených pamiatok, a my — nič? To by bolo! nedala mi moja národná mladá horlivosť. Hej — lenže „duševnú snahu prvých storočí kresťanských kryje latina, a husitizmus i protestantizmus od veku pätnásteho do osemnásteho literárne plody slovenské spája formálne so slovesnosťou českou“. A vo mne zrodila sa otázka: nuž a nie je naše to, čo bolo písané po česky? Nuž ale veď my sme v dome a v dedine všetko katolíci aj na Jabríkovej, u Kordíkov, v Riečke a predsa — krome mládeže školskej — starší všetko nosia a modlia sa, spievajú z tých starých, teda českých knižiek, či už boli tlačené na Slovensku, alebo v českých krajinách, prípadne i za tými hranicami. Porátal som sa najprv s maďarskou pohrebnou kázňou z XI. storočia a rozpäl som si literárno-kultúrne dejiny svojho národa pred Silvána, pred Husa, po pražskú univerzitu, ešte ďalej, až k Cyrilovi a Metodovi, ba až k povestiam a bohom pohanských našich predkov a mal som celý vek svoj hrdé povedomie, mal čo čítať, nad čím dumať, čo ľúbiť, čím prispel i národ môj spod Tatier do slovesnosti celonárodnej, čím žil a žije i dnes. Mať moja má českú modlitebnú knižku, otec českú, do ktorej nás deti pozapisoval, kedy sme sa ktoré narodilo, starý otec, stará mať a všetci ujčekovia a tetky v kostole, doma, na púti, a ani nehovoria, ani nevedia o tom; je to ich starootcovský, dedičný majetok duchovný, žijú, umierajú s tými českými knihami, do hrobov si ich berú, a tebe, Jožko Gregor, pán učiteľ, pán účtovník, by to nemalo nič hovoriť, ba ťa hnať ako katolíka od kacírskej reči? Čeština knižná, učená i bez husitizmu, i bez protestantizmu šírila sa a bola by sa rozšírila i na Slovensko, ako na kultúrnu oblasť v základe jednej reči. Literatúra a kultúra národná bola by tu jedna, lebo národ bol a je jeden tak, ako je jeden v šírych krajinách Kijeva a Moskvy. Tam ukrajinčinu, u nás vývoj a ľudia doniesli slovenčinu, povýšili na spisovnú reč domácu, dnes pol milióna slovenských dietok a mládeže učí sa ju v školách, učia sa a počúvajú o nej milión českých dietok a mládeže, ale či nám ako nesvoju zaprieť Slávy dceru a hoci i len ten „Nebe Klíč“, „Bibli Svatou“, alebo iné modlitebné a nábožensko-poučné a zábavné knižočky, ten zvedavý Snár a všetko, čo bolo pred Bernolákom? Čím moji rodní slovenskí predkovia po Zvolene a Liptove duchovne žili? To by som zapieral ich samých a všetok ich vyšší duchovný život.

Vlček napísal i dejiny českej literatúry, a tie som si, ako mi pribývalo na poličku českých kníh, už vtedy a odvtedy tobôž v duchu predviazal pred Dejiny literatúry slovenskej a tak rozšíril si kultúrnu dobu svojich dedov pod Tatrami, akokoľvek ju má brat môj nad Moravou, Sázavou alebo Vltavou.

Politicky rozdelení kultúrne žili sme s bratmi Čechmi jedným duchom, jedným slovom tlačeným i písaným a žijeme podnes krome tých Slovákov, ktorí ešte žili pod maďarským panstvom viac kultúrou maďarskou než slovenskou a ktorým je dnes z neuvedomelosti alebo z politických dôvodov za stáročia spoločná kultúra po česky písaná nepremyslenou, neprecítenou, neprežitou „cudzinou“.

Úctyhodná by bola doba stodvadsaťpäť-stotridsaťročná, keby národ pod Tatrami ozaj len Bernolákom bol začal žiť (Kultúra, Tŕňovský) a tvoriť kultúrne hodnoty, ale zaprieť stáročia, uprieť pospolitému ľudu i ten, hoci len nábožensko-kultúrny život a ponížiť ho na nevzdelané stádo mestám, kaštieľom, zemanom, kňazom, učiteľom v jazyku akoby rodnom upierať gramotnosti i spisovateľskej tvorivosti aspoň pre náboženský a hospodársky život niekoľko storočí — to ty, slovenská mládež študujúca, len čuješ, ale štúdiom zistíš sebe i svojím, že Vlčkove Dejiny jedny i druhé patria spolu, do jednej knihy, do jednej hlavy, do jedného srdca.