ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Napísal Svetozár Hurban Vajanský

Jozef Kozáček veľkovaradínsky „opát, kanonik a rytier“, ako ho tituluje Štefan Moyses vo dvoch listoch, od 13. marca 1863 a od 16. marca 1869, písaval občas do Svätého Kríža dlhšie listy, z ktorých prebleskuje vysoký um a vrelý cit k slovenskému národu. V takomto jednom poslaní od 23. decembra 1863 (po nemecky písanom, posiaľ nevydanom) stojí: „Ja sprevádzam veľké činy Vašej Excelencie s plnou pozornosťou, s najradostnejšími citmi vďačnosti, obdivu a hlbokej úcty, a modlím sa vrúcne za požehnanie a úplný zdar opravdu heroických podnikov, ktoré dľa miery síl svojich a svojich terajších pomerov podporovať budem.“^[2]

Kozáček tu s veľkou prenikateľnosťou apostrofuje jednu vážnu stranu Moysesovho bytu: jeho heroizmus.

Obyčajne plytký svet vidí hérosov len po veľkých úspechoch a meria heroizmus dľa ich veľkosti, nepamätajúc, že heroizmus je výplod vnútornej sily duševnej, ktorý nestratí hlavnú svoju vlastnosť i veľkosť ani vtedy, keď úspech heroického činu naoko je malý alebo i skutočne cele vystane.

Áno, Moyses bol heroický duch, u nás taký riedky. Nie je slávou vyznať takú slabosť, ale je to potrebné a zdravé.

U nás heroickí duchovia bývali a sú i dnes predmetom nedorozumenia, jestli nie výčitky a nasmiešky. Skôr bude náš človek rešpektovať pochybné junáctvo bakoňského koňokmína, než vlastného muža, ktorý mužnosťou a odhodlanosťou vynikol nad úroveň slovenskej všednej „dobrotivosti“, „mäkkosti“, „holubičatosti“, a ako všelijako okrášľuje sa slabosť, pohodlnosť, pôžitkárstvo, ba povedzme rovno, trebárs nám pri tom srdce bôľom strasie sa, chabosť slovenského života.

Máme toho jasný príklad na veľkom martýriu^[3] našich slovenských osemaštyridsiatnikov,^[4] ktorí v národe našom vykonali veľké, heroické činy, akých nebolo od pádu Veľkomoravskej dŕžavy. Heroizmus ich mal tri veľké momenty: za prvé cieľ bol ohromne vysoký a ťažký: bez historickej prípravy, bez prodromu^[5] duchovno-kultúrneho, z lenivých skál stvoriť synov ľudských, z netrebného, bezštruktúrneho konglomerátu národ živý, rozčlánkovaný, z rozhádzaných rodín a jednotlivcov organizmus: za druhé úplné chybenie tvrdých vlastností v tomto konglomeráte (bol i on „mäkký“, „holubičí“), a za tretie temer apodiktické povedomie o istom nezdare k silám nepomerného prvého pokusu, prvého živého zavolania do hluchoty a netrebnosti.

A ako vítali v živote ideálny heroizmus našich slávnych iniciátorov? Odhliadnuc od nedvižnosti^[6] más, za ktorú obviňovať možno okrem osud i divú nenávisť všetkých susedov, absolútnu chladnosť pokrvných národov, mužovia činu, práve tí heroickí a všetkými vážiaci, boli obviňovaní, chabo upodozrievaní, posmievaní — lenže neboli na zodpovednosť volaní, že nevedeli a nemohli oslobodiť, osamostatniť, oživotvoriť slovenský národ. „Načo počínali, keď nevedeli, či vyhrajú“, v tejto často opätovanej sade zrkadlí sa celá nezrelosť a chabosť nášho žitia a bytia. A muž, ktorý najsmelšie, najmužnejšie vystúpil, najviac pracoval medzi ľudom schôdzkami, plamennými rečami, takže celý pohyb pokrstený bol jeho menom, počul najviac výčitiek od svojich, ako i najviac hán od protivníkov. „Bubeníkom“ ľahko je nazvať toho, ktorý život niesol v obeť, ľahko tomu, ktorý bezpečne sedel medzitým za pecou. Ceniť, pochopovať, obdivovať heroizmus, ako zdá sa, nevyhnutne požaduje, aby i národ dozrel k samožerstve a heroizmu.

Z potomných slovenských dejateľov Moyses mal v sebe a svojom charaktere najväčšiu dózu^[7] vozvýšeného, mužného heroizmu, ktorý mňa od mladosti mocne priťahoval, a ktorý hľadel som dľa síl objasniť a osvetliť. Všetky jeho kroky, všetky prípisy, práce, ohlasy majú na sebe pečať bezohľadnej, mužnej smelosti, otvorenosti a priamoty, takže len veľká „vis major“ nesená mocným a víťazným princípom zla, mohla natoľko zamiesť stopy veľkého Štefana, ako to vidíme v naše smutné dni epigónske.

Moyses nezanechal po sebe väčších literárnych diel slovenských. Jeho špeciálne slovenské účinkovanie počalo sa až 25. mája 1851, keď bol vysvätený za biskupa prímasom Scitovským v Ostrihome, a vlastne až 23. júla tohože roku, keď zaujal biskupský prestol banskobystrický. Narodený roku 1797 dňa 24. októbra, stál tedy už v 55. roku života svojho, tedy vo veku, v ktorom nezapočínajú novú literárnu kariéru ľudia, ktorí už v inom jazyku majú za sebou literárnu minulosť, ako ju mal Moyses v jazyku chorvátskom.

No zanechal nám Moyses utešenú symfóniu v troch rečiach matičných, ktorých význam, pravdivosť, vysoký vzlet vynahradiť môžu čujnému národu hodný kus literatúry, a to tej najvážnejšej. Hriech bol by zabúdať tieto tri reči a považovať ich iba za historické dokumenty ukrižovanej a pohrobenej „Matice slovenskej“. Sú ony viac! Ony sú dokumentami života slovenského z útlej doby druhého preporodenia, sú emanáciou najväčšej hlavy slovenskej minulého stoletia. Krátke sú to reči — ale i perly nebývajú veľké, neporážajú veľkosťou, ale vnútornou hodnotou. V rečiach týchto obsažené je veľmi mnoho pre Slovákov. No popri ich heroickom ozóne čujeme v nich jeden základný tón: horor pred minulosťou slovenského národa, nepeknou, poníženou, otrockou, spojený s horúcou túžbou, vymaniť národ slovenský spod duchovného podružia.

Mám pred sebou osemstránkový, husto popísaný zošitok Moysesov, popísaný jeho drahou vlastnou rukou. Sú tam citáty z čítaných novín a kníh, krátke poznámky na deje, notáty^[8] a epigramatické nápady.^[9] Sú to poznámky, čerpané z diel najrozmanitejších, ale každá, i najmenšia, súvisí na silnejšej alebo slabšej nitke s osudom slovenského národa. Z týchto bežných notát zračí sa vehementná, náruživá láska k svojmu národu. Je priamo citno, vhĺbiť sa do intímneho denníčka veľkého muža, do konfesií, ktoré vynorili sa z jeho tajného vnútra a nikdy neboli určené pre verejnosť. Ony nám dokazujú, že slovenská myšlienka zaujímala veľkú časť duše jeho. Či už si zapisuje slovenský epitaf Rafaela Podmanína v chráme považskobystrickom^[10] (aké milé, aké vzácne, že sa upozornil na tých niekoľko slovenských slov, v mramore rezaných r. 1558), či starou, trasľavou rukou píše si do denníka svojho mená martýrov — Slovákov z Lajoš-Komárna a zapisuje pri menách i počet palíc, ktoré dostali preto, že si hájili v cirkvi reč materinskú,^[11] či zaznamenáva nejakú podlú klebetu nemeckú.^[13][14]

Všade veje ten samý duch, ten samý dušu zožierajúci smútok nad otrockou upadlosťou svojho národa. V tých samých zápiskách Moyses ukazuje sa nielen ohlasom pravdy pozitívnej, ale i dosť prísnym kritikom. Pod názvom: „Fatuitas slovacica“^[15] cituje niekoho: „in P. B. Viedomosti 866 Nr. 64 quidam litera R. subscriptus“, a dokladá: „Istud nempe finem non vero medium esse, non perspicit, pauper spiritu“.

Neušli zorkému oku tohto veľkého, len lásku a úctu zasluhujúceho muža, ani denné biedy a potreby. Pod titulom: „Functio comitatuum anno 1861“^[16] zapísal si Moyses: „Soha politikai éretlenség s önkormányzatra való képtelenség hazánkban nagyobb mértékben nem nyilvánult mint az 1861-ikí megyék többségének eljárásában.“^[17] „Pesti Hirnök“ 1863, č. 35. Na druhom mieste zapísal si svetlý okamih maďarských novín „Vezér“, kde hovorí sa, že jestvovanie Maďarov je len tak zabezpečené, keď budú spravodliví. (Csak úgy lehetünk szabadok, ha igazságosok yagyunk),^[18] alebo i slová „Pesti Hirnöka“ (1864, č. 248.) pod titulom „Momentum nacionalis“. „Napjainkban nem lehet többé nemzetiségeket kiirtani, ezeket vagy el kell ismerni, vagy transigálni velök; ellenkező esetben örökös viszályok, harezok lesznek.“^[19] Zapísal si náš biskup i slová Deáka: „Verba Francisci Deák ad Croates 1861.: mi a hóditást soha sem ismerjük el érvényes jogalapnak a hóditott nép irányában. Morális kötelességet csak a szerződésileg, vagy a szó nélkül ugyan, de kényszerités nélküli folytonos cselekvényekben nyilvánult szabad beleegyezés vonhat maga után.“^[20][21] K tomuto poznámka: Worte, Worte, Worte!^[22] Shakespeare.

Medzi týmito diárovými citátmi a poznámkami našiel som citát, ktorý ma oprávňuje k horeuvedenej charakteristike ducha Moysesovho, a ktorý súvisí s vnútorným významom jeho matičných rečí. Citát znie: „Gleichberechtigung. So wie ein Volk alle anderer als Unterthanen an seinem Triumpfwagen spannt, so absorbirt das dominirende Volk die Kraft der Besiegten, hemmt und stört ihre naturgemässte Entwicklung in gestiger und materieller Beziehung.“^[23] Hist. Pol. Blätter, 55 Band, 11. Heft. Seite 948.^[24]

Hľa, osud slovenského národa, hľa, ohromné nacionálne nešťastie, ktoré Moyses vycítil vo svojej duši! Jeho žralo do najjemnejšej útroby, že v časoch vyhlasovanej „rovnoprávnosti“ možným je otrokárske priahanie celých národov do voza jediného, zdrapivšieho na seba všetko, čím národy žijú a čím vyvinovať sa môžu duchovne a hmotne. A preto oddal sa heroicky, neobzerajúc sa nazad, ani nahor službe vymanenia svojho národa prostriedkami, ktoré jeho stavu boli primerané a prístupné. Svoju odhodlanosť vypuklo osvedčil od počiatku svojho vystupovania na rodnej pôde, a potom spečatil a zobrazil večne pamätnými slovami v Štubnianskych Tepliciach dňa 7. augusta roku 1865.^[25] Keď tam Pavel Mudroň spomenul: boli chýry a predsudky, že Moyses nepríde na valné zhromaždenie Matice slovenskej „pre politické pomery a mútny tok politického života“, Moyses odvetil: „Také chýry a predsudky zostanú vždy planými a nepravdivými, pretože ja, kedykoľvek a v akomkoľvek úrade dokončím časnú púť zemskú, vystúpim z počtu živých ako verný syn môjho národa slovenského.“

Nemožno dosť často pripomínať žijúcim pokoleniam svetlé takéto okamihy, dosť často neosvetľovať ich buditeľský význam. My ani nevieme, čo všetko im ďakujeme. Takéto blesky ducha a charakteru neosvetlili len prítomných, ale zasiahli do budúcnosti, umožnili nám, že ešte dnes dýchame, že pod ohromným tlakom a intrasigentnou^[26] vôľou vykynožiť slovenský národ, on duchovne hýbe sa a trvá, pracuje na svojom vymanení.

Utešená slovenská trilógia moysesovská (naozaj iba nejaký budúci veľký básnik môže ju prevýšiť nejakou kolosálnou trilógiou) počína sa v prvej matičnej reči tichým, pevným osvedčením biskupa, že je hotový k práci i obetiam, že ide slúžiť národu. Nie panovať, nie rozkazovať, ale slúžiť! „Kde je otázka o službe národu môjmu slovenskému a ochotnosti k službám týmto, ako i k obetiam k rozkvetu národa nášho, jakživ som sa neodťahoval, ani sa nejdem, ani nechcem, ani nebudem!“ A potom utešený, večne pravdivý, z duše a srdca vyrvavší sa pasus: „A zaiste ako nad blaho môjho národa nie je mi nič vznešenejšieho, tak ani nad priazeň môjho národa nie je mi nič vyššieho, čo by to ihneď bola priazeň celého sveta.“ Ako skromný biograf Moysesov takto charakterizoval som slová prvej matičnej reči: „Slová tieto ostanú historickými, i keď súdené bude národu slovenskému žiť v porobe národnej tak dlho, až denervujúci tlak šťastím omámenej maďarskej prepotencie vykynoží v ňom zárodok čestného žitia, pred čím nech ho chráni Boh náš trojjediný; historickými v tom zmysle, že predsa našiel sa duchovný poctivec, ktorý junáckym odhodlaním vydal mu svedectvo, platiace i tam, kde slová národa nebývajú povšimnuté.“^[27]

Mravná zásada slúženia národu, tak silno vyzdvihnutá, stala sa u vyberanej družiny potomnej vodiacou ideou, a premáha ešte i dnes ľahtikárske pokusy, panštiť v národe na osnove nízkych osobných egoistických plánov, trieštiť národ návodom podplatených cudzích agentov na akési strany a stránočky. Len ty slúž, môj milý, a poznajú ťa, nemusíš sám seba vystacovať a po barnumsky sa reklamovať.^[28] Do služby chytili sme sa, i bude čestnému delníkovi i mzda, i vehlas, i sláva.

Ako na tri slovenské hory hľadím na matičné reči veľkého Štefana. Tá prostredná, druhá, povedaná v Turčianskom Sv. Martine pri druhom valnom zhromaždení dňa 3. augusta 1864, zdá sa mi byť najvyššia, ako modré hory na matičnom štíte erbovom. Je to orátorský veľčin, je to majstrovské, harmonické dielo, ktoré nezahanbí sa po boku výplodov najväčších rečníkov klasických. Rečou touto prehĺbil sa význam Matice, ňou smelo načrtané je, že spolok tento neslúži jednostranným cieľom, ale „kladie základy úspešného účinkovania vo veškerých vrstvách života nášho národného“.

Reč je prísne rozdelená na tri časti: kto má podporovať a život svoj zlúčiť s Maticou: 1. vzdelanci a vedomci; 2. ľudia moci úradnej a hodnostárskej; 3. pospolitosť, obecenstvo národa slovenského. No pred týmto suchým rozvrhom hrmia slová veľavýznamne, priamo osudné, keby boli náležite povšimnuté:

„Ktokoľvek… božskou prozreteľnosťou je údom slovenského národa; ktokoľvek ako taký, ctihodný prach otcov a dedov svojich hyzdiť za ohavný hriech sa považuje; ktokoľvek bohumrzkým odrodilstvom poškvrniť sa nechce; ktokoľvek k slovenskému ľudu v pomeroch buďto spoločenských, buďto občianskych, buďto konečne úradných ako človek svedomitý stáť chce; slovom, ktokoľvek s národom slovenským svedomite zmýšľa, tomu na obstánku,^[29] upevnení a rozkvete Matice slovenskej záležať musí!“

A už keď všetkým triedam vymeral neomylnú dráhu, vyleje celý bôľ veľkého srdca:

„Núdza úbohého národa je nevýslovná; potreby sú nesčíselné. Tu požaduje sa napnutie nepretržené, aby zamedzila sa toľká núdza, aby sa toľkej biede odpomohlo, aby celý národ vzkriesiť sa mohol zo sna smrti duševnej k čulému, človeka dôstojnému životu. Čo keby hrozným osudom stať sa nemalo a nedalo, žiadúcnejšie by ovšem bolo, aby všemohúci Boh biedny náš národ z obličaja zeme vyhladil, než aby sme po tisícročnej duševnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i celému človečenstvu na potupu živorili!“

To sú slová „sub specie aeterni“!^[30] Vždy sa mi duša trasie, keď tieto riadky čítam, a nielen preto, že som ich čo mladý gymnazista nemecký počul zo zlatých úst rečníka. Ale v nich je vlastne celá tá slovenská pravda, celý slovenský bôľ, celé nešťastie a pritom i celá sila života nášho slovenského, lebo niet takej padlej duše, niet takého malodušného chabca, ktorý by myslel a veril na vyhladenie nášho, čo aj biedneho národa z obličaja zeme! On sám, veľký náš Mojžiš, neverí na takú káru neba — ale dáva len výraz svojmu titanskému sprotiveniu sa samej sudbe v mene Boha, Hospodina a Pána národov!

Kuzmány riekol: „Toto je slávna, na Slovensku nikdy neslyšaná, svätá reč!“ A Hodža pomenoval ju „slovom žalmov a citov slovenských“.

Formálne bezúhonne, prísne logicky, pritom vzletne, mladou duševnou sviežosťou nesená reč táto patrí medzi duchovné skvosty, po slovensky povedané i napísané. Je to vyššia múdrosť, vyššia sila, vyššia intuícia, ktorá môže produkovať niečo podobného. Mali by sme ju znať naspamäť, mali by sme ju predriekať deťom svojim, mali by sme ju mať v školách a ústavoch našich zlatom vyšitú na hodvábe. Čože môžeme krajšieho, krajšie a kratšie povedať národu svojmu? Čím môžeme náhľadnejšie,^[31] citnejšíe, rozumnejšie budiť svoj národ a privádzať k povedomiu, k spáse, k životu?

Nie klasicita, nie sila, nie iskrennosť tohto orátorského činu, ale sama holá, nahá pravda mala by hromom cestu raziť našej slovenskej myšlienke, sám fakt, že niečo podobného vyznelo, že bolo rozšírené v desiatkach tisícov, mal by budiť celý národ, mal by ho surovo a hrmotne vytrhnúť z letargie^[32] a ospalosti.

Konečne vieme, že duch, slovo, reč ešte nie sú v stave z masy urobiť národ. Ale ony sú prvým predbleskom života, a šťastný národ, ktorý má geniálnych strojiteľov ríše duchovnej, veľkých mysliteľov, mužov myšlienky, zvestovateľov budúceho života. No či kráčame v stopách vysoko ideálnych mysliteľov, či my, hrdí na vecné pokroky, neodchyľujeme sa od ich prednačrtaní, takých verných a spásonosných? Odpovedzme každý priamo! Bola by možná dnešná mizéria,^[33] keby sme neboli odpadli od učenia prorokov svojich?

Tretia časť rečníckej trilógie, povedaná pri treťom valnom zhromaždení Matice slovenskej dňa 9. augusta 1865, možno v tajnej predtuche, zahlbuje sa do filozofických a poetických výlevov, ktoré by sme ani neočakávali od Moysesa, tak jasno-prakticky zariadivšieho celý svoj život a konanie požehnaných rúk. Slová sú jasné, heroické: „Ďaleko… odstúp od nás podlá zmalátnelosť, ochablosť a neplodné ľúbostkárstvo… spasenie drahého národa nášho z tmy nevedomostí, z poroby nerestí…, závisí hlavne len od neho samého, to jest od nás, a že spasenie toto bez všestranného nášho usilovania a vytrvalej pracovitosti je naprosto nemožné.“ Ako vidíme, Moyses dal nám lekciu o práci prv, než to stihli urobiť holobradí mudrci, za otrepanými frázami cudzieho anglo-nemeckého Konfúcia,^[34] a tak vo svojich učňovských, bezforemných, prežvýkaných detinstvách len zneužili, pokazili veľké heslo o samopomoci, o práci, o neustálom, prácnom borení sa za svoj národ.

Po tomto krásnom naučení, Moyses filozofuje o slobode človeka voči božskej ekonómii, ktorá i samému Bohu sprotiviť sa môže. Tým chce povzbudiť národ k samočinnosti, aby nespoliehal sa na nejaký „kismet“,^[35] na nejakú „moiru“^[36]. „Božie ustanovenie plní sa nevyhnutne, už či na blaho, či na stratu našu: to závisí od nás, ale plní sa istotne.“ Toto sú zase heroické slová, z úst teológa, vysokého cirkevného hodnostára, ktorými chce, ako zúfalými ramenami, proti vôli, pozdvihnúť svoj národ. „Práca, usilovnosť, namáhanie“, volá k národu: „Ó, keby mi bolo dané volať hlasom zemou zatriasajúceho hromu — ba hlasom trúby anjelskej, otvárať majúcej hroby v deň posledný!“ volá náš profét^[37] k národu svojmu! Či nie márne??

„Rode môj,“ volá ďalej po filozofickom svojom rozbore: „milý národe slovenský! Spal si duševne stá, ba tisíce liet; precitni sa už niekedy a zmužni; precitni k práci človeka hodnej a sebe užitočnej. Ver mi, nevyhneš práci, ona je zákonom, pochodiacim z vôle božej — len či na úžitok iných, či i na svoj, voľ si.“ V tomto je zase veľký kus rýdzeho zlata: veď Slovák pracuje, mnoho pracuje, vie pracovať, ale nie pre seba, ale pre iných! Celá hĺbka nášho otroctva, celá priepasť nášho nešťastia, ako tma, ako pekelná tma hľadí na nás z tohto pracovania pre iných, proti sebe, k vlastnej smrti, k vlastnej záhube. Koľko našich slovenských umov myslí, koľko slovenských pier píše, koľko rúk pracuje iným, alebo práve proti nám!

A z filozofie náš zlatoústy rečník prechádza k poézii: „Nie vo výšspomenutých okolnostiach (v maločíselnosti, chudobe atď.) väzí príčina tvojich nerestí, drahý Rode môj, lež jedine v nedostatku duševnej osvety. Rozptýlený si, ako zrnká poľa piesočnatého, ktorými zahráva každý vietor. Zostav sa^[38] tedy osvetou duševnou, povedomím národným, obecnomyseľnosťou, zostav sa týmito bezpečnými prostriedkami v skalu tuhú, vzdorujúcu i treskom hromov i besnote víchrov!“

A končí slovom muža reálneho, verného učiteľa a vodcu: „Postav sa, národe môj, na bezpečné plecia svojich prirodzených vodcov, by si sa povýšil; otvor ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré prednášajú ti domáci vzdelancovia tvoji v zrozumiteľnej, v prirodzenej tvojej jadrnej reči; pracuj pilne na národa roli dedičnej!“

Tak vyznieva neobyčajná, u nás jediná trilógia rečí veľkňaza, učiteľa, hérosa^[39] rokov šesťdesiatych, pevne tvrdím, u nás, v suché, hluché časy naše málo povšimnutá, málo uvážená — a možno, cele nepoznaná v istých vrstvách mladších, ktoré, možno, chcú slúžiť národu, ale huriavkom denných premien a v treskote „nových“ fráz omámené, zabúdajú krásnu kontinuitu slovenskej myšlienky, celú masu hlboko premyslených a ešte hlbšie precítených našich právd. Často stretáme sa s Kolumbami, idúcimi znovu vynachádzať Ameriku,^[40] a je nám ich ľúto! Veď vynájsť novú zem pre človečenstvo je vysoká idea, hodná potu najlepších ľudí, ale, Pane Bože, keď už to samé vykonal Krištof Kolumbus, tedy načo? Priamo smiešne je, keď práve mládež zablúdil do didaktického^[41] tónu, a nedospelou vážnosťou ide učiť, učiť, kde by mala dľa starých, našimi veľkými Kolumbami vynájdených ponaučení jednať, robiť, obetovať sa, pracovať, biediť, ak treba, vydávať sa nebezpečiam, ústrkom a trestom.

V matičných rečiach Štefana Moysesa väzí veľký buditeľský kapitál, ale my sme ho dlhé roky nechali ležať po letopisoch, ctených, ale nečítaných. A keď sme odfúkli prach na dokumentoch ukradnutej Matice príležitosťou storočnej pamiatky narodenia Moysesa, národ choval sa netečne, mládež naša sotvaže upozornila sa na vydanie, tak vážne, tak blízke slovenským srdciam. Veď mládež naša pokúsila sa novotami samostatne vystúpiť. Či ste čítali v ich vydaniach čo len ohlas na jubileum moysesovské? Či už pochválne, uznanlivo, či odmietavo a odsudzujúc? Či uvážiac horúce rozpomienky a pokusy oživotvoriť postavu veľkého dejateľa, či kriticky rozoberúc nedostatky, neúplnosti ľudí pracujúcich? Nie, ani ohlasu, ani písknutie, ani slova, ani riadka.

Sila buditeľská Moysesových matičných rečí zato nebola oslabená, a keď neprišli úradne zavolaní na svadbu, dostavili sa ľudia spoza plotov a rohov. Živé, veľké slovo nemožno nadlho oslabiť nevšímavosťou jednej pomýlenej generácie,^[42] nemožno ho zabiť púhou negáciou a nepočutím, nevidením.

Cítime vnútorne, že pri terajších temných časoch, vzdor všetkým vybočeniam z dráhy starej, vernej, rastie ako v dubovej hore vanie nového, sviežeho vetra, duch pravdivý a verný! Zabudnutá krása, zabudnutá vysoká myseľ, veľké prorocké slová buditeľa a iniciátora slovenského prídu k platnosti, a my srdečne a vďačne oddáme novým silám ďalšie prevádzanie jeho posvätných závetov.