ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slávne zhromaždenie Matice slovenskej!

Na základe skúsenosti minulých časov nepochybujem, že neprítomnosť moja v terajšom valnom zjazde Matice slovenskej neprajníkmi národa nášho za ochladnutie účasti mojej na záležitostiach Spolku nášho, jestli nie za zbehnutie a odpadlíctvo považovať a vytrubovať sa bude.

Je síce moje pevné presvedčenie, že spolok Matice slovenskej ani na mne, ani na inom jednotlivcovi nezakladá sa: ale že životná sila spolku tohoto vyviera z jeho vnútornej spravodlivosti, nepochybnej oprávnenosti, nepopierateľnej pre znamenitú čiastku občanov vlasti našej potreby a z tej zákonitosti, ktorej pečať najvyššie zemepánske potvrdenie, vysokými krajinskými právomocnosťami sprostredkované, na Spolok náš uderilo.

Na takom základe spočívajúci Spolok náš zrušiť, ba ani nebezpečne zviklať sa nemôže, čo by ho i bársjako znamenití jednotlivci opustili.

Ale ani sám prvopočiatok Spolku nášho, ani jeho doterajšie príbehy neukazujú na to, žeby sme sa takého odpadlíctva báť mali.

Neboli to vábivé výhľady na márne výhody, na sebecký zisk, ktoré nás do Spolku tohoto zhromaždili: ale jedine uznanie spravodlivosti, neodolivosť^[49] zákona božieho, účinná láska k človečenstvu vôbec, a zvlášte ku svojeti, duše prenikajúci cit povinnosti, mužná odhodlanosť: to hľa boli lákadlá naše, to sú spojivá naše!

Keď takýmito pohnútkami vedení v toľkom sme sa čísle do Spolku nášho združili, toľké hmotné obete v ťažkom a pomerne krátkom čase zhromaždili, že v ohľade tomto my, chudobná Slovač, medzi mnohopočetnými slavianskymi Maticami prvenstvujeme: na Slávu „hrdinov pravdy a spravodlivosti“ bez chvastavosti nároky činiť môžeme. — Takíto ale ľudia o zrade poctivej veci snívať, s dobrým svedomím pred celým svetom vytknutej zástave spreneveriť sa nezvykli!

Tak i ja, okolnosťami úradu môjho biskupského nateraz od valného zjazdu Matice slovenskej, na hlbokú moju žalosť, oddialený, za potrebné držím, nielen nezlomnú moju vernosť a oddanosť k tomuže Spolku odhodlane opäťovať, ale i verejne vyznať, že pridruženie moje k Matici slovenskej, nielen s božím a občianskym úradom mojím dokonale zhoduje sa, ale za najzdarilejší krok v dlhovekom živote mojom považujem. A ako by som i ináč činiť mohol?, nespatrujúc na šírom Slovensku stavu a postavenia, s ktorým by sa napomáhanie bohumilých Spolku nášho zámerov dokonale nezhodovalo.

Čím je priestrannejšie a zapustenejšie pole: tým viac horlivých pracovníkov treba. Čím ťažšia, nebezpečnejšia nemoc, tým obratnejších a svedomitejších lekárov vyžaduje.

Nuž, čiže nerozprestiera sa pred očima našimi široké a zapustené pole, zarastlé tisícročnou burinou?, čiže neboluje ubohý národ náš v prevážnej svojej časti v chorobe najnebezpečnejšej, v chorobe to, o ktorejže nemocný ani tušenia nemá, a preto primeraného lieku nielen sám nehľadá, ale i ponúknutý užívať spečuje sa?

Taký je, bohužiaľ, z veľkej časti stav národa nášho. Schádza najčetnejším vrstvám jeho osveta rozumu, vzdelanosť duševná, bez ktorej, vzdor všetkej výbornosti jeho prirodzených vlôh, v nižiadnom obore stavu ľudského žiadúcneho blahobytu dosiahnuť nemožno. Lebo ako bez slnečného svetla stratená by pre nás bola milá zeleň lúčin, utešená bystrosť potôčkov, čarovná pestrosť kvetín, tak bez osvety rozumu, bez dôkladnej vzdelanosti rozmanitých duševných síl, neni pre národ bársktorý opravdivého pokroku ani v hospodárstve, ani v náboženstve, ani v občianskom živote.

Nech mi dovolí slávne Zhromaždenie pripomenúť, že Spolok náš, chtiac všestranný tento pokrok v národe našom prostriedkom bohumilej osvety podporovať, hlavne dve pravdy pred očima držať má, ktorých nezvratnosť už zo samej prirodzenosti vyplýva a dejepisom všetkých časov potvrdzuje sa.

Prvšiu z tých právd vyslovujem takto: „národ slovenský len na základe svojej vlastnej národnosti povšechne a opravdive vzdelať sa môže“.

Jednotlivci môžu ovšem v priaznivých okolnostiach i pomocou inorodých prostriedkov znamenitého vzdelanosti stupňa dosiahnuť. — Ale ako stadiaľ, že jednotlivec i v skromnej komôrke pohodlne hýbať sa môže, ešte nenasleduje, žeby sa do tej istej komôrky súčasne i celý národ vpratať dal: taktiež zo vzdelanosti jednotlivcov, cudzími prostriedkami nadobudnutej, zavierať neslobodno, že by cudzia osveta na daktorý národ vo veľkom preliať sa dala. Dejepis všetkých století učí, že také pokusy voždy bezúspešne ostali; nielenže všeobecnú osvetu v národe neroznietili, ale i na mravy škodlivý vplyv mali; pretože krehkosť prirodzenosti ľudskej zapríčiňuje, že rozličné národy vo valnom vzájomnom dotýkaní šľachetné vlastnosti síce veľmi ťažko: naproti ale nemravy veľmi ľahko si zdeľujú.

Tak ako človek len vlastnýma očima vidieť, len vlastnýma ušima slyšať dokáže: taktiež i národ bársktorý len vlastnou rečou, len na základe prirodzených vlôh vzdelať sa môže. Prevážna väčšina bársktorého národa, prácou telesnou zamestnaná, nemá, ani nikdy nemala, ani mať nebude času cudzie mluvnice prehŕňať: a ako vo vychovávacom ústave obratný vychovateľ na obzvláštnu povahu jedného každého chovanca zreteľ obracať má: tak i veškerý národ len na základe jeho vlastnej, prirodzenej povahy zdarne vychovať sa môže. Len národné vychovávanie vyvinuje ten sebacit, tú upovedomelosť, to váženie si samého seba, ktoré je jediným, nevyhnuteľným, bezpečným základom všakolikého hmotného, duševného a mravného pokroku a zdokonaľovania.

Druhú zhorapodoktnutých právd vyslovujem takto: „Národ slovenský len pomocou vzdelaných svojich súkmeňovcov národnej osvety účastný stať sa môže.“

Len vzdelanci národní vládzu tým čarovným kľúčom, ktorým chrám osvety národnej otvoriť možno. Lebo len oni pochopujú dokonale povahu a potreby národa svojho; len oni cítia sa ako prirodzené údy národa svojho, čerpajúc stadiaľ ono oduševnenie, ktoré všakové prekážky v bohumilej národného apoštolovania práci vyskytujúce sa víťazne zvládnuť dokáže; len oni poznávajú dôkladne prostriedky tie, ktorými sa národu svojmu prístupnými stať môžu.

Nože teda milá Braťo, chute do práce! — Viem dobre, cítim od mnoho rokov, že úloha naša ťažká, preťažká je. Prekážok a nedostatkov zo všetkých strán celé Tatry; pomôcok málo, časy nepriaznivé, ochablosť a netečnosť veľkej časti národa desná. — Ale z druhej strany účel šľachetný: mravné totiž pozdvihnutie celého národa, národa to nášho, a tým rozširovanie kráľovstva božieho na zemi. Účel taký napnutia všetkých našich síl, a najväčších obetí hoden je. Radostné výsledky, ktorými dobrotivý Boh doterajšiu našu usilovnosť, v pomerne krátkom čase, požehnať ráčil, nech nám budú pohnútkami, nech oživujú našu dôveru ku krajšej budúcnosti, kto vytrvá až do konca, ten spasený bude!

Nemôžem dokonať tento môj srdečný preslov, aby som neodporúčal slávnemu Spolku do láskavej pamiatky výtečníkov našich, v behu priam minulého matičného roku, na našu veľkú žalosť, do večnosti povolaných. Buďteže nám Oni vzorom rodoľubej horlivosti, pracovitosti a neohrozenosti. Tak postavíme im pomník, veľkým ich zásluhám primeraný; jestli totiž kroz verné nasledovanie naše a nášho potomstva takých skvelých príkladov učiníme, aby miláčkovia títo naši k blahu národa pôsobili bez konca.

Vo Sv. Kríži 31. augusta 1866

Štefan Moyses, v. r.

Biskup bystrický, Jeho cis. kráľ. apoštol. Veličenstva skutočný tajný Radca, Predseda Matice slovenskej