Zlatý fond > Diela > Matičné reči biskupa Štefana Moysesa a ich buditeľský význam


E-mail (povinné):

Svetozár Hurban Vajanský:
Matičné reči biskupa Štefana Moysesa a ich buditeľský význam

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Zuzana Babjaková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Erik Bartoš, Ida Paulovičová, Marián André, Katarína Tínesová, Slavomír Danko.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 47 čitateľov

Reč Štefana Moysesa povedaná na treťom valnom zhromaždení Matice slovenskej dňa 9. augusta 1865

Slávne zhromaždenie Matice slovenskej!

Posvätné číslo trojky značiť bude nám i potomstvu prítomnú schôdzku, valné totiž dnešné zhromaždenie Matice slovenskej. Pod štítom uzákonenia zemepánskeho po tretíkrát zhrnuli sa zo všetkých strán čarokrásneho Tatranska milovníci národa a života slovenského do pohostinného mesta tohoto, by spojenými silami ducha radili sa a uzavreli, čo by sa im k vytknutému veľaváženému a šľachetnému smeru zhodným a užitočným videlo.

Poobzerajúc sa na minulosť Matice Slovenskej, na prekonanú tak rieknuc. čiastku duševno-národnej púte našej, nie bez príčiny cítime radostným citom dmúť sa hrude naše; bo — buď večná chvála všemohúcemu Bohu, ktorý nás posilňoval, večné vďaky dedičnému Kráľovi, ktorý nás zaštituje, úprimná a trvanlivá uznalosť prítomnosti i budúcnosti milým národovcom, obetovavším čas a sily svoje na žertveníku národnej osvety, — pokročili sme znamenite!

Vzdor príslovnej chudobe národa nášho zhromaždili sme si v krátkom behu dvoch rokov a dakoľko mesiacov majetok povšimnutiahodný a rozmnožujeme ho s ochotnosťou, ohľadom na ťažkosť časov, opravdive podivuhodnou. Tak doviedla Matica naša znášať znamenité útraty na uverejnenie plodov našej mladistvej slovesnosti; podporovať ako verejné naše učebné ústavy, tak i jednotlivých nádejných mladíkov, poruku[47] to lepšej budúcnosti rodu nášho; povzbudzovať výtečníkov našich k prácam, národu na česť a úžitok slúžiť majúcim; konečne napomáhať potrebou a núdzou skľúčených poctivých súkmeňovcov, poskytovaním peňazí na zákonné úroky.

Mimo peňažitého majetku zozbierané znamenité množstvo všakových pomôcok vzdelávateľných, záležiacich v knihách, listinách, minciach a umeleckých výtvoroch, z ktorých predmetov mnohé sú nemalej ceny a významnosti ohľadom na dejiny národa nášho.

No ačpráve stav tento radostný je, predsa ďaleko buď od nás, by nás nebezpečnou spoľahlivosťou naplňoval.

Opätujem, čo som pred rokom vyriekol: „núdza úbohého národa nášho je nevýslovná: potreby jeho sú nesčíselné“.

Ďaleko teda odstúp od nás podlá zmalátnelosť, ochablosť a neplodné ľúbostkárstvo; doteraz dosiahnuté výsledky účinkovania nášho nech nám nebudú podnetom ospanlivosti, ale radšej mocným ostňom príčinlivosti, dúfajúcim už nie bezzákladne v hojné ovocie mužného usilovania nášho a pevným presvedčením, že spasenie drahého národa nášho z tmy nevedomosti a z poroby nerestí, vyplývajúcich nevyhnutne z tejto duševnej tmy, hlavne len od neho samého, to jest: od nás závisí a že spasenie toto bez všestranného nášho usilovania a vytrvalej pracovitosti naprosto nemožné je.

Len sám všemohúci Boh môže z kamenia tvoriť synov Abrahámových.

Pre silu mnohostranne obmedzeného človeka národ bársktorý už v hmotnom ohľade je také ozrutné bremeno, že ním hocijaká vonkajšia sila hýbať tak ľahko nedokáže.

Omnoho slabší vplyv má vonkajšia sila na vnútorné, duševné moci: na rozum a vôľu, na vyvinovanie a zdokonaľovanie vlôh týchto.

Ako síce z jednej strany hatiť, prekážať, tak ovšem i pomáhať, podporovať, môže i vonkajší vplyv duševné sily a vlohy: nikdy ale konečne buďto zahatiť, prekaziť, buďto ale zdarne vyvinúť, zdokonaliť bez vnútorného spoluúčinkovania. — Nikdy a nikde nestal sa jednotlivec, tým menej národ nasilu buďto učeným, buďto čnostným. V ohľade tomto duch človeka takto je neodvislý, že i milosti božej, na svoju ovšem ujmu, sprotiviť sa môže.

Nič teda istejšieho nie je, ako že národ bársktorý buďto hlavne prácou vlastnou, vnútorným prebudením, vlniacim sa voždy priestrannejšími kruhy, všestrannou horlivou usilovnosťou, mužnou a obetivou vytrvalosťou — pod štítom pomoci božskej a priazňou spravodlivej občianskej vlády — z poroby duševnej zdvíha sa; buďto ale, zase len hlavne vinou svojou, vlastnou driemavou necitlivosťou, podlou jednotlivcov sebeckosťou, slepou oproti blahoprajným náradám zaťatosťou — navzdor milosti božskej a mnohokrát i priazni spravodlivej občianskej vlády — v duševnom otroctve hnije.

Tým zreteľne vyvinuje sa i naša hlavná úloha, splývajúca so všeobecným určením pokolenia ľudského, ktorej nevšimnutie s najžalostnejšími výsledkami nikdy sa minúť nemôže.

Božie ustanovenie plní sa nevyhnuteľne; už či na blaho, či na stratu našu: to od nás závisí; ale plní sa istotne.

Dľa vôle božskej, napríklad, ustanovené je každému človekovi raz umreť. Preto smrti vyhnúť sa nemožno.

Pravda je síce, že blahoslavení mŕtvi, ktorí v Hospodinovi umierajú: naproti ale, že smrť hriešnikov je najhoršia; ale umreť je predsa i čnostnému, i hriešnikovi.

Podobne: pretože Boh vyriekol nad prvým človekom, že v potu tvári svojej vyhľadávať má chlieb svoj, pretože Boh človeka tak stvoril k práci, ako vtáka k lietaniu: určeniu tomuto smrteľník bez vlastnej ujmy zneveriť sa nemôže.

Ovšem ani ten nie, ktorému cudzie mozole majetok zaopatrili; pretože jestli práca telesné sily vyčerpať, duševné moci zoslabiť môže: záhaľka a lenivosť sily ak telesné, tak i duševné neomylne nivočí a zabíja.

Práca teda, usilovnosť, pilnosť a namáhanie je dľa vôle božskej určením ako jednotlivcov, tak i celých národov. Len prácou, ustavičným vyvinovaním a upotrebením ako síl telesných, tak i vlôh duševných zdokonaliť a zošľachtiť sa dokážu jednotlivci i národy, zaopatriť si môžu opravdivú dôstojnosť obrazu božieho a zaujať počestné miesto v človečenstve.

Ó, kiež mi teda dané volať hlasom zemou zatriasajúceho hromu — ba hlasom trúby anjelskej, otvárať majúcej hroby v deň posledný.

Rode môj, milý Národe slovenský! Spal si duševne stá, ba tisíce liet, precitni už niekedy a zmužni; precitni k práci človeka hodnej a sebe užitočnej; — ver mi, nevyhneš sa práci, bo práca je určenie tvoje, jakožto úda človečenstva, zákonom, pochodiacim z vôle božskej; — pracovať teda bude Ti voždy; už či len na úžitok iných, či i na svoj: voľ si! — Neukazuj mi Tvoje tvrdé mozole, znám ich! Ale priam to mi štiepa srdce horkou žalosťou, že z tak mnoho tvrdých mozoľov tak málo úžitku pre Teba! — Nesťažuj si, drahý Rode môj, na krušnú svoju domovinu, oplýva ona nielen krásami rajskými, ale i pokladmi nevyvážiteľnými, ktoré ale len osvetou rozbystrené oko spatriť a zúžitkovať dokáže. — Neodvolávaj sa, Národe môj, na skrovné číslo údov Tvojich. Nikdy nebol početnejší národ Grékov; skromné a neplodné bolo územie Attiky, a ako praví vehlasný Chateaubriand:[48] mesto Aténske, ačpráve nevyrovnávajúc sa počtom obyvateľstva s jedinkým predmestím terajšieho Paríža, predsa v dejinách človečenstva o slávu závodí so svetovládnym Rímom; bo totiž nie z množstva netečných delníkov, ale hlavne zo svornosti, horlivosti a rozumnosti pracovníkov vyplýva zdar činnosti ľudskej!

Nie teda vo vyššie spomenutých okolnostiach väzí príčina Tvojich nerestí, drahý Rode môj, ale v nedostatku duševnej osvety. Rozptýlený si nie natoľko priestorne, ako duševne. Rozptýlený si ako zrnká poľa piesočnatého, ktorými zahráva každý vietor. Zostav sa teda osvetou duševnou, povedomím národným, obecnomyseľnosťou; zostav sa bezpečnými prostriedkami týmito v skalu tuhú, vzdorujúcu i treskom hromov i besnote víchrov!

Máš, drahý Rode môj, vo vzdelancoch Tvojich vodcov horlivých, obetivých, množiacich sa, buďte Bohu vďaky, zo dňa na deň; nezarmucuj ich netečnosťou svojou; však snahy ich, mnohokráte s bolestnou ich újmou spojené len na dobro Tvoje smerujú. Pomysli, Národe drahý: odkiaľže bys’ pomoci očakávať mal, jestli nie od svojeti?

Postavže sa na bezpečné plecia prirodzených vodcov svojich, by si sa povýšil; otvor ochotne oči svetlu pravdy a užitočných vedomostí, ktoré Ti domáci vzdelancovia Tvoji v podobe zrozumiteľnej, v prirodzenej Tvojej jadrnej reči prednášajú; pracuj pilne na národa roli dedičnej!

Boj sa pritom Boha; buď verný dedičnému Kráľovi, ako si bol od pamäti ľudskej, buď poslušný zákonom občianskym, a ver mi, Národe drahý, že Ti bude, ako Ti nebolo!



[47] poruka — záruka, ručenie

[48] Chateaubriand, Francois René (čítaj: šatóbrian), slávny francúzsky spisovateľ a politik. Žil v rokoch 1768 — 1848.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.