ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slávne zhromaždenie Matice slovenskej!

Po uplynutí jedného roku započíname druhú valnú hromadu spolku nášho Matice slovenskej. Započíname ju v meno všemohúceho Boha; pod spravodlivou a neprekonateľnou záštitou najdobrotivejšieho Zemepána, nežného Otca veškerých národov, prozreteľnosťou božskou Jeho správe zverených; započíname ju v zákonnej prítomnosti zemepánskeho povereníka, v blahorodej osobe Jeho Veľkomožnosti p. kr. radcu a I. podžupana tejto župy turčianskej Šimona Nemessa, muža to, ktorého nemenej statočnosť a naproti národu našemu priaznivosť, ako i ctihodná osoba nám dobro známe sú; započíname ju konečno v lone rodoľubného tohoto mesta Sv. Martina, ktoré národ náš už pred tromi roky k srdcu svojmu privinulo, pred jedným rokom prvé valné zhromaždenie už uzákonenej Matice našej s nevídaným, len neodrodilému Slovanovi vlastným pohostinstvom do lona svojho prijalo, a ktorého rodoľubná obetivosť u vďačného potomstva vo tri vrhy slávne hlásať sa bude dokiaľ ostatný slovanský jazyk neonemie.^[45]

Do oboru spolku nášho, dľa stanov jeho, nepatria síce ani občianske ani náboženské záležitosti; ničmenej je spolok náš opravdive pravý a pevný základ a nevyhnuteľný prostriedok úspešného účinkovania vo veškerých vrstvách života nášho národného.

Lebo ako beľmom zatiahnuté oko, ani v hospodárstve, ani v umelectve zreteľne patriť nedokáže; tak i nevedomosťou a predsudkami zatemnený um, ani v občianskych, ani v náboženských záležitostiach pravdive a bezpečne súdiť nevládze. — Nevedomec, slepému stroju podobný súc, ani dobrý kresťan ani rozumný hospodár, ani užitočný občan, ani verný poddaný, ani obetivý národovec v pravde byť nemôže: a jestli sa takým byť vidí, je to len slepá náhoda: lebo totiž priaznivé sily naňho účinkujú, lež zvrtne sa ako trstina, akonáhle protivný vietor duť počne; lebo vo svojej duševnej slepote nemá človeku prístojnej samostatnosti.

Slepotu ale duševnú rozjasňovať, nevedomosť zaháňať, predsudky cúdiť je bezprostredný účel Matice našej slovenskej. Skadiaľ vidno, že otázka o Matici slovenskej je totožná s otázkou o hodnosti ľudskej a všestrannom blahobyte veškerého národa slovenského.

Ktokoľvek teda, behom prozreteľnosťou božskou ustanovených udalostí, údom je slovenského národa; ktokoľvek ako taký, ctihodný prach otcov a dedov svojich hyzdiť za ohavný hriech považuje; ktokoľvek bohumrzkým odrodilstvom poškvrniť sa nechce; ktokoľvek k slovenskému ľudu v pomeroch buďto spoločenských, buďto občianskych, buďto konečne úradných ako človek svedomitý stáť chce; slovom: ktokoľvek s národom slovenským poctive zmýšľa: tomu na obstánku (udržaní), upevnení a rozkvete Matice slovenskej záležať musí. Zvlášť ale horliť majú o Maticu slovenskú: vedomcovia a vzdelanci slovenskí, potom takí národovci, ktorým buďto zámožnosť, buďto úradné postavenie výdatnejší vplyv poskytujú; konečne veškeré obecenstvo národa slovenského.

Svetlo to, ktoré budúce cesty národa slovenského ožiariť má, aby tento z otroctva nevedomosti, ktorým nesčíselné veky skľúčený biedne stonal, ba bohužiaľ ani nestonal, lež len hlivel, šťastlivo vymanený, pravdou a mnohonásobnými vedomosťami ozbrojený k časnému a večnému blahobytu svojmu bezpečne pokračovať doviedol, — blahonosné to svetlo len od vedomcov a vzdelancov národných vychodiť môže, ktorým v mladosti ich priaznivé okolnosti, to jest prozreteľnosť božská z nevyvážiteľných žriedel pravdy v hojnejšej miere čerpať dovolila.

Každý dar boží nakladá ním obdarovanému povinnosť: tenže dar v obore vlastného vplyvu rozširovať. Tým obdarenec stáva sa prostredníkom milosti božej. Tak napríklad: Apoštolovia Kristovi a iní bezprostrední učedelníci jeho, osvietení byvše živým slovom Syna božieho pravdami nebeskými, nepochybovali o povinnosti svojej: tie isté pravdy u všetkých národov sveta, s vynaložením svojich síl, pohodlností, ba i samého života rozširovať. To je povinnosť, to povolanie kresťanského vedomca vôbec a vzdelaného národovca oproti svojim rodákom obzvláštne; lebo kto sa o svojeť nestará, vieru zatajil, ba neveriaceho je horší.

Dľa podstaty človeka, v ktorom telo s dušou, schopnosti a potreby telesné s duševnými úzko, ba nerozdielne spojené sú, vyššie duševné účely mnohýkrát len hmotnými prostriedkami, alebo aspoň výnimkami dosiahnuť sa dajú. Tu teda nastáva úkol zámožnejších národovcov, aby poskytujúc hmotné prostriedky k rozširovaniu osvety vlastného národa, nazhromaždili si pokladov, ktoré ani hrdza ani moľ nepokazí a zlodeji nevykopú a neukradnú.

Medzi pákami (dvíhadlami) v spoločnosti ľudskej znamenitá je tá, ktorá v úradnej moci záleží. Jest teda ovšem povinnosť slovenského úradského, ba každého človeka v lone národa slovenského úrad dajaký zastávajúceho, účel Matice slovenskej dľa okolností podporovať. Však účel Matice slovenskej záleží v rozširovaní opravdivej, na základe kresťanskom osnovať sa majúcej, teda bohumilej osvety znamenitej čiastky občanov drahej našej vlasti uhorskej a poddaných spoločného nášho apoštolského Zemepána. Takáto ale osveta vpravde nikomu škodiť nemôže: ovšem ale užitočná je ako jednotlivcom, tak i državnému celku; však Matica slovenská nie je pokútna dajaká spoločnosť, zaoberajúca sa hriešnymi, nebezpečnými zámermi; lež je spolok, majúci najšľachetnejší účel, a priam preto blahosklonným sprostredkovaním najvyšších krajinských právomocností do života vstúpivší; však uhoľný ten kameň, na ktorom spočíva budova Matice slovenskej je najvyššie zemepánske potvrdenie Jeho císarsko-kráľovského apoštolského Veličenstva k prospechu a zveľadeniu toho istého národa slovenského, o ktorom Jeho Veličenstvo z vysokosti Svojho císarsko-kráľovského prestola vysloviť ráčil, že jeho vo všakových ťažkých časových pomeroch dosvedčenú poddanskú vernosť uznáva. Nemôže sa teda úradnej povinnosti protiviť to, čo je v sebe dobré a bohumilé; čo je ako jednotlivcom tak i verejnému životu užitočné; čo je najvyššími krajinskými právomocnosťami sprostredkované; čo je konečne najjasnejším Zemepánom potvrdené.

Lež obzvlášte horliť má o Maticu slovenskú pospolité obecenstvo národa slovenského. Matica slovenská pochopená ako národ slovenský vzdelávajúci ústav, vedomcom a vzdelancom národa tohoto ovšem nevyhnuteľne potrebná nie je: bo oni ako takí už i inými prostriedkami dorazili k účelu tomu, ku ktorému spolok náš smeruje. Pre vedomcov a vzdelancov slovenských je účasť na Matici slovenskej, buď by ona^[46] v učených prácach, alebo v hmotnej podpore záležala, číra obeť: šľachetná síce obeť, ale predsa len obeť, pochádzajúca z horúcej lásky oproti vlastnej krvi, oproti súkmeňovcom svojim, nepriazňou minulých vekov do duševnej poroby — najbiednejšieho to na svete otroctva — upadnuvším. Toto biedne otroctvo vyhladiť usilujú sa vedomcovia a vzdelanci slovenskí ochotnou obeťou nielen duševných a hmotných síl svojich, lež mnohokrát i požertvovaním skvelejšieho, vlohám a zásluhám svojim primeranejšieho behu života.

Lež pospolitosť a obecenstvo ľudu slovenského, jeho pozdvihnutie z mrákot nevedomosti, zušľachtenie jeho mravov, hmotná pomoc v jeho nedostatku: teda uľavnenie jeho mnohostrannej núdze a tým povýšenie jeho na hodnosť opravdivo ľudskú: toto je hlavný účel, toto bohumilá úloha Matice slovenskej; ale priam v tomto záleží i mocná pohnútka pre pospolité obecenstvo národa slovenského horlivej účasti na snahách Matice slovenskej.

Nože teda milí rodáci slovenskí! chyťme sa spoločnými silami takej dôležitej práce: zastaň každý mužne miesto svoje a pričiň sa dľa možnosti o zveľadok ubiedeného národa nášho na poli tomto, milosrdenstvom božím a spravodlivosťou najjasnejšieho Mocnára nám poskytnutom. Nemyslime, že sme už povinnosti našej národnej, ba ako občianskej tak i kresťanskej zadosť učinili, jestli sme dajaký príspevok do pokladnice spolkovej vložili, alebo na valnom zhromaždení jeho zúčastnili sa.

Núdza úbohého národa nášho je nevýslovná; potreby jeho sú nesčíselné; tu teda myseľ úprimná a zhodná, účinkovanie všestranné a napnutie nepretržené požaduje sa, aby sa toľká núdza zamedzila, aby sa toľkej biede odpomohlo, aby jeden celý národ zo sna smrti duševnej k čulému, človeka dôstojnému životu vzkriesiť sa mohol. Čo keby sa stať hrozným osudom nemalo, žiadúcejšie by ovšem bolo, aby všemohúci Boh biedny náš národ z obličaja zeme vyhladil, lež aby sme po tisícročnej duševnej porobe ešte i budúcne v podobnom otroctve sebe i celému človečenstvu na potupu živorili.

Lež dôverujme sa lepšej budúcnosti! Sme síce ešte biedni: no klíčky radostnejšieho vývinu krásne sa ukazujú a nádejne zmáhajú. Od pamäti ľudskej nebolo doby, v ktorej Slovensko tak pokročilo by bolo, ako v práve minulých troch rokoch. Keď sme pevný základ takmer z ničoho položiť mohli, Boh dá, že i celú budovu v krásnej podobe vystaviť dokážeme; čo tým dôvernejšie úfať môžeme, že priaznivý nám smer prítomného času vo všetkej, ďalej rozmáhajúcej sa spravodlivosti citu susedných národov, v ľudskejšom duchu občianskych zákonov, v blahosklonnosti oproti nám najvyšších krajinských právomocností, v nezvratnej spravodlivosti najjasnejšieho Zemepána, ako i v každodenne šíriacom sa prebudení nášho drahého národa — zreteľne zjavuje sa; v akomže položení schádza nám jedine hojné vyplnenie pobožného vzdychania u bratského národa, junáckych totiž Chorvátov, v krásnej obyčaji stojaceho: „Bog pomozi k našoj slozi!“