Pod lipkou

Prišiel teplý vetrík, stopily sa ľady: oko roľníkovo už veselšie hľadí. Slniečko nad horou tiež veselšie svieti, na ňom sa pod stenou hrajú naše deti. Trávička zelená tisne sa zo zeme: hore sa, roľníci, orať, siať pôjdeme! A čo roľník svojou rukou na zem hodí, to v zelenom rúchu utešene vzchodí. Zelená sa pole, zelená sa i háj: rozzeleň sa už aj ty náš tatránsky kraj. Obleč jarné rúcho národného bytu, bo len tak ti svitne doba blahobytu! 1893

Klas nádeje plný na steble sa kníše a kamkoľvek kročíš, všetko vôňou dýše. Slnko hreje — nebom letia strašné mraky, smutne hľadia na ne roľníkove zraky. Ale Boh je dobrý, búrka sa pominie a roľníkovi zas nová nádej kynie. V jeho tvrdej ruke zablysne sa kosa ešte zavčas rána, keď je dobrá rosa. A keď mu aj s čela pot cícerkom tečie — veď sa z toho potu chutný chlebík pečie. Šťastný každý národ, ktorý rád sa potí; lenivosť každého do záhuby sotí. 1893

Už pastieri ženú statok dolu s holí, roľník tiež už všetko sviezol do stodoly. Vykopal i obral — a zas znovu seje, lebo roľník nikdy nie je bez nádeje. On za všetky dary, ktoré domov nosí, vzdáva Bohu vďaku a zas druhé prosí. Bo vie, že bez Jeho žehnajúcej ruky ani mozoľná dlaň nedorobí múky. Boh požehnal mnoho a požehná zase — Slovák v Neho pevne dúfa v každom čase. Šťastný národ, ktorý nádej v Bohu skladá; kto sa Boha spustí, v prepasť večnú padá. 1893

Pod vysokou Tatrou v našom kraji drahom všetko zôkol-vôkol pokryté je sňahom. Belejú sa polia, belejú sa hory, ostrý vietor fučí ponad naše dvory. A hoc sňah sa stále sype ako z vreca, pracovitý ľud náš nezaháľa predsa. Každý robí svoje — žena, muž, i deti, — v nádeji, že skoro krásna jar priletí. Prileťže už, prileť, ty jar utešená, čaká ťa už moja Slovač ubiedená. Prileťže už, prileť, stop ľad, osuš vodu — dones Slovákovi voľnosť a svobodu! 1893