ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Povedz mi, dievčatko, kde si sa ty vzalo? „Opýtaj sa neba, to mi život dalo.“ Povedz mi, dievčatko, načo si na svete? „Opýtaj sa včelky, čo robí na kvete?“ Povedz mi, dievčatko, ako ťa volajú? „Nepoviem, len tomu, čo ma preň chovajú.“ Povedz mi, dievčatko, kedy ťa prísť pýtať? „Keď budú v záhradke fijalky prekvitať.“ Povedz mi, dievčatko, či budeme svoji? „Budeme, ak Boh dá, len keď nás kňaz spojí.“ 1894

Anička, Anička duša moja drahá, vždy ma čosi k vašej záhradôčke ťahá. Nevábi ma ku nej vonná fijalôčka, ale ma k nej vábia tvoje sivé očká. Tie ružové líčka a tie sivé oči omámia každého, kto ťa len raz zočí. Len raz som ťa zočil, už nemám pokoja, vždy na teba myslím, holubička moja. Kdekoľvek sa pohnem, vždys mi pred očima, vždy cit ramien mojich v duchu ťa objíma. Srdce moje vrelou láskou k tebe horí, ono neprestajne len k tebe sa borí. Len po tebe túži, teba vidieť žiada a vždy mi len šepce: „Táto — lebo žiadna!“ 1880

Darmo sa, šuhajko, darmo sa k nám vláčiš: nebudem ja tvojou, ty sa mi nepáčiš. Lebo sotva si bol rok na vojenčine, už len hanbu robíš krásnej slovenčine. Hovoríš, sťa šľajfiar, čo nožnice brúsi a tak spievaš, ako keď gagocú husy. Nechcem ja šuhaja, čo inakšie vraví; že bych šla za teba, to si vyhoď z hlavy. Pôjdem ja za Janka na budúcu jeseň, bo ten nemá milšej nad slovenskú pieseň. 1893

Škoda ťa, dievčatko, škoda tvojej krásy; všetko, čo má srdce vždy sa k svojmu hlási. Škoda ťa, dievčatko, že si z nášho kraja; planí sú to ľudia, čo svoj pôvod taja. Narodila si sa zo slovenskej matky a hľadáš si už len cudzie kamarátky. Cudzie kamarátstvo opicou ťa spraví; poctivá Slovenka vždy slovensky vraví. Keď chceš byt mátohou buď si, ale veru slovenskí mládenci mátoh nepoberú. 1898

Nepýš sa, šuhajko, svojou zámožnosťou, ak nezdobíš svoju dušu nábožnosťou. Bohatstvo nemáva stálosti na svete: príde prudký vietor, ako smeť ho zmetie. Pamätaj, že nieto väčšej zámožnosti nad šľachetné srdce a kresťanské cnosti. 1893

Nepodaj, dievčatko, šuhajkovi vody, kým sa nepresvedčíš, že len k tebe chodí. Nedávaj, dievčatko, šuhajkovi pierka, ak zvieš, že chodieva aj pred cudzie dvierka. Nepodaj, dievčatko, šuhajkovi rúčky, kým ti nedonesie svadobnej obrúčky. Nedopraj, dievčatko, šuhajkovi bozku, len keď budú v chráme horeť sviece z vosku. Nedaj sa mu bozkať, hoc ti aj mať káže: uver šuhajkovi, len keď vás kňaz sviaže. 1900

Hlboká vodička pod vysokým dubom: never vždy, dievčatko, šuhajkovým sľubom. Nejeden šuhajko rád k dievčatku chodí, a sotva odíde, s druhými sa vodí. Nejeden šuhajko veľmi pekne vraví, mnoho nasľubuje, ale málo spraví. Nejeden ti sľúbi vernosť až do hrobu, aby ťa pripravil o tvoju ozdobu. Preto, dievča, never šuhajkovým sľubom, lebo mnohý z nich má všeličo za lubom.

Na konci dediny široký potôček: nepríď ty, šuhajko, viac k nám pod oblôček. Nepríď viac, šuhajko, na našu lavičku, keď za tým potôčkom máš driečnu Aničku. Keď ju máš, maj si ju; ja jej nezávidím, ale v našom dvore nech ťa viac nevidím! Choď si len, šuhajko, ta za ten potôček, tam svojej Aničke kukávaj do očiek.

Dozrely jabĺčka v súsedovie sade: išla by ich potriasť, ale neviem, kade. Vráta sú zavreté a plot je vysoký; potrasže ich, potras, Janík sivooký. Potrasže ich, potras a pár ich sem prehoď, ale si k nám viacej kamarátov nevoď. 1892

Dozrely karmanky v súsedovie sade; pýtal bych si jednu, keby som šiel tade. V súsedovie sade dozrely hruštičky: pýtal bych si zo dve od mojej Zuzičky. Ale miesto Zuzky je tam vždy len mamka a tá nemá srdca pre dcérinho Janka.

Do našej komôrky mesiačik sa díva: ach, čože sa môjmu šuhajkovi sníva? Sníva sa mu, sníva, že trávičku kosí za letného rána, za striebristej rosy. Keby bolo možno, šla bych aj ja za ním, aby ho videla ešte pred svitaním. 1893

Povieva od hory studený vetríček: kdeže si mi, kde, môj švárny šuhajíček? Chodníček od hory sňahom je zaviaty: kdeže by bol, tu som pred vašimi vráty. 1902

Kukulienka kuká na zelenom bučku: kedy mi, dievčatko, kedy podáš rúčku? Hviezdičky na nebi nemožno prečítať podám ti ju vtedy, keď ma prídeš pýtať. 1892

Na našej jabloni vyspevujú vtáčky: či už smiem, dievčatko, prísť k vám na pytačky? Poletuje motýľ s kvietočka na kvietok: šuhajko, ty hľadáš len veľký majetok. Kŕdeľ husí pláva k prostrednému mlynu: ja som nie bohatá, ty si hľadaj inú. Studený vetríček fúka od hájička: ja pôjdem na jeseň za môjho Janíčka.

Šteboce vtáčatko v záhrade na kríčku: či myslíš, Janíčko, na tvoju Aničku? Škovránok zpod hrudy letí hor do neba: na kohože myslieť, akže nie na teba?! Ja stále myslievam na teba, Anička, len i ty vždy mysli na svojho Janíčka.

Rozvíja sa lipka konča nášho dvora: kedy sa mi vrátiš zpoza toho mora? Dolu dolinôčkou potôčik žblnkoce: ak dá Pán Boh zdravia, prídem na vianoce. Padá lísťa, padá s ožlknutých stromov: kedy už, šuhajko, kedy prídeš domov? Vyteká potôčik z tichej dolinôčky: počkaj len, dievčatko, prídem o dva rôčky.

Začaly v záhradke ružičky prekvitať: povedz mi, dievčatko, či ťa smiem prísť pýtať? Kačička divoká hore vodou pláva: kto ma chce prísť pýtať, nech sa neustáva. Preskočil Janíčko ponad bystrú vodu: jemu podám rúčku, bo je môjho rodu.

Žblnkoce potôčik pod zeleným hájkom: prechodí sa tade milá so šuhajkom. Pred kolibou bača trúbi: tuli-tuli! a dievčatko nežne k milému sa túli. Potôčik si nôti svoju letnú pieseň; šuhaj milej šepce: vezmem ťa na jeseň. Ozýva sa horou zvuk bačovej trúby: nedaj nič, dievčatko, na milého sľuby. Jeseň sa minula, prešly aj dve letá a šuhajko išiel do šíreho sveta. Tečie voda, tečie s vršku do doliny: nebanuj, dievčatko, vezme si ťa iný. 1892

Usmieva sa kvietok v zelenej trávičke: sedí na nej Janík pri švárnej Aničke. Janíčkove očká na Aničku svieťa, ako v tej trávičke rozkvitnuté kvieťa. A Anička k nemu svoju hlávku kloní; — lež o tri dni jej už umieraček zvoní. Kosou sťatý kvietok v zvädlej tráve hynie a Janík sa dobre v žiali nepominie. 1892

Vychodí slniečko zpoza Ostrej skaly: nepovedz, šuhajko, že sme sa bozkali. Nepovedz, nepovedz, ani za svet celý, aby moja mamka o tom nezvedeli. A keď zvedia, čože? Daj si ti mi Bože, veď sa azda milý s milou bozkať môže! 1893

Povieva vetríček ponad naše sady: nepovedz šuhajko, že sa máme radi. Kolíše sa klások na zelenej slamke: nepoviem, dievčatko, iba tvojej mamke. 1893

Mesiačik sa díva ponad naše vráta: nevoď si, šuhajko, ku nám kamaráta. Načo ti kamarát? ja čakám len teba, a keď ma chceš bozkať, svedka ti netreba. 1892

Tečie bystrý jarček popred naše vráta: nevoď si, šuhajko, k nám viac kamaráta. Načo ti kamarát, keď len teba čakám? Ty sa ma nebojíš, ja sa ťa neľakám. Nemusí nik vedieť, že sa radi máme, nik nemusí počuť, čo sa shovárame. Dosť, keď vidí a vie milý Pán Boh z neba, že ty len mňa ľúbiš a ja že len teba. 1892

Vychodí mesiačik zpoza našej strechy: nerob si ty zo mňa, šuhajko, posmechy. Keď sa chceš s druhými kade-tade vodiť, čo mi nedáš pokoj, načo máš k nám chodiť? Načo máš k nám chodiť? však sa ti neprosím, ani ti v ústrety perečká nenosím. 1892

Vykvitla ružička v záhrade na kríčku: ach, ktože si vezme tú našu Aničku? Červený koníček dolu jarkom brodí: vezme si ju Janík, ten, čo ku nej chodí.

Povyše dediny zelený hájiček: počkajže ma, počkaj, švárny šuhajíček. Zaletel holúbok na zelenú lúčku: počkám ťa, dievčatko, ak mi podáš rúčku. Ihrá sa vetríček s vetvičkou na žlebe: veď vieš, že ju podám, šuhajko, len tebe.

Zaspievalo vtáča na zelenom bučku: povedz mi, dievčatko, komu podáš rúčku? Prespevuje vtáča v jelšinovom kroví: podám rúčku, podám môjmu šuhajovi. Lieta vtáčik, lieta popod šíre nebe: podám ju, Janíčko, podám ju len Tebe.

Nezametaj, dievča, pred vašimi vráty: už sa ten tvoj šuhaj k tebe viac nevráti. Nechcel zostať doma pri otcovom pluhu, odišiel za more, tam si našiel druhú. Veď ja nezametám, že by ho čakala, ani nie je hoden, by za ním plakala. Keď si našiel, nech má, nech si je s ňou šťastný; príde k nám dnes večer môj Janíček krásny. 1892

Červené jabĺčko v zelenej trávičke: už ty máš, Anička, čepček na hlavičke. Nesníme ti ho už nik na tomto svete, čo sa budeš modliť i v zime i v lete. Už je po panenstve aj po tvojom venci: nesmieš už viac nikdy hľadieť za mládenci. Teraz si už žienkou pri Jankovom bôčku; ani ten už nesmie viac mať frajerôčku. 1892