ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

1869. II.

Básne tohto oddielu tvoria druhý ucelený rukopisný súbor Országhových veršov z roku 1869. Je to malý zošitok s mäkkou bielou obálkou a zlatou oriezkou form. 12 × 19 cm. Obsahuje 56 strán, z ktorých 50 strán je popísaných, na jednej strane je iba fragment básne (1 verš) a 5 strán je prázdnych. Zošit je v Hviezdoslavovej pozostalosti u jeho dedičov v Dolnom Kubíne.

V zošite je krasopisne prepísaný cyklus 89 básní a z poslednej, deväťdesiatej básne je zapísaný len prvý verš: „Cestovali dva mladí“. Na prvej strane hore je vročenie 1869. Je dosť ťažko určiť, ktorý z oboch rukopisných súborov z r. 1869 je časove skorší. Nápadné je, že medzi súborom z veľkého zošitu a cyklom v tomto malom zošitku je nepatrne málo styčných bodov: iba tri básne sa vyskytujú na obidvoch miestach. To by mohlo naznačovať, že oba súbory vznikali paralelne a že rukopisy do malého zošitka ukladal Országh s nejakým zvláštnym cieľom. A charakter básní v tomto zošitku, kde ide z prevážnej časti o lyriku ľúbostnú, intímnu, vedie nás k vysloveniu domnienky, či by sa azda za týmto básnickým cyklom nemohol skrývať onen Országhov zámer vytvoriť „sväzok samých takých petőfických malých ľúbostných kúskov“, o ktorom sa zmienil v liste Medzihradskému (9. XI. 1868) a pre ktorý mal pripravený názov „Kvety srdca“. Pravdaže, túto domnienku nemožno zatiaľ podoprieť nijakým konkrétnejším dokladom. Rukopisná pozostalosť Pavla Országha nám doteraz nijako neosvetlila otázku „Kvetov srdca“ a tento názov sa vyskytuje práve len na citovanom mieste Országhovej korešpondencie s Medzihradským.

No práve pre možnosť takejto domnienky, a potom hlavne preto, že ide o pomerne najucelenejší, básnikom zrejme starostlivo zredigovaný rukopisný súbor, uverejňujeme ho v našom vydaní celý. Jednotlivé básne súboru sú číslované, a preto zachovávame ich presné poradie. Tri básne z malého zošitka nachádzajú sa aj vo veľkom zošite, pričom v ich texte je niekoľko odchýlok. Niektoré z týchto odchýlok, ktoré zjavne sledujú zlepšenie textu v malom zošitku, by nasvedčovali, že text v malom zošite je neskoršieho dáta. Ide o tieto básne (najprv uvádzame text vo veľkom zošite, potom text v malom zošitku):

8. Štyri junce mám — Báseň vo veľkom zošite je preškrtnutá perom i modrou ceruzou. V. 6: Ale čo já povedám: ] Ale čo to povedám; v. 8: im ] jím; v. 10: Čo?… keď ťa ešte nemám. ] Čo?… však ešte ťa nemám.

9. Ako holub, keď sa na vetve kolíše — Vo veľkom zošite má báseň nadpis Ako holub… a prvá strofa je tu preškrtnutá perom i modrou ceruzou. V. 2 — 3: tak sa zakolíše na tej myšlienčičke, | že ma máš Mariška, no, že ma máš rada. ] tak sa zakolembá duša tou myšlienkou, | že ma máš, dievčinka, — nuž že ma máš rada; v. 5: na hybuškej ] na hybučkej; v. 7: tak si zahrkúta na nežnej myšlienke — ] zahrkúta na tej rozkošnej myšlienke; v. 11: na miesto myšlienky ] miesto myšlienočky; v. 12: zavítaš predomnou ] predo mnou zavítaš.

10. Načo mi je mladosť, načo bez ľúbosti? — Vo veľkom zošite má básnička nadpis Ľúbosť a aj ona, ako obe predošlé, je prečiarknutá perom. V. 1: Načo mi mladosť, nač mi bez ľúbosti? ] Načo mi je mladosť, načo bez ľúbosti?; v. 2: Já príjmem ] Ach, ja príjmem. — Pozoruhodné tu je, že zmeny uplatnené v texte v malom zošitku sú ceruzou naznačené ako opravy v texte vo veľkom zošite. To už zjavne svedčí, že do malého zošita sa báseň dostala odpisom zo zošita veľkého, že tento jej text (a podobne aj texty predošlých dvoch básní) je neskorší. A to by len posilňovalo domnienku, že cyklus básní v malom zošitku predstavuje taký výber Országhovej počiatočnej tvorby, ktorý mohol mať zvláštne určenie: dostať sa do tlače. Toto poslanie ostatne naznačuje aj úvodná báseň cyklu „Kto by u nás nespieval?“.

Edičné poznámky

Príprava textu pre tento zväzok Hviezdoslavových básnických prvotín neskrývala v sebe nijaké obzvlášť komplikované textologické problémy. Pri všetkých básňach sme mali pred sebou iba jednu predlohu, či tlačenú alebo rukopisnú, ktorá bola podkladom nášho vydania. Pri Básnických prviesenkách ich prvé vydanie z r. 1868, ktoré je zároveň i posledným vydaním autorizovaným, pri Vzhledaní prvé odtlačenie v Sokole 1868, ktoré je taktiež znením poslednej ruky. Ostatné básne odtláčame po prvý raz v tomto vydaní z básnikových rukopisov. I tu sme mali skoro v absolútnej väčšine prípadov k dispozícii iba jedno znenie, a to také, ktoré má všetky znaky konečnej redakcie, ktoré je autorovým čistopisom. Naša textologická práca sa preto zamerala skoro výlučne na úpravu textu pre toto vydanie, ktoré už svojím základným charakterom (tým, že ide o výber z Hviezdoslavových prvotín) je vydaním čitateľským.

Pri úprave textu pre toto vydanie sme sa v podstate spravovali edičnou praxou SVKL, ktorá už takmer za tri roky činnosti tohto vydavateľstva v oblasti vydávania klasikov slovenskej literatúry vykazuje pomernú ustálenosť. To znamená, že sme sa usilovali sprostredkovať text Országhových básní dnešnému čitateľovi čo najbližšie pomocou úpravy pravopisnej a čiastočne i tvaroslovnej a hláskoslovnej. Pri tejto úprave však hľadíme na to, aby sme sa nikde nedotkli čo i len možného štylistického, resp. estetického zámeru básnikovho a aby sme ňou nijako nenarušili ani celkový charakter jazyka Hviezdoslavových prvotín. Je preto samozrejmé, že sa našou úpravou vôbec nedotýkame lexikálnej a v podstate ani syntaktickej stránky originálu a že plne rešpektujeme pôvodnú zvukovú podobu esteticky tak vysunutého miesta vo verši, ako je rýmová pozícia. Taktiež rešpektujeme čo i len možné eufonické kvality Országhovho básnického textu.

A práve zásada neapretovať, nemodernizovať text Országhových básní viedla nás ďalej k tomu, že v tomto vydaní ponechávame aj niektoré hláskoslovné (resp. tvaroslovné) odchýlky od dnešnej spisovnej normy, ktorých normalizáciou mohli by sme zotrieť zláštne štylistické zafarbenie určitých slov. Týka sa to najmä tvarov, ktoré môžeme kvalifikovať ako nárečové (resp. hovorové) alebo ako básnikove novotvary. Preto ponechávame v texte nášho vydania napr. vedľa tvarov ďaleko, hrabať, ukázať, nikdy, vždycky, zhodných s dnešnou spisovnou normou, i tvary deľako, zahrebať, nikdá, vždycká, odchylné od dnešnej normy, alebo tvary dúverný, hrúzny, zahrúziť, ukiazať, vnísť, bližšej, hodbabný, poviedať, priezočivý a i. Domnievame sa, že dôslednou normalizáciou takých hláskoslovných javov, ktoré sa môžu dotýkať oblasti štylistiky (čiže osobitného charakteru Országhovej slovnej zásoby: dialektizmov, bohemizmov a pod.), prekročili by sme svoju editorskú kompetenciu a zasahovali by sme už do samotnej jazykovej štruktúry Országhovho básnického textu.

Úpravu, ktorej podrobujeme text našich predlôh, možno zhruba charakterizovať takto:

Podľa Pravidiel slovenského pravopisu z r. 1953 dôsledne upravujeme:

1. Písanie i a y. Preto upravujeme: običaj — obyčaj, kryštál — krištáľ, poozíva — poozýva, pištok — pyšťok, zdvyhne — zdvihne, Višehrad — Vyšehrad, neodbitný — neodbytný, ostíchavý — ostýchavý, kosýlka — kosílka, parypa — paripa, štyry — štyri, blisnul — blysnul, cudzých — cudzích atď.

2. Písanie predpôn s-, so- a z-, zo-. Upravujeme napr.: zpev — spev, zpievať — spievať, zkrvavený — skrvavený, zplašená — splašená, zpomínať — spomínať, ztopený — stopený, ztrata — strata, zkaliť — skaliť, zpozorovať — spozorovať, svierať — zvierať, shniť — zhniť, svrhne sa — zvrhne sa atď.

Podľa dnešnej pravopisnej normy upravujeme aj písanie predložiek s (so) a z (zo).

3. Písanie zložených prísloviek, predložiek a spojok. Napr.: od dávna — oddávna, z dola — zdola, v tedy — vtedy, na čas — načas, na poly — napoly, na vždy — navždy, na veky — naveky, na pred — napred, z darma — zdarma, z nezrady — znezrady, po pod — popod, vo pred — vopred, nie len — nielen, keď by — keby atď. Dovedna spisujeme oddelené písanie častice že a apostrofovaného zvratného zámena s’ (sa). Napr.: uslyš že — uslyšže, odkiaľ že — odkiaľže, koho že — kohože, veď že — veďže, stane s’— stanes’ atď.

Odstraňujeme spojovník pri zložených slovách, ako napr. tisíc-ročný — tisícročný; ale spôsob písania tisícraz, storaz upravujeme na tisíc ráz, sto ráz a pod.

4. Písanie veľkých písmen. Upravujeme napr. Praotec — praotec, Archanjel — archanjel, Pekelník — pekelník, Stvoriteľ — stvoriteľ, Svätí — svätí, Seraf — seraf, Rodičovia — rodičovia, Choť — choť, Brat — brat, Priatelia — priatelia, Boh — boh, Pán Boh — pánboh, Vulkán — vulkán (vo význame sopka), názvy mesiacov, napr. Febr. — febr., Apríl — apríl atď.

5. Písanie cudzích slov a vlastných mien. Upravujeme napr. posauna — pozauna, allegorija — alegória, rythmy — rytmy, brillianty — brilianty, athenský — aténsky, million — milión, delphín — delfín, ethika — etika, tyranni — tyrani, phoenix — fénix, poézija — poézia, ideja — idea, kadencija — kadencia atď. Upravujeme i Šparta — Sparta, Lábe — Labe, Prometheus — Prometeus, Evrópa — Európa, Amphion — Amfion, Hector — Hektor, Raphael — Rafael, Xantippa — Xantipa atď.

6. Pri skrátených tvaroch dopĺňame apostrof všade tam, kde chýba; napr. dol’, môž’, hor’ a pod.

7. Úprava interpunkcie. Országhov interpunkčný systém najmä v dlhších alebo tematicky náročnejších básňach je neobyčajne zložitý, niekde až neprehľadný. Oplýva množstvom grafických znamienok, používaných neraz dvojmo i trojmo, čo nijako neuľahčuje čítanie, ale naopak zbytočne zaťažuje vnímavosť čitateľa. Preto sme sa rozhodli čiastočne upraviť Országhovu interpunkciu, no usilovali sme sa robiť to tak, aby sme sa nedotkli bohatej a rozvetvenej syntaktickej členitosti Országhovho textu. Preto naša úprava sleduje predovšetkým zjednodušenie systému grafických značiek; to znamená, že odstraňujeme zbytočné hromadenie interpunkčných značiek (napr. pomlčka a čiarka, výkričník a pomlčka, výkričník, otáznik a tri bodky, bodka a pomlčka a pod.) a ponechávame zväčša len znamienko jedno, to, ktoré podľa významového kontextu má na patričnom mieste stáť.

Zasahujeme i do nadmerného používania dvojbodky, ktorú podľa vetného kontextu často nahrádzame čiarkou. Podobne namiesto stredníka (bodkočiarka) niekde dávame bodku. Čiastočne upravujeme i používanie čiarky: odstraňujeme ju pred zlučovacími spojkami a, i a pred prirovnávacími časticami ako, sťa. Doplňujeme ju však pri vokatívoch a citoslovciach všade tam, kde v origináli nie je.

Niekde sa však úprava interpunkcie musela dotknúť aj syntaxe, totiž členenia Országhovho textu na vetné celky. Vo všetkých našich predlohách, tlačených i rukopisných, začína sa každý verš veľkou písmenou. V našom vydaní tento dobový úzus odstraňujeme a veľkú písmenu kladieme iba na začiatok nového vetného celku. Pritom bolo treba tieto celky vyznačiť všade tam, kde sú v predlohe vyznačené iba neurčite (napr. pomlčkou) alebo vyznačené vôbec nie sú. Touto úpravou sa stal text niektorých básní oveľa čitateľnejší. Je samozrejmé, že vlastnej vetnej stavby, t. j. slovosledu a vnútorného členenia vetných celkov, sme sa nikde nedotkli. Tak isto sme šetrili aj Országhov veľmi častý spôsob klásť vo vete za citoslovo alebo vokatív výkričník namiesto čiarky. (Tu sme rešpektovali aj podobný úzus vo vydaní Spisov P. O. Hviezdoslava v SVKL.)

Všetky tieto pravopisné úpravy dotýkajú sa iba grafickej stránky textu a nijako zjavnejšie nemenia jeho zvukovú podobu. V zhode so zásadami edičnej praxe SVKL robíme však aj také úpravy, ktoré sa dotýkajú i zvukovej stránky pôvodného textu. Dôvodom pre takéto úpravy nám nie je iba mechanické uplatňovanie dnešnej gramatickej normy, ale predovšetkým zjavná neistota a kolísanie v používaní jednotlivých tvarov slova u samého básnika. Preto všade tam, kde sme takéto kolísanie zistili a kde v sebe neskrýva ani potenciálnu estetickú funkciu, dávame v našom texte prednosť tvaru zhodnému s dnešnou spisovnou normou. Ide najmä o tieto prípady:

Kolísanie e/ie v infinitívnej prípone slovies typu videť/vidieť, kde normalizujeme tvar vidieť. Podobnú úpravu robíme aj vo všetkých tvaroch slovies typu mrieť, zrieť a pod., kde originál tiež kolíše medzi e/ie.

Odstraňujeme nedôslednosť originálu pri označovaní kvantity v koncovke -mi, -ami (-ma, -ama) u podst. mien v inšt. pl. a normalizujeme napr. brehmí — brehmi, vrcholmí — vrcholmi, túžbamí — túžbami, slzamí — slzami, obomá rukamí — oboma rukami atď.

Tak isto postupujeme aj pri úprave kvantity v skloňovaní prisvojovacích a osobných zámen. Upravujeme napr. tvojích — tvojich, naších — našich, ních — nich, ích — ich atď. Pri osobných zámenách dôsledne odstraňujeme občas sa vyskytujúcu jotáciu v tvaroch jích, jim a dávame prednosť početne prevažujúcim správnym tvarom ich, im. Pri úprave zámen ešte zjednocujeme dvojtvary zámena ja/já, kde normalizujeme tvar ja a upravujeme kolísanie o/ô v tvaroch prisvojovacieho zámena môj, tvôj (teda napr. mojho — môjho a pod.). Zjednocujeme i občas sa vyskytujúce kolísanie tvaru ukaz. zámena ty/tie v prospech tvaru tie, a opytovacieho zámena kdo/kto v prospech tvaru kto.

Veľa odchýlok od dnešného spisovného úzu v pôvodnom texte spadá na vrub gramatickej rozkolísanosti a neistote pri skloňovaní a časovaní. Preto nájdeme v Országhovom texte napr. tvary očach, prsách, jaslách, myslach, stojá, bojá sa, ale i správne tvary očiach, prsiach, stoja, boja sa a pod. Prirodzene, že v našom vydaní dávame prednosť tvarom zhodným s dnešnou gramatickou normou. V podobných prípadoch však uplatňujeme dnešnú normu aj vtedy, keď nejde o alternáciu nesprávneho tvaru so správnym, čiže upravujeme: ústom — ústam, venci — vencu (dat. sg.) srdci — srdcu (dat. sg.), jädiel — jedlí (gen. pl.), nádeji — nádeje (gen. sg.), v žialu — v žiali, v kolu — v kole, (vo) vichru — (vo) víchre atď.

Podobným spôsobom odstraňujeme i neistotu predlohy pokiaľ ide o uplatnenie rytmického zákona. V Országhovom texte neuplatňuje sa tento zákon tam, kde by sa mal (nájdeme tu napr. tvary krásné, čierných, hviezdným, žiadných, dávných, netúžím, necítím atď.), no uplatňuje sa i v prípadoch spadajúcich pod pravidlo o výnimke, napr. v tvaroch chmárim (inštr. sg.), listie, lístim, nepresvieťa, nelúča, zníža, blíža, riaďa, ľúba (3. os. pl.) atď. V oboch týchto prípadoch odchýlky od rytmického zákona normalizujeme, a to tým skôr, že ani tu originál nie je dôsledný; vedľa tvaru ľúba nájdeme totiž u Országha aj tvar ľúbia a pod.

Pomerne mnoho prípadov kolísania nachádzame u Országha v kvantite hlások. Nájdeme tu napr. tieto dvojtvary: ňádra/ňadrá, najdem/nájdem, ľubý/ľúby, lútna/lutna, marný/márny, (v) hajíku/hájiku, dyka/dýka, slavný/slávny, osud/osúd, vršok/vŕšok, zahrada/záhrada, Marinka/Marínka, ufaj/úfaj, Janošík/Jánošík, lupežník/lúpežník, mrtvý/mŕtvy, úm/um, švarný/švárno. Vo všetkých týchto prípadoch uprednosťujeme tvary, zhodné s dnešnou spisovnou normou a podobne spravidla postupujeme aj pri iných odchýlkach kvantity od dnešnej spis. normy. Podotýkame však, že v rýmovej pozícii, keď ide o zrejmé funkčné využitie i kvantity na utvorenie akusticky bohatého súzvuku, ponechávame i tvary odchylné od normy.

Ešte častejším zjavom je v Országhovom texte hláskoslovná alternácia, čím vznikajú takéto dvojtvary: kľäčí/kľačia i prikľakne, zjäví/zjaví, bläčí/bľačia, bolästne/bolestne, najkräjší/najkrajší, šlächetný/šlachetný, stane, stanú/vstane, vstanú, živôt/život, trôn/trón, bôh/boh, kriedla/krídla, plieseň/pleseň, vzhledanie/vzhľadanie, prijde/príde, vníternosti/vnúternosti aj vnútornosti, spravedlivý, spravedlivosť/spravodlivý, spravodlivosť, prez/bez, mhla/hmla, nekdy/niekdy, brečťan/brečtan, do koľán/dokorán, priemena/premena, haňba/hanba, provaz/povraz, kľatba/kliaty i zakliaty. Aj v týchto prípadoch dávame prednosť tvarom zhodným s dnešnou spisovnou normou, čím, domnievame sa, nezasahujeme do Országhovho jazyka nijako rušivo, pretože iba dôslednejšie uplatňujeme tie tendencie, ktoré v ňom už sú. A práve táto zásada nezanášať do jazyka Országhových prvotín také prvky, pre ktoré nenachádzame v ňom samom ani najmenšiu oporu, viedla nás k tomu, že sme rešpektovali Országhom dôsledne používané tvary bľadý, pohrab, jaseň a barva a koncovku -ok pri zdrobnelinách (napr. pyšťok, venčok a pod.), ktoré sme v našom vydaní neupravovali.

Zato však výskyt dvojtvarov kläčí/kľačia, zjäví/zjavia, bläčí/bľačia a pod. dáva nám podklad pre dôslednú úpravu používania hlásky ä podľa dnešného úzu, pretože tieto dvojtvary svedčia jednak o nedôslednosti samého autora v jeho pomere k tomuto zvuku a jednak sú dokladom zásadnej estetickej neutrálnosti tejto hlásky. Preto k uvedeným prípadom uvádzame ešte tieto, kde sme zasiahli úpravou do výskytu tejto hlásky: väža — veža, mäd — med, jädiel — jedlí, jätriť — jatriť, rozjätrené — rozjatrené, präjne — prajne, nepräjný — neprajný, okräm — okrem, räd — rad, jäk — jak (podst. m.), vzhlädanie — vzhľadanie, semäno — semeno. Zjavné estetické využitie hlásky ä v súvislosti s rýmom alebo s eufonickou výstavbou verša sme, pravdaže, rešpektovali. Preto sme ponechali tvar väža napr. v 9. a 10. verši básne Na všechsvätých (Básn. prviesenky, str. 26) jednak kvôli rýmu (väžou-čierťažou), jednak kvôli zachovaniu zvukového kontextu, založeného na samých hlbokých samohláskach: „Dumné zvony hučia väžou / a od väže smutnou diaľou…/ Nestrašte hroznou ma čierťažou“… atď.

Okrem prípadov hláskoslovnej normalizácie, ku ktorým nás viedla rozkolísanosť predlohy a autorova jazyková neistota, previedli sme úpravu podľa dnešnej normy aj v takých prípadoch, kde sa mení skôr grafická podoba tvaru, ako jeho zvuková kvalita. Sú to najmä tieto úpravy: vätší — väčší, vätšmi — väčšmi, račej — radšej, predca — predsa, dvaciaty — dvadsiaty, mlunosť — mlunnosť, pannenský — panenský, nevinna — nevina (podst. m.), odiel — oddiel, prázny — prázdny, zpät — späť, nazpät — naspäť, vskriesenie — vzkriesenie, ľalija — ľalia, omdlje — omdlie, zrastú — vzrastú, zrast — vzrast, spína — vzpína, zchodí — vzchodí, zjiete — zjete, vzkríkne — skríkne, vztiekla — stiekla, vzpomnite — spomnite atď.

Normalizácii podrobujeme aj odchýlky v kvalite hlások. Nie je ich mnoho a dotýkajú sa prevažne iba hlásky n/ň a l/ľ. Upravujeme napr.: vňada — vnada, ameň — amen, vnať — vňať, zacíňované — zacínované, tienov — tieňov atď. V používaní mäkkosti a tvrdosti hlásky l panuje u Országha veľká neistota, ktorej odstránenie si vyžiadalo pomerne veľký počet zásahov do originálu. Upravujeme napr.: prekľanú — preklanú, pluha — pľuha, žialom — žiaľom, hola — hoľa, stieľa — stiela, kŕdlom — kŕdľom, velký — veľký, motýlov — motýľov, cintlavé — cintľavé, šabla — šabľa, zápaľ — zápal, ludia — ľudia, lúbo — ľúbo atď.

Ojedinele sa vyskytujúci tvar lúbezný upravujeme na ľúbezný.

Z ostatných úprav hromadnejšieho charakteru uvádzame ešte tieto:

Odstraňujeme ojedinelý výskyt 3. os. pl. slovesa byť v podobe sa a upravujeme ho dôsledne na sú. Podobne zriedkavé nejsú upravujeme na nie sú.

Odstraňujeme pozostatky štúrovských tvarov v skloňovaní príd. mien typu národní, -ia, -ie a upravujeme dôsledne na národný, -á, -é; upravujeme preto napr.: jarnie — jarné, ostatnia — ostatná, nočnie — nočné, jasenní — jasenný atď. Naproti tomu normalizujeme tvar cudzú na cudziu.

Tvary rozkazovacieho spôsobu slovesa vedieť veď, veďme upravujeme na vedz, vedzme. Skrátené tvary minulého času slovesa riecť a viesť rekla, vedla upravujeme na riekla, viedla.

Kolísanie nominatívneho tvaru číslovky jeden/jedon normalizujeme na tvar jeden, avšak dôsledne používané tvary gen. a dat. jednoho, jednomu ponechávame.

Častejšou úpravou zasahujeme aj do nesprávneho používania prisvojovacieho zámena môj, tvôj namiesto zvratného svoj, pričom však dbáme, aby táto úprava nikdy nenarušila významový, resp. štylistický kontext originálu.

Pretože v tomto vydaní Hviezdoslavových básnických prvotín väčšina materiálu sa dostáva na verejnosť po prvý raz a priamo z rukopisov, rozhodli sme sa všetky zásahy do textu, výraznejšie meniace jeho zvukovú podobu, uviesť aj osobitne, aby si čitateľ podľa našich všeobecných upravovateľských zásad a podľa týchto osobitných záznamov textových zmien mohol urobiť čo najpresnejšiu predstavu o zvukovej podobe originálu. Uvedieme tu preto tie konkrétne úpravy, ktoré sa nedali zachytiť do všeobecných upravovateľských zásad a z ostatných úprav najmä závažnejšie úpravy hláskoslovné a tvaroslovné (úpravy n/ň a l/ľ napr. neuvádzame, ale zásahy do kvantity hlások uvádzame, lebo sú závažné z hľadiska veršového rytmu originálu). Na prvom mieste uvádzame znenie predlohy, za ním tvar, uplatnený v našom vydaní.

1. V. 14: Tatránsky, Tatranský.

2. V. 6: umreť, umrieť; v. 9: stála, stala.

4. V. 1: srieborným, strieborným; v. 14: liuty, ľúty.

6. V. 7: zastre, zastrie.

13. V. 11: sotvy, sotva.

15. V. 8: spojia, spoja; krôvim, krovím.

16. V. 2: mutných, mútnych.

17. V. 2: ústamá, ústama; v. 2: žihadlavýma, žihadlovýma; v. 6: zanehal, zanechal; v. 7: ohovárä, ohovára.

22. V. 9: sotreš, zotrieš.

27. V. 1: starosť má na Slovenstvo, … o Slovenstvo.

28. V. 3: oprem, opriem; v. 12: očimá, očima; v. 14: moje, svoje.

31. V. 14: pradeď, praded; v. 48: slôv, slov.

32. V. 9: jätríme, jatríme; v. 12: iskerku, iskierku; v. 21: vršku, vŕšku.

44. V. 1: Dajte mi krpce nohy, Dajte mi krpce na nohy (chyba písania); v. 7: vrškoch, vŕškoch.

49. V. 6: rädky, radky.

50. V. 9: zaštiepil, zaštepil; v. 12: daždíčkom, dáždičkom.

51. V. 8: v tichúčkom, v tichučkom; v. 29: Čiernovlnasté, Černovlnasté.

53. V. 4: neľzä, neľza; v. 8: sľúby, sľuby.

56. V. 3: oniahdy, oňahdy.

57. V. 1: shôvorný, zhovorný; v. 16: vezly, viezli; v. 20: v splneniu, v splnení.

59. V. 8: fuják, fujak; v. 20: po voli, povôli.

60. V. 2 (4, 7): vrškom, vŕškom; v. 15: rekla, riekla.

61. V. 4: lútnam, lutnám; v. 5: obzreš, obzrieš; v. 12: poetom, poetom; v. 23: nechceť, nechcieť; v. 32: zaživná, záživná; v. 41 (43): počiať, počať; v. 43: zvečniť, večniť; v. 55: šmaragdu, smaragdu; v. 71: obzvlášno, obzvláštno; v. 73: prosredníctvo, prostredníctvo; v. 103: ponevádž, poneváč.

62. V. 3: darme, darmo; v. 16: mreť, mrieť; v. 20: krve, krvi.

64. V. 4 (8, 9): svoboda, sloboda; v. 21: po ten, pod ten; v. 33: videť, vidieť; v. 36: zanehal, zanechal.

68. V. 4: tyždeň, týždeň.

70. V. 4: mojho, svojho.

73. V. 32: stán, stan.

74. V. 6: putníka, pútnika.

75. V. 6 (10): marnosti, márnosti.

76. V. 5: tiato, ťato.

78. V. 24: úzkého, úzkeho; v. 32: zprädená, spradená.

79. V. 15: pomoc, pomôž; (imper.).

80. V. 8: krú, krv; v. 12: marné, márne.

82. V. 5: vníternosti, vnútornosti.

83. V. 7: na hrbu, na hŕbu; v. 16: tvojej, svojej.

85. V. 4: perkom, pierkom.

86. V. 9: sprchnul, spŕchnul; v. 21: hrkolcov, hrkálcov.

89. V. 4: ledvá, ledva; v. 15: vystehuješ sa, vysťahuješ sa.

Skratky:

Kál. = Karol Kálal a Miroslav Kálal: Slovenský slovník z literatúry aj nárečí. Banská Bystrica 1923.

dialekt. = dialektizmus (zväčša oravský)

neolog. = neologizmus (novotvar)

rus. = rusizmus

lat. = latinsky