Zlatý fond > Diela > Vďačné siroty


E-mail (povinné):

František Otto Matzenauer:
Vďačné siroty

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Peter Páleník, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 28 čitateľov

II. Na novom byte

Pred domom, na ktorý pán dietkam, idúc z kostola už z ďaleka ukazoval, že je to jeho dom, stála prívetivá, milá starenka asi v tých rokoch, ako bol pán. Vidiac ho medzi dvoma deťma pyšno si vedúceho, popošla mu naproti a zastanúc pred ním, pokrútila hlavou, usmievajúc sa: „No, no, Ďurko môj, kdeže si mi vyhľadal také pekné blížence? Ak sa nemýlim, sú po vdove Suchej, pekné a jak som počula zbožné a veľmi poriadne deti.“

„Áno, Mariška moja, áno,“ prisvedčoval pán Súľovský svojej panej, ktorá nečakajúc ďalších výsvetlivôk, vzala deti sebou, a než sa z udivenia zpamätaly, sedely za stolom, prikrytým čistým obrusom pri dobrých, chutných raňajkách.

Deťom, vyhladovelým od predošlého dňa, chutnalo veľmi dobre.

„No, vidíte kuriatka moje, tak je to dobre, tak sa mi to ľúbi, keď dietky niesu preberačné,“ prihovárala sa vľúdna pani k deťom, upratujúc nádobky so stola. Len sa mi pekne pomodlite, aby nám Pán Boh aj na druhý raz požehnal. Buďte mi pobožné, poslušné, abych mala radosť z vás jako z vlastných detí.“ A dietky sa aj pekne pomodlily a chovaly sa poriadne, že sa z ních jích dobroditelia ozaj radovať mohli jako zo svojich detí, keď jim Pán Boh žiadnych nebol uštedril.

Keď si páni Súľovskí priviedli dom do poriadku, ktorý bol tiež vyhorel, jako celá obec, výjma kostol, ktorý bol za dedinou na vŕšku, — povolali pre dietky pána učiteľa, aby jich doma vyučoval, keď v Skalnej nebývala škola od jari až skoro do zimy. „Tá musí husy pásť, tá kravy, ten voly, onen kone zavracať,“ boly výhovorky, ktorými občania Skalnej svoje deti zo školy zdržovali.

Janík a Anka učili sa pod svedomitým dozorom pána učiteľa veľmi dobre, a Súľovskí sa tomu nad mieru radovali, keď jim s radosťou rozprával o dobrom pokroku a vzornej pilnosti detí.

Ale ak boli páni spokojení s deťmi, tým viacej boly deti s nimi, ctiac a milujúc si jích útle jako vlastných rodičov.

Neboly pyšné preto, že jich Pán Boh z ostatnej chalúpky do prvej rodiny v obci povýšil, poučované súc často, že všetko dobré od Boha pochádza a dobre vediac, že pýcha predchádza pád. Takto uplynuly dietkam v dome jích dobrodincov tri roky, keď pán Súľovský na radu pána učiteľa ustanovil, že Janka pošle do mesta do škôl.

Tu však zastíhla rodinku jeho veľká nehoda.

Pani Súľovská, starobou soslábnutá, počala zo dňa na deň viac a viac opadať, až konečne obľahla, aby nestala viacej.

Darmo ju strážily dietky s verným druhom jej života, bdejúc nad ňou dňom i nocou, darmo zalamovaly rukami, jako by s neba stiahnuť chcely predĺženie jej života; ona porád vädla a bľadla, až konečne vypustila holubičiu dušu, ľúbajúc a žehnajúc si milú rodinku naposled.

Janko, ktorý kým jeho dobroditeľka žila, horko ťažko sa dal naviesť, že sa odoberie do mesta, nechcel po smrti jej o tom ani len počuť. Ba jednúc, keď mu starký porád dohováral, aby len išiel do škôl, odvetil mu, že si on veru svojho dobrodinca neopustí a čo by ho tuším aj vyháňal, a že nemá ani len trochu chuti do učenia.

Starkého zamrzela lož Jankova a preto vzdychnúc si riekol: „Lož, syn môj, bárs aj s dobrého úmysľu povedaná, je predsa len obrazením Boha, nadovšetko ale, keď ňou svojho dobrodinca podviesť chceme.“

Janko, uznávajúc pravdu slov starcových, začerveňal sa, nerieknuc ani slova, pomyslel si len na reči svojho učiteľa, ktorými podnecovať vedel chápavý jeho um k vytrvalej pilnosti: „Janko z teba dačo bude, pokračuj len tak, iste najdeš kameň múdrosti zlatej a potom“ — —

No bárs nikdy nedopovedal, predsa Janko vždy si vedel domysleť, že potom — stane sa dačo velikého. Mal zaiste veľkú chuť k učeniu, ale láska k dobrodincovi premohla lásku k vede.

Starký nahliadnuc konečne, že chlapec najútlejšou detinskou láskou je k nemu jako prirastlý a že sa od neho nijak odlúčiť nedá, nechal ho doma, dajúc ho aj s Ankou vyučovať od dobrého, schopného učiteľa a od učeného, zbožného duchovného otca v obci.

Pod záštitou týchto mravných, učených vychovateľov svojích vyspely deti v najkrajší vek mladosti, zdobené potrebnou vedou pre život, skvejúc sa prekrásnym skvostom mravov, jako najutešenejšie kvety celého okolia.

Krása a dobrý chýr Ankin, jako útla vôňa v zátiší kvetúcej fialky, vábily k nej z ďaleka-široka najvyberanejších šuhajov, ale ona odprávala každého s úctivou odvetou: „Neopustím až k hrobu milého otca svojho a ani potom neviem, jako sa odlúčiť od jeho rovu. Živ mi ho Boh po dlhé roky, bych mu svoju vďačnosť ešte dlho preukazovať mohla svojou detinskou láskou a starostlivým ho opatrovaním.“

I po Jankovi obracaly najkrajšie device z okolia svoje zraky, vysielajúc tu a tam aj nahováračov, ale Janko jich tiež vždy odbával len so slovy Ankinými.

Darmo jim starčok dohováral, aby si vraj preňho šťastie nekazili, aby si vybrali sebe roveň podľa svojej ľúbosti, veď že by vraj ani nebolo pekne, keby snáď na jeho smrť čakať mali, aby sa až potom po svojom šťastí ohliadať mohli, ale chovanci jeho pochytili, zobjímali, láskali si ho a bozky detinskej lásky zastavili ďalšiu jeho reč. Veď iste nečakali na jeho smrť, ale sa modlili každodenne, aby jim ho Boh čím dlhšie zachoval, aby ho tým útlejšie opatrovať mohli, a tým mu čiastku svojej podlžnosti už na tomto svete zplatili.




František Otto Matzenauer

— autor didaktizujúcich výchovných próz, prekladateľ, editor, hudobný skladateľ a dirigent. Pseudonym: M. Beňovský Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.