ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po tuhej, treskutej zime zasvitlo jednúc nad Skalnou pekné utešené podletie. Biely, sňažný príkrov zeme sa rozplýval, spiechajúc s vrškov v dolinu a jako hrčivý prúd vlievajúc sa do blízkeho potôčka. Len z rána bývala zem ľadovou stuhou opásaná a vtedy býval prístup ku kostolu veľmi obťažný, ba nebezpečný.

Jednoho takého rána vybral sa pán Súľovský, jako obyčajne každý deň, opierajúc sa o ramená svojich odchovancov do kostola. Cesta bola nadmieru klzká, a starčok by ju iste nebol vykonal, alebo by bol aspoň viac razy spadol, keby ho neboly podporovaly mladistvé, svieže ramená Jankove a Ankiné. No pres všetky namáhania detí nebolo možno starca od skĺzania zachrániť, bárs ho aj viac niesly jako sám išiel.

Bol nadmieru slabý.

Vyjdúc konečne až na kopec ku chrámu, prosil starký deti, aby sa trochu pooddialily, kým on krátku modlitbu vykoná pred tým krížom pod lipou, kde mu jich Pán Boh bol jednúc daroval. Darmo mu odporovaly, nadarmo ho prosily, by jim dovolil spolu s ním sa pomodliť na pamiatku najväčšieho dobrodenia, ktoré jim Boh soslaním druhého otca a dobrodinca v ňom preukázal; starký sa nijako nedal uprosiť, chcejúc sa naposledy a bezo svedkov odobrať od požehnaného miesta.

S úctou, s vďačnými slzami v oku ohliadajúc sa na starca, vnišli do kostola, nechajúc ho pod lipou pred krížom. Modlitba jích, spájajúc sa so starcovou, vinula sa vrúcne pred tvár Hospodinovu, že skoro aj naňho pozabudly. Ale keď po dosť dlhej chvíli len nič neprichádzal, vybrali sa za ním upozorniť ho, že už svätá omša započala.

Vyjdúc von, našly ho ležať bez seba.

Po dlhom namáhaní rozoberúc ho a horko-ťažko dovedúc ho domov, uložily ho do teplej postele, starostlive bedliac nad každým jeho pohybom. Po krátkej chvíli zmohol ho tichý sladký spánok a usnul tvrdo.

Keď sa po dosť dlhom odpočinku prebudil a zpatril jich nad sebou tak starostlivo bedujúce, pousmial sa a tisknul jim vďačne ruky.

„Deti moje, deti moje,“ vzdychol si po chvíli, boľastne a smutne si jich obzerajúc, „viem, že sa už dlho spolu tešiť nebudeme. Snívalo sa mi tejto noci že som dnes naposledy s vama kráčal do kostola. Počul som zvony žalostne vyhrávať, váš plač miešajúci sa v pohrabné jích dumky, sprevádzajúce ma na poslednej ceste k večnému odpočinku. Neplačte, veď to suďba nás všetkých. Naposledy som dnes ďakoval Pánovi na onom mieste, kde mi vás, podporu mojích starých dní pred roky bol soslal. S vami je On iste jako aj ja spokojený, veď dobré, mravné chovanie je najlepší dôkaz vďaky dobrodincom za preukázané dobrodenia, a v tom ste zadosť urobily skvele pred Bohom aj pred svetom. Vy ste vyrovnaly dlh svoj, ja dlhujem vám mnoho. Odpustite mi slabosti moje, ktorými som vás snáď zarmútil, zabehnite mi pre služobníka Božieho, aby ma smieril s Tvorcom mojím a dal mi posilu na posledniu cestu. Po smrti nezabúdajte na mňa, ale proste Boha, by mi bol milostivým sudcom.“

Darmo mu chovanci jeho dohovárali, aby si také myšlienky z hlavy vypudil, že nemožno, aby ho Boh od ních tak časne povolal; on stál na svojom, jako predzvestovaním dobrého andela svojho presvedčený súc o skorom uskutočnení videnia svojej smrti.

Keď konečne kňaz prišiel, vyzpovedal sa skrúšene, jako sa na dobrého kresťana svedčí, a prijmúc z jeho ruky ostatniu posilu na ďalekú cestu do večnosti, podal mu posledniu svoju vôľu (testament), dľa ktorej tretina pekného jeho majetku na obnovu domu Božieho a ostatnie dve na deti pripadly.

Po odchode kňazovom upadol starčok skoro do tichého, blahého spánku, v ktorom sa často usmieval, jako by bol videl Tvorca svojho kynúceho mu: poď sem milý môj, poď medzi vyvolených mojích! Len okolo polnoci prestalo jeho usmievanie. Chovanci jeho, bez prestania nad ním bdejúci, mysleli, že tvrdšie usnul. Čakali celú noc, že sa snáď zobudí, čakali až svitlo. Ale keď len žiadnej známky života nedával ani len najmenším pohybom, zkúmali, či dýcha. Starčok však už bol dávno tam u Toho, ktorý vídal všetky jeho dobré činy a prijímal jich s milou úľubou jako najčistejší zápaľ vrelej, nezištnej lásky k bližnému.

Vďačné siroty jeho pochovaly si ho s možnou nádherou, držiac celý rok po jeho smrti smútok, polievajúc každodenne jeho rov hojnými úprimnými slzami. A keď pozdejšie Pán žitia jich ozdobil peknými zdarnými deťmi, vodievaly jich častejšie k jeho náhrobku, vyprávajúc jim: tu odpočíva ten, jehož dobrotivá pravica stále nad nami bdievala, jako andel strážca nad svojímí sverenci. Jemu len a Pánu Bohu môžeme ďakovať za všetko, čo svojím menujeme: modlite sa zaňho, by mu Boh dal večného oslávenia a šťastného zmŕtvychvstania. Daj mu Boh ľahkého odpočinku a večnú slávu!