V rozhraní nálad

Veľaráz som premýšľal už, kde skapaly hviezdy s neba: dve tak jasné ako strach z hrúz, čo ich v ruže ráno stieba? A neraz mi prišlo na um: kde sú púčky zo záhrady od kláštora Svätý Naum, kde venčily snivé hrady? A videl som oblak čierny, čo na nebi hrúzy stváral — oblak v kráse nedozierny, keď bleskami srdcia páral… Videl som aj nežnosť ruží, nemú krásu v udivení… Nevedel som nač’ to slúži nač’ to chvenie v mäkkom zrení… Jedného dňa Anču vidím: hviezdy — v očiach teplo hrejú, púčky — v ňadrách v ruže zrejú, hlavu točí oblak vidín… A viem teraz, nač’ to všetko: Anča lásku hrsťou seje. A jej nežnosť — láska letkom, chlapcom srdcia ohňom hreje… Je tak živá, je tak krásna — krajšia ako jarná ruža. Milujem ju a zriem zrána, čo prináša sen a múza…