V rozhraní nálad

Nuž chodím žitím prepestrým, narcisom srdce nesverím, lebo tie klamú očmi diev a klamú krásou krásnych žien, čo sú na lôžkach ustlané — podobné nehou na dlane, na víno sladkých čerešieň, na zvodný úsmev mladých žien. Narcisy biele, nechcem vás, vyhľadám iné z mnohých krás: odbehnem k lávam svitania, čo srdce inak zvýraznia, čo srdce k zemi pribijú, z ktorej zas taje vykľujú, urodiac nové nápisy. Oh, Bože, čítam: Narcisy!… Keď som sa s milou sišiel raz, bozkám jej pery — cítim mráz a pocit slastí akýchsi, lebo má v očiach — narcisy! V narcisoch slová takéto: čo srdcom voláš, daj sem to, veď svetu srdce netreba — svet sa už zavrel pre teba. A dal som srdce jediné za hračky s kvetov nevinné, za vína lásky večerov — čo sú len chvíľou necelou… A preto volám k narcisom: milovať budem, akým som, tisíce vo mne búšia svet, tisíce v mojom majú ret, tisíce pôjdu na obzor pošliapať bahno zlatých zôr, tisíce majú jeden dych, v tom dychu hodne jedov zlých, čo skúpe veky daly nám: — beda vám, pyšní, nie som sám! Dvíhajú hlavy otroci, dvíhajú srdcia v polnoci, dvíhajú päste na líce — tisíce, stá a tisíce…! Tie naše biele narcisy — v hviezdach na nebi nápisy — — vojnovú loďku vedú vpred, cez pýchu štokov pyšných tried, cez srdcia zlatom zjedené — cylindre pyšných prejdeme rozdrapiť v srdci stĺp hanby, aj noci kryté do háby, aby sa láska sčistila a noc ku krížu pribila… Také sú moje narcisy — nimi kus seba šatí si milión — človek so srdcom, viera na lone horúcom…