V rozhraní nálad

Sú také, ako hrozná v záhradách, sú mäkké ako biele jablone, sú strmé v chôdzi — smiechy jalové — a sypú v duše, v srdcia z blenu prach. V úsmev sa často krivia na ústach, dievčence zľúbia tajne na štrande a vy si vážnosť v myseľ navravte — tú skolia s láskou k žene v horký prach. Často sa kúpu s túžbou po víne, večery ladia v žiale stratené, nuž, choďte hľadať srdcia zradené, lapia vás nemo vlastnej vo vine. Nebežte, ľudia, nikam pred sebou: tôňa vás večne bude sprevádzať. Och, srdce ľudské, vráť sa, vráť, už kvília, plačú ľudia za tebou. V nálade divej, že ťa prepili a že si chceli zahrať na Boha, že sa už v bahne váľa obloha — stratili seba, život nemilý. Nemé sú pery v tejto žalobe, znemely túžby, zbité na kríži, duša mu zmiera, žije a žízni v prikutom tele na vlhkom hrobe… Sú ako zbožné piesne v kostole, sú ako klasy v žírnych rovinách, sú ako rany z krvi na ústach — chvejú sa v strachu ako topole… Krehké sú ako vázy sklenené: rodia sa ako peny na mori, čosi ich zas v nič celkom ponorí — zmietajúc život v stálej premene… Lebo sú prchké ľudské nálady: boľavo rýpu ako svedomie, človeku o tom vietor nepovie — lež radšej zahrá smutné parády. A takto ide stále dokola: z východu spieva západ tajomne, najtvrdšiu pieseň o vás a o mne — nálady drobia krídla sokola. Sokol v tom boji vytrvá, odolá?