ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pre svetlý pár tých tvojich očí sa so mnou, biednym svet ten točí, a pre túžbu, čo hruď mi vlní, sa pohár ustavične plní, hlas viazne, oko v diaľ sa díva, o báji smelej duša sníva, ako by zajtra diať sa malo, za čím srdce tak túžievalo, jakoby mojou stať sa mala tá tvoja rúčka útla, malá.

A zase som, ach, duša, tvoj v tom žitia rozbúrenom mori, kým uspí myšlienok ma roj a začervenajú sa zory, však potom tiež po celý deň, ak zabudol bych v dennej práci, ty vzbúriš citov povodeň, šveholiť zľahka počnú vtáci, a zavznie doma milých hlas, v súsedie husle cigáňove, ja nečujem ich, chcel bych raz ťa ešte videť, vraveť znova, čo tak od srdca išlo mi, nad čím si sa tak z chuti smiala. Odhŕňam s túžbou záclony, čo duša mladá nasnívala, čo búri moju tichú noc pri ligote hviezd, lampe bledej, že volám Boha o pomoc: to všetko tam, v tej diaľke šedej.

Svet šíry celý zaľúbený je v lásky snenie ponorený, a ligot hviezd a stromov chvenie: to všetko iba zaľúbenie. Tá vlhká rosa v podvečerí je ľúbostný bozk jeho vrelý, a vetra šum a víchra lkanie: to jeho lásky vyznávanie. Riav horských rev a hukot mora: to lásky jeho žalosť stoná, a rachot hromu, blesku žiara: je lásky jeho kvíľba stála. Len škoda, málo dúhy skvenia, a málo z lásky potešenia, a naplačú sa neba mraky, kým vyčaria pas sedmoraký.

Tvoj jeden úsmev tichý by ztíšil moje vzdychy, a jeden pohľad prajný zaplašil smútok tajný. Tvoj pohľad jeden milý prút čarovný je víly, ten vysvobodiť môže z zajatia, ó, môj Bože! Tá duša tvoja zlato (smel prisahať bych na to!) by leskom mohla zlátiť, keby sa chcela vrátiť. To srdce tvoje plným je stolom boháčovým, pri ktorom toľkí hynú, čakajúc odrobinu. Už koľko, neviem ani, sa jatria rokov rany, no, trvá tvoja sláva, deň sledný nenastáva. A keby nastal predsi, nuž Lazari by všetci (čo by jich čerti vzali!) do pekla pozerali. Lež dole zatracenec by nechcel slávy veniec, a nevzniesol sa nový hlas ku Abrahámovi. A preto toľkí hynú, čakajúc odrobinu, v ústrety mukám novým, pod stolom boháčovým.

A sláčik švihol naposled, a struna bôľne zajačala, len so mnou zakrútil sa svet. Vy ste sa na mňa usmievala, od tých čias pre mňa blaha niet, väčšieho duša nepoznala. Ja poznal vtedy, poznal hneď, že ten váš úsmev sladký, dlhý mi v duši utkvie na sto liet, že vyššia ste mi nad oblohy, jasnejšia veniec nad plejád, že ja prešťastný, preúbohý vás mám tak rád, mám vás tak rád!

O tvojej kráse chcel bych hymnu peť, by zažiarila jako maják v mori, jak vatra v Tatrách vo Vysokých horí, jak orol, keď chce k mračnám vyleteť. Ak súdeno mi: k výškam nedospeť, a vatru moju zahaňbily zory, ak maják môj, jak závej v šírom poli, po ktorej zimný sen sa počal streť, nech pieseň moja je jak lampka malá, ktorá ťa svetlom slabým ožiari, než zora sa na teba podívala. Však jedno potom, či ešte raz vzblčí od tajomného ohňa tvojich očí, a potom hasne, hasne pomaly.

Zas dlhé, úzke koľajnice, posledný hasne slnka svit, ach, tak rád bych sa roztúžiť! veď okamžík ten nad tisíce. Hľa zažiarily okenice, chce v svojom svete duša žiť, a nový plní srdce cit, sa mihlo v okne biele líce. Už rušeň píska, valčíková zavznela blízko hudba zas, je ešte navrátiť sa čas. Sa ozýva sieň mramorová, už zmizlo všetko, túžba stará, vy, oči, čo som ľúbil vás.

Tak veľký svet, my jako kvapka v mori, a život náš tak rýchly taký krátky, jak bengál, ktorý razom vzplá a zhorí, jak na svitaní polosen kýs’ sladký. Mňa vábi bengál, vábi letná žiara, bárs krátko planie, žiariac razom hasne, no, dlho dosť, by duša milovala tie tvoje oči falošné a krásne.