Zlatý fond > Diela > Zlaté lísťa


E-mail (povinné):

Peter Kompiš:
Zlaté lísťa

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov

VII. Fašiangy

Fašiangy, fašiangy…

Fašiangy, fašiangy, míňate sa veľmi, ešte som sa málo zabavil s priateľmi. Málo natancoval, zabavil trošíčka, málo poceloval švárnych dievčat líčka. Fašiangy, fašiangy, málo vo vás lásky, už nevystačíte ani na ohlášky. Ani na ohlášky, už vám tak dohára, akože povediem milú od oltára?! Milú od oltára, moje potešenia?! Nebude ver, z neho tie fašiangy žieňa!

Je ráno. Už je po tanci

Je ráno. Už je po tanci. Rozchádzajú sa šarvanci. I cigáň kráča samotný, čo sámpiaty hral pod okny. Bol tanec. Bola muzika, zabávala sa Zuzika, Mariška, Milka, Aničky, sedely pri nich mamičky. Mamičky samy sedely, dcérky sa v kole vrtily, len jedno dievča v kútiku, počúvalo spev, muziku. Ju nik do tanca nepojal, okolo pása neobjal, nik nemal pre ňu slovíčka: „Čo si tak smutná, dievčička?“ Keď prijde domov, tu mati darmo sa bude pýtati: „Ako si sa, dcérka drahá, ako si sa zabávala?“ Neodpovie v nemom žiali, veď by ju slzy zalialy, v komôrke hlávku ovesí: „Ach, nádej moja, kdeže si?!“

Už prestala milá kukulienka kukať…

Už prestala milá kukulienka kukať, už prestala za mnou moja milá kukať, čo ma po nej, ani ja nekuknem za ňou, pustím sa ja blúdiť sem-tam hustou stráňou. Nebudem, nebudem chodiť na muziky, nedám sa trucovať, viacej od Zuziky, plná fľaša vína bude moja milá, zabavím sa, však mi hodina nebila. A keď uschne na čej’s hlave z myrty veniec, a ja budem žiť — piť jak starý mládenec, nado mnou mnohá mať rukama zalomí, bude to mať jedno dievča na svedomí.

Padá sniažik, padá…

Padá sniažik, padá, šíry kraj sa belie, nevidno v záhradke moje potešenie. Ej, už mi tak nenie, ako mi bývalo, keď ma potešenie moje milovalo. Miluje ma podnes, lež len potajomky, musí ma zamykať do srdca komôrky. Do srdca komôrky, skrytej, najtajnejšej, už ja nesmiem chodiť k mojej najmilejšej. Moja najmilejšia do kostola chodí, sadne do lavice, horké slzy roní. Horké slzy roní, chladná zem ich pije, veď sme sa dožili, potešenie moje! Usmieva sa hosťom mojej milej mati, cudzie kone stoja pred súsedé vráty. Cudzie kone stoja, nepokojne hrabú, povezú si skoro domov paniu mladú. Padaj, sniažik, padaj, zavej chodník, hriadky, už nebudem chodiť k milej do záhradky. Fúkaj, fújavica, fúkaj shora, zdola, aby som nevidel do súsedé dvora. Aby som nevidel, že čo bolo, nenie, nepočul nariekať moje potešenie.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.