ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zas sám a sám, sa nadumám, a keď dúm vyschnú žriedla, narastú duchu kriedla, i vzlietne tam k hviezd výšinám.

Je večer tichý, srdce márne túži, na koľajniciach stojím sám a sám, i vpred i nazad, do obidvoch strán sa koľajníc pár úži, úži, úži. I život takým neraz vidí sa mi: veletok túžob prúdom širokým sa valí, raz sa úži zase, kým i vyschne cele, zostaneme sami. I dumám, dumám: ako môjho žitia potečie smutný, zahatený tok, či zátokou som, či snáď a závod sa s vetrom vlny rieky mojej schytia? Či nákladným som, zúfale čo píska, nešťastie tušiac blízkych vo diaľkach, či bleskovlakom zažiariacim, však už letiacim v diaľ ponad priepadliská?!

Chcel by som byť vtáčkom lesným, spievať stále hlasom plesným, neznať žiaľu, neznať bôľa, iba čo je dobrá vôľa. Chcel by som byť poľným kvietkom, stáť si skromne v žitku riedkom, bárs bych znášal dažde, zimy, lepšie, než je, bolo by mi. Chcel by som byť sniažik malý, padať na zem, na jej skaly, tvrdo mal bych tvrdo, holo, však mne neraz tvrdšie bolo.

Večera už vánok veje spŕchle kvety do aleje, toľko vône, toľko krásy, až to dušou chveje. Tmavým plášťom noc sa kryje, rosa padla na ľalije, iba vietor nôti svoje citné melodie. Moja duša, duša hravá vtedy zo sna razom vstáva, ľúbosti sa v srdci budí rozpomienka stará. Mesiac vychodí už bľadý, žiari tmavej do zahrady, ako vtedy, dávno, keď vraj mali sme sa radi. Slávik pieseň lásky spieva, v dušu moju smútok vlieva, pri tej piesni miloval som teba krásna deva. Pri slávika tlkotaní, podvečer i na svitaní šeptal som ti o hviezd jase, večnom milovaní.

Už to slnko jasné zapadá, drotárča na brvno usadá. Bľadá tvár, no nebárs veselá ta do modrej diaľky pozerá. Kde tie diaľne hory zelené, hľadia s túžbou oči zrosené. Preleteť chcú vrchy, doliny, uvideť ten kúsok otčiny. Darmo, mizne všetko pomaly, kraj ten diaľny v mrak sa zahalí. Číerňava to fabrík šedivá drotárčaťu domov zakrýva. Mizne vše, kam zrak sa zatára, nie kraj rodný z duše drotára. Skloní hlavu, očí zatvorí, domovina k nemu hovorí. Rodný kraj mu čepce do ucha, keď čos’ v diaľke šedej zabúcha. Či to rodný kraj mu nenôti? Elektrika hučí naproti. Doma biele húsky gágajú, vojaci tu v krčme spievajú. Mamička ho túli, chudera, strážnik za ním ruku vystiera. Túli ho, rozlúčka zdlhavá, zo sna ruka kás' ho strháva. Prebudí sa, oči otvorí, chce sa ešte obzreť na hory. Noc už chladná. Svietia hviezdičky. Dobre bolo len u mamičky.

K mojej chyžke v horesvetí ani vtáčik nezaletí, iba sniažik sem sa tára, chce sa dostať na povalu ku mne, k srdci samotára. Vonku Meluzína fúka, sniažik chce sa dostať dnuká, hluk mi na obloku tropí, tuší, že sa na tom mojom chladnom srdci neroztopí.

Trochu lásky v kvetnom sade, mesiačik keď svieti bľade, rady majú roztúžené srdcia svieže, mladé. Ale i do sklamaného srdca, dávno vyhaslého, ozvena sťa jara lásky padnú lúče jeho. V srdci rozpomienka zžiari na čas krásny, na čas jari, keď sme boli svieži, mladí, vrúcne milovali.

Zelená sa ešte sad, les, tak to slnko zapadá dnes pomaly, ako by tie moje žiale dušu súžiť neustále nemaly?! Opustenejšieho v svete odo mňa ver’ nenájdete, nie a nie, keby skaly srdce maly, nado mnou by zaplakaly žalostne. Život môj: to rieka dravá, rada si s ňou poihráva povodeň; srdce moje: krajov nemých, spustošených, vypálených pochodeň. Moja matka po dedine žaluje sa po rodine na syna, a mne plynie v nemom žiali, keď ma všetci zanechali, hodina. Moja milá horekuje, čo sa pre mňa nasužuje, nažiali, lež predsa vraj každým rokom sadí pre mňa pod oblokom fijaly. Darmo žiališ, milá bľadá, darmo ti žiaľ nemý sadá na líca, už je darmo, už ma dala chytať moja rodná malá stolica. Neskoro už, nebanujem, posledná mi hodina, viem, odbila, ale žiaľom puká srdce nad matkou, čo ma horúce ľúbila. Už je darmo, ustanoví sa už duch môj pred súd nový, pred Boží, však nájde sa ľudské dieťa, ktoré na hrob mi kus kvieťa položí.

Kraj razom zamĺkol a zahalil sa plášťom tmavým; kde je ten, ktorý s okom vraciaval sa usmievavým?! Nemožno, časy sa tak nemenia, tie chvíle veľké, chvíle nadšenia. Večerný vanie chlad, sa uliciami kradmo šíri, ó, kde sú časy, keď sme mohli, ale neľúbili, ó, prídu zase, navrátia sa zpäť? No, chlad len vanie, žiadna odpoveď.

A zase nebo plné oblakov, a čnejú v diaľku holé stŕniská, a vietor drsný zavše zavýska, a vandrovný sa kýva nad mlákou. A padá suché lísťa so stromu, hľa, z krovia hajno vrabcov vzletelo, keby tak srdce moje vedelo, na zimovisko dlhé ku komu. Bielostná hradská v diaľke zaniká, kás’ ľahká para sadla na obzor, krvavý mesiac kuká zpoza hôr, by ožiaroval cestu pútnika. Tú moju cestu nič neožiari, vyhasla dávno moja pochodeň, skryla ju v tme noc, neodkryl deň, a ja len kráčam, kráčam pomaly.