Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Peter Kompiš:
Zlaté lísťa
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 43 | čitateľov |
Obsah
Hora krásna, hora mladá, či ma moja milá rada? Hora hustá, hora čierna, či mi bude vždycky verná? Hora mladá, hora šumná, miluje ťa myseľ dumná, moje srdce všetko verí, čo mu šum tvoj zaševelí.
Kamarát môj dobrý do ucha mi šepce, že z tých našich dievčat žiadne ľúbiť nechce. Ľúbila by každá, ale nemá koho, pekných chlapcov málo, ledajakých mnoho. Dievčatá, ej, to si dobre rozmyslite, či nám vy raz na vždy vôľu pokazíte! Vôľu pokazíte, mladosť ofrflete, zle to bude veru na tom Božom svete. Zima bude samá, ale žiadnej jari, veru nespomôžu potom žiadne čary. Nebude už farár o ľúbosti kázať, nebude mať komu štólou ruky viazať. Mládenec do hory žiaľne zavolá si: Kdeže podely sa moje mladé časy?! Iba hora zšumí, vetrík pozakvíli, budeže nám ľúto, že sme neľúbili. Červený list z jalše do vodičky padne, čo sa zostaralo, viac už neomladne. Keď už doskackal vták, viac už neposkáče, nejedno ver’ dievča horko pozaplače.
Vo farskom dvore dievčina stála a na oblaky sa pozerala. „Oblaky čierne tam pod hviezdami, čo robí milý tam za horami?“ „Tam za horami v ďalekom svete, veď azda o ňom voľačo viete?!“ „Či na mňa myslí, či ešte ľúbi, či nezabudol na naše sľuby?“ „A či mi zvädol od túžby samej, od srdca žiaľu, od lásky mladej?!“
Ani sa mi už tá hora nezelenie, nepotešia duše tie, zore červenie, ani hora hustá pre mňa nezašumí, aby odháňala s duše ťažké dumy. Darmo ma každý deň ľúbaš, slnko zlaté darmo sa mi, darmo, hviezdičky, jagáte, pre mňa na tom svete radosti viac nenie keď ma zanechalo moje potešenie.
Padá rosa, padá, slniečko ju zláti, už ja nepostávam pred súsedé vráty. Načo tá rosička, načo trávu močí? Dosť sa jej nakropia moje sivé oči. Zelená je všade súsedé trávička, každé ráno na ňu padáva rosička. Ale tam sa predsa najkrajšie zelenie, kde ju slzou kropí moje potešenie.
Zakvitla už farská lúka, vyhnal vŕby peň, miloval som švárne dievča, viac ho nebudem. Ani mňa nebude ľúbiť má frajerečka, už ja budem musieť chodiť aj bez perečka. A ja za tým pierkom veru málo banujem, radšej sa ja za husára doraz zverbujem.
Za rána rosa studená padá, trošíčku lásky sa mi tak žiada. Už slabne slnka horúca žiara, kebys sa, dievča, milovať dala! Večernú vetrík pieseňku šepce, to srdce túžiť len prestať nechce. Mesiačik vyšiel plnučký, dúži, to moje srdce len túži, túži. Na nebi hviezda posledná hasne, ó, srdce, kedy budeš už šťastné?!
V mladej hore kalina, nechala ma Marina. Nechala ma, a ja ju, nech nás ohovárajú. Kým bol máj, ma ľúbila, inému sa sľúbila. Keď odkvitla fijala, zabudla ma, nechala. Počkaj, dievča, do jari, eštes’ nie pri oltári! Nechcem ti zlô vinšovať, ešte môžeš banovať. V žiali pominieš celá zato, žes’ ma nechcela.
V tmavej noci mesiac svieti, v moju dušu túžba letí. Mesiac skryl sa za oblaky, ten môj smútok stály dáky. Žiali, srdce za dievčinou, ktorá pošla stranou inou. Pošla v diaľku, neplakala, v žalosti ma zanechala. Mesiac svieti čudný, drzý, vyschly žiaľu môjho slzy. Vyschly, už viac nepotečú, neoplačú zradu niečiu. Neoplačú, neožiaľa devu, čo ma milovala. Milovala, sľubovala, pre druhého zanechala. Zanechala pre druhého, sklamaného, samotného. Samotného zanechala, odišla v diaľ, neplakala. V tmavej noci mesiac svieti, v moju dušu žalosť letí.
Odkvitla už dávno fijala, už sa moja milá vydala, vydala sa hrdo do mesta, je z nej, vravia, švárna nevesta. Moje srdce za ňou nežiali, dosť sa nažialilo do jari, ale myslím na čas jasenný, na mej milej veniec zelený. Pekná bola, dobrá frajerka, pokým ľúbila ma, chuderka; ruža v sade každá voňavá, lež vraj z milej žena mrchavá.