ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nič mi nezostalo v leta páli, iba rozpomienka krásnej jari, iba blahý pozdrav mladej vesny, skromná, útla kytka drobných piesní.

Ó, ja som videl, jak sa jaro rodí, keď steká Tatier sňah, vo vode na poliach sa veselo zas prvá žabka brodí. Som videl, ako jaro krajom tiahne, keď láme putá Hron, zastená napokon, a hruď sa mocne šíri, srdce mladne. Som videl, cítil, ako jaro blaží, keď láskou vzdychá les jak včera, tak i dnes, a šepot vrúcny, tiahly vzduch až ťaží. A videl som tiež, ako jaro zmiera, keď teplá vzdychá noc v šťastí, či o pomoc a v tme sa mihnú krídla netopiera.

A prišiel prvý jara deň, jak Messiáš by vytúžený, jak lepších časov pochodeň. A nová túžba vzňala hruď, jak nechcela by zvädnúť v lete a v zimy mrazy zapadnúť. A rozplývam sa v radosti, a zdá sa mi, že mal bych spievať o ľudstva nesmrteľnosti.

Konečne svitol, konečne hreje deň prvý jarný, človek až cíti ztratený v žití deň mnohý márny. Bujare vanie v lese i v sade vzduch jarný vonný, akoby kriesil k novému žitiu sŕdc miliony. To nebo staré, šedivé, prísné dnes bez obláčka, ako keď starec vyjasní čelo: niet na ňom mráčka. Zakvitly lúky, zakvitly polia i mestské sady, na promenáde šepcú si páry: „Majme sa radi!“ Omladlo všetko, špitál tiež žltý vzduch jarný dýcha, v zahradách chorí nádeju novú zas ssajú zticha. Po parkoch živo, zelene plno i starých pánov, verklikárov jaro otvára piesňou tak otrepanou. V uliciach dusno, obecné vozy ich darmo kropia, večery teplé, divno až, srdcia sa neroztopia. Veľmesta jásot na dušu sadá sťa nočná mura, precíta duša z zimného spánku, ruch nový čula. Do poľa, ta von! Do poľa skoro! už srdce horí, čo to tam v diaľke? Modrajú sa to, ach, rodné hory? Nie, nevidno, z nich ani len kúsok, ni máčik máčny, za chrbtom znie mi bujne a drze smiech úštepačný. Nechže sa smeje, uráža hrubo kás’ duša chudá, mne z diaľky hmlistej vonia háj rodný a rodná hruda. Hruď sa už šíri, vlní sa divo blaženou tiesňou, duša mi zmiera za rodným krajom a rodnou piesňou. Sto citov razom sto rozpomienok sa v duši budí, kedy si zase vydýchnem doma tak z plnej hrudi?!

„Hej! držteže ich! Chytro ku studni!“ Roj mládencov sa, za dievčatmi valí. Šust! „Bože, dosť!“ „Juj, chlapci ukrutní!“ A smiech už hrá na zaslzenej tvári. Len Hanka hrdá tá sa nedala, utiekla svižno pred divokou lejou. „Tak? dobre! Ešte Hanku! Zdupkala?“ A už sa ženú za dievčinou smelou. „Ta do riavy s ňou!“ Skočia desiati, už dvadsatoro ramien Hanku sviera, už dievča hádžu, v tom však do hatí so sebou strhla — Janka — mučiteľa. Na kosu padli, oboch prepichla, na krvavo sa zabarvila pena, veselá vieska razom utíchla, len matky plačú, kúpačka skončená.

Rozkvitla lipa, zapel drozd v háji, miluj ma, dievča, v života máji. V života máji, kým slnko svieti, kým mladosť krátka nám neuletí. Kým ruže v sade nám prekvitajú, dokiaľ sa líčka ti červenajú.

Vo ville pri rieke oblok otvára sa, keď mladým ránom dýcha vonný sad, k večeru zastiera ľahunká ho riasa, keď šíri opojný sa noci chlad. Pri okne za kvetmi stará panna snije, šum, vzdychy nečuť, sivá hlava len, mihne sa tu i tam zpoza žaluzije, pár čiernych očí, čela diadém. Pod oknom milenec nestojí už dávny, ten hrdý, ľúby, pravý, jediný, nešepce vrúcne sen nevracia sa slávny, a tupo plynú chvíle, hodiny. Vo ville pri okne stará panna sedí a nevie o smiechu ni o plači, spomienky vôňu len dýcha, ako vtedy, keď lásky kvitol máj; to postačí.

V mestskom sade na lavičke starý šedivý pán sedí. Koľkí sú tu, čo tu vlani sedeli s ním naposledy? Futrál z vrecka vyťahuje, futrál čierny s okuliarmi, za známymi obzerá sa starý pán v deň prvý jarný. Sklamaný, so slzou v oku futrál do vrecka zas kladie: „Samá neznáma tvár, sami zostali sme v starom sade.“ „No, veď nič to za to!“ Domov cupká už po trotoáre. „Možno na rok nebudem už hľadieť na tie cudzie tváre.“

Vždy mi plní srdce z jara rozpomienka kási stará, až, keď zima decembrová fučí, svitá v duši nová. Chlapec myslí tiež tak celky na čas, keď už bude veľký, starec pri spomienke rastie na mladosti zašlé šťastie.

Keď zimu uteká a jaro letí v sad a prvý škovrán pieseň svoju nôti, ja vtedy, lúky, les, ja vtedy mám vás rád a vtedy jasám blaha na sihoti. Však blaho pŕchne hneď, sa nový rodí žiaľ, keď prvý jara lúč pobozká nivy, vtedy, že Vesna mladistvá nám v šerú pŕchne diaľ, že usmieva sa jaro naposledy. Tá jeho rozlúčka tak bôľne raní hruď, chcel bych sa ztratiť v šere tmavom tajne a neprecítnuť ani, na svet zabudnúť, kým vládnu svetmi suďby nepoddajné.

A predsa zahynie, čo jako blaží, to jaro milé, no, nie od čierťaží, nie búrok ťažkých, ľudí nepriazne snáď zapúdené zahynúť má. Nie. Veď po búrke zas zeleň stromov zmladne, pre kúpäjí pár srdce nevychladne, a milenci zas ruka v ruke, ach, sať budú vzduch vo vonných alejach. Lež vlastnou vinou zhynieš, jaro drahé, tie okamžiky opojné a blahé, tie vzdychy, teplé lásky vlnenia, ver, v horúce ťa leto premenia.

Minul deň krásny, je večer hmlistý, a na zem vlhkú padajú listy. Padajú listy, padajú kvety, už jaro v kraje ďaleké letí. Už uletelo pred vôňou ruží, a moje srdce vždy za ním túži. Za ním tak túži, mrie žiaľom samým, ó, mať tak krýdla, poletieť za ním! Poletieť v kraje tie nedohliadne, kde ľúbosť blaží a neuvädne!