ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

A nechajte ma blúzniť, nechajte ma sniť! veď sen môj i tak bude krátky, a nechajte ma v ten môj svet sa pohrúžiť, veď život skoro zvolá: zpiatky! A dajte vyplakať sa ešte naposled a roztúžiť sa teraz z mladi, veď skorú slzu s tváre mojej sotre svet a túžob vrúcnych vatru schladí.

Len jedno neviem, povedzte vy, hviezdy jasné na nebi, či moja hviezda ligotná, tá čarožiara veleby, či moja hviezda zapadla, bych večne zieral v mrákoty, či na chvíľu len vybľadla, sa ponorila v driemoty, by, nový máj keď príde, v dušu vletí, žiarila novým ohňom v moje svety?

Tu je to! Ach, čo rozpomienok sa v dušu roztúženú vkráda; tu je to! bol to snáď len sen, ach, že mala ma, tak mala rada?! Tu je to! kútik zabudnutý tým vonným májom zase dýcha, kde toľko ztíchlo srdca hnutí a blažila len láska tichá. Tak známe všetko, tisíc znakov, múr, réva, až sa v očiach mení, i plot, čo neraz bez rozpakov som preskakoval v roztúžení. Ach, bože! svet sa so mnou točí, hneď večer blahý by sa vrátil, len mihnúť sa pár čiernych očí a rúčka, čo som navždy ztratil!

A ľúbil som ťa, ľúbil ťa hneď z jara, pár razy vetry zavialy, odkvitly ruže fialy, a dneská vidím, jak si zvädlá, stará. Som myslel, že ťa večne budem ľúbiť, lež kytky zčernely, osudy nechcely, ja nocou hluchou vychytil sa blúdiť. Je večer, horou hluchou vietor vanie, hviezd žiari na tisíc, ja ssajem z borovíc kus rozpomienky, sladké milovanie.

A pohár sem a kamaráti k stolu! a pime dokiaľ nesvitne deň biely, dnes zahodujmeže si takto spolu, že tri svety to ešte nevidely. A cigáň sem, nech husle hučia v ucho, nech duša zvýskne, slzou zvlhne oko, mne je tak clivo, mne je dnes tak hlucho, nuž! smelo, s ohňom, s citom na široko! Nech zvlhnú pery, nikdy nevysmädnú, nech ohňom divým oko vpadlé vzplanie, dnes dušu svoju chcel bych prepiť zradnú pre teba, nešťastné ty milovanie.

A videl som ťa zas, tých očí svetlý pár, tvoj strieborný čul smiech, zas znela z neho jar, vzduch vonný, svieži, deň tiež božský krásny bol, jakoby nemalo zájsť slnko za obzor. A jarom voňal háj, znel vtáčim spevom sad, tak sladko na duši, jak keď som ťa mal rád. To nebo bez mráčku, len modrý na ňom jas, ako by vracaly sa zašlé chvíle zas. Ty smiala si sa, ach, a striebrom smiech tvoj znel, keď lepšie pozrel som, sa zrak mi pozatmel: cudziemu znel tvoj smiech i strieborný hlas tvoj, len očí svetlý pár hľadel jak predtým, oj. A slnko žiarilo, jak večne svietiť snáď by malo počas vašich dlhých promenád, a jarom voňal háj a vtáčim spevom znel, ja čelo tisol v múr, bych navždy zapomnel.

Už podmytý je briežok, kde si stála, na čele rúčku, v diaľku pozerala, a prúdy dravé dávno vŕbu vzaly, kde moje rty tak vrúcne šepotaly. Už skosená je lúčka, nepodlávi tá tvoja nôžka vonné steblá trávy, a žiaľny výzor jej, ach, nepremení haditý chodník biely, zarastlý. Už opojivá pŕchla vôňa ruží, a darmo srdce za ňou pozatúži, a darmo budem, darmo hľadať i ja, kde kvitla tvoja hrdá pivonia. A suchým kryje sa už sad váš lístim, kým neodie sa srieňom nastriebristým, kým vlhká hmla naň hustá nezaľahne, kým bielym sňahom cez noc nezapadne. Len vetrík ranný viacej nezaveje ten sladký hlások dumnej do aleje, a nemihne sa v nej už nôžka malá, čo každé ráno na mňa čakávala.

Kás’ divná dneská schvátila ma nevoľa, von zo štyroch stien, ešte predo zorou, vychytil som sa blúdiť hustou horou, snáď pre dušu v nej rastie povoja. Keď v blesku krížoch hromom hora zahučí, keď na sráznej na pirti noha stane, že čo sa stalo, viac sa neodstane, sa srdce moje vzdorné chápať naučí.

A zazelená pod horou sa lučina, sa vystrú búrkou zbité trávy stonky, zazvonia sladko oviec bielych zvonky a v žiare slnka objaví sa dievčina, tá, čo pred rokmi, nezmenená, neiná, ten istý úsmev bájny, okúzlivý, tých očú pár, ten pohľad zvláštny, snivý, tá sladká, opojivá vôňa jasmína. Len osloviť ju, odkliať lásku starú zas, tak, ako vtedy, išlo by to snadno, len srdce keby nebolo vychladlo, prach zabudnutia nebol zvíril tátoš čas.

To nebo plné šedivých oblakov, jak moja duša, zatiahnutá hmlou, len kedy-tedy húf ho vtákov zbrázdi, čo na juh teplý letia pred zimou. Sto mračien prešlo, sto jich tiahne zase, jak nikdy by to prestať nemalo, jako by nikdy nebolo azúrom, nebolo slnka lúčom jásalo. Len nové tiahnú mračná ťažké, šedé a zanikajú v šíru, temnú diaľ, jako bych nikdy, falošné ty dievča, ťa nebol videl, nebol miloval.

A nepozrem už viacej v tvoju stranu, kým zlatia ešte lúky pestré kvety, kade som k tebe chodil na zálety, kým neuvidím roľu rozoranú. Na jaseň vyčkám šedú, vlhkú clivú, kde suché lísťa spadá s holých stromov, a síde bača so salaša domov a vietor spustí pieseň zádumčivú. Keď na topoľov rad hmly husté spadnú, havrani čierni zkráču nad vŕbami, sa zahľadím na diaľku medzi nami, na diaľku malú, večnú nedohľadnú.

Už nádej pŕchla, hmla už šedivá na vrchy sadá, list padá, kam sa oko zadíva, tys’ taká mladá. Noc predo dvermi, čierne oblaky po nebi bežia, zaľahol na zem smútok voľáky, tys’ večne sviežia. Po poliach pustých vietor jasenný tak žiaľne kvíli, tie tvoje slová pôvab vtelený, jak úsmev víly. Tie hory šumné jako v driemote, Srieň kryje luhy, či som ťa kedy videl v živote, či sen to púhy?!

Ten svet je celý rozplakaný voľaký, to nebo chmúrne len sa mrzí, zem nestačí piť jeho slzy, a po horách sa rozvalily oblaky. Ten svet je smútok samý, divný, zúfalý, tak dobre padá mojej duši, v tom svete druha v smútku tuší, vo bôli dravom, zradnom, tupom vo žiali.

A oblokom sa mihla tvár, tvár jasná, biela, modrooká, ktorú som ja tak miloval. Sa v taký svižný dal let, snáď by ma dáko nezazrela, bych nemohol ju uvidieť. A dušou tiahne báseň celá: jej očí jas a zvonný smiech od obeda až do večera.

Tak mihla si sa jako krásny, plachý sen, za ktorým dlho, dlho duša žiali, jak hromu blesk, keď celú zem ožiari a už sa valí divá povodeň. Len pohľad jeden letmý, necelý, už lavína sa dol ľadovcom valí, už smrtnú pieseň hviždia holé skaly, a v pútnikovi city zamrely. Len pohľad jeden, slnca zlatý lúč, čo do väzenskej pustej cely padá, a jása starý rab, a nádej chabá na rodí v srdci, v tom aj zmiera už.

A darmo všetko, ty byť musíš moja, skôr more začne vysýchať a premení sa v Ararat, a more zhučí, kde tie vrchy stoja. Bez teba ničím je mi svet ten celý, ty jediný si pre mňa svet, ťa svojou pomenovať smeť, a tri svety by ťa mi závidely. Bez teba nemá smyslu moje žitia. Ten svit hviezd taký zúfalý, jak o pomoc by volaly, kým vetry smrti dušu moju schytia.

A neviem mysleť, neznám žiaľu, bôľa, jak vo snách chodím, noci celé bdejem, raz žialim, raz zas blažene sa smejem a šepcem: „Staň sa, Pane, tvoja vôľa!“ Len kedy-tedy slza z oka skanie, a žehnám dňu a žehnám chvíli jednej a preklínam ťa v duši svojej biednej, ó, nešťastné ti moje milovanie. A ešte raz bych rád ju ešte videl, tú, ktorá k novým citom dušu vzňala, tú, ktorú myseľ ešte nepoňala, keď slietla na zem z nadoblačných sídel.

Už zbľadla tvoja tvár, i očí zhasol plameň, len v duši mojej obraz svätice, posvätná žiar jej padá na líce, a pery šepcú ešte: „Ameň, ameň!“ Tak cudzou mi a takou chladnou zdá sa, len ruky keď k nej sopnem obidve a na kolená padám v modlitbe, svätica moja sladko usmieva sa. Ten úsmev odvalil mi s srdca kameň, a zalkám hlasne (áno, to ona!): „Oroduj za mňa, Svätá patróna!“ A tvoje pery šepcú: „Ameň! ameň!“

A príde veľká, slávna nedeľa, zahorí kostol zase novou žiarou a vníde veriacich doň neveľa, ja poputujem s rozpomienkou starou. A nezostanem stáť pri oltári, tam moje miesto: tam pred tvojou tvárou, a spustí rechtor verš na pedáli, a zatiahne sa nebo čiernou chmárou. Kňaz začne kázať (sviece poshášaly,) to najsmutnejšia kázeň bez otázky, o dvoch, čo tak sa veľmi radi mali, smútočné služby nešťastnej čejs’ lásky.

Nač mysleť na teba v tej noci hluchej, tmavej? Kométa zasvieti a letí, letí ďalej, a času prach ochvíľu zaveje tie moje sny a plaché nádeje. Kométa letí v diaľ, a len môj svet sa točí okolo stálic dvoch: kol páru tvojich očí, a nebo vysoko, tak nízka zem, a ja ťa, Ilona, tak veľmi milujem. Keď raz sa zborí svet a zhasnú hviezdy jasné a mladí básnici prestanú písať básne a v novú kométa keď vletí diaľ, kto spomenie, že som ťa miloval?!

Som ešte včera plakal, žialil, že darmo ľúbim, máš ma nerada, noc zašla, vietor bôľne zavyl, už jasenná ma kriesi nálada. A padá lísťa s mladých stromov. I tvoja jar sa minie pomaly, a čo zvýši z nás? dvoje hrobov; nuž, načo žialiť, sny že sklamaly?