Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Nina Dvorská, Katarína Tínesová, Andrea Jánošíková, Martin Hlinka. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 43 | čitateľov |
Obsah
A ešte raz tak slnko zažiari, jakoby večne malo na nás svietiť, nie, nezažiari viac už do jari, nuž, rozlúčku chce s nami dneská svätiť. Zas novým ohňom tvár mu vzblčala, jakoby nikdy nemalo sa vzdialiť, nie, rozlúčka ho mocne dojala; nuž, zakrývať chce city, smiechom žialiť.
Už opadalo lísťa s buka, hmlou zahalil sa šíry kraj, sa jagá srieňom vlhká lúka. Priletí zima nebodaj, zaveje sňahom pestré kvety, dolinku úzku, svrčín háj. Zakvíli vietor, lístok sletí, mne šeptať bude canzonetty, o večnej láske sladkú báj.
Hmlou jasennou svet pustý odetý, tak žiaľno mysleť letné na kvety, na leto, ktoré v barvách hýri, my sme sa krásou jeho spili, než z opojenia sme sa prebrali, už bujné krásy leta zvetraly, nič nezostalo nám z tej sezóny, len vôňa v duši, vánok ozónny. Kus vône v duši, čo blaha, slasti mladosť tuší, čo fantázia bujná nasníva, paripa žitia jara ohnivá, pred čím na nebi hviezdy bľadnú a preds’ to nikdy nezahliadnu, to všetko srdce pocítilo. Jako by potom neľúbilo tie tvoje svetlé oči snivé, úsmevy tvoje okúzlivé?! A darmo teraz vietor kvíli, stre suché lísťa na mohyly, mne ver’ zo srdca nevyvanie spomienka tvoja, milovanie, a teplo blahej lásky prvej nezmrzne v zime decembrovej, predo mnou dosiaľ žiaria v noci tie svetlé, snivé tvoje oči.
Keď tak vidím kvietky zvädať, včera voňaly čo krásne, mesiac bľadnúť, hviezdy padať, teraz svietily čo jasne, keď tak počína sa šeriť prv, než svitať započalo, vietor zimný začne kvieliť, kde len teraz bolo jaro: zdá sa mi, že život celý taký rýchly je a krátky, nestačí na objem vrelý, na jedinký bozk len sladký.
Jaksi mdlo to slnko žiari, pršia listy pozlátisté, posledné to iskry iste môjho srdca na oltári. Storakou sa farbou zláti zamĺkly les, stráňa holá, sťa by obliekla si bola rúcho smútku, hrobu šaty. Zaspávajú melódie lesa, prameň kryštálový už bozk slnca neuloví, vták sa z neho nenapije. Už sa leto nenavráti, darmo vzdychám za dievčinou, pošla ona stranou inou, pozde je už banovati.
Vietor hviždí zúfalý, leják bije o skaly, ako by sa na tom svete dvaja radi nemali. Smutný kraj náš voľáky, nebom tiahnu oblaky, vari ta, kde večné jaro sídli, letia za vtáky? Dušou tiahnu zkalené rozpomienky blažené, rozpomienky na šum lesný, na trošíčku zelene. Celý svet už tíško sní, trebárs tomu len pár dní, čo nám ešte ponad hlavy krúžil bocian posledný. Zasvieť, slnko, ešte raz, potom môže pršať zas, veď tie slzy neba stuhnú, skoro šľahne na ne mráz. Keď zas zžiariš ohnive, slnko naše premilé, snáď si na daktorého z nás odpočineš mohyle.
— prozaik, básnik, novinár Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam