Zlaté lísťa

Vy dumné, letné večery, ó, keby ste vy vedely, jak vôňa vaša mdlá, že odbleskom sa zdá tých krajších časov iba, keď jediný cit hýba tým srdcom ľudským zmladlým, ó, keby ste to vedely, vy, hrdé letné večery, preč by ste letely, pod zem by sa skryla tá lúka šveholivá i s kvietim svojím zvädlým.

Ó, rozpomienka bláhová, niť zlatá, sedmorakej dúhy pás, nač vzbudilas’ ju v mojom srdci zas ty, sladká vôňa bazová?! Jásavé zvuky klavíru, už schvátily ste, načo ešte raz ju schvátiť chcete v krásny mája čas tú dušu svojho do víru? Ó, teplý vánok večera, ty nezavanieš duše mojej chlad, vy, hviezdy jasné, ja vás mám tak rád, lež najkrajšia z vás sletela.

Prekvitajú ruže štepené, biele, žlté, bľadočervené, no, nech láka, jak chce, barva všaková, najkrajšia je predsa ruža šípová. Ruže v sade samé koketty, hľadia pyšne iné na kvety; šípová ružička malá, skromnučká kvitne na pomedzí sama-samučká. Ruže v sade studu neznajú, falošné ich slečny voňajú, lež tej pravej vône v nich už neveľa, veď ich voňajú vždy, z rána, z večera. Ruža šípová sa zapýri, keď ju obletujú motýli, ju len jedna bľadá kráska ovonia, po práci keď večer tíško zazvonia.

Tak krásne, večne jakosi vyspevuje vták v rákosi, a na poli raž vlnitá červeným makom prekvitá. Na lúke cvrček šije si, chvíľkami zašumia lesy, a hučiaca horská riasa, tak sladko šumí, uspáva. Zaveje vánok večerný, páľ schladí, túžbu umierni, vykukne mesiac rohatý, hviezdami nebo pozláti.

A predsa nechcel by som večne žiť, tu, pri potoku medzi horami, kde faloš svetská srdce nemámi, kde skoro nieto za čím zatúžiť. Mne oko slepí bujná lučina, opája smysly dúška materia, umdlievam, chabnem, než sa zvečeria, prv, ako tatranský kraj usína. Ta, domov, v huk, dym, vo vír života, kde v divom zmätku deň naháňa deň, stráň voňavá pripadá ako sen, za horou srdce zmára tesknota.