ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

TITINILL: Ej, veru dajako čudno sa odbavovala spoločná pobožnosť, keď niektorí mnísi pri nej sedeli a iní ju postojačky odriekali a spievali. Tento zvyk má pôvod azda v tom, že terajší mnísi chodili na chórus cez deň štyri razy a raz aj v noci a pri pobožnosti často kľakali a hlboko sa ukláňali celým telom.

ATANÁZ: Terajší mníšsky zbor^[16] nevznikol ani tak z tejto spoločnej pobožnosti, ale z najstaršej nábožnej obyčaje, ktorú naši prví kresťania zachovávali spočiatku, hneď v apoštolských časoch pri svojich spoločných pobožnostiach, keď chodievali ráno, večer i v noci cez určité hodiny do kostola, kde prespevovali isté modlitby aj žalmy, a najmä keď jednomyseľne odbavovali najsvätejšiu obetu omše svätej v štyroch stánkoch kajúcich hriešnikov podľa prísneho zákona vtedajšieho verejného pokánia. A mnísi začali na chórusoch odbavovať hodinky^[17] spievaním žalmov preto, lebo časom získavali kňazské svätenie a patrilo to medzi povinnosti vysväteného kňaza. Podľa tejto starodávnej cirkevnej obyčaje dostali mnísi aj právo spovedať, dávať rozhrešenie a ukladať pokuty, čo sa stalo v 12. a 13. storočí, keď už zanikali stánky verejného pokánia.

TITINILL: To je síce pravda, že prespevovanie istých modlitieb na chórusoch v určitých hodinách bola chvályhodná vec, no aj tam sa vyskytlo dosť neporiadkov a zlozvykov, pri ktorých som sa spolu s kamarátmi nastváral žartov a pripravil aj nášmu Luciferovi nejednu kratochvíľu, a to najmä tam, kde bol noviciát.^[18]

ATANÁZ: Akéže mohli byť neporiadky pri takom pobožnom poriadku? Leda že mnohí mladíci pri zborových pobožnostiach nachytali prsný neduh alebo sa ináč ožobráčili. Ale už v tomto osvietenom 18. storočí, ako sa začali mnísi chystať von z kláštorov na kaplánky a nové fary, panujúci kráľ im zakázal odbavovať takéto škrekľavé chóry. Nože mi povedz, Titinill, aké žarty si to stváral aj s kamarátmi a aké kratochvíle ste pripravovali Luciferovi pri chórusových neporiadkoch?

TITINILL: Kde boli novici, tam som sa i s kamarátmi vyslanými Luciferom upriamil na nich a na chóruse sme ich pokúšali do roztržitosti — aby iné vyslovovali a na iné mysleli; aby najprv len jednu literu a potom smelšie aj celé slová preskočili alebo nevyspievali, aby niečo zanedbali alebo to isté skrátili, aby nedodržiavali pauzy alebo nedoťahovali melódiu. A keď sme neraz zvíťazili pri takomto pokúšaní mladej chasy, potom sme plné koše týchto priestupkov vysypali pred novicmagistra^[19] — a on nahnevaný bol vlastne pôvodcom tých žartov. Krehkých novicov potrestal. Ktorý novic sa v kostole alebo na chóruse obzeral, tomu pri obede zavesil na oči kus plátna; podobne trestal takého, ktorý dobre nedovidel alebo zle čítal. Inému pri stole zavesil na krk drievko a to musel držať v zuboch, keď ostatní jedli, pretože sa zhováral na zakázanom mieste alebo niečo dakomu odpovedal. Ak sa nám podarilo voľaktorého zviesť a odspal chórusový spev, toho dal novicmagister cez obed zakrútiť do pokrovca a v refektári^[20] musel hladný ležať pod kachľami. Ak daktorý vypil o pohárček viacej, dostal karenciu^[21] od vína, ak rozbil džbánček, musel črepy z neho nosiť na krku. Keď voľaktorý novic nesprávne čítal alebo nehľadel ta, kam hľadieť mal, založili mu také veľké okuliare ako sklá na sedliackych oknách. Kto kráčal smelo na celú nohu, či buchotal drevenými podošvami, ten musel za čas kľačať s rozpätými rukami. Ak niekto neodolal pokušeniu a obzrel sa čo len za bzučiacou muškou, nesmel zato v piatok jesť tretie alebo štvrté svoje najobľúbenejšie jedlo. A keď kto na dakoho krivým okom len pozrel, už si to musel cez obed odpykať o vode a chlebe a okrem toho sa musel za odriekania celého žalmu Miserere^[22] trestať tak, že šľahal po chrbte ostrým korbáčom či tvrdým remenákom alebo štránkom s uzlami. Takéto a iné tisícoraké spôsoby trestu boli pre nás žarty, pretože my sme boli strojcami týchto zastrašovaní. Takto trápení chlapi nemali na potechu nič iné okrem vychýrenej, ale málo dodržiavanej patientie,^[23] ktorú sme my odháňali od kláštorných múrov. Preto bolo neraz v kláštoroch dosť zvady, škreku, lármy, prenasledovania a šomrania proti predstaveným aj proti tomu po stenách napísanému silentiu.^[24]

ATANÁZ: No keď sa len spravodlivo priznávaš, že si to, čo bolo ustanovené na dobro, obracal na zlé diabolské skutky! Podobná bola asi aj tá Luciferova kratochvíľa.

TITINILL: Luciferova kratochvíľa spočívala v tom, že sme aj starých mníchov privádzali často do podobného pokušenia. A keď sme už ich zlých myšlienok aj dobrovoľných a hriešnych roztržitostí nabrali plné kapsy, vysypali sme ich na furmanský voz a naši kamaráti túto partieku ako dobrý materiál na podkurovanie zaviezli Luciferovi. A v prezeraní tejto partieky (bolo jej mnoho a všelijakej — aj z Brna a Olomouca, aj zo Segedína a Šopronu, z východu i zo západu kadejakej rozmanitej) nachádzal Lucifer svoju veselú kratochvíľu.

ATANÁZ: Aha, ty zlorečenec, ničomník a prekliaty pekelník, teraz vidím, aký si falošný! Vari by tí starší a bohabojnejší mnísi neboli vedeli mladším poradiť nejaký spôsob, ktorý by ich bol ochránil pred toľkorakým vaším diabolským pokúšaním i takýmito žartmi a prekliatou kratochvíľou?

TITINILL: Máte pravdu, tí šediví starci vymysleli už aj to. Poučení nejedným vlastným pádom napísali na tabuľu napomenutie a zavesili na chórusoch pred oči tým mladým.

ATANÁZ: A vedel by si povedať, aké to bolo napomenutie? Vrav!

TITINILL: Viem, lebo som ho raz čítal a mladíkom zaslepoval pri ňom oči. Počúvajte teda:

Aha, Atanázko, aj moje meno bolo zreteľne vypísané v tom siedmom riadku!

ATANÁZ: Ejha, ty ošklivý rarach, ako sa len vychvaľuješ! No nezabúdaj, že ťa v šiestom riadku menujú prekliatym satanášom.

TITINILL: Viem ja o tom, viem, že ste ma tým menom potupovali pred vašimi mládencami, bodaj by ste im to neboli napísali v tom poučení. A hoci ste ma už vtedy nenávideli, predsa ste mi dali meno podobné vášmu menu — Satanáš a Atanáz, obe sa takmer zhodujú.

ATANÁZ: Ale prekliaty čert, pekelný diabol, ohavný rarach, rohatý satanáš znie čoraz ošklivejšie, a preto sa s mojím menom nezhoduje.

TITINILL: V reči by ste ma veru skoro prevýšili. No ak sa nenahneváte, poviem vám ešte inakšie verše vo vašej latinčine, ktoré som čítal na inom chóruse napísané pre starcov, a pri nich som pokúšaním často napchal plnú tanistru.

ATANÁZ: Nuž povedz, ale nič na posmech, ani na pohoršenie.

TITINILL: Ale nie, vás iba potešia. V istom kláštore boli takéto verše:

ATANÁZ: Bolo to dobré naučenie pre všetkých — mladých aj starých mníchov, a ktorý to chcel zachovávať, daromne si ho pokúšal. Nielen našim mníchom, ale aj všetkým ostatným breviár^[27] odbavujúcim kňazom zanechali totiž pobožní predkovia a duchovní otcovia pekné naučenie o týchto kanonických čiže žaltárskych hodinkách. Nečítal si ho ty dakde?

TITINILL: Čo to môže byť aké naučenie? Ja som sa dosť naprebehoval z chórusa na chórus aj s kamarátmi, a také dačo som nikde nenašiel. Povedzte mi aspoň toto, keď som vám už ja povedal toľko.

ATANÁZ: Ale mlč o tom, to sú sväté tajomstvá. Po prvé — sedem hodiniek breviára vyznačuje sedem darov Ducha svätého. Po druhé — vyznačuje tých šesť dní, cez ktoré pracoval boh na stvorení sveta a na siedmy odpočíval. Po tretie — vyznačuje tých sedem vekov tohto sveta, o ktorom daktorí hovoria, že po skončení siedmeho veku vezme skazu. Po štvrté — vyznačuje sedem otčenášových prosieb. Aj žalmista v 118. žalme vraví, že denne sedem ráz vzdával bohu chválu. Po piate — vyznačuje sedem tajomstiev umučenia nášho spasiteľa Ježiša Krista, o ktorom je pre všetky pobožné duše odbavovateľov breviára takto napísané v duchovných knihách:

TITINILL: Uznávam, že sa oveľa lepšie vyznáte vo svojich rehoľníckych žaltároch^[29] než ten, čo vie menej ako vy. Preto by som bol už radšej, keby sme prestali rozprávať o štvorakom cieli vašich rehoľníckych stavov, ale ešte na jedno som zvedavý.

ATANÁZ: Ja viem, že ako bol diabol od začiatku sveta závistlivý, tak bol, je, aj vždy bude od tých čias zvedavý. Povedz teda nakrátko, na čo si zvedavý, lebo pre teba ja dneska nedokončím svoju cestu.

TITINILL: Pán páterko, ako starodávny známy z kláštora natoľko vám teraz dobre žičím, že vás na tejto ceste neopustím ani o tri dni, kým sa po dobrom nerozlúčime, veď i ja sa už musím šikovať s vami do sveta. Moja zvedavosť sa týka toho, či cieľom všetkých mníšskych a rehoľníckych stavov bolo zachovávanie štyroch hlavných sľubov.

ATANÁZ: Okrem rytierskej, troma sľubmi zaviazanej rehole, okrem jezuitov, piaristov a zopár iných — hoci sa menovali rehoľníkmi a nosili na chrbte habitu malú kapucňu,^[30] alebo sa volali mníchmi a z pliec im visela veľká kapucňa — ich hlavným cieľom bolo zachovávať štyri sľuby.^[31] No zachovávali ich máloktorí, aj to len spočiatku.

TITINILL: Niečo si aj pamätám, ale vy akiste lepšie viete, kedy a ako mnísi prestali dodržiavať oné štyri sľuby.

ATANÁZ: Chceš, aby sme už o tom prestali rozprávať, no ustavične nadhadzuješ nové otázky. Počkaj chvíľu, nech si trochu odpočiniem.

TITINILL: Dobre teda, i ja som pocestný a taktiež ukonaný, trochu si vedľa vás pospím.

ATANÁZ: Pospi si, pospi, len maj teraz lepšie sny.

TITINILL: Veru už dávno sa mi nič nesnívalo, možno sa mi teraz voľačo prisní o mníšskych zmenách. A vy čo budete robiť?

ATANÁZ: Budem rozmýšľať, čo ti mám odpovedať na zvedavú otázku.