Zlatý fond > Diela > Rozprávky o mníchoch


E-mail (povinné):

Juraj Fándly:
Rozprávky o mníchoch

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 50 čitateľov

V spovednici

TITINILL: Aj keď mnohí mnísi chceli byť vo svojej spovedníckej činnosti múdri a dômyselní, predsa v nejednom prípade veľmi pochybili. Kto má uši na počúvanie, nech počúva.

*

Jeden mních uložil istému bírešovi pri spovedi takúto pokutu: Keď príde domov a jeho páni budú za stolom obedovať, aby vošiel dnuka, urobil tam na zemi uhľom kríž a pred nimi ho zlízal.

Iný bosák kveštár pri spovedaní akúsi ženu ostrejšie štriafal, aj ju hlasnejšie (než mal) karhal a pritom skríkol: „A to s Nemcami!“ Keď to počuli ostatné čakajúce počestné a statočné matróny, veľmi ich to zamrzelo a vystráchané odišli od jeho spovednice.

Nuž posúďte, ktorí máte vedomosti o spovedníckych povinnostiach, či konal múdro.

Tretí mních spovedník uložil istej matróne pri veľkonočnej spovedi, aby sa opäť prišla vyspovedať k nim do toho istého kláštora na svätodušné sviatky, keď tam budú dávať odpustky — a to k nemu, aby sa spytovala na toho a toho pátra. Tu si treba uvedomiť, že tá osoba bývala od kláštora najmenej dve míle[105] ďaleko a že za najatú furmanku musela vždy zaplatiť vyše dvanásť grošov. Okrem nej a toho, čo to spomína, nikto nevie, aká ťažká i veľká pokuta to bola pre ňu — a to iba za jeden zdanlivý hriech, putatium peccatum.

Štvrtý bosák uložil istej prácou zaneprázdnenej sedliačke pokutu na viacej mesiacov — aby šla každý mesiac na spoveď aj na prijímanie. Povážte, ľudia boží, či to bola pokuta vhodná pre sedliacky ťažko pracujúci stav!

Piaty spovedník mních pri spovedi naklonil istú osobu, aby sa vydala, takýmito dôvodmi: „Vidíš“, vraví, „ak sa vydáš, môžeš mať deti, a tie deti budú mať zasa dietky. A keď sa nevydáš, možno povedať, že si toľké dietky dobrovoľne zniesla zo sveta.“

Nuž a táto osoba, ktorá si zaumienila, sľubom sa zaviazala, že sa nikdy nevydá, naklonená, ba priam prinútená takýmto dôvodom sa vydala, zakúsila dosť mizerné manželstvo a na starosť vyšla i s deťmi na žobrotu.

Viem, že onen mních pred takou radou nepouvažoval, či sa ináč nezaviazala sľubom alebo či ju môže od neho oslobodiť. Aká neopatrná rada! Správne je, aby prísny hospodár trestal takého služobníka, ktorý v záhrade zakopáva dané mu duchovné hrivny,[106] a tak ich nevyužíva na svoj ani na úžitok blížneho. Nuž ale ako môže voľakto speňažiť svoje duchovné dary, ako ich použiť na vzdelávanie, keď nemá na to predpoklady?

Mnohí mladí mnísi, sotva sa v kláštore za ten prvý rok teologického štúdia poučili dačo z jedného autora o veciach svedomia, už hneď museli do spovednice a okrem toho často behať po kveštách, kde sa k nim — ako vidieckym svätým misionárom — hrnuli najväčší hriešnici-ročiaci s veľkými hriechmi na rováši. Tu je na mieste otázka, ako má taký mladoň zaobchádzať so starými zátvrdlivými hriešnikmi? Ak to každý nevedel, musel sa pridŕžať známej mníšskej praxe a poslať takého hriešnika kajať sa na púte, aby sa išiel šľahať do kláštora, kde sú spovedníci, ktorí majú svätú moc nad veľkými hriešnikmi. Tak sa splnilo príslovie, že načiera vodu do sita, kto ide do sveta neučený; kto chce byť učený a chýba mu knižka, ten načiera vodu do plátenného vrecka…

Spomínali ste, že mníšski spovedníci prípady svedomia obťaženého hriechmi brali naľahko a posudzovali dosť povoľne, že ľahko dávali rozhrešenie. Povedzte voľajaký prípad a ja pridám dva kratšie.

ATANÁZ: Načo by sme hovorili svetu o tom, čo má byť utajené pred svetom? Nuž ale čo dal vytlačiť vo svojej knižke viedenský Renbír, môžem spomenúť i ja. Medzi ostatnými odsúdeniahodnými prípadmi uvádza i otázku: Možno dať rozhrešenie takému hriešnikovi, ktorý sa spovedá za veľkého návalu ľudí a svoje hriechy vyzná len zhruba? A dáva hneď aj odpoveď. Vychýrený páter Grifel vravieval, že hoci by sa mu spovedal sám čert, nevenoval by mu viacej času ako štvrťhodinku… V tej istej knižke stojí, že za našich čias hriechy sa oveľa ľahšie odpúšťajú, než sa voľakedy páchali. Na Renbírovu otázku odpoviem ešte príhodou.

Spovedalo sa raz veľké množstvo pútnikov a medzi jedenástou-dvanástou hodinou prichádzal rad už na posledných, keď kuchár zazvonil mníchom na obed. Vtedy jeden mních vyskočil zo spovednice a bežal ta, kam ho volal kuchár. I pristavil ho akýsi človiečik a takto ho prosil:

„Ach, pán páterko, prosím ich, keby chceli vyspovedať aspoň ešte mňa.“

Mních naňho nevrlo zdupačil, no dal sa predsa uprosiť a povedal: „No teda chytro sa spovedajte!“

Naradovaný hriešnik ponížene začal svoju spoveď — od najmenších k väčším hriechom. Ale mních, keďže mu v žalúdku Cigáni kuli klince, okríkol ho: „Čo tam po takých pletkách, z akých sa spovedáte, povedzte voľačo väčšie!“

A keď ten človek vyvalil jedného (z hlavných hriechov) vlka, vtedy mních zasa zvolal: „No to už stojí za voľačo! Ale poďme ďalej, ešte také niečo, nech sa nadarmo nebavím!“

Keď ten kajúcnik nemal už viacej čo také mimoriadne povedať, mních hodil naňho rozhrešujúci kríž a odbehol.

Nuž posúďte, ktorí ste alebo máte byť spovedníkmi, či tí dvaja spomenutí spovedníci (a koľko takých je aj teraz!) naozaj nedali kladnú odpoveď na Renbírovu otázku. To znamená, že mnísi uvoľňovali mravy.

TITINILL: Aj ja vám poviem dve krátke príhody.

*

Jeden mních vyšiel na kazateľnicu kázať a kázeň začínal akoby z brucha (ex abrupto). Keď sa už dosť napozeral po poslucháčoch, niekoľko ráz pretiahol oči po stenách, aj plecami si pomykal, zahľadel sa do jedného obloka a skríkol: „Horí! Horí!“

Poslucháči v domnení, že cez okno vidí tam vonku oheň, že dedina horí, vystrašení sa všetci naraz vzchopili, ozlomkrky bežali von a div sa nepošliapali medzi dverami. Kazateľ keď videl, že sa z nečakaného začiatku kázne strhla nečakaná trma-vrma, kričal za ľuďmi:

„Horí! Neľakajte sa! Horí! Neutekajte (a ľudia tým väčšmi vybiehali, čím viacej vykrikoval „horí!“) — horí láska Krista Pána, na dreve kríža horí!“

Zatiaľ takmer polovica poslucháčov vybehla von a rozutekala sa — —

Bolo to múdro?

ATANÁZ: Už si ty len nepolepšiteľný argaláš, furták a satanáš! Veď to nie je nijaký mravný prípad alebo príhoda o spovedi.

TITINILL: Teda vy si chcete vypočuť niečo o spovedi alebo zo spovede? Nuž počúvajte:

Prišiel Cigán k jednému mníchovi na spoveď. Tento mních urobil, čo mali všetci mníšski spovedníci robievať so sprostými ľuďmi — spýtal sa Cigána, či vie, koľko je bohov, či vie pre spásu duše najpotrebnejšie články kresťanského učenia. Keďže Cigán nevedel ma otázky odpovedať, spovedník ho zo spovednice vyháňal, aby sa išiel najprv naučiť to, že včuľ nevedel, že ho až potom vyspovedá. Začal Cigán prosiť mnícha, aby ho len vyspovedal. No mních nedal nič na prosby a odpravoval Cigána preč.

Cigán — keď už hodnú chvíľu prosil, aj sa ostrejšie dohadoval a videl, že nič nedosiahne — nahneval sa, prudko vyskočil zo spovednice a skríkol:

„Hm, ejha, nevídali mnícha! Veď aj my máme kňaza!“

Tento Cigánov výkrik sa potom často v onom kláštore používal ako príslovie, keď sa dakto veľmi čudoval nejakej obyčajnej veci alebo keď voľakto nadšene rozprával o niečom, čo nestálo za také nadšenie — vtedy sa povedalo: Hm, nevídali mnícha; ejha, nevídali väčšej veci!

ATANÁZ: Veď ja hovorím, že si ty pletkár, Titinill, lebo máš na mysli len samé pletky a nijaké vážne veci. Škoda, že si mohol toľko pokúšať aj kajúcich ľudí v spovednici.

TITINILL: Len vy mňa toľko nepokúšajte, aby som vám aj voľačo viacej (čo nesmiem) vyjavil zo spovedi ľudí. Lebo nielen každý kňaz, ale aj z nás každý — ja, Belzebub i Lucifer je vo svedomí zaviazaný najprísnejším tajomstvom mlčania o tom, čo sa vo spovedi povie — — a preto sa radšej prestaňme už tom zhovárať…



[105] míľa — (z lat.) dĺžková miera rozličnej veľkosti, rakúska míľa merala 7,58 km

[106] hrivňa — pôv. platidlo, peniaz; prenesene schopnosti, talent




Juraj Fándly

– jeden z najaktívnejších členov prvej generácie bernolákovského hnutia, zakladajúci a popredný funkcionár Slovenského učeného tovarišstva, autor početných osvetových a ľudovýchovných prác, popularizátor poľnohospodárskych poznatkov, zdravovedy, národných dejín, básnik a stúpenec osvietenského jozefinizmu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.