Zlatý fond > Diela > Rozprávky o mníchoch


E-mail (povinné):

Juraj Fándly:
Rozprávky o mníchoch

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Mária Hulvejová, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 50 čitateľov

Kordáši a pásikári

[127]

TITINILL: Pán páterko, múdro, vtipne a nielen obšírne, lež aj dôkladne vysvetľujete, čo je základom ľudského spasenia. Dobre ste vystihli, ako sa mnohí v hlúpom omámení nazdávali, že by nemohli byť spasení, ak by nepatrili do voľaktorého bratstva alebo ak by v určitom čase nevykonávali nejakú mníšsku pobožnosť.

Raz tak štriafal spovedník istého veľkého hriešnika, no ten mu smelo odpovedal: „Ale čo, pán páterko, ja úfam, že mi boh odpustí tieto ťažké hriechy a prijme ma do neba — veď som kordáš, nadarmo nie som prepásaný františkánskym pásikom!“

ATANÁZ: Nuž veru veľké farizejstvo sa dostalo medzi sprostých ľudí vďaka mníšskym pobožnostiam, na ktorých si mnohí zakladali nádej svojho spasenia, a nie na zachovávaní božích prikázaní, ani na dobrých skutkoch svätého pokánia!

TITINILL: O tom poviem viacej. V uhorskej krajine — v Prešporskej stolici aj v iných stoliciach, kde sa rozmohla mariánska provincia františkánov[128] — sprostých ľudí omámilo mníšske farizejstvo natoľko, že sa všeobecne dávali zapísať do pásikového bratstva. A robili to väčšmi zo strachu, lebo verili, že toho, kto nie je zapísaný v onom bratstve a teda by umrel bez pásika, neuložia ani na máry, ale vynesú iba na drúkoch a pochovajú ako zdochlinu. Nuž tak si kordáši prisvojili máry, akoby neslúžili všeobecnej potrebe.

Istý páter direktor tohto bratstva, keď mal pri obnôvke kázeň, veľmi horlivo odporúčal a radil poslucháčom svoje bratstvo, ba odvážil sa z kazateľnice povedať, že je prostriedkom k spáse duše a že bez neho nemôže byť človek ani spasený. Počul to tam jeden učený pán zeman, povedal to svojmu pánu farárovi a po vlastnej úvahe i farárovom vysvetlení uznal, že prostriedky na spásu duše ustanovil iba sám Syn boží, a nie až v 12. či 13. storočí voľajaká rehoľa. Veď ináč by do jej založenia nemohli byť ľudia spasení! Po tomto vysvetlení znenávidel onen zeman tých, ktorých mal predtým rád, aj ich pobožnosti, lebo pri nich roztrusovali všelijaké neprístojné pletky.

ATANÁZ: Spomínaš obnôvku pásikového bratstva — vedel by si o nej povedať niečo zaujímavé? Čo to bola tá obnôvka alebo ako sa to obnovovalo?

TITINILL: Veru poviem — aj to potvrdí, že mnísi všelijakým spôsobom (pod zámienkou pobožnosti) vábili k sebe ľudí, a to vo farských kostoloch.

Jeden mních bol najvyšší predstavený a riaditeľ (musel to byť už prefíkaný a babkám dobre známy kveštár) pásikového bratstva, chodil po dedinách ako nejaký z Ríma vyslaný misionár, a to zvyčajne cez fašiangy, keď ľudia bývajú dobrej vôle. Mal svojho trogára,[129] ktorý mu nosil háby aj misionársky krížik a zväzok pásikov. Tento trogár bol však tiež prešibaný huncút (ako mi to dvaja takí rozprávali), s pátrom direktorom si dobre rozumel — vedel teda, kde má čo pýtať, brať, habať, alebo kde budú kedy veselí, kde sa pribavia zo dva i štyri dni.

Ešte predtým, než títo dvaja obnovovatelia prišli do niektorej dediny, deň-dva vopred ta odpísali, že prídu na obnôvku. Na tento chýr nastal v celej dedine rozruch a všetko sa tešilo na najväčšiu výročnú pobožnosť. (Najslávnejšie výročné sviatky sa museli schovať pred touto udalosťou!) Pani matky hneď začali znášať sliepočky, kapúnov, múku, koláče, fľaštičky, nechýbali ani klobásky ako posledné fašiangové dary a všelijaké maškrtky, ktoré sa potom u pána otca bratstva varili, piekli a pražili. Podobne znášali aj konope na pásiky. Pátra direktora privítali teda fašiangovou hostinou a veru ináč než farára, ktorý šiel tretieho sviatočného dňa odbaviť na osadu služby božie.

Páter direktor mal potom na druhý deň vo farskom kostole — sediac za stolíkom (ako biskup) — kázeň, po nej veľkú svätú omšu, za ktorú od kordášov dostal mimoriadny toliar. Pod omšou mu naskladali takú veľkú oferu, akú farár nemával v roku ani raz. Nato prepasoval chlapov i ženy aj katechizmus neovládajúce deti a na prídavok k onomu pásiku im prikázal každodenne sa pomodliť určitý počet otčenášov — — Potom navrhoval alebo potvrdzoval úrad bratstva: pána otca i viceotca,[130] pani matku a konšelov,[131] zvolávajúcich k chorým a na pohreby členov bratstva.

Po skončení tejto slávnosti v kostole šlo sa k pánu otcovi, kde starší a bohatší bratia i sestry jedli a pili to, čo naznášali chudobnejší. A hoci nanosili aj konopí, kto chcel mať pásik, musel dať groš. Keď sa nahostili, žalovali dakedy jeden na druhého direktorovi, ktorý sa niektorým povyhrážal trestom, že ich dá pred kostolom obliecť do kajúcnickej košele. Pri zakončovaní obnôvky direktor prikazoval, aby sa bratia i sestry každú prvú nedeľu popoludní schádzali v kostole a tam sa modlili z bratskej knižky „Hora zlatá serafínska“[132] a mesačne raz čítali reguly.

Každý mesiac mali dať za seba svojmu pánu farárovi na veľkú svätú omšu s oferou, a preto bol každý farár zapísaný ako primus praeses.[133]

Keď uviedol tieto aj ostané veci do poriadku, navštevoval direktor osobitne svojich dobrodincov, čo ho zabavilo deň aj dva, ako mu kde žičilo šťastie. A keďže to bývalo cez fašiangy, keď boli ľudia veselí, ani on — človek ako iní — nesedel pri muzike smutný. V istom mieste sám pán direktor s husličkami odprevádzal nevestu ukladajúcu sa prvý raz do manželskej postele (aj to bola celkom nová obnôvka); podobne zasa jeden mních tancoval na krštení, ale v kláštore mu potom ináč zahúdli.

Keď takto páter direktor dokončil obnôvku na jednom mieste, keď nabral konopí, koláčov a iných darov, poberal sa ďalej zasa na podobné hostiny a ofery.

ATANÁZ: Spomenul si knižku „Zlatá hora serafínska“ a ja dodám svoju mienku o nej. Táto knižka nie je v podstate zlá, lež pre tých sprostých ľudí nesúca. No ak im ju odporúčali, mali z nej pilnejšie brúsiť to, čo uvádza na konci — katechizmus, bez ktorého nemôže byť nikto spasený. Z tejto knižky mali vysvetľovať a prikazovať prísne zachovávanie ôsmeho bodu o katechizme, aby lepšie vedeli a mohli plniť božie i cirkevné prikázania — — To spasí kordáša i nekordáša. Keby boli mnísi na obnôvkach vysvetľovali a prikazovali toto, azda by neboli tak skoro zišli zo sveta i so svojimi bratstvami.

Ale povedz mi, Titinill, čo na takéto mníšske, vo farských kostoloch odbavované pobočné pobožnosti hovorili a ako sa k nim stavali miestni farári?

TITINILL: Nuž z tejto pásikovej obnôvky pochádzajúca latinská interessentia[134] dopĺňala im mešec a zapchávala ústa, preto hovorili: Valeat, quantum valere potest, haec res non nocet, si non prodest.[135] Obyčajne takáto bývala výhovorka i ostatných predsudkov sprostého ľudu. Jeden farár[136] (ba mnohí tak uvažovali, nielen jeden) povedal: Keby som z toho bratstva nemal každý mesiac zlatý za omšu, dávno by som ho bol skasíroval!

Aha — farári jednej mysle s mníchmi, a to len pre časnú obživu! Pravda, ťažko je terajším farárom podľa kráľovských nariadení vytĺkať sprostým ľuďom z hlavy starodávne, všelijaké mníchmi rozšírené pobožnosti a zaužívané predsudky, najmä že obidvaja pýtajú od ľudu svoju obživu. Ale dosť už o tom, bolo to v reči predtým…

No keby som tu mal vyjaviť svoj názor o povinnosti farárov, povedal by som, že zle robil každý, ktorý dopustil vo svojej farnosti takéto obnovy, lebo farníci sa dali strhnúť mníchom, farári tak stratili na vážnosti a ľudia sa hrnuli za kláštornými pobožnosťami, zotrvávajúc stále v hlúposti — a to pre takých fašiangových mníšskych misionárov!

Keď prišiel jeden farár na novú faru, ktorej farníkov pásiky veľmi tuho pútali k blízkemu kláštoru, našiel tam mnoho zanedbaných ľudí: Ktorí sa nevedeli pomodliť otčenáš (už vyrastených a na rozume ľudí) — bolo tridsaťštyri; ktorí nevedeli anjelpána — takých našiel tridsaťdeväť; ktorí nevedeli verímboha (aj starých ľudí) — bolo sto päťdesiatjeden; ktorí neovládali desatoro božích prikázaní — bolo sto štyridsaťosem; ktorí nevedeli sedem sviatostí — takých zistil vyše dvadsať; cirkevné prikázania nevedelo deväťdesiatjeden a časti spovede nepoznalo šesťdesiatjeden farníkov. Toto všetko zistil farár iba u tých, s ktorými sa dostal do reči, keď začal vyučovať katechizmus, alebo ktorí sa v prvom roku uňho spovedali. Podobných nevedomcov bol by našiel oveľa viacej, keby sa boli na katechizmus chceli ustanoviť všetci farníci — ale pre svoju veľkú sprostosť nechceli, ani nemohli pochopiť povinnosť poslušnosti voči svojmu farárovi. Treba vari hádať, čo to zapríčinilo? Čo iné ako to, že takíto farníci behávali vo sviatok včasráno do mníšskeho kostola na rannú omšu, tam si na nej chvíľu postáli a potom už nedbali o vypočutie slova božieho. Do farského kostola cez rok prišli sotva šesť ráz — nuž potom ostali aj s deťmi takí sprostí, že nepokladali za hriech, čo sa protiví prírode a čo zakazujú svetské i božské prikázania. Slovom — voľaktorí žili ako hovädá.

Či nie je správnejšie, že sa odstránila príčina (na mnohých miestach pobočné mníšske pobožnosti) takejto hlúposti, že teraz tí istí mnísi rozoslaní po farách a kaplánkach poučujú sprostých ľudí, a tak prispievajú na duchovné aj krajinské potreby, učia a vychovávajú lepších katolíkov i lepších občanov? Teraz má cirkev aj krajina väčší osoh z mníšskych kňazov, nemusia sa ľudia ani farári z osady na osadu unúvať vo dne v noci, v zime v lete, v blatách a prívaloch za kadejakých nebezpečenstiev; teraz majú boha doma, kostol doma i kňaza doma. Treba tu aspoň spomenúť, čo sme hovorili už v reči o druhej príčine…

ATANÁZ: Veru veľa šibalstva a furtáctiev si zakúsil pri tých pobočných mníšskych pobožnostiach, ale to si ešte nepovedal, kam ten páter direktor dával toľké ofery z omší a na sväté omše nazberané peniaze. Naozaj — kam ich odkladal?

TITINILL: Na akomsi posedení niekoľkých pánov farárov nadhodil jeden farár takúto istú otázku pátrovi direktorovi, ktorý pri odpovedi kľučkoval. Najprv hovoril, že tie na obnôvkach nazbierané peniaze odoberá ich pán syndikus čiže najvyšší duchovný otec a hospodár. Keď sa ho farár spytoval ďalej, na aké účely sa dávajú tie peniaze, páter direktor odpovedal, že s provinciálovým dovolením na potreby kláštora, alebo ak je pri niektorom farskom kostole pásikové bratstvo také chudobné, že si nevládze zaobstarať oltár, máry, prikrývku, odznaky či dajaké iné na slávnosti bratstva potrebné veci — obstaráva a kupuje sa to z tejto kláštornej direktorovej kasy.

ATANÁZ: Ejha! Ktože by mohol takúto faloš pokladať za pravdu? Kto kedy vídal alebo slýchal, že by mnísi boli dali urobiť voľačo v niektorom farskom kostole? To je taká pravda, ako že kláštory sú alebo bývali v čase vojny skladmi a krajinskými pokladnicami kráľa, že vo vojnových časoch dávali kráľovi na obranu krajiny veľkú výpomoc zo svojich peňazí, čo v časoch pokoja pred svetom len odkladali, skrývali, rozdeľovali si medzi sebou a potajomky užívali. No je pravda, že kláštory boli neraz verejnými pokladnicami pre nepriateľov, ktorí (ako svedčí história) keď vtrhli do krajiny, najprv a najzúrivejšie dobýjali a často i dobyli mníšske poklady v kláštoroch, a tak čo mnísi pred chudobou a kráľom krajiny utajovali a skrývali, to nagazdovali vlastne nepriateľovi.

TITINILL: Poznám jeden františkánsky, teraz už vyprázdnený kláštor menom Svätá Katarína, pred ktorým stojí veľká z kameňa vykresaná štácia[137] na spôsob vrchu Kalvárie, na nej čnie veľký kríž so Spasiteľovým telom a pod ním z jedného boku je socha Panny Márie, z druhého socha svätého Jána — obe z kameňa. Dolu pod nimi má kamenná štácia tento nápis: EX pensIs ChorDIgerorVM ereCta.[138] Hľa, ukladalo sa na takéto ciele a zámery, na ozdobu mníšskych kostolov a kláštorov, na zveľadenie pobočných, nepotrebných pobožností. Na obnôvkach sa od chudoby vydrančali peniaze — nemohlo sa to ináč použiť? Táto masť mohla sa draho predať,[139] mohla sa venovať na obživu chudobných farníkov alebo na ozdobu chudobných farských kostolov. Teraz tam stojí, aj bude stáť v horách zbytočná útrata na pamiatku, že voľakedy — —

Ale veď už je ustanovená dávno potrebná Religionis comissio,[140] ktorá teraz dozerá na staré i nové fundácie,[141] na bratstvá aj inakšie mníšske pobožnosti, všetky mamy a povery, čo sa doteraz medzi sprostými ľuďmi uplatňovali vo forme pobožností. O niekoľko rokov, ak sa budú zachovávať nariadenia tejto komisie, uvidíme z niekdajšieho slepého a temného bludu osvietený svet…



[127] kordáš — (z lat. cordiger) v 17. a 18. stor. člen laického náboženského bratstva, ktorého symbolom bola korda, pásik, šnúra rozličnej farby, ňou sa kordáši opasovali pri určitých príležitostiach. Podrobnejšie v texte.

[128] mariánska provincia františkánov — Podunajská provincia (Uhorsko sa honosilo i titulom Regnum Marianum, Mariánske kráľovstvo).

[129] trogár — (z nem.) nosič

[130] viceotec — (z lat.) zástupca hlavy, otca miestneho bratstva

[131] konšel — (z lat.) prísažný, člen mestskej, obecnej správy v minulosti; aj laické náboženské bratstvá používali pre členov svojho predstavenstva tento názov

[132] Hora zlatá serafínska — náboženská príručka pre laické bratstvo terciárov, ktorú napísal bratislavský kanonik Martin Czetnej, vyšla v Trnave r. 1674 a 1696

[133] primus praeses — (lat.) prvý predseda, správca

[134] interessentia — (lat.) zaujatosť, zainteresovanosť

[135] Valeat, quantum valere… prodest. — (lat.) Nech účinkuje, dokiaľ môže, táto vec neškodí, ak len nepomôže.

[136] jeden farár — sám Fándly, ktorý pôsobil 27 rokov v Naháči (1780 — 1807). Veriaci mu húfne chodili na bohoslužby a rozmanité mníšske pobožnosti do blízkeho františkánskeho kláštora sv. Kataríny, takže často mával prázdny kostol.

[137] z kameňa vykresaná štácia — (z lat.) zastavenie, výjav z Krížovej cesty

[138] EX pensIs ChorDIgerorVM ereCta — (lat.) Postavené nákladom kordášov. Chronogram udáva r. 1717.

[139] Táto masť sa mohla draho predať — časť Judášovho výroku o Máriinej (Lazárovej sestry) márnotratnosti (Ján 12, 5)

[140] Religiosis comissio — (lat.) Komisia pre náboženské veci mala na starosti cirkevné reformy (1780 — 1790).

[141] fundácia — (z lat.) základina, tu fondy venované kláštoru na udržiavanie budov, modlitby atď.

« predcházajúca kapitola    |    



Juraj Fándly

– jeden z najaktívnejších členov prvej generácie bernolákovského hnutia, zakladajúci a popredný funkcionár Slovenského učeného tovarišstva, autor početných osvetových a ľudovýchovných prác, popularizátor poľnohospodárskych poznatkov, zdravovedy, národných dejín, básnik a stúpenec osvietenského jozefinizmu. Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.