ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ATANÁZ: Musíš ty len byť učený a zbehlý v tajných mníšskych praktikách, keď vieš toľko o nich. Nemali azda mnísi dajakú zvláštnu moc aj nad tvojimi diabolskými fortieľmi?

TITINILL: To veru mali — svojím rozhrešením vyslobodzovali hriešnikov z mojej moci a strašili ich mnou. Vo svojich školách sa dosť namudrovali aj nad tým, ako ma ľuďom predstaviť čím ohavnejšieho a ošklivejšieho. A preto ma dávali vymaľovať ako najošklivejšiu potvoru raz s ohavnými rohmi, inokedy s veľkými ušami, potom so zakrúteným chvostom alebo ako šarkana s krídlami a pazúrmi — o čom sa mi nikdy ani nesnívalo až doteraz. No ja som jednako ostal ich statočným sluhom, hoci ma svetským ľuďom predstavovali ako ohavnú obludu. Ale keď som zbadal, že toľkými maliarmi namaľované a draho zaplatené rožky mi naozaj prirástli — prinútený teraz spolu s mníchmi vyvandrovať do sveta — musel som sa pripraviť podľa svetských manier a rožky som si dal preto odpíliť.

ATANÁZ: Dobre si urobil, teraz vyzeráš ešte krajšie ako za grajciar^[54] prasa. Mával si však aj zakrútený chvost — kam si ho podel?

TITINILL: Keď som sa prvý raz vydával na túto vandrovku do sveta, hneď vtedy som si ho odtrhol, lebo sa mi cestou plietol pomedzi nohy. Okrem toho viem, že na svete sa mnohí neboja ani rohatého, ani chvostnatého diabla. Ale ani livrej^[55] s dlhými výložkami nevyhovuje včuľ svetským manieram. Teraz nastáva nová móda a kto sa chce svetu páčiť, musí sa podľa nej pristrájať. Tamtá livrej, do ktorej ma doteraz obliekali mnísi aj maliari, dosť sa mi bridila a ma zunovala, no nemohol som si pomôcť, kým som bol u mníchov v službe, lebo tak som to mal zjednané v kontrakte, podľa ktorého som mal nosiť iba blšiu farbu. Keď som pobadal blížiace sa zmeny, chcel som sa raz pristrojiť trošku krajšie — ale zbadali to tí, čo mali nado mnou moc, a dostal som od nich za to jazykovú polievku. Vtedy som bol veru úbohé chúďa aj chudiatko… Mnísi jednoduchým ľuďom predkladali podivné činy všemohúcej a nepochopiteľnej božskej moci, čo boh podľa svojej pravdy preukazoval hriešnikom, a ku ktorej neraz priratúvali aj mňa, akoby som to ja sám bez božieho dopustenia urobil, keď som dakomu krk vykrútil, niekoho zahrdúsil, voľakoho zavše schytil do povetria a tam ho roztrhal, až krv z neho tiekla po strechách a jeho hnáty ostali rozhádzané kdekade po uliciach. Vraveli, že som s černokňažníkmi zháňal dohromady mračná a strašil svet búrkami, bleskami, hrmením a treskotom; že som spôsoboval víchor i slotu, ktorými som v horách váľal stromy, v dedinách domy a vo dne v noci v nich strašieval. Vraj som prenášal cez more kamenné stĺpy a nimi rúcal kostoly, vyvracal z gruntu zem a do akéhosi priepadliska spadnutých ľudí s vozom aj s koňmi sťahoval do pekelnej priepasti. Takýmito a podobnými mojimi výčinmi si mnísi získavali priazeň svojich dobrodincov.