ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

TITINILL: Mali ste aj to spomenúť, že mníšsky sľub chudoby bol príčinou ešte väčších galíb. Nejedného mnícha nezasýtila skromná kláštorná kuchyňa, i šomral, drdlal proti predstaveným, na kuchára, rozduchoval nespokojnosť a rozbroj v kláštore alebo vycigánil sa von z kláštora. Ba často vyšiel aj bez dovolenia, behal po meste, navštevoval pani matky,^[56] zháňal olovranty či fruštiky, vydrankal peniažky, blýskal sa všelijakými žartmi, rozprával rozličné príhody a vyspevoval svetské pesničky. Aby sám mohol zanedbávať svoje regule, iných zabával a podporoval v záhaľčivosti. Keď sa chcel najesť mäsa skôr vonku ako v kláštore, keď chcel dostať a prefíkane nažobrať plátna i ručníčkov, opovažoval sa i naďalej bez dovolenia chodiť po takých návštevách, kde často zabúdal aj na to, podľa akej regule má oholenú hlavu, a tak sa neraz vyplnilo príslovie: Ryba vytiahnutá z vody a mních von z kláštora ľahko sa pokazia.

ATANÁZ: Predstavení kláštorov dosť dozerali na tieto neporiadne poriadky, aj ich štriafali a trestali. No takíto previnilci sa vyhovárali: Ak nebudeme môcť vychádzať von z kláštora a navštevovať dobrodincov, ktože nám kúpi ručníčky a iné drobné šatstvo, listy, písma a papiere, kto zaobstará v nemoci občerstvenie alebo dá tabačik, kávu, čokoládu a ostatné veci? Veď kláštorná kasa vôbec nepamätá alebo len veľmi málo a skúpo pamätá na tieto naše drobnejšie potreby. Človek je už taký od prirodzenosti, že sa usiluje obživiť tam, kde môže.

TITINILL: Takto kadejako sa vyhovárali tí mnísi, ktorí aj proti svojmu sľubu chudoby chceli byť bohatí. Aké však následky malo takéto mníšske bludárstvo a značné vlastníctvo, otvorene povedal v 15. storočí kartuzián Dionýz.^[57]

ATANÁZ: Aj nami často spomínaný múdry a veľmi učený Vanespen^[58] hovorí, že voľakedy tak ľahko nedovolili mníchom z kláštora vychádzať do mestečiek alebo miest bez dôležitej a závažnej príčiny. Najmä v Ríme to bolo prísne zakázané, a to pre mnohé škody a pohoršenie. No ja vždy myslím, že takéto pohoršenie pochádzalo z tvojho pokúšania.

TITINILL: Nuž to dobre viem, že keď bol niekto veľmi chudobný a videl u svojho dolného alebo horného suseda peniaze, povedal si: To nie je ani po dobrom, tuším mu ich čert nosí, musí mať do činenia s raráškom. Alebo keď sa chudobný oženil a vzal si bohatú, stal sa „dominus post togam“ čiže pánom po bohatej sukni. To bývalo vtedy, keď mávali ženy karpavé oči, no teraz každá hľadí bystro, ak aj nie ináč, nuž aspoň cez okuliare. Uznávam, že som dosiaľ niektorým prezradil, kde sú peniaze a poklady, aj im k nim dopomohol, lež odteraz sa už nedám tak ľahko naviesť na podobné bláznivosti. Ak by sa vás voľakto radil, či sa môže modlievať Krištofove modlitby^[59] alebo čítať Gregorove sväté omše^[60] — tomu dajte najprv seknúť žilu na nose, a potom nech ňuchá, na ktorom mieste má urobiť kruh, či virgule^[61] púšťať nad pokladom. Prípadne nech si sadne na breh Dunaja alebo čaká pri Váhu, kým mu šťuka či kapor vyhodí chvostom peňažitú virgulu.

ATANÁZ: Čo to táraš a trepeš dve na tri, či si zabudol, čo si mal hovoriť? Dokonč to alebo začni o nasledovných príčinách zmien.

TITINILL: Nezabudnite, pán páterko, čo ste chceli povedať — ale niekedy nezaškodí vytrhnúť myseľ z hlbokých úvah a zabaviť ju inými vecami. Spomínam to preto, aby ľudia na mňa nenadávali, že každé pokušenie dostať sa k bohatstvu a peniazom pochádza odo mňa. Väčšou príčinou tohto pokušenia býva často rozmáhajúca sa chudoba a žobrota. Keby sa doteraz neboli natoľko rozmohli žobraví mnísi, azda by medzi ľuďmi neboli také vzácne ani peniaze. No žobraví mnísi bez ohľadu na drahotu či lacné živobytie, bez prihliadania na suché či úrodné časy čoraz viacej (tri-štyri razy cez rok žiadajúc rovnako od bohatého i chudobného) vynášali z krajiny do tajných kútov kláštorov, a to neraz aj všelijakými fígľami a fortieľmi, ktoré kazili dobré mravy… Veď kvešta^[62] nebola obyčajná žobrota. Kto chcel byť dobrým kveštárom, musel vedieť kadejaké kumšty a fortiele, ba potreboval aj rozličné fígle na to, aby dostal viacej než druhý žobrák alebo kveštár od inej rehole. Ak sa niektorý vrátil z kvešty do kláštora a málo priniesol, privítali ho veru takou lekciou, že mu aj ostrihané vlasy proti srsti vstávali — taký bol frater piger, frater negligens, frater vagator, frater otiosus^[63] a podobne. Nuž kto nechcel zostať takýmto frátrom, musel sa chytiť všelijakých fortieľov. A kto svojimi fortieľmi vydrankal veľa a do kláštora priniesol hojnú almužnu, dostal sa u predstavených do veľkej priazne a pri návrate ho privítali ako vzácneho hosťa dobrým jedlom i pohárikom, deň aj noc sa nemusel zúčastniť na chórusových pobožnostiach, ba neraz aj dlhšie.

ATANÁZ: Poznáš akosi veľa tajných kláštorných praktík!

TITINILL: Vypočujte si ešte väčšie.

*

Jedného kveštára často posielali na kveštu, ale sa mu aj často stávalo, že nakveštoval málo. Aby ho teda rovnako často v kláštore zato neštriafali, uvažoval, akým fortieľom by si pomohol, a keď pôjde znovu kveštovať, ako by získal hojnejšiu almužnu. Pritrafilo sa, že pohrúženému práve v týchto myšlienkach rozkázali, aby šiel nakveštovať masla.

„Ach,“ vzdychol si, „tohto roku je veľká suchota, kravy a ovce nemajú z čoho dojiť, zasa dostanem málo!“

Išiel teda a proboval u pani matiek, navštevoval gazdov, pozdravoval ich, zvítaval sa s nimi a vypytoval na zdravie, ponúkal šňupový tabačik, dozvedal sa i na kravičky, ovečky a pýtal masielko. Ale všade sa vyhovárali, že kravy aj ovce doja slabo, a dostával veľmi málo almužny — čím viacej domov ponavštevoval, tým väčšmi sa mu každý vyhováral. Nijako si nevedel pomôcť, no predsa chcel už raz vyhovieť predstaveným hojnou kveštou, i vymyslel si fortieľ.

Na tej istej kvešte zvečera prišiel k akémusi chudobnému gazdovi, ktorý sa práve vrátil z poľa so ženou aj dieťaťom a na násype večeral kašu poliatu troškou mlieka. Kveštár prišiel až k nim, podľa svojej prefíkane] (kveštárskej) obyčaje ho pozdravil a spýtal sa ho: „Ako sa máte, gazdíčko, čo porábate?“

Chudobný gazdík mu odpovedal: „Vitajte, pán páterko, a toť akurát jeme kašu, keď inšie nemáme.“

Kveštár už smelšie pokračoval: „Prosím vás, gazdíčko, aj vás, gazdinka, keby ste i nám chudobným vo meno božie udelili trošku masielka.“

A tá sedliačka, chudobná gazdinka takto sa vyhovárala (veľká chudoba hotová od štedrosti výhovora): „Joj, pán páterko, radi by sme si ho zajedli aj my sami! Toto je posledná slza mliečka, lebo na smotanu sa u nás neudrží, nuž vyliala som ho na túto misu — to je naša omasta!“

Videl kveštár, že je to pravda pravdivá nielen tu, lež aj v iných domoch, ale osmelil sa a vravel: „Gazdíčko, keď mi už inšie nemôžete dať, prosím vás, podarujte mi aspoň túto drevenú lyžičku.“

Keď sa gazda najedol, o drevenú lyžicu veľmi nestál a daroval mu ju.

Kveštárovým úmyslom bolo, aby natrafil na taký dom, kde by sa gazda volal Jozef a gazdiná Mária. A títo dvaja kašu jediaci sedliaci — ako z ich reči vyrozumel — mali žiadané mená. Nadelili ho teda prázdnou drevenou lyžicou a on im celý radostný tak ďakoval, akoby bol v bohatom majeri dostal tri žufany masla.

Potom vošiel do druhého domu pýtať maslo. Aj tam sa mu podobne vyhovárali ako v predchádzajúcich domoch. Kveštár však zanechal podlizovanie i ponížené prosby a akoby rozprával nejakú zázračnú legendu, takto sa im prihovoril, ukazujúc onú drevenú lyžičku:

„Gazdíčko, gazdinka, pozrite na túto lyžičku, podarujte mi aspoň toľko masielka, čo sa vmestí na ňu, a uvidíte, že vás i vaše kravičky aj ovečky pánboh požehná a hneď budete mať viacej masielka.“

Keď sa čudovali jeho sľubom a vypytovali sa, od koho a aká je to lyžica, že prináša šťastie, kveštár odpovedal:

„Vidíte, to je lyžička, ktorou Jozef a Mária kŕmili svoje malé nemluvniatko.“

Ľudia keď to počuli, nazdávali sa, že tou lyžičkou Panna Mária voľakedy naozaj kŕmila Ježiška, ulakomili sa na šťastie, ktoré môže zázračná lyžica priniesť, každý ňou začrel aj dva-tri razy a hojne ho obdarovali maslom. Veru nikdy dotiaľ nedoniesol do kláštora takú veľkú kveštu ako vtedy, takže sa tam všetci čudovali.

Všetky ženičky a babky, ktorým kveštár sľuboval, že hneď budú mať viacej masla, keď sa ho len dotknú tou lyžičkou, o dva-tri dni behali jedna k druhej a uveličene vraveli:

„Ach, susedka moja, veru sa mi zdá, že je toho masla viacej než predtým, ako som z neho odobrala tou svätou lyžičkou.“

Druhá povedala: „Veru, tetička, aj mne sa zdá, že to musela byť voľajaká zázračná lyžička!“

Takto sa zhovárali najprv dve. Prišla k nim tretia, tá to spomenula štvrtej, tamtá piatej a tak sa o krátky čas po celom okolí babami rozchýril kveštárov fígeľ ako zázrak.

Napokon sa ľudia múdrejší než sprostý ľud začali dozvedať v kláštore na onoho zázračného kveštára, ktorý spočiatku tajil svoj kumšt, ale naostatok sa priznal, čo aj prečo to urobil, a že darca lyžičky sa skutočne volal Jozef a jeho žena Mária a že práve vtedy ňou kŕmili svoje malé dieťatko. A tak z kveštárovho fortieľa vyšiel podarený žart a bolo z neho veľa smiechu.

ATANÁZ: Neraz som počul, že kto chcel byť dobrým kveštárom, musel byť furták a šibal, musel byť vtipný a vedieť sa dobre zaliečať najmä pani matkám a babkám. No keď sa takíto z rozličných reholí stretli v jednom mieste dvaja či traja, tam potom jeden nad druhého sa vyťahoval svojimi výmyslami a fortieľmi.

TITINILL: Veď ani jeden nešiel kveštovať s prázdnymi rukami. Ak aj nerozdával všelijaké odznaky, címery^[64] a dary svojej rehole, ponúkol aspoň tabačika — z jedného rukáva sedliakom, z druhého pánom a v kapucni nosil zvláštny pre seba. Odznaky a címery vonkajšieho prejavu nábožnosti spomeniem neskôr, teraz rozpoviem iba príhody, z ktorých možno spoznať šibalstvá, akými sa preukazovali kveštári rozličných reholí, keď sa zišli na jednom mieste.

*

Poznám isté chudobné mestečko pod horami, v chotári ktorého sa urodí málo chleba. Obyvatelia všetku svoju obživu celý rok úfajú i čakajú z vinohradov a zlá úroda tam spôsobí veľkú psotu. Vždy keď boli v tomto mestečku oberačky, zbehli sa ta všetci žobraví mnísi. Jedinú ulicu tam tvoria dva rady oproti sebe postavených domov a teda kveštárov bolo dobre vidieť na oboch stranách: So svojím putnárom^[65] chodil františkán, o chvíľu po ňom kapucín, za nimi šiel križiak a tomu v pätách karmelitán, nuž a nezaostal ani milosrdný.^[66] Netreba spomínať, že sa medzi nich neomeškal pavlán a miestny pustovník.^[67] Môžete si predstaviť, aké fortiele, aké fígle si museli títo ľudia povymýšľať, aby dostal jeden pred druhým skôr a ktorý nad ktorého viacej! Ak sa stretol taký kveštár v jednom dome s druhým kveštárom z inej rehole, tak sa tam dohrýzli, teda povadili, že aj medzi sedliakmi vyvolali veľké pohoršenie, a na faru donášali ťažké žaloby, čo všetko zapríčinilo iba to, že predbiehali jeden druhého.

ATANÁZ: Boli to akiste takí, ktorým sa už vyhladila žobrácka palica, čiže keď už radšej žobrali, než sa venovali duchovnému životu alebo telesnej práci, s pasiou kveštovali a v jednom mieste sa predbiehali aj dvaja-traja; keď sa im každému neušlo z jednej almužny, brali — čo kde dostali — so slovami: Naša kapsa úbohá berie všetko, čo kto dá! Vtedy sa na nich splnili latinské porekadlá: Invidet cantor cantori et egenus egeno. Et figulus figulo dicitur esse gravis. — Závidí spevák spevákovi úspech dobrého hrdla. Aj žobrák žobráka predbieha zo závisti. Hrnčiar hrnčiarovi haní črepy. Kramár nenávidí kramára pri svojom sklepe. Predchádzajúce roky svetská i duchovná vrchnosť odôvodnene zastávala názor, aby sa jednotlivým reholiam určil kveštársky obvod na istý druh almužny, lebo na také množstvo nestačila robiť krajinská chudoba.

TITINILL: Na jednom mieste sa raz stretol kveštár od milosrdných a mních bosák, ktorý dostal v obci asi päť vriec zbožia, a ten milosrdný — ako sám rozprával — nenakveštoval ani jedno plné vrecko. Prečo? V onej obci si mnísi bosáci svojím poúčaním ľudí tak získali, ba priam omámili, že ich pokladali za živých prorokov. Vedeli sa totiž natoľko prefíkane zvŕtať okolo prostodušných ľudí a najmä okolo bohatých vdov, u ktorých zavoňali, že by im chceli po smrti dačo poručiť. Poznám dve ženy z rozličného rodu, ktoré takto obalamutené odovzdali bosákom svoje peniaze ešte za života a potom ich bez potomkov aj odumreli. No pošli už aj bosáci aj peniaze z toho kláštora.

ATANÁZ: Žaloval sa raz istý pán farár, že v jeho farnosti (a to iba v jednej veľkej dedine) za jediný rok dostali kveštári bosákov dvadsaťtri teliec a tridsaťtri barancov. A či vieš, aký prefíkaný fortieľ tu zabral? Miestny ľud už natoľko podľahol verejnému i tajnému naúčaniu bosáka, ktorý tam bol kaplánom, že každé prvé teľa od kravy aj skoro všetky prvé jahnence obetoval tým chudákom bosým mníchom, akoby ešte aj teraz platilo ono prísne prikázanie Starého zákona.^[68] Spomínaný pán farár bol by toho roku vďačne dal za jedno tela hoci aj tri zlaté, no nemohol dostať ani jedno.

TITINILL: Voľakedy sa iný pán farár zasa sťažoval na fígle a bezočivosť jedného drancujúceho kveštára, ktorý dlhé roky chodieval po kveštách a nosieval, ba vlastne vozieval na pridelenej mu obecnej odvážke kopu prázdnych vriec a medzi nimi dve-tri plné všelijakých zeliniek. Onen pán farár vídaval ho často chodiť s takýmto fortieľom. A raz, keď sa kveštár vybral ponavštevovať svoje známe pani matky (hlúpe sedliačky), rozhodol sa zatiaľ vyhovieť už toľký čas premáhanej zvedavosti, rozviazal tie plné vrecia a nazrel do nich. Až vtedy sa na vlastné oči presvedčil, že tento prefíkaný mních je všetkými masťami mazaný podvodník a zmama,^[69] čo iba ľudí mámi a mátoží domnienkou svätených zelín. Pán farár mu všetky tie zeliny vzal a hodil do priekladníka^[70] pre svoju lichvu. Mnícha potom vyhrešil za jeho prefíkané nemníšske spôsoby. Kveštár sa veľmi vyhováral, že nedostane almužnu, ak nič nerozdáva, a že agnúsky^[71] a prstienky sú pre mníchov drahé — — Čo však potom neurobil! Ako hrniec, ktorý vždy páchne tým, čím raz navrie, až dokiaľ sa nerozbije — potajomky vošiel do farárovej stodoly, po rebríku vyliezol na povalu naplnenú senom a navyberal tam plný batôžtek všelijakých zeliniek a tak svojím osvedčeným spôsobom predsa kveštoval aj naďalej. Veď len tak a nie ináč si mohol nakloniť ľudí, že im rozdával zelinky.

ATANÁZ: A nevieš, Titinill, aké to boli zelinky?

TITINILL: To som nezavoňal, no možno by som uhádol. V jednom vreci mohol byť turánok,^[72] v druhom devätorník^[73] a v treťom láskavec.^[74] Na čo sú dobré tieto zeliny, to by sme sa mali spýtať onoho kveštára. Zasa iný kveštár pri kveštovaní označoval všetky domy, v ktorých mu nič nedali. Keď vyšiel z takého domu, červenou kriedou urobil na stenu kríž, čo znamenalo: Tuto nám nedali, ostali nám teda dlžní, prídeme sem zasa o dva-tri dni.

ATANÁZ: Tu by som spomenul, čo o takejto mníšskej hojnosti píše kardinál Kajetán:^[75] Čo teraz spotrebuje tridsať rehoľníkov, to by bolo kedysi postačilo azda iným sto mníchom.

TITINILL: Vypočujte si túto príhodu.

*

V istej dedine stretol sa milosrdný s bosákom. Obidvaja mali vo svojom lajstri, akože duchovnej maršrute okrem iných zapísanú opäť tú istú obec. Z tohto miesta obaja mali odísť do inej susednej, asi na míľu vzdialenej dediny, žiadali teda od richtára voz na odvážku — ale každý osobitne pre seba, a to včasráno (aby mohol žobrák žobráka predbehnúť). Richtár sa vyhováral, že páni páterkovia pôjdu predsa do tej istej obce, môžu sa odviesť aj spolu na jednom voze. Nič horšie už nemohol povedať bosákovi, ktorý zo závisti voči milosrdnému sa vzchopil a rozbehol ta pešky, aby len skôr mohol ponavštevovať svoje známe pani matky a vydrankať od nich hojnejšiu almužnu. Milosrdný ho na voze dohonil, ale nedostal ani polovicu predpokladanej almužny, radšej sa stade obrátil inam. Ech, mníšska láska, rukávy máš pristrihnuté naširoko a vrecia nahlboko!

Akýsi mních bosák, aby viacej nakveštoval, rozdával (podľa obyčaje iných kveštárov) pátričky a veľmi ich odporúčal, že sú odpustkové. Istý človek, ktorý vedel o odpustkoch viacej než on, spýtal sa ho, aké odpustky sa viažu na tie pátričky, a mních ich nevedel vysvetliť.

Nuž stalo sa mu podobne ako tomu vojenskému oficierovi, ktorý muštroval^[76] svojich vojakov rozkazmi: Takto sa obráťte — — takto kráčajte — — a keď tento mouvement^[77] urobíte, stane sa to a to — —

I osmelil sa jeden regrút a spýtal sa ho: „Pán feldvébel, a čo je to muveman?“

Pán feldvébel sa naňho osopil slovami: „Mizerný chlape! Muveman je muveman, len mašíruj!“

A milý regrút prikývol: „Aha!“

Teda odpustky sú odpustky! Aha! To bol nielen kveštár, ale aj quaestuosus quaestor.^[78]

Iný mních pri kveštovaní (pýtal vlnu a tuším i súkno) zasa vravel, že keď bude hriešnik umierať alebo keby mala jeho duša ísť do pekla, anjeli to darované súkno pretiahnu cez cestu, zabránia jej tadiaľ prejsť, nepustia ju tade, ale ju odrazia na nebeskú cestu.

ATANÁZ: Krásne fortiele a fígle! Kdeže si ich len, Titinill, toľko nazbieral?

TITINILL: Ešte keď som chodieval za mníchmi po kveštách. Nože počúvajte ďalej!

Dvaja minoriti^[79] chodievali k istému pánovi na panskú kveštu čiže na časté návštevy spojené s odovzdaním pozdravov a pohostením. Onen pán často videl ich poníženosť i prívetivosť a pobadal, čím by sa im zavďačil. Zaumienil si teda, že im dá vo svojom dvorci vykŕmiť pekné dva bravy.

Práve v tom čase, keď tí dvaja minoriti znovu došli k onomu pánovi do kaštieľa, bravy boli už dobre vykŕmené. Čeľaď obyčajne vždy, keď bravov kŕmila, vravela im „minoritské bravy“ a pri posledku už len „minoriti“.

Keď sa teraz mnísi minoriti s pánom navečerali, odobrali sa na odpočinok do osobitnej izby. Pán kaštieľa vydával zatiaľ svojej čeľadi rozkazy na budúci deň a okrem iného jej prikázal:

„Tých dvoch minoritov zabite ešte pred svitaním, veď sa tu už poriadne vykŕmili!“

Začul to cez dvere jeden z mníchov a ihneď upovedomil svojho spolubrata, že pán vyniesol nad nimi ortieľ a do svitania ich majú zabiť. (Veď nemohol vedieť, že to bol vynesený ortieľ nad bravmi, ktoré volali minoritmi, lebo im boli oferované.) Nuž nebrali tie slová na ľahkú váhu, vzali nohy na plecia a z izby utiekli.

Ale kaštieľ bol v noci zamknutý a nemohli sa dostať z neho von. Hľadali teda nejakú skrýšu, ktorá by ich zachránila pred smrťou. Tak sa dostali k chlievom, medzi kŕmniky a narobili tam taký hrmot, že stade vyplašili aj tie ich tučné bravy, ktoré od strachu vyhegľovali dvere a utiekli. V tme nemohli mnísi nikde nájsť poriadnu skrýšu, nuž museli sa uspokojiť s tým prázdnym chlievom a vliezli ta, skade povyskakovali ich bravy. (Kam strach človeka nenaženie!)

Pred svitaním prišla na zabíjačku vychystaná čeľaď s lampášmi a ozbrojená štránkami aj nožmi, aby zabila minoritské bravy. No keď otvorili kŕmnik, zdúpneli:

„Och, beda, prebeda, v kŕmniku sa stal zázrak! Prečo sme my len tie bravy volali minoritmi, teraz sa zmenili na ozajstných mníchov minoritov!“

Túto zázračnú príhodu oznámili majiteľovi kaštieľa, ktorý o tom pochyboval a neveril, kým sa na vlastné oči nepresvedčil, čo sa stalo. Najprv vošiel do izby, kde nocovali minoriti, a keď ich tam nebolo, nazrel do kŕmnika. Celý začudovaný pokrútil hlavou, keď ich tam zbadal, a spýtal sa ich, ako sa ta dostali. Mnísi mu stručne rozpovedali, ako po večeri začuli nad sebou ortieľ, a keďže sa nemohli dostať z kaštieľa von, hľadali pred smrťou útočište v chlieve.

„Ale toto!“ hovorí onen pán. „Páni pátri, poďte von z kŕmnika, ako omylné^[80] dostanete každý tučného bravka!“

Upokojených minoritov ešte dobre pohostil, obdaroval dvoma bravmi a v pokoji prepustil — —

V tomto prípade boli minoriti bravmi a bravy minoritmi.

ATANÁZ: Čudná to veru bola kvešta, ale po smutnej kvešte bohatá almužna.

TITINILL: Poviem vám ešte o čudnejšej, na ktorej kveštár sám dobrovoľne vliezol do maštale, aby fígľom získal dobrú almužnu.

*

Chodieval jeden kveštár (taktiež riadny šibal a furták) pýtať barance. Často sa zastavoval u istého bohatého, ale skúpeho mlynára, od ktorého nemohol vydrankať ani len jedno barančiatko alebo teliatko. Keď to s ním už nešlo podobrotky, zaumienil si, že ho dostane o dačo šikovným fígľom.

Vracal sa raz milý kveštár s vyžobraným kŕdľom barancov už domov do kláštora i natisol sa s nimi tomu mlynárovi do dvora a pýtal tam obed pre seba aj svojho barančiara. Potom sa veselo hostil, jedol a pil spolu s mlynárom. A keď sa už dobre podfutroval, nechal mlynára sedieť za stolom, sám sa vytratil von, vošiel do jeho maštale, kde odviazal somára a vohnal ho medzi svoje barance. Barančiarovi rozkázal, aby sa popredku pobral do kláštora a s kŕdľom hnal aj mlynárovho somára.

Nato sa vrátil späť do maštale, navliekol na seba ohlávku, čo tam zostala po somárovi, priviazal sa k jasliam na to isté miesto, kde predtým stával somár, a ako hoviadko čakal, kedy vojde niekto do maštale.

Mlynárovi sa zunovalo sedieť samému v izbe, čudoval sa, čo sa mních baví vonku tak dlho, i vyšiel na dvor a videl, že v mlyne už nieto ani mnícha ani barančiara s barancami. Chcel si teda opatriť lichvu, vošiel do maštale a tam zazrel kveštársky zázrak. Ako sa v kaštieli stali z bravov minoriti, tak sa tuná zo somára zázračne stal mních bosák!

Mlynár ohúrený hľadí, krúti hlavou a celý vyjavený sa čuduje, či je to skutočný mních alebo na mnícha zmenený jeho somár. Pristúpil k nemu a spytuje sa ho: „Kto si, čo si — hovädo či mních?“

V ohlávke zaklesnutý bosák akoby s veľkým strachom ponížene odpovedá: „Och, gazdíčko, prosím vás, pusťte ma odtiaľto. Doteraz som vám slúžil ako somár, lebo ma tým boh potrestal za jeden hriech, ktorý som spáchal v kláštore — premenil som sa na somára. Musel som viacej rokov ako hovädo ťažko robiť a až dosiaľ bývať v maštaliach. No práve teraz vypršal čas môjho trestu — prosím vás, osloboďte ma, aby som sa mohol vrátiť späť do kláštora.“

Mlynárovi ani len na um neprišlo, že by to mohol byť kveštársky fígeľ, pozbavil mnícha — niekdajšieho somára — ohlávky, vyprevadil von z maštale a ešte ho aj prosil, aby mu odpustil, že ho pri ťažkej robote bíjaval, šľahával ako lenivého somára.

Keď tento prepustený mních-somár tak vydarene dokončil svoj fígeľ, chytro opustil mlyn a ešte dohonil aj barančiara. V kláštore sa nezabudol pochváliť, že už predsa len raz vydrankal od toho skúpeho mlynára namiesto baranca somára — ale nepovedal ako.

Somára v kláštore používali začas na robotu, ale keď ho potom nemal kto samého pásť — lebo barance sa minuli — rozkázal ho predstavený zaviesť na lichvací jarmok a predať. Odviedol ho ta paholok v čiernej mníšskej livreji vyšujtášovanej žltými šnúrami a postavil sa s ním na jarmočnisku medzi ostaných somárov.

Na spomínaný jarmok prišiel i onen mlynár, ktorý si znovu chcel kúpiť somára, a medzi ostatnými natrafil aj na toho, čo ho držal za ohlávku kláštorný paholok a predával. Ihneď ako ho zazrel, spoznal v ňom onoho, ktorý uňho dlhé roky vykonával somársku službu nie ako somár, ale ako mních. Prekvapený začal krútiť hlavou a pritom sa mu hrozil prstom:

„Ej, ej! Už si zasa dačo v kláštore previnil, keď ťa znovu pánboh zmenil na somára? Ľudia dobrí, ani sa k nemu nezbližujte, nekupujte ho! Tento somár je mních, to je mních somár! Skutočne nie je to nijaký somár, lež mních, stráňte sa ho! Ja mám s ním už skúsenosti — aby ste nepochodili s ním aj vy tak, ako som ja pochodil. Veru sa mi s ním prihodila čudná vec!“

A jarmočníkom tam verejne vyrozprával, čo sa mu stalo.

Nuž koľkých ľudí svojím fígľom (o falši ani nevraviac) prekabátil jeden prešibaný kveštár!

*

Prišiel raz jeden mních — taktiež bosák — k istému chudobnému sedliakovi a pýtal zbožie. Už sama jeho chudoba bola dobrou výhovorkou. No kveštárovi to nestačilo a len pýtal zbožie. Gazdík sa vyhovára a hovorí:

„Pán páterko, mám iba toľko, koľko potrebujem pre seba, no ani tak neviem doista, ako z toho vyžijem. Keby som mal dačo vyše najpotrebnejšieho, vďačne by som vám dal.“

Kveštár ho neprestáva unúvať: „Naozaj by ste dali?“

Sedliak vraví: „Prečo by som nedal, keby som mal.“

Mních sa teda spytuje znovu: „Alebo na takto rok mi dáte?“

Aby sa sedliak zbavil neodbytného mnícha, sľúbil: „Ano, dám.“

A mních mu na to chytro podal ruku, aby mu sedliak na svoje slová dal parolu.^[81] Aj sa tak stalo, a iba až potom sa kveštára zbavil.

Aj to bol jeden z kveštárskych fortieľov — ale násilný fortieľ.

ATANÁZ: Práve mi prichádzajú na myseľ Bonaventúrove^[82] slová, ktorými karhal takýmito fortieľmi, ba skôr prinucovaním drancujúcich kveštárov svojej rehole a ostro ich štriafal: Neodbytné pýtanie spôsobuje, že sa nám ľudia obávajú otvoriť — ako zbojníkom. Táto neodbytnosť je istý druh násilnosti, ktorej sa vie málokto sprotiviť, najmä ak ju uplatňujú ľudia, čo im už sám mníšsky habit a profesia (rúcho a slávnostné sluby) dodávajú úctu a velebnosť.

Takým neodbytným hosťom bol aj mních, ktorý nechcel od istého pána farára prijať tri mariáše,^[83] lebo vraj podľa záznamu v jeho pugilári má na tejto fare dostať každý rok zlatý — a keď ho vraj nedostane, menej ani nevezme, aby si jeho predstavený v kláštore nemyslel, že je frater piger alebo že z toho zlatého voľačo azda premárnil.

Aká importunitas petendi!^[84] Čo predtým pán farár dával z lásky a z dobrej vôle takému kveštárovi, ktorý mu trochu pomohol v pastorizácii, to chcel aj iný kveštár, frater vagator obsiahnuť vynucovaním.

Farári vedia veľa rozprávať o takýchto neodbytných hosťoch, lebo ich nikto väčšmi neohováral, nepotupoval a nehanil ako kveštári. Čo na jednej fare videli, to na druhej fare ohovorili, lebo im človek nemohol nikdy dosť vyhovieť.

Jeden kveštár takto vychvaľoval istého pána farára na akomsi posedení: „To je,“ hovorí, „statočný pán, lebo držiava statočný pohár vína!“ a ukazoval na fľašku.

Už je to len pravda, že vtáka poznať po perí a človeka po reči — že mnohí kveštári, ktorí statočne vydržali pri fľaške, statočnosť hľadali vo fľaškách a pohároch.

TITINILL: To bol potom každý páter Fľaškovič, hoci nebol Atanáz!

ATANÁZ: Ej, ty prešibaný furták, zle nehádaš!

*

Prišiel totiž tiež jeden kveštár po smrti ktoréhosi farára na výpomoc do jeho farnosti a miestnemu administrátorovi^[85] smelo povedal (ale bol trošku podkutý): „Gvardián ma sem poslal na pomoc, lebo nemal už koho iného poslať. Ja som v kláštore kazateľ a mám svoju pohodlnú posteľ, dobrú porciu jedla i vína na obed aj na večeru. No kde si odpočiniem, keď je tu všetko pozamykané? Chcem tu mať aspoň také dobré zaopatrenie ako v kláštore. Keď gvardián posiela statočných ľudí, chce teda, aby sa im aj statočne poslúžilo!“

Druhý kveštár došiel zasa k inému farárovi na výpomoc, podal mu list z kláštora a bolo v ňom toto: Keď bude mať tento páter kázeň, nech dostane okrem zvyčajných jedál ešte jedno jedlo aj pohár vína navyše — — Aká zbytočná márnivosť, mníšske labužníctvo! Keby farár dostal za každú kázeň mimoriadny pohár vína, o pečienku viacej — koľkože by si ich zaslúžil? Ba kto by mu ich dával na mizernej dedine?

Nehaním všetkých kveštárov, medzi nimi bolo aj niekoľko prívetivých a skromných, ktorí sa uspokojili s chudobnou farárovou kuchyňou, lebo vedeli, že farár nemôže mať každý piatok a každú sobotu na stole pripravenú rybu ako oni v kláštore. Viacerí z nich boli schopní aj na dušpastiersku činnosť, lebo si nosili v každom rukáve dve-tri, v kapucni štvrtú, v polách plášťa päť až desať kázní vari už spred osem či desať rokov. Taký kveštár pochodil s nimi zo tridsať dedín a kedykoľvek ho pán farár poprosil, aby mal kázeň, hneď ju hotovú vytriasol z rukáva, dva-tri razy prečítal a vyšiel na kazateľnicu.

No ktorí boli leniví a nevoňal im ani takýto fortieľ, na faru sa dotiahli zvyčajne v sobotu večer alebo v nedeľu — hoci predtým celý týždeň blúdili kdekade, aby sa vyhli duchovnej práci — a čím menej farárom pomohli, o to viacej boli náchylní ich ohovárať. Monachi et ludirectores sunt vestri (parochorum) proditores.^[86]

TITINILL: Ešte šťastie, že pre toľkých a tak často chodiacich kveštárov stačili svetskí ľudia dorábať a mali im z čoho dávať, keď mnohí z nich sa vyhýbali aj telesnej aj duchovnej práci. Nuž potom mali ľudia pravdu, keď vravievali, že na kňazov robí celý svet. Veď ako môže stačiť na všetko chudobný robotný človek? Stará sa, pracuje v zime v lete, o hlade a smäde sa ťažko trápi, kope, orie, seje s myšlienkou, aby sa len v nove, čiže keď zvezie z poľa plody svojej ťažkej práce — novú úrodu, mohol potešiť obžive pre seba i pre všetku svoju čeľaď. A predsa (hoci sa slovíčkom „v nove“ utešuje celý rok) neraz je tá jeho úroda v nove taká slabá, že nepostačí ani na jeho domácu spotrebu. Nuž a z tej istej novej úrody žiada stoličný dráb,^[87] žiada zemepánov exekútor,^[88] s rovášom^[89] v ruke pýta mäsiar, šenkár aj kováč, na obecné dane a potreby požaduje richtár, svoje žiada notáriuš, pýta hlásnik, pýtajú pastieri, svoje mu nedarujú ani hájnici, hlási sa školský rechtor, žiada pán farár — a toto sú zväčša potrební krajinskí či obecní služobníci, bez ktorých nemôže byť krajina ani nijaká dobre usporiadaná obec, ktorým každé právo prizná ich zaslúženú mzdu. Ale to nebolo ešte všetko, celá ťarcha chudobného človeka v tom ročnom čase novej úrody — najmä dokiaľ jestvovalo toľko žobravých mníchov. Okrem už spomenutých ustanovil sa k chudobnému robotnému sedliačikovi františkán, po ňom známy kapucín, tomu v pätách karmelitán, za ním išiel križiak, zápäť milosrdný, posledný nebol ani pavlán. A teraz nech posúdi, kto len môže — ako by chudobný, ťažko pracujúci človek stačil svojou prácou chovať všetko, čo pýta od neho obživu? Veru nehovorí sa nadarmo, že ak by chudobný človek cestou do poľa s pluhom videl všetkých, čo na neho hľadia, čo na výsledok jeho práce slačia i čakajú, že by všetko nechal tak.

ATANÁZ: A vidíš, hoci tých žobravých mníchov toľko pýtalo, jednako sa len v mene božom uživili.

TITINILL: To je pravda, ale akým spôsobom? Lebo každý mal — a to ktorý nad ktorého — aké-také vecičky slúžiace babským pobožnostiam. Jeden kveštár nosil kordičky,^[90] druhý ceduľky svätého Lukáša, tretí sviečky svätého Pavla, štvrtý karmelitánske vôdky, piaty posvätené zelinky a iné veci, ktorými balamutili ženičky a staré babky, aby od nich vymámili, vykvokali dajaké húsatko, kuriatko alebo vajíčko, baranča či teliatko. Ak sa svojim dobrodincom nemohli zavďačiť inakším darom, ponúkli im šnupavý tabačik a mámili ich všelijakými prísľubmi.

ATANÁZ: Ale čo to táraš? Ty teda potupuješ posvätné veci — pátričky, sviečky a iné cirkvou svätiť dovolené predmety?

TITINILL: Kdeže, nie, nepotupujem starodávne pobožné obyčaje cirkvi. Ešte si pamätám, ako sa voľakedy dohodli doktori teológie, že podľa slov apoštola (Timoteus I, 4: Omnis creatura bona est, et sanctificatur per verbum Dei et orationes)^[91] môže sa posvätiť každá v podstate dobrá vec, ako sviečky, olej, popol, víno, byliny a iné veci. No mali by sa používať iba natoľko, nakoľko to dopúšťa cirkev a taktiež len na taký úmysel, na aký to ustanovuje cirkev. Ale kveštári takéto posviacané, ináč samy v sebe nevinné veci dávali sprostým ľuďom s prísľubmi všelijakých priam zázračných vlastností, aby od nich neodchádzali s prázdnymi vreckami. Milosrdný obdaroval babky posvätenými zelinkami, ktorými ak okadia svoje kravičky, budú dojiť veľa mlieka a bosorky im neuškodia. Šikovne a prefíkane vymysleli karmelitáni svoje vôdky, pavláni sviečky, križiaci ceduľky, ktoré rozdávali ľuďom iba kvôli almužne, fruštičkom, darom, lahôdkam, aby nimi vymámili od dobrodiniek maškrty. Aj všelijaké pobočné a nie tak dávno vymyslené mníšske pobožnosti odvádzali ľudí od vlastných farských kostolov, kde sa mali zúčastňovať na pobožnostiach a počúvať najpotrebnejšie články viery, bez ktorých nemôže byť jednoduchý človek spasený. Takéto kveštárske remeslo podľa terajšieho zákonného ustanovenia nenapomáhalo v krajine všeobecné duchovné potreby.

ATANÁZ: Čože je to aké ustanovenie?

TITINILL: Okrem iného je v ňom aj to, že kto žije v krajine, nech podľa vôle kráľa prispieva na všeobecné duchovné alebo svetské potreby krajiny.

ATANÁZ: Nuž to viem, aké sú všeobecné duchovné potreby krajinského ľudu, veď mu ich duchovní pastieri predkladajú. Ale vedel by si mi ty vymenovať všeobecné svetské potreby krajiny?

TITINILL: Hovoriť o tom nepatrí do nášho rozhovoru, ale predsa vám odpoviem na otázku, lebo sa neodhadzujem ani od toho. Najhlavnejšie všeobecné krajinské potreby, na ktoré má prispievať podľa svojej možnosti každý obyvateľ krajiny, sú nasledujúce a vychádzajú z božieho príkazu „Dajte cisárovi, čo je cisárovo“.^[92] Ako môže cisár vydávať rozkazy vo svojej ríši, takisto môže kráľ rozkazovať vo svojej krajine takými nariadeniami, ktoré sú zamerané na všeobecné šťastie krajiny a ich zachovávaním má dosiahnuť šťastie krajina i obyvatelia s kráľom. Aby sa to splnilo, musí byť kráľovstvo pokojné a väčšine obyvateľstva po vôli. Kráľovstvo je ľuďom po vôli vtedy, keď majú dostatok obživy aj odevu a keď je dobre zabezpečený ich majetok i zem. Ak má kráľ takto usporiadanú krajinu, je šťastný; no len čo sa tomuto všeobecnému krajinskému šťastiu dačo sprotiví alebo sa prihodí nejaká nečakaná nepríjemnosť, musí kráľ (ako hospodár v dome) bedliť, aby seba, krajinu i jej obyvateľov ochránil pred protivníkom a nešťastím. Ale keďže sám kráľ svojou osobou nemôže zahnať nepriateľa, potrebuje pomoc občanov, ktorí sú povinní pomôcť, ak chcú žiť aj s ním šťastne. Čiže ich povinnosťou je dávať kráľovi vojakov a na ich vydržovanie povinné dane, zásoby, kvartiele, odvážky a všetko ostatné, čo je nevyhnutné na zahnatie nepriateľa, na zachovanie pokoja a všeobecného krajinského šťastia. Podobne je povinnosťou obyvateľstva usilovne odvrátiť od seba i verejného úžitku všetko, čo je kráľovi aj obyvateľom na ťarchu, ťažkosť a čo spôsobuje nežiadúce útraty aj nepokoje.

ATANÁZ: A je dačo také možné ešte aj teraz v tomto osvietenom čase, v takomto vymudrovanom svete?

TITINILL: Nuž a čo boli, čo sú pre krajinu mníšski kveštári a iní rehoľníci, ak nie nežiadúci, krajinu obťažujúci a drancujúci stav? Nepracovali na krajinské potreby — a dobre žili z práce krajiny. Tak im bolo ľahko slúžiť bohu, keď im zacengali sadať za plný stôl, najedeným zacengali vstávať spoza stola, zacengali im večer líhať, ráno vstávať a podľa zvonca vykonávať pobožnosti a iné práce. Ono na stenách napísané Silentium znamenalo vlastne, aby každý z nich mlčal pred svetom o tejto užívanej dobrote. Nevedeli všetci, čo je ťažká práca chudoby, čo je psota, čo je znášať krajinské ťarchy a dane. Keby boli tak ako voľakedy (keď rehoľníci, mnísi prispievali na krajinské potreby zo svojich majetkov, práce aj dôchodkov) platili porcie^[93] i dane, boli by aj teraz obstáli. Ale keď boli krajine na príťaž, posielajú ich do práce, do sveta. Kto žije z krajiny, nech pracuje v krajine na jej všeobecné potreby, kto žije z chudoby, nech slúži chudobe.

ATANÁZ: Azda voľakedy kňazi a mnísi platili dane?

TITINILL: Už som povedal, že dávali a platili, keď som vravel o ustanovení, podľa ktorého mali mnísi a rehoľníci pôvodne žiť z telesnej práce. Učitelia terajšieho práva hovoria, že sú potrebné iba tri stavy: Prvý — stav bojujúcich vojakov; druhý — stav vyučujúcich doktorov, pod ktorý sa zahŕňajú aj farári a školskí učitelia; tretí — stav pracujúcich čiže remeselníci a sedliaci. Kto nepatrí do niektorého z týchto troch stavov, pracujúcich na všeobecné potreby krajiny — nech z krajiny odíde alebo prejde do niektorého z uvedených troch stavov a nech tak plní základný krajinský zákon: Kto žije v krajine, nech prispieva na všeobecné svetské alebo duchovné potreby krajiny. Keďže mnísi kveštári žijú v krajine, povinní sú napomáhať krajinské duchovné potreby ako pomocníci farárov tak, že farníkov budú radšej napomínať, aby poslúchali svoje svetské i duchovné vrchnosti a nadovšetko aby farárom preukazovali vernosť, úctivosť. A keď kveštujú po farnostiach, nech ľudí nemámia všelijakými darmi, nezaslepujú im oči, nech im nerozdávajú veci, ktoré v podstate nemajú takú podivuhodnú moc konať neslýchané zázraky, lež skôr sprostých ľudí privádzajú k poverám a kadejakým bosoráctvam. O tom píše učiteľ terajšej viedenskej školy Schanza^[94] a uvádza najvyššie výnosy o kveštárskych výmysloch a fortieľoch, medzi nimi aj rozkaz nebohej najjasnejšej kráľovnej,^[95] ktorý zaslala olomouckému biskupstvu… Ale načo by som spomínal, prečo sa zdržiaval pri cudzích výnosoch, zahraničných zákonoch? Azda niekdajší predkovia, múdre vrchnosti tejto uhorsko-slovenskej krajiny už dávno predtým nepodnikali proti kveštárskym výmyslom a fortieľom podobné opatrenia? Priznajte sa, Atanázko, vy viete o nich, spomeňte daktoré.

ATANÁZ: Péterffy^[96] v spise o dávnych snemoch uhorskej krajiny uvádza, že roku 1493 za uhorského kráľa Vladislava Druhého^[97] a estenského kniežaťa Hypolita, kardinála a zároveň ostrihomského arcibiskupa, v Ostrihome zídený krajinský snem v nariadení De religiosis,^[98] článku o rehoľníkoch a kveštároch, prísne prikázal opátom, priorom, prepoštom, archidiakonom^[99] Ostrihomského arcibiskupstva, aby si bedlivo všímali všetky kveštárske výmysly, fortiele a dômyselné kumšty. Podobne aj nasledujúceho roku 1494 za predsedania oboch spomenutých najvyšších hodnostárov nitriansky snem vydal uznesenie, v ktorého tridsiatej kapitole medzi inými je aj takéto nariadenie a po slovensky znie nasledovne: „Naša dušpastierska zodpovednosť nás nabáda k ostražitosti proti zlým obyčajam daktorých žobrajúcich rehoľníkov a kveštárov, ktorí pri vymáhaní almužny, aby sprostých ošialili a nasilu vydrankali od nich i zlato, uchyľujú sa k zaliečavým, ba falošným fortieľom, čo je nejednej duši na škodu a mnohým na pohoršenie. Aby sme zabránili týmto nešvárom, nakoľko nám to len umožňujú nariadenia svätého cirkevného práva, zaumienili sme si oznámiť našim poddaným, aby sa nikomu nedovolilo kázať, spovedať, ani kveštovať, kým sa nepreukáže listom od nás alebo nášho vikára,^[100] že dotyčný, ktorý bol predstavený nám alebo nášmu vikárovi, môže podľa daného práva spovedať, kázať a vykonávať aj iné vyžiadané povinnosti. Lebo ako sme sa dopočuli, opovážlivo, smelo a bezočivo klamúc duše, z vlastnej moci rozdávajú ľuďom odpustky, pri spovedi oslobodzujú ich od sľubov, rozhrešujú od hriechu krivej prísahy, mordárstva i kadejakých iných hriechov. Podobne odpúšťajú nespravodlivé odňatie cudzieho majetku, ak dostanú z neho čiastku; uľavujú tretiu a štvrtú časť z uložených pokút, z očistca vyvádzajú — ako sami klamlivo vravia — a do rajských radostí vovádzajú duše rodičov alebo príbuzných toho, kto im dá almužnu; duchovným bratom svojich bratstiev a dobrodincom udeľujú odpustenie všetkých hriechov, ba niektorí ich rozhrešujú aj od hriechu aj od pokuty (aby sme sa vyjadrili ich slovami). Keďže chceme zamedziť všetky tieto výčiny a zlé obyčaje, ktorými sa umenšuje cirkevné plnomocenstvo a ktoré potupujú moc duchovných kľúčov, prítomným listom prikazujeme našim poddaným a jedného každého pod trestom vyobcovania z cirkvi zaväzujeme rozkazom, že ak podobného človeka z akéhokoľvek stavu, rádu, rehole pristihnú pôsobiť bez písomného povolenia od nás alebo nášho vikára, vydaného až po tomto sneme (lebo všetky doterajšie naše i vikárske listy odvolávame z istých rozumných dôvodov), teda ak niektorých nájdu kveštovať, kázať a spovedať, nech zajmú ich kone a všetok majetok, čo nosia so sebou (okrem ich kníh a bez ukrivdenia ich osobe alebo sluhom), a nech ich predvedú pred nás alebo nášho vikára. Okrem toho nech im z nášho splnomocnenia zaáreštujú všetko, čo nakveštovali, aj čo si z kvešty dakde zložili. Aby sa predišlo nebezpečenstvám, do ktorých privádzajú duše spomínaní kveštári svojím šaľbiarstvom, aby sa zamedzilo aj takejto nerozumnej opovážlivosti, žiadame a prikazujeme, aby sa toto naše nariadenie vyhlásilo cez sviatočné dni ľuďom z kazateľníc a kvôli dôkladnému pochopeniu vysvetlilo od slova do slova. Napomíname vás všetkých uvedených a prosíme vás pre milosrdenstvo Ježiša Krista, pravdaže, ešte prísnejšie vás zaväzujeme rozkazom, aby ste podľa božskej lásky všetkých bratov akejkoľvek rehole a kveštárov, čo budú mať od nás alebo nášho vikára list povoľujúci spomínanú činnosť, privítali prívetivo, aby ste voči bratom a kveštárom neboli zátvrdliví, veľmi prísni a hrubí, lež skôr úprimní, milosrdní, dobrotiví, žičliví a štedrí, aby ste tým, ktorým neistá žobrota poskytuje obživu, nijako neprekážali pri pýtaní almužny od veriacich kresťanov, ani im neodnímali toto právo a nepožadovali od nich čiastku kvešty čiže žobroty. No týmto listom oznamujeme a prikazujeme žobravým rehoľníkom, že štvrtú čiastku kvešty musia podľa práva a bez akejkoľvek falše i vykrúcačky odovzdať farským kňazom, aby nás zasa oni zbytočne neunúvali žalobami a aby sa zachoval práve nariadený pokoj a poriadok. Podobne napomíname rehoľníkov, aby nevykonávali služby božie na zakázaných miestach a v takých kostoloch, čo keby neposlúchli, zakročíme proti nim právom ustanovenými trestmi a pokutami“ atď., atď. Nazdávam sa, že keby boli aj vtedy, keď sa zakladali všelijaké žobravé rehole, také ťažké časy a pospolitý ľud bol zaťažený takými veľkými a pre krajinu potrebnými daňami, keby bol aj vtedy musel chudobný mešťan alebo remeselník toľko platiť na krajinské potreby, keby boli vtedy od chudobného sedliaka pýtali toľkí a toľko poplatkov i obživy ako včuľ, že by vtedy zakladatelia žobravých reholí neboli svojich nasledovníkov zaväzovali slávnostnými sľubmi chudoby a žobroty. Lež radšej z lásky, ktorú mali v srdci zaštepenú najmä voči chudobnému blížnemu, boli by ustanovili toto terajšie bratstvo lásky a svojich bratov zaviazali na ochranu (a nie na ťarchu) chudoby — hoci sa i o tom voľačo hovorí v ich regulách^[101] a svätých životopisoch. Niektorí si zle vysvetľujú terajšie poriadky, keď vravia, že ak by zanikla kvešta, ľudia by nemali už komu dávať almužnu a nezískali by si potom ani orodovníkov u boha.

TITINILL: Bohatí žobráci sa kasírujú a chudobní sa sťahujú do svojich žobračín^[102] i k puškám.^[103] Čo predtým vynášali z obcí kveštári, to nech každá obec dá domácim mestským či dedinským žobrákom sediacim v špitáli^[104] alebo v žobračinách pri puškách, a tak môžu ľudia dávať almužnu im. No ak by sa niektorí žobraví mnísi museli v krajine ešte trpieť, že by ich naraz nemohli všetkých zrušiť a nevládala by ich krajinská vrchnosť uživiť z verejnej krajinskej pokladnice, nech sa na kveštách správajú tak, aby chudobnejším od seba neboli na ťarchu, nech pýtajú ako chudobní, a nie neodbytní žobráci, ako nábožní a ponížení žobráci, a nie ako mnohí doteraz, čo sa usilovali nakloniť si dobrodincov všelijakými fortieľmi a obalamutiť ich rozličnými figľami; no keď nepochodili s tým, voľnejšie im popúšťali v mravných a spasiteľných zásadách i čnostiach katolíckeho učenia.