ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

TITINILL: Hovoríte o všelijakých znakoch, ktoré slúžili vymysleným mníšskym pobožnostiam, no nevymenúvate ich všetky alebo nevravíte, na čo všetko sa upotrebovávali. Ja ešte voľačo spomeniem.

Mnísi na kveštách používali všelijaké fortiele, no aj pri vnútorných kláštorných pobožnostiach uplatňovali niektoré, aby si len získali čím viacej ľudí. Tak založili pri každom kláštore svojho rádu bratstvo a dalo sa doň zapísať všetko na blízkom i ďalekom okolí. Keď mávala rehoľa svoje výročné pobožnosti, zbiehalo sa teda na slávnosti bratstva veľké množstvo ľudu z okolitých dedín (opustiac vo sviatok vlastné farské kostoly). Podobné schádzky bývali v pôste, keď sa odbavovala krížová cesta alebo svätá omša pod vyložením oltárnej sviatosti, keď sa vyhlasovali púte a odpustky, keď sa posviacali sviečky, zelinky a kordičky, keď sa požehnávali agnúsky, krížiky a trojkráľová voda, ktorú v zime roznášali naširoko-ďaleko aj v tanistrách. Taktiež sa ta zbiehali ľudia, keď sa posviacali, rozdávali ceduľky svätého Lukáša proti hodonke,^[107] ceduľky svätého Nikáza proti myšiam a potkanom (to pre mlynárov), ceduľky svätej Agáty a na inakšie podobné (znova pripomínam, že samy v sebe nie zlé ani škodlivé) pobožnosti, ktoré vymysleli nesprávnym, prefíkaným spôsobom a predkladali ich prostodušným ľuďom.

ATANÁZ: Povedz voľačo aj o mníšskych filianciách.^[108]

TITINILL: To bol veru drahý aj vzácny spôsob veľkej a užitočnej kvešty. Každý svetský človek, čo mal od niektorých mníchov onen veľký vytlačený list, ktorým ho ich provinciál prijal za duchovného syna — a hoci ho zapísali za svojho duchovného brata i syna, volal sa dobrodinec, ochranca, patrón, pán otec a jeho žena pani matka tej rehole. Nuž a táto filiancia ich stála nejeden obed, možno aj viacej obedov dali za ňu, kým sa stali účastní odpustkov a zásluh rehole, pretože mával u nich kveštár zvyčajne štáciu,^[109] kde za kveštovania jedol a pil. Po dedinách mávali často aj dva-tri filiantské listy najmä majitelia dobrej mastnej kuchyne a starobylej plnej pivnice, ako boli bohatí richtári, boženíci,^[110] nemeckí šafári,^[111] juhási,^[112] dvorskí, kasnári^[113] aj úradníci, ktorých prešibaní kveštári šikovne získali, aby sa dali do ich rehole zapísať samému provinciálovi, že im pošle taký list, čo im zabezpečí (za obedy a hospodu) účasť na všetkých odpustkoch a zásluhách ich rehole.

*

Doniesol raz jeden križiak takúto filianciu istému svojmu kvartieľovému otcovi a našiel tam už visieť iné dve — františkánsku a milosrdných. Chcel, aby jeho filiancia bola v najväčšej zácti, nuž zvolal:

„A čo je svätý František? Preč, preč s Františkom! Väčšia je najsvätejšia trojička, tá je najvyššia nad všetkými svätými! Strhnite tú františkánsku filianciu, zaveste ju nabok a na to najvyššie miesto dajte našu najsvätejšiu trojičku!“

Či to nebol prefíkaný fortieľ — pod spôsobom pobožnosti uprednostňovať svoje záujmy, a nie Kristove?

Atanázko, nečítali ste také listy? Niektorí vraveli, že v dajedných bolo napísané čosi také, čo znamená simoniam.^[114]

ATANÁZ: Viac ráz som počul o tom, ale veľmi tomu neverím, lebo tieto filiantské listy vydávala, podpisovala a prezerala predovšetkým svetská i duchovná vrchnosť mníchov. No viem aj to, že mnohých filianciami obdarovaných zapisovali tiež za protektorov^[115] reholí a nejeden z nich hľadal cirkev v cirkvi.

Jeden mních raz napomínal istého múdreho a učeného človeka, aby sa dal zapísať do ich rehole za brata. Dostal však takúto odpoveď: Credo communionem sanctorum. Verím, že pre zásluhy všetkých svätých a pobožných veriacich budem účastný na pokladoch cirkvi svätej.

TITINILL: To bola dobrá odpoveď! Rembír k nej dodal príklad, ktorý rozpoviem po slovensky a — aby mi nik nemohol nič vyčítať, nepridám ani slovo — len tak, ako to má v jedenástej otázke druhého zväzku:

Františkáni sľubovali kardinálovi Koloničovi,^[116] ktorého voľakedy urobili protektorom svojho Tretieho rádu, naisto nebo, pretože im bol naklonený a preukazoval im dobrodenia. Predhovor v ich Knižočke Tretieho rádu vraví: Ešte pred vtlačením päť rán udelil Kristus Františkovi^[117] okrem iného aj také privilégium, že ten, kto si zo srdca zamiluje jeho rehoľu — hoci by bol najväčším hriešnikom (aká úctivosť!), predsa obsiahne ešte za svojho života odpustenie všetkých hriechov. Teda keď takíto milovníci jeho rádu dostali spomenutý veľký sľub, akú odmenu a odplatu obsiahne ten, čo pred niekoľkými rokmi ráčil byť ministrom či protektorom a predstaveným tohto svätého rádu?… Helf Gott meiner armen Seele!^[118]

To je od slova do slova zopakovaný viedenský učiteľ.

ATANÁZ: Ale predsa len celkom nemôžeme haniť mníšske pobožnosti, lebo mnohým ľuďom dopomohli k božej milosti a potom aj k spaseniu duše.

TITINILL: Nikto nech ich ani celkom nehaní, no ani nech sa na ne celkom nespolieha, ako robili zakladatelia mnohých kláštorov, keď poručili na výročné pobožnosti za svoj rod — akože na večnosť — istú ročite splatnú sumu peňazí a iných dôchodkov onomu kláštoru, čím ožobráčili svojich potomkov. Niektorý kláštor strovil do roka viacej než celý regiment vojska. Otázka je, ktorí z týchto dvoch sú potrebnejší?

Čo mníšske pobožnosti vychýlilo, bola obyčaj, že pri máloktorých sa neudeľovali odpustky, kvôli ktorým nastalo množstvo všelijakých pútí do kláštorov, kde zasa vari nebolo kláštorného kostola (čo bolo zriedkavé vo farských) bez nejakého zázračného a vydržiavanie púte oprávňujúceho obrazu. A za takých pútí ľudia naznášali mníchom toľko peňazí na omše, že ich nestačili odslúžiť a peniaze preto rozposlali do iných kláštorov. Či to bolo správne, nech posúdia sudcovia mravov. Spomínané peniaze sa posielali aj do cudzích krajín, teda von z cisárskej dŕžavy — či je to dovolené, nech posúdia kráľovskí radcovia.

ATANÁZ: Odpustky, tie sväté odpustky a púte! Často iba zo zvyku vykonávané púte privábili k mníšskym pobožnostiam veľké množstvo ľudstva. Nehaním púte ani odpustky, sú dobré aj sväté, ak sa tak konajú — ako sa majú, ale keby to záviselo odo mňa, predsa by som sprostým ľuďom zakázal púte ešte prísnejšie, než boli dosiaľ.

Po prvé — nikto by nesmel vyjsť zo svojej farnosti na púť bez dovolenia farára, čo by dostal na písme po preukázaní vedomostí, naučených podľa katechizmu vo farskom kostole: čo je púť a ako sa má putovať, čo sú, aké sú odpustky a ako ich možno obsiahnuť.

Po druhé — nech sa dovolí putovať iba takto poučeným, a to len manželom; slobodnému alebo slobodnej osobe malo by sa zakázať chodiť na púte.

Po tretie — ktorí by mohli ísť na púť, nech teda putujú, ale — najmä chudoba živiaca sa ťažkou prácou — po hodoch^[119] čiže po robotách, a nie na jar, keď bývajú pilné práce a mnohí vtedy putujú len zo zvyku, vidiac iných pútnikov, a keď si odtiaľ donesú pátričky, škapuliar^[120] alebo kordičku či kadečo iné, nazdávajú sa (sprostáčikovia nevedomí), že tým činom hneď budú po krky v nebi.

Osterwald vo svojej knižke spomína, že keď si na jar prezeral dolnorakúsky kraj, za tri dni narátal päťtisíc štyristo tridsaťsedem pútnikov a že s ľútosťou hľadel na toľko trvajúce i nedobré obyčaje sprostého ľudu, ktoré poskytujú príležitosť k poverám. No ja veru poviem, že z tých vyše päťtisíc ľudí sotva sa našlo päťdesiat, čo by boli vedeli pre spásu duše najpotrebnejšie články z katechizmu, ktorý poznať bolo, aj vždycky je prikázané, ale púte nie. Z tamtých sotva bolo päť, ktorí by boli vedeli, čo je púť, čo sú odpustky alebo ako majú za ne putovať.

Okrem týchto spomenutých dôvodov sú ešte aj iné, viaceré, už v podstate zlé aj hriešne príčiny, pre ktoré by sa malo dovoliť iba pobožným, a nie mladým a zlým ľuďom chodiť na púte, lebo sa tam robievali také veci, aké sa viacej, ani horšie ani častejšie nestávali a o akých nikde inde nechyrovali. Bývali tam pijatiky, korheľstvá, neraz sa tam strhli krvavé bitky a vyskytli sa krádeže, svätokrádežné lúpeže. Alebo nejedna Anička išla na púť s pankhartom, aby ho tam odbehla, a keď ho tam nechala, už bola z nej Magdaléna (nie však pobožnejšia, ale smilnejšia). Pri kláštorných pobožnostiach sa odbavovali aj oné kajúcnické (korheľské) sprievody a pokory — najväčší korheli (až keď sa poriadne opili) poobliekali si plátenné košele dlhé až po päty a na hlavu si natiahli plátennú kapucňu s dierkami pre nos a oči. To bolo teda za divadlo a tamtí aj strašné strašidlá, ktoré opité behávali za ženami; nejedna sa ho zľakla, keď zrazu vyskočil. A ako, to mohlo uškodiť tehotným osobám, nech posúdi každý rozumný človek.

Nie bez príčiny naša starostlivá matka cirkev katolícka ešte pred Tridentským snemom^[121] si všimla na pútiach zaužívané zlé zvyky, výčiny aj kadejaké roztopaše a takto ich zakázala: Zakazuje sa každá povera pri vzývaní svätých, uctievaní ich pozostatkov (relikvií) v obrazoch používajúcich všeobecnú úctu a zavrhuje sa neprístojné kupčenie s nimi — — Ľudia nech nezneužívajú sviatky svätých a návštevu ich pozostatkov na obžerstvo a korheľstvo, akoby sa na počesť svätcov ustanovené sviatočné dni mali premrhať samopašou, nemravnosťami a márnotratnosťou.

Aj za našich čias mnohí chodievali na púte so všelijakými úmyslami:

TITINILL: Možno, ba istotne pre tieto veci sa v našich rokoch skasírovali takéto časté púte a zrušili sa i viaceré už spomenuté mníšske sväté miesta.

Neďaleko Bielych hôr stál tiež jeden kláštor^[125] medzi horami, ktorý podajedni ľudia z úcty (per antonomaziam) volali Svätosť — a to pre tie veľké sväté odpustky, sväté púte, pre množstvo tamojších štácií a kaplniek, azda i pre veľa svätých omší, čo sa v horách slúžievali. Ale nebolo isté, či táto spomínaná Svätosť bola ôsmou alebo deviatou sviatosťou, no isté je, že túto zbytočnú sviatosť — kláštor patril medzi prvé vyprázdnené kláštory bosákov — odstránil z počtu sviatostí kráľovský ortieľ a odovzdal ho pod moc vojenskej varty.

Takéto sväté miesta bývali útočišťom najväčších hriešnikov a zároveň ochranou najväčšej nevedomosti a sprostosti. Napríklad Svätá Katarína,^[126] Svätý Anton, Svätý Kopeček, Svätý Kríž, Svätá Chrasť, Svätá Magdaléna, Svätý Peter, Svätý Mikuláš. Treba ľutovať iba to, že pod menami takýchto veľkých svätcov nachádzali príchylky najväčší a najhorší hriešnici, a to najmä takí, ktorí na vonkajších znakoch a výrazoch mníšskej pobožnosti zakladali aj nádej svojej spásy.