ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa tak spolu zídu priatelia, ktorí ako žiaci suplikovali, skoro vždy sa rozprúdi rozhovor o zbieraní peňazí na školský ústav; pripomínajú nemilé prípady, sklamania, všakové nepríjemnosti, ale keď sa prejde na veselé kúsky mladých, samopaši náklonných suplikantov, nedočkáš sa konca-kraja rozhovoru. Tichý, hanblivý suplikant málo skúsi a ešte menej peňazí nazbiera, preto si už i efor vyberal ľudí medzi svetom študentským, okatých, smelých, ale dal pozor, žeby tá okatosť nebola hlúpa, ale hladká, neodmietavá a mladý človek s takou povahou zasypal peniazmi efora, gazdu hrachovo-lohazovo-zemiakovo-kapustnej alumnie a svoje vrecko naplnil, ak netrovil zbytočne; — dnes sa vezú na železniciach a obecenstvo je už nie také štedré. „Kto nemá peňazí, nemusí študovať, nech sa dá na priemysel,“ hovorí.

I ja som po tri vakácie chodil po pansky žobrať — ale toto, prosím, nepovedzte sebavedomému suplikantovi, lebo neprijme od vás milodar. — Z týchto troch suplikačiek pozbieram veselé prípady; smutnými, ktoré som prežil, nebudem obťažovať milých čitateľov.

Bol som suplikantom potiskej evanjelickej preparandie, z kolégia boli osobitní vyslaní, a síce preto, že pozdejšie došlému prešovskému suplikantovi alebo nič alebo málo dali. Toto vediac sadol som k mape a značil som si cestu, dostal som trinásť stolíc, od zemplínskej začnúc dolu z oboch brehov Tisy až dolu po Dunaj. Majúc sa v čom preberať, vyznačil som si popri železniciach väčšie mestá a moja stratégia sa mi tak vydarila, že som do knižočky nazbieral tristošesťdesiat zlatých — z toho tretina bola moja — a do vačku, bez podpisu, pre seba šesťdesiat zlatých — to bol vtedy veľký peniaz pre mňa, mať stoosemdesiat zlatých.

Šariš dostal iný, ale mi prepustil na prechádzke do Zemplína Kapušany a Hanušovce a ja som mu oddal zato horný Zemplín, — to sme si písomne potvrdili, nestarajúc sa o mienku vrchnosti.

Po Šebeš — preplnený brlohmi židovskými, kde sa chodila študujúca mládež vyraziť a nezbedy stvárať, pravda len tí, ktorí mali peniaze, preto chudobní i zostali nepokazení — sme šli spolu. Tu sme si zaspievali naše pekné piesne a ja som sa rozlúčil, napijúc sa z kadlúbka medokýšu, a poď veselý na neznáme cesty.

V Kapušanoch domky malé a v nich ľudia chudobní, ale hľa, tu kaštieľ s parkom, veľkomožný pán ma štedro obdarí… Vojdem do parku, cesty v ňom drobným štrkom posypané, ale burinou zarastené, na skupinách stromov haluzy oblámané; stromy zohyzdené. Kráčam vyšliapaným chodníkom ku kaštieľu. Naraz spod krovia vybehli dvaja hodní dunčovia a rázne ma napadli, ceriac biele zuby štekali a chceli sa mi od chrbta k nohám dostať. Sprvu som mierne na nich hľadel, mysliac si, že sa zmierime, že pred pánom, akožto študentom, budú mať rešpekt, ale jeden z nich priskočil a chytil mi palicu. Nebol by opravdovým Dolnozemcom, keby sa nevedel pred psami obrániť; obrátiac palicu hrubším koncom a mieriac na jedného, druhého som bachol a po dvoch-troch úderoch, krívajúc a skučiac, dunčovia odbehli.

Vyšiel som na prázdne, trochu vyvýšené miesto, ktoré bolo drobným pieskom posypané a teraz burinou a trávou zarastené. Vykŕmené husi a ťarbavé kačky sa tam pohybovali. Tam stál kaštieľ s otvoreným schodišťom, naprostred ktorého stála tučná Židovka. Chcel som sa vrátiť, ale Židovka zavolala:

— Hančuša, chodz tam a hutor temu vandrovnému, že sú phán veľkhomožný v Prešove…

Preto som len zamieril ku schodom, úctivo som ju po maďarsky pozdravil a odrectoval, kto som, čo som a čo chcem, nerozumela ma a spýtala sa, či viem nemecky, a ja som jej v správnej nemčine zreferoval, čo mala znať.

Židovka vyhrnula asi tri-štyri sukne a v piatej našla vačok. Vybehol som hore schodmi. Slúžka Hančuša sa ukázala vo veľkých dverách, bola pekná, ako väčšina Šarišaniek. Židovka z hlbokého vačku vybrala štvorgrajciarnik, ktorý vezmúc, povedal som slúžke:

— Vezmite si to, a prosím vás, povedzte vašej panej, aby ma za vandrovného netrímala, ani za žobráka, lebo ja som dziak z Prešova! — a zvrtnúc sa hlboko som sa uklonil tučnej Židovke: — Adieu!

Odcházajúc a neobzrúc sa, počul som: — Unverschämt… impertinent!…

Prvé miesto, a takto pochodiť… „No začiatok je každý ťažký,“ myslel som si, „veď to nebude všade tak,“ a veselo som kráčal krížom dolinou k Hanušovciam, kde ma dobrák kňaz vľúdne prijal, na noc zadržal a po večeri ma nahováral, aby som sa zaviazal, že po skončení preparandie zaujmem u nich učiteľskú stanicu a prezradil mi, že je on tichý Slovák. Ja som mu nesľúbil, napriek hmotnej podpore, ktorú mi zo strany cirkvi prisľúbil. Na Dolniakoch ma päťdesiatdva razy pred vrchnosť hnali za moje presvedčenie, tam by ma možno sto razy boli vyšetrovali, ale výsledky môjho účinkovania by tam boli stonásobné ovocie priniesli.

Odtiaľ som prešiel cez menšiu cirkev, ktorej meno som zabudol a na novších mapách a v šematizme skapala a s ňou kape po čiastkach i dejepis našej vlasti. Tam bol starší farár, zjavný Slovák, ktorý mi mnoho rozprával o našom Záborskom.

V Michalovciach v tom čase — bolo to roku 1874 — sa slovensky hovorilo po uliciach a sklepoch, a mne sa suplikačka so šarištinou dobre darila. Vošiel som do väčšieho obchodu a spýtal sa pomocníkov, kde je majiteľ. Odpovedali mi maďarsky a ukázali mi na zahradenie podobné klietke. Predniesol som prosbu. Obchodník nevrle poobzeral si vačky a nenajdúc drobných, vyskočil a zo zásuvky mi dal dva grajciare. Obzrel som sa po sklepe a vidiac tam chudobnú ženičku, dal som jej tie dva grajciare. Chcela mi ruku bozkať, povedal som jej, aby sa poďakovala pánovi a jemu som riekol: — Táto žena je šťastná i s dvoma grajciarmi, lebo je i to peniaz, ja bez nich môžem byť a myslím si, že pán iste neporozumel, na aký cieľ peniaze zbieram. — Obchodník zapáliac sa, uznal, že neporozumel. Dal som mu knižočku. On čítal a ja som mu ukazoval slová „vlastenec“ a „vlastenecký cit“. Potom som mu ukázal mená darcov. Prezrel ich a zapísal mi dva zlaté, kárajúc ma, že som mu hneď dobre nevysvetlil. Takýchto prípadov bolo veľmi mnoho.

V Novom Meste pod Šiatrom mi kapitán nedovolil suplikovať. Šiel som smutný od neho a na ulici som rozmýšľal, čo robiť, či ísť jesť a či sa pohnúť na Tokaj. Ako tak idem s ovesenou hlavou, položil mi niekto ruku na plece, pozriem a pri mne stál v mojom veku mladík, ktorý ma oslovil:

— Vy ste legát? — takto menoval kalvínskych suplikantov.

— Áno som, — prisvedčil som.

— A náš surovec kapitán vám nedovolil zbierať, ako to každý rok robieva, ale mu prejdeme cez rozum, — doložil, predstaviac sa mi, že je aj on študent a zavolal ma k sebe. Na byte nového priateľa som sa zložil; skuli sme plán, ja som tam nechal kapsu a palicu a začal sme suplikovať, a šlo nám to znamenite. Štyri hodiny som zbieral a každú hodinu som mal iného sprievodcu; najmä jeden z nich bol na svet súci, s ním sme ponavštevovali najbohatšie rodiny. Výsledok bol vyše päťdesiat zlatých do knižky a nezapísaných asi dvanásť. Asi o piatej popoludní sme sa zišli v malej krčme na debrecínske klobásy a päť mladých žalúdkov spakovalo asi štyri funty klobás a niekoľko pohárov piva, čo som, prirodzene, ja zaplatil. Z vďaky jeden z nich mi odobral knižočku a šiel k pani kapitánovej, žeby, ako hovoril, klobásy kapitán zaplatil — a skutočne, doniesol tri zlaté nezapísané. Mňa prvý priateľ vyprevadil so spechom na stanicu, že ak by ma kapitán pre nedovolenú zbierku hľadal, aby som päty ukázal. Či ma kapitán, keď počul od ženy, aký milosrdný skutok urobila, hľadal, neviem, lebo ja som prenocoval už v Tokaji.

V Tokaji som málo nazbieral, iste preto, že tokajské víno svet dukátmi platí, a oni tie dukáty nechceli premieňať.

Na začiatku suplikácie som si umienil, že stoj čo stoj rodičom pošlem za fľašu tokajčiny, a k tomu som si ešte v Michalovciach dukát zaopatril. Toto som farárovi povedal a požiadal som ho, žeby mi odporučil gazdov; on to urobil, ale poznamenal, že sa sotva nájde v Tokaji tokajčina, a tak i bolo. Gazdovia mi ponúkli vína, aj som okúsil, bola to svätená kyslá vodička, ktorú na vyprešované hrozná naliali a s tým si starosti sveta tohoto odháňali. Asi dvadsiati gazdovia mi povedali, že pravú tokajčinu má pán boháč, ale ten ani za štyri dukáty holbu nedá. Zvedavý som, či na druhom svete budú veriť, že sú z Uhorska, keď tokajčinu nielen neokúsili, ale ju ani nevideli.

Navštívil som prvé hniezdočko Arpádovcov, ako nás učili v školách: Itt ezen a nádas (z toho: Mád) tájon (z toho: Tálya) alapitjuk szerencsénket (z toho: Szerencs). V Szerencsi som nemal šťastia, lebo sa v noci mládenci strašne bili a klali, v Tályi hrešil ľud pánov pre veľkú daň a v Máde nevedeli nič o svojom svetochýrnom Židovi. (Ott vagyunk, hol a mádi zsidó — tam sme, kde mádsky Žid.) V ten čas učitelia kultúru s mládencami v pivniciach rozširovali, kde som i ja celú noc strávil, učiac ich nové piesne pri paprikáši a víne — ja som krčah len na oko pri ústach držal, chránil som sa, veď som mal cudzie peniaze pri sebe. Ako potom učitelia deti učili, neviem, ale iste tak, ako v najviac maďarských školách: zle.

Potom som sa už predbehoval železnicou po väčších mestách a mal by som čo písať o Nireďháze, Birinčoku, Čabe atď., ale to patrí do inej kapitoly. Prišiel som do Orošházy.

Bola nedeľa, fara prázdna, všetci boli v kostole. Šiel som si ulice pozrieť, a prípadne, ak by sa dalo, i suplikovať.

Na širokej ulici som si krajšie domy obzeral, ale ticho bolo všade, boli z čiastky v kostole a z čiastky po salašoch. Na jednom dome vidím tabuľku s menom „pravotár“. Tu, reku, už vojdem.

Vstúpim do predsiene. Za dlhším stolom sedelo asi osem dám, obzriem si ich — Židovky, a pri nich stál pán. Pokloniac sa, spýtal som sa, či mám šťastie s domácim pánom, a keď mi prisvedčil, odrectoval som mu v kvetinastej reči, kto som a čo chcem.

Advokát, vypočujúc ma, obrátil sa k židovským paniam a v nemčine, živo posunkujúc, hovoril, že on nevie, čo je to, čo som mu hovoril.

Všetkým som v nemčine, prostodušne vysvetlil, čo je alumneum, atď., a dodal som, že tam chodia do škôl i Židia — niektoré Židovky i mňa mali za Žida.

Advokát s vážnou tvárou siahol do hlbokého vačku a podal mi dva grajciare. Tiež s vážnou tvárou som vybral i ja dva grajciare, položil na kraj stola a pozrúc strmo do očí Židovi, som riekol:

— Som študent, nemuseli ste mi nič dať… dajte to tam žobrákovi… Habe die Ehre! — zvrtnúc sa, pádil som von. Za mnou bežal pán doktor s nadávkami a žeby som si peniaze vzal. Otvoriac do ulice dvere, videl som letieť štyri grajciare ponad moju hlavu.

Nevošiel som nikde suplikovať. Na fare som našiel farára nebohého Viliama Győryho, maďarského básnika, a kantora, ktorým som hneď vyrozprával, čo sa mi prihodilo s doktorom N. N., advokátom. Győry ma pochválil, že som Židovi zdupľoval groš a strojil sa, že mu on to a to; ale po obede si rozmyslel a povedal, že po kostole pôjdem s ním do kasína a tam, po jeho reči, žeby som s knižočkou šiel k tomu advokátovi.

Po službách božích zhováral sa so mnou Győry o maďarskej literatúre. Chcel som mu polichotiť a pripomenul som jeho niekoľko kratších básní. Potešil sa a stal sa zdielnejším; od neho som počul, že orošházski luteráni boli v neďalekej minulosti Slováci, čo mi i z matrík dokazoval.

Šli sme do kasína. Győryho si tam ctili. Nezadlho vstal a prosil prítomných, aby ho vypočuli. V peknej reči hovoril o ľudových školách, o výchove dietok a učiteľoch; spomenul, že sa luteráni usilovali a usilujú vychovať dobrých učiteľov na svoje trovy bez štátnej pomoci, ale väčšina mladíkov, ktorí sa oddali na tŕnistú učiteľskú dráhu, je chudobná a tak sa základiny vše viac vyčerpávajú. Obracia sa na vlastenecky cítiacich a predstavil ma, ako suplikanta potiskej preparandie.

Bol som si Žida advokáta vyhliadol a ako by som od kraja chcel začať, šiel som k nemu a ukloniac sa významne, hľadel som mu do očí. Porozumel mi a pozrel na knižočku, ktorú som mu podal; zapísal N. N. dva zlaté a do ruky mi dal tri. S úsmevom som mu ďakoval v mene chudobných žiakov.

Výsledok zbierky v kasíne bol: do štyridsať zlatých zapísaných a asi osem zlatých nezapísaných, a to mi doniesli moje dva grajciare, ktoré som bol priložil k Židovým dvom a ktoré mi ponad hlavu na ulicu vyleteli. Ale mohol sa stať i opak toho: nech je advokát v koži Győryho, nech je vplyvný a oznámi ma vrchnosti, bol by mi zbierku prekazil.

Spomeniem ešte aspoň jeden prípad, ako treba nútiť k dobročinnosti.

Prišiel som i do Nového Vrbasu, kde som nižšie gymnázium skončil, a tu som sa obracal v známom revíre, poznajúc ľudí a ich pomery i vlastnosti, dľa ktorých som sa spravoval. Tu napriek tomu, že ma bol predbehol kolega suplikant z kolégia, som dobre nazbieral. Vošiel som do sklepu obchodníka, boháča S. Prosil som ho o podporu nášho ústavu. Či nechcel a či naozaj nerozumel, že načo a komu dá svoje groše, musel som mu vysvetľovať, až konečne mi dal šesták. Aby môj darca vedel, s kým má do činenia, doložil som k tomu šestáku ešte dva a prosil som od pomocníka päť britaník — ktoré som ani predtým, ani po tom nesmoklil, lebo sa už vyše štyridsať rokov len s cigaretami otravujem. Keď to počul pán S., dal sa so mnou do rozhovoru, ba rozpamätal sa, že ma má i poznať; pýtal si odo mňa knižočku a zapísal mi jeden a pol zlatých a rozkázal desať britaník zabaliť. Tak som dostal miesto šestáka 2,20 zlaté.

Takýchto suplikantských „fogašov“ musel som mnoho ráz použiť, len písať o nich nemôžem, lebo som si ich neznačil a len na tie som nezabudol, o ktorých som viac ráz rozprával. Kto také „fogáše“ ako suplikant neupotrebil, málo nazbieral, ba musel doplácať alumneum, lebo viac strovil, ako na jeho čiastku pripadalo; slovom: poznal význam pochopu „deficit“ v skutočnosti.

Dnešná suplikácia je len kópiou predošlých a chudobní žiaci sa i boja tej pánskej „žobráčky“, lebo je skoro vždy s deficitom spojená a skoro v každom dome ho odpravia so slovami: „Kto nemá peňazí, nech nechá školy a ide za učňa.“ Dnes len Židia podporujú svoju chudobnú mládež a preto sa i všetky dráhy učencov a úrady Židmi zaplňujú.

Mnoho zlých, ale viac dobrých dojmov skoro každý suplikant nesie so sebou do života. Ja ich mám toľko, že by som mohol celé knižky o nich napísať. Nateraz je i toľkoto z nich dosť.