ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príjemné sú rozpomienky starších ľudí na ich mladosť. Náš ľud hovorí: Mladosť — pochabosť; starosť — nemúdrosť. Človek starší sa usmeje, keď mu na um zídu naozaj pochabé skutky, ktoré v svojej mladosti popáchal. My, ktorí sme boli študentmi, máme tých rozpomienok kopu; ktorý ich nemá, o tom sa hovorilo v škole: Kde ho strčíš, tam trčí. Študenti v samopaši konali a konajú i dnes nevinné kúsky, ktoré však mnoho ráz majú smutné následky. O takomto študentskom kúsku sa chcem rozpísať.

Bola zimná, januárová nedeľa. Sneh, hoci slnko jasne svietilo, i na poludnie vržďal pod nohami. To bol deň na kĺzačku, korčuľovačku.

Doobeda sa oprávali želiezka v dreve osadené, vlastne len ich remence, ktoré sa často trhali — o dnešných dokonale zhotovených želiezkach na klzanie vtedy sme ani nechyrovali. Kto si nemohol kúpiť ani korčule v dreve osadené, našiel si kosti z predných nôh konských ešte v jeseň: zastal si na ľade na ne a palicou, ktorá mala na konci klinec vbitý, odtískal sa a kto mal v tom zručnosť, letel ako strela; ťarbaví padali často.

I ja som mal korčule, ktoré som si tak zadovážil, že som za ne knihy zaviazal, a stáli ma tri zlaté, čo bol v tom čase, najmä u študenta, veľký peniaz.

Už v nedeľu ráno som sa chytil opravovať remence a ostriť želiezka. Ledva som vstal od obeda, už som utekal s korčuľami za veľký most na ľad. Neprišiel som ta prvý, už sa hemžili žiaci-nežiaci po hladkom ľade. Pripraviac si korčule na nohy, náhlil som sa medzi žiakov a vystrájal som s nimi krkolomné kúsky.

Po hodnej chvíli ma spolužiak Lajo, veľký „pestvár“, ktorý sa tešil, keď ma mohol do smiechu pripraviť, pod ruku chytil a viedol na stranu, že ma naučí robiť nové figúry. A učil ma.

Prišiel nám nie milý profesor K. — učil nás matematiku a latinu a bol veľmi zlostný človek, tratil trpezlivosť a myslel, že chudákov slabších žiakov tak naučí rátať, keď im hlavu bude o tabuľu biť. Ak niektorý učebný predmet vyžaduje od profesora trpezlivú zhovievavosť, chladnú vážnosť, je to práve matematika. Od profesora K. sme sa málo naučili, lebo bol zlostný.

Profesor si, na kraji sediac, priprával korčule. Ja som proboval, na aký kus môžem na jednej nohe ísť. Odtisnúť sa jednou nohou, obzrel som sa nazad a po chvíli sa mi dostala trstina pod želiezko, a ja som ležal prestretý na ľade. Kolená, žalúdok a najmä ruky som si veľmi poudieral. Ostal som ležať. Tu počujem medzi smiechom spolužiakov profesora zavolať.

— Martiš, poď sem!

I schamral som sa a, premáhajúc bolesť, postavil som sa pred profesora, ktorý sa posmešne smial a povedal:

— Ja som ťa chcel zodvihnúť, a ty si sám vstal. No, no, ty si spadol a sám si vstal.

Krv mi do tváre udrela od hnevu, a žeby to profesor nevidel, odvrátil som sa a v miernych tempách kĺzal som sa ďalej. Lajo sa mi pripojil: začal vtipkovať a ja som sa rozosmial a na bolesti zabudol.

Kĺzačka šla veselo. Profesorovi sme sa vyhýbali a naše poznámky sa okolo toho točili, ako by sme mu nebadane trstinu podhodili. Ale to ostalo len pri plánoch, lebo sa na to nikto neodhodlal.

Rozohriati sme si trochu s Lajom na ľad sadli a dlhými trstinami sme okolo seba zametali ľad a pripomínali sme si, ako by to dobre bolo, keby sme tie trstiny profesorovi podhodili: bola by to radosť, keby tak profesor sa po ľade prestrel. No stalo sa mu ešte horšie od toho.

Profesor, nasadiac si na nos cviker, sprostred ľadu kĺzal sa k nám, a my sme sedeli neďaleko toho miesta, kde bol ľad tenký, lebo bujná vodná tráva nedala ľadu na hrubo zamrznúť.

Obzreli sme sa, na koho náš profesor-mládenec tak uprene hľadí, a videli sme dievča inteligentné v čiernych šatách. Bola to pekná sestra učiteľa vo vinohradoch. Išla k bratovi.

Tu drgnem Laja a očami sa ho pýtam, či nemáme profesora zastaviť. Lajo zvážnel a šepol mi: — Blázon, čuš!

Tam, kde bol ľad tenší, bol i hladší, lebo sa nikto po ňom nekĺzal. Profesor vypnutý letel, hľadiac na dievča a nehľadel pred seba. Ľad začal prašťať. Profesor zbadal, ale bolo pripozde, lebo ako sa chcel zastaviť podpätkami na želiezkach, ľad sa prelomil a on, aký bol dlhý padol do nehlbokej, trávou prerastenej vody. Blato vystreklo na všetky strany. Schamral sa rýchle na kolená, a keby nebol býval sám sebou zaujatý, mohol vidieť radosť v očiach študentov.

Vstal na nohy a chcel na ľad vystúpiť, a zas spadol nazad. Potom sa ťahal na ľad bruchom, ale ľad sa pod ním lámal. My, ktorí sme to už praktizovali, keď nás ta samopašní druhovia postrčili, sme mu kričali, že nie tak. Profesor, ktorému sa ako kominárovi len oči bieleli, hľadel s hnevom na nás. S Lajom sme mu vystreli na ľad trstiny a povedali, aby si ticho na prsia ľahol a my ho budeme ťahať. Tak urobil, a my sediac sme ho naraz trhli. On sa vyšmykol na ľad, a my sme ho na dobrý kus po ľade na bruchu ťahali. Keď si na nohy zastal, triasol sa ako osika.

Dal nám od izby a kasne kľúče a povedal, akú bielizeň, šaty atď. máme mu doniesť, kde to všetko nájdeme, doložiac: — Ale sa veľmi ponáhľajte.

Obrátiac sa leteli sme po most po ľade, tam sme prešli po násype na Francov prieplav, a za mostom si zastal Laco a povedal:

— Nenáhlime sa. Spravme si po cigarete.

— Ale, Lajo, veď môže prechladnúť, — povedal som.

— Nech zamrzne! Ale nezamrzne. Či si zabudol tých dvanásť, ktoré dal vyťať celej triede krem Žida Rothfelda pre fajčenie? A potom čo nám vykonal predošlého 1. mája, — už si zabudol? — a Lajo prísne na mňa pozrel.

Uznal som to, veď od toho času mrzeli sa mnohí na mňa, lebo som ja musel byť drábom. Ako od ústavu podporovaný, celú triedu som bil a naposledy mne on sám dvanásť vyťal. Po prvom máji potom mi všetci odpustili. Poviem prečo. Na 1. mája sme chceli profesorovi K. radosť pripraviť a sebe oddych od ťažkej, tri prsty hrubej latinskej syntaxe. Vyzdobili sme triedu zeleným; orgovánové halúzky zatienili obloky, zimozel zdobil katedru a od dvier profesorovej izby až po katedru sme mu trávou chodník vysypali; medzi dvoma kúpenými vykvitnutými cintľami stál pekný pohár s nápisom: „Pamiatka na 1. máj 18…“ a v ňom jemnej vône dvadsaťpäť haván.

Naše zraky sa drali k otvoreným dverám, kedy pôjde a ako pôjde profesor. I vystúpil a šiel so zamračenou tvárou popri tráve. To bol pre nás zlý znak. Po modlitbe profesor kázal strhať z oblokov ratolesti. Nikto sa nehol. Profesor s hnevom sám strhal a nám po hlavách rozhádzal ratolesti a potom z katedry sa spýtal, kto sa pripravil zo syntaxe. Prvý žiak, Žid, vstal a vyrectoval accusativy cum ablativy atď.

— Ďalej, Weisz, — povedal profesor druhému žiakovi.

— Nepripravil som sa…

— Martiš, rectuj… — už s hnevom vyzval ma ako tretieho.

— Prosím, pán profesor, my sme sa krem Rothfelda ani jeden nepripravili nadnes, — ticho, ale odhodlane som povedal.

— A to už prečo? — zahrmel profesor.

— Preto, pán profesor, že je dnes 1. mája, a my sme vám i sebe pripravili radosť na tento deň, — hovoril som a hľadel som na pohár s havanami.

— Mne radosť pripravíte, keď sa naučíte úlohy…

— Veď sme to mnoho ráz urobili, — prerušil ho niekto zozadu.

— Rothfeld, choď domov, a vy, kujoni, paniperdi atď., zostanete tu celý deň zatvorení. S tým zobral svoje knihy, volal na pedela a rozkázal nás zamknúť. Kľúč sekol a v škole nastala hrobová tichosť.

Prvý sa spamätal Lajo, vyskočil a šiel na katedru hovoriac:

— Chlapci, viete čo? Podeľme sa s cigarami, a čo bude chybieť do štyridsať, teda pätnásť, predáme pohár a kúpime ich. Pristávate na to?

Rozumie sa, že sme pristali a potom sme ticho medzi sebou profesorovi nadávali. Ja som rozmýšľal, ako my štyridsiati mladí šarvanci vydržíme celý deň v triede, i prišlo mi na um niečo, čo som pošepol Lajovi a iným. Začali: — Čujme, čujme Nyevezetyeša! — takto ma prezývali, lebo som maďarské slovo nevezetes, ako Slovák, mäkko čítal — i šiel som na katedru a povedal som:

— Ale len ak všetci to urobíme, podarí sa nám. — Nastal krik: — Urobíme, urobíme! — Nuž dobre, tieto dve cintle darujme tej slečne, ktorá dala košík profesorovi K. — Dobre, dobre! — kričali. — Teraz otvorte obloky a všetci vyskáčme. Weisz nech reční pod oblokom direktora, keď sa ukáže, svoju báseň Prvý máj, Lajo nech zareční Jar a ja poviem nakrátko, čo sa nám dnes prihodilo. Musíte mi ruku a slovo dať, že nás nezanecháte, nezradíte…

Všetci sa hrnuli ku katedre a podali mi ruku. Mocný Srb, podajúc mi ruku, povedal: — A teraz nášmu Ňevezeťešovi odpustíme i to, že nás bil za kúrenie.

Obloky sa otvorili a my, ako by bol dlaňou pľasol, už sme boli na ulici a o chvíľu sme stáli pred direktorovým domom, kde sme mu na slávu privolali.

Správca, nerozumejúc nás, otvoril oblok a tázave na nás hľadel. Len keď Weisz začal rečniť svoju báseň, sa usmial. Lajo s veľkým pátosom rečnil ódu Na jar. V krátkosti som povedal naše prípravy k 1. máju a čo z toho vzišlo. Správca nás poslal do školy, sľúbiac, že ide za nami. Asi o štvrť hodiny i prišiel z izby profesora K. Tvár sa mu od hnevu červenela. My sme tŕpli, čo to bude.

— Na dnes dávam celému ústavu prázdniny. Ale na zajtra sa pripravte zo všetkého…

V triede zahrmelo i vo tri vrhy: — Nech žije náš pán direktor!

Na druhý deň chudáci slabší žiaci za syntax dostali po päť až desať palíc a profesor K. im pod bitkou volal:

— Kujoni, tu máte prvý máj!

Pri tejto rozprávke si milý čitateľ pomyslí: „Chudák profesor už i zamrzol.“ My dvaja sme si zapálili cigarety a pomaly sme šli do bytu profesorovho a mali sme času to i to vyhľadať. Lajo robil žarty pri jednotlivých predmetoch, ktoré sme z kasieň vyberali, a mňa napomínal: — Nenáhli. Máš času.

Keď sme už všetko mali, vzali sme si po jednej cigare a kráčali sme pomaly ulicou; len keď sme z ulice vyšli a mysleli sme si, že nás z mosta vyzerajú, dali sme sa do behu.

Profesor z ľadu šiel do bytu učiteľa vo viniciach. Učiteľov dom bol zamknutý. Práve len pred naším príchodom našli učiteľa, ktorý premoknutého profesora voviedol do teplej izby a my udychčaní sme sa za ním vrútili.

Profesor, sekajúc zubami, nám nadal a spýtal sa nás, kde sme tak dlho boli. Výhovoriek sme mali i sto.

Preobliekol sa, ale domov pre horúčku nemohol ísť, museli ho na saniach previesť.

Na ľade nás spolužiaci obstúpili a vypytovali sa na každú maličkosť. Všetci nám dohovárali, že sme sa tak veľmi ponáhľali. Z nehody profesorovej sme sa tešili. Ležiac chorý za dva týždne, netrápil nás latinskou syntaxou. Cítili sme, že je nie pekne od nás radovať sa z nehody človeka, a ešte nášho učiteľa, ale sme si rozkázať nemohli.

Dnes viem, že si nelásku mládeže sám profesor zapríčinil svojou surovou prísnosťou, pri ktorej nikdy lásky neukázal.

Veľká chyba je mylná mienka profesorov stredných škôl, že vedou sa i srdce zošľachťuje. Bez výchovy rastie mládež ako strom nekliesnený. Múdro vychovaná a od profesorov milovaná mládež by sa nebola radovala z toho že profesor po celej dĺžke bachol na ľad a do bahna, ani nebola by sa na ňom pomstila ako my.